znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 15   NcC/137/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15153/2012), sp. zn. 15 NcC/138/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15154/2012),   sp. zn. 15   NcC/166/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15155/2012),   sp. zn. 15   NcC/167/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15156/2012),   sp. zn. 15   NcC/168/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15157/2012), sp. zn. 15 NcC/169/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15158/2012),   sp. zn. 15   NcC/170/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15159/2012),   sp. zn. 15   NcC/171/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15160/2012),   sp. zn. 15   NcC/172/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15161/2012), sp. zn. 15 NcC/173/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15162/2012),   sp. zn. 15   NcC/174/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15163/2012),   sp. zn. 15   NcC/175/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15164/2012),   sp. zn. 15   NcC/176/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15165/2012), sp. zn. 15 NcC/177/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15166/2012),   sp. zn. 15   NcC/178/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15167/2012),   sp. zn. 15   NcC/179/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15168/2012),   sp. zn. 15   NcC/180/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15169/2012), sp. zn. 15 NcC/181/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15170/2012),   sp. zn. 15   NcC/182/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15171/2012),   sp. zn. 15   NcC/183/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15172/2012),   sp. zn. 15   NcC/184/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15173/2012), sp. zn. 15 NcC/185/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15174/2012),   sp. zn. 15   NcC/186/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15175/2012),   sp. zn. 15   NcC/187/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15176/2012),   sp. zn. 15   NcC/188/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15177/2012), sp. zn. 15 NcC/189/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15178/2012),   sp. zn. 15   NcC/190/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15179/2012),   sp. zn. 15   NcC/191/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15180/2012),   sp. zn. 15   NcC/192/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15181/2012), sp. zn. 14 NcC/134/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15182/2012), sp. zn. 14 NcC/136/2012 z 10.   októbra   2012   (Rvp   15183/2012),   sp. zn. 14   NcC/138/2012   z 10.   októbra   2012 (Rvp 15184/2012),   sp. zn. 14   NcC/139/2012   z 10.   októbra   2012   (Rvp   15185/2012), sp. zn. 14 NcC/143/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15186/2012), sp. zn. 14 NcC/147/2012 z 10.   októbra   2012   (Rvp   15187/2012),   sp. zn. 14   NcC/148/2012   z 10.   októbra   2012 (Rvp 15188/2012),   sp. zn. 14   NcC/149/2012   z 10.   októbra   2012   (Rvp   15189/2012), sp. zn. 14 NcC/150/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15190/2012), sp. zn. 14 NcC/154/2012 z 10.   októbra   2012   (Rvp   15191/2012),   sp. zn. 14   NcC/155/2012   z 10.   októbra   2012 (Rvp 15192/2012),   sp. zn. 14   NcC/160/2012   z 10.   októbra   2012   (Rvp   15193/2012), sp. zn. 13 NcC/123/2012 z 8.   októbra 2012 (Rvp   15194/2012),   sp. zn. 13 NcC/194/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15195/2012),   sp. zn. 13   NcC/212/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15196/2012),   sp. zn. 13   NcC/203/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15197/2012), sp. zn. 13 NcC/206/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15198/2012),   sp. zn. 13   NcC/208/2012 z 8. októbra   2012   (Rvp   15199/2012),   sp. zn. 13   NcC/127/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15200/2012),   sp. zn. 13   NcC/128/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15201/2012) a sp. zn. 13 NcC/149/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15202/2012), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 15153/2012, Rvp 15154/2012, Rvp 15155/2012, Rvp 15156/2012, Rvp 15157/2012, Rvp 15158/2012, Rvp 15159/2012, Rvp 15160/2012, Rvp 15161/2012, Rvp 15162/2012, Rvp 15163/2012, Rvp 15164/2012, Rvp 15165/2012, Rvp 15166/2012, Rvp 15167/2012, Rvp 15168/2012, Rvp 15169/2012, Rvp 15170/2012, Rvp 15171/2012, Rvp 15172/2012, Rvp 15173/2012, Rvp 15174/2012, Rvp 15175/2012, Rvp 15176/2012, Rvp 15177/2012, Rvp 15178/2012, Rvp 15179/2012, Rvp 15180/2012, Rvp 15181/2012, Rvp 15182/2012, Rvp 15183/2012, Rvp 15184/2012, Rvp 15185/2012, Rvp 15186/2012, Rvp 15187/2012, Rvp 15188/2012, Rvp 15189/2012, Rvp 15190/2012, Rvp 15191/2012, Rvp 15192/2012, Rvp 15193/2012, Rvp 15194/2012, Rvp 15195/2012, Rvp 15196/2012, Rvp 15197/2012, Rvp   15198/2012,   Rvp   15199/2012,   Rvp   15200/2012,   Rvp   15201/2012 a sp. zn. Rvp 15202/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. III. ÚS 37/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 21. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   uvedenými   v záhlaví   tohto   rozhodnutia   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania   jej   žalôb   o   náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   sťažovateľkou   vznesené námietky   zaujatosti podľa   § 15a   OSP proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach spojil na spoločné konanie a spájajúcimi uzneseniami   rozhodol   tak,   že   nie   všetci   sudcovia   okresného   súdu   sú   vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí – konaní o žalobách o náhradu škody (ďalej len „civilných vecí“) vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich   uzneseniach;   tieto   uznesenia   krajského   súdu   sú   preto   podľa   sťažovateľky „... nesprávne,   zakladajúce   zásah   do jej   základných   práv,   garantovaných   čl. 46   ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   následne   doplnila   podaniami   doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   pre   nedostatok   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998   ZSP)“ Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 15153/2012   až   sp.   zn.   Rvp   15202/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   a okresného   súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva, že   krajský   súd   uzneseniami sp. zn. 15 NcC/166/2012   z 8.   októbra   2012   (Rvp   15155/2012),   sp. zn. 14   NcC/134/2012 z 10.   októbra   2012   (Rvp   15182/2012)   a   sp. zn. 13   NcC/123/2012   z 8.   októbra   2012 (Rvp 15194/2012)   (ďalej   len   „spájajúce   uznesenia“) spojil   na spoločné   konanie   veci o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu,   nevylúčil   konkrétnych   sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom pod konkrétnymi spisovými značkami.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť, či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m. III.   ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkiných   vecí   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je,   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by   mohli   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito   uzneseniami   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto   časti   pre   nedostatok   svojej   právomoci   (m.   m. II.   ÚS   129/2004,   I.   ÚS   20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje   práve   v tomto   rozhodnutí   uplatnený   právny   názor.   Sťažovateľka   vo   svojich sťažnostiach   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   sú   skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto   je   tento   článok   na   takéto   konania   (o námietke   zaujatosti,   pozn.) neaplikovateľný   (pozri   Ovcharenko   proti   Ukrajine,   rozhodnutie   z 20.   októbra   2009, č. 26362/02,   tiež   Mianowicz   proti   Nemecku,   čiastočné   rozhodnutie   z 19.   mája   2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z judikatúry   ESĽP   (napr.   Komanický   c.   Slovenská   republika, rozsudok   zo   4.   júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje   závery   o rozhodovaciu   prax   ESĽP   nezistil   v obsahu   týchto   sťažností   žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súd túto časť sťažností, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľky spájajúcimi uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.2 Pokiaľ ide o zvyšné napadnuté uznesenia krajského súdu uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že takéto uznesenia krajský súd nevydal, respektíve takéto uznesenia neexistujú. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, označila   konania   o jednotlivých   námietkach   za   rozhodnutia,   pričom   ku   každému   takto označenému „rozhodnutiu“ priradila   dátum príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože ak   by   sťažovateľka   mala   v každej   ňou   označenej   veci   uviesť   príslušné   rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto smerovala   len   proti   spájajúcim   uzneseniam,   čím   by   sa   výrazne   zredukoval   počet   jej sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký postup,   že sťažnosťami napadala aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom   ako prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského súdu.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie   konania   a   podľa   svojej   citovanej   judikatúry   môže   sťažnosť   predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojich sťažností označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný a tieto sťažnosti ako celok trpia nedostatkom predpísaných náležitostí. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky,   ktoré   smerovali   proti   neexistujúcim   rozhodnutiam krajského súdu, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Tento   prístup   ústavný   súd   zvolil   aj   s vedomím   toho,   že   sťažovateľka   napadla sťažnosťami   aj   spájajúce   uznesenia   krajského   súdu   z dôvodu   ich   tvrdenej   neústavnosti, v rámci ktorých boli preskúmané aj tie veci sťažovateľky, ktoré označila ako uznesenia krajského   súdu,   ku   ktorým   priradila   neexistujúce   spisové   značky.   Z uvedeného   dôvodu nemožno tvrdiť, že formalistickým prístupom ústavného súdu nedošlo k preskúmaniu týchto vecí sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014