znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. L., K., a E. S., K., zastúpených advokátkou JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 12/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. L. a E. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. novembra 2011 doručená Z. L., K., a E. S., K. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 12/2011-237 z 22. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v procesnej pozícii žalobcov v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 93/2007 vo veci ochrany osobnosti proti spoločnosti Z., s. r. o., Š. (ďalej len „žalovaný“).

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd rozsudkom č. k. 17 C 93/2007-211 z 13. októbra 2010 určil, že žalovaný porušil osobnostné práva   sťažovateľov „tým,   že   použil   ich   obrazovú   snímku   bez   ich   súhlasu   na   reklamné účely“.   Okresný   súd   zároveň   žalovanému   uložil   povinnosť   zaplatiť   každému zo sťažovateľov peňažné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Na základe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „kriminalistický a expertízny ústav“), ako aj zo svedeckých výpovedí J. S. a Ing. M. P. okresný súd vyvodil záver, že na fľašiach s minerálnou vodou použil žalovaný reklamné násadky, na ktorých je umiestnený obrazový snímok   sťažovateľov.   Podľa   okresného   súdu „tento   snímok   zobrazuje   osoby   totožné   s osobami   žalobcov   na   veľkoplošných   fotografiách   použitých   na   bilboardy   propagujúce reprezentačný   ples   U.“.   Spracovateľ   spomenutého   znaleckého   posudku   použil „metódy vizuálneho pozorovania,   komparačné metódy,   metódu položenia zobrazenia vedľa seba, metódu   prekrytia   zobrazení,   ako   aj   metódu   porovnávania   uhlov   a hlavného   motívu zobrazenia.   Týmito   metódami   zistil   zhodu   detailov   zobrazenia,   zhodu   základných   uhlov hlavného motívu a zhodu zobrazení pozície vybraných znakov. Zo skúmaní potvrdil zhodu a identifikáciu   žalobcov   na   násadke.   Rozhodujúcim   je,   že   podobizeň   žalobcov   zodpovedá podobizni   žalobcov   na   násadke   a   že   žalobcovia   sú   na   tejto   násadke   spoznateľní   a jednoznačne identifikovaní.“.

Znalecký   posudok   Ing.   E.   J.,   ktorý   ako   dôkaz   predložil   žalovaný,   okresný   súd vyhodnotil tak, že „tento znalec však nemal k dispozícii veľkoplošnú fotografiu žalobcov a porovnal len fotokópiu fotografie“, pričom „len zo záveru tohto znalca, že totožnosti tvárí na fotografii a na násadke nemusia byť tých istých osôb, nemožno urobiť záver o tom, že neide o tie isté osoby. Znalec nehodnotí totiž ďalšie znaky, ktoré identifikujú postavy. Preto súd prvého stupňa aj zamietol návrh žalovaného na realizáciu dôkazu výsluchom Ing. E. J., či na konfrontáciu spracovateľov oboch znaleckých posudkov.“.

Podľa   okresného   súdu „svedok   J.   S.   jednoznačne   potvrdil,   že   tlačiareň,   ktorá vypracovala násadky, mala k dispozícii diapozitív, na ktorom boli zobrazení žalobcovia.... Svedok   jednoznačne   potvrdil   aj   to,   že   práve   na   násadke   je   zobrazenie   žalobcov z diapozitívu, ktorý vyhotovil a odpredal U. Diapozitív bol použitý na vyhotovenie bilboardu pre   U.   Žalovaný   vo   svojom   účastníckom   výsluchu   16.4.2008   potvrdil,   že   jeho   zmluvný partner,   ktorý   mu   robil   násadky,   vlastní   software   a v telefonickom   rozhovore   sa   mu   aj vyjadril, že všetko zavinila jeho grafička, ktorú okamžite prepustil.“.

Rekapitulované skutkové zistenia viedli okresný súd k záveru, že „žalovaný použil pre reklamné účely obrazové snímky, fotografie žalobcov. Na násadke sú identické osoby s fotografiami na bilboarde. Obrazový snímok je identifikovateľným spôsobom nasnímaná podoba fyzickej osoby. Ak tento obrazový snímok použil žalovaný bez súhlasu žalobcov, je toto jeho konanie neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti.“.

Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd odôvodnil tým, že „v prípade žalobcov došlo k zneužitiu ich podobizne na reklamné účely, preto morálne zadosťučinenie   v   danom   prípade   už   nie   je   aktuálne.   Fľaše   s   reklamnými   násadkami minerálnych vôd už nie sú v predaji a neprichádza do úvahy ani ospravedlnenie, preto požiadavka   na   úhradu   finančnej   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   je   jedinou   formou poskytnutia   zadosťučinenia.   Pri   určovaní   výšky   náhrady   súd   prihliadal   na   to,   že do osobnostných   práv   žalobcov   došlo   v súvislosti...   s   reklamno-sponzorskou   účasťou v reality   šou   T.   M.   Primerané   zadosťučinenie   by   malo   byť   teda   aj   formou   odmeny za honorár, ktorý by žalobcovia dostali za účinkovanie v takejto reklame. Získanou spornou reklamou ušetril žalovaný značné finančné prostriedky, ktoré by inak musel vynaložiť.“.Rozsudok   okresného   súdu   napadol   odvolaním   žalovaný. Namietal, že „vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a...,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam“.   Namietol   i   nedostatočné konkretizovanie   a   špecifikovanie   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   a   to „pokiaľ   ide o základné otázky súdneho sporu, akými sú aktívna legitimácia, porušenie osobnostných práv žalobcov i výška priznaného finančného zadosťučinenia“.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že [pred začatím tohto súdneho konania nemal ani tušenie o existencii žalobcov, či existencii akýchkoľvek fotografií týchto žalobcov, resp. veľkoplošných fotografií (bilboardu). Predmetné násadky obdŕžal od svojho dodávateľa... Na násadkách sa nachádzajú dve zásadné veci, ktoré žalovaný požadoval, a to je reklamný slogan „...“, motív relácie „L.– tanečná horúčka na M.“, ktorej sponzorom bol žalovaný. Okrem toho sa tam nachádza aj predmetná grafika – obrázok tanečného páru a ďalšie grafické   doplnky.   Po   začatí   súdneho   konania   žalovaný...   požiadal   Ing.   E.   J.,   MBA   o vypracovanie znaleckého posudku.... Žalovaný poukazuje na odpovede znalca na otázky č. 1 až 4, v ktorých je uvedené, že za obvyklých okolností a za použitia obvyklých nástrojov výpočtovej techniky nie je možné vytvoriť obraz tvárí osôb z obrázka v kvalite, z ktorej by bolo možné jednoznačne určiť osoby, ktorým tváre patria. Oproti pôvodnému podkladu teda fotografií,   sú   na   výslednej   násadke   výrazne   zmenené   črty   tvárí.   Pôvodné   črty   tvárí   z fotografie nie sú zachované. K zmene došlo pri spracovaní nekvalitného podkladu a pri ukladaní nekvalitného výsledku.].

Znalecký   posudok   kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   podľa   žalovaného dokazuje, že hlavu a tvár osôb na spornej násadke nebolo možné skúmať antropologickou somatoskopickou metódou na účely individuálnej identifikácie. To korešponduje so závermi znalca Ing. J. Znalkyňa Mgr. O. P. podľa žalovaného [na otázku č. 2 položenú súdom uvádza, že v nej chýba konkretizácia „s osobami žalobcov“. Znalkyňa potom absurdne porovnávala to, či na predloženom bilboarde sú osoby identické s osobami na predložených diapozitívoch.   Žalovaný   nemal   nikdy   k   dispozícii   diapozitívy,   ani   bilboard.   Tieto   boli predložené priamo znalcovi žalobcami. Týmto postupom bolo žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Napriek tejto výhrade je však žalovaný toho názoru, že pre spor bolo rozhodujúce to, či na násadkách sú skutočne zobrazení žalobcovia. Znalci, ktorí podávali posudky, neskúmali priamo osoby žalobcov, resp. tváre ich samotných a neporovnávali tieto s   predmetnou   papierovou   násadkou.   Porovnávaná   bola   len   papierová   násadka   so žalobcami poskytnutými diapozitívmi a   žalobcami   poskytnutým   bilboardom.   Aj   znalecký posudok, ktorý vypracoval pplk. Ing. J. K.– odvetvie kriminalistická fotografia uvádza, že porovnávané boli najmä medzi sebou papierová násadka... a žalobcami dodaný bilboard. Aj tento znalec... potvrdzuje, že obidva podklady (bilboard a násadka) majú rozdielne grafické spracovanie, pričom tam došlo k určitým deformáciám. Za takéhoto stavu je podľa názoru žalovaného nesprávny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia sú na násadke spoznateľní a jednoznačne identifikovateľní.].

K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaný v odvolaní uviedol, že [suma   5.000,-   eur   predstavuje   pre   mnohých   ľudí   na   S.   ich   celoročný   príjem,   a   to   za dennodenne pravidelne odvádzanú zodpovednú a v mnohých prípadoch aj náročnú prácu, ktorej   výsledky   sú   v   praxi   viditeľné.   Žalovaný   pritom   pre   svoju   papierovú   násadku nepotreboval   žiadnych   hercov   ani   tanečníkov,   ani   iných   účinkujúcich   „do   reklamy“. Žalovaný   sponzoroval   televíziu   M.,   resp.   jej   reláciu   L.   a   uvedená   násadka   mala   túto skutočnosť pripomenúť spotrebiteľom – nakupujúcim v obchodoch jej výrobky.].

Napokon žalovaný namietol aj okresným súdom sťažovateľom priznanú náhradu trov konania, ktorá mala zahŕňať i nehospodárne vynaložené cestovné výdavky.

Krajský súd uznesením č. k. 14 Co 12/2011-237 z 22. septembra 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal z postulátu, že „podmienkou ochrany práva na podobu i   práva   k   podobizni   je,   aby   osoba   zobrazeného   bola   na   základe   zobrazenia identifikovateľnou. Aj keď nemožno zobrazenú osobu bezpečne identifikovať z podobizne alebo   obrazového   snímku   (napr.   rysy   osoby   sú   nejasné,   rozmazané   a   podobne),   pôjde napriek   tomu   o   podobizeň   prípadne   obrazový   snímok,   ak   identita   zobrazeného   vyplýva eventuálne z iných súvislostí, za ktorých k použitiu snímku došlo.“. Z tohto hľadiska krajský súd   poukázal   na   znalecké   posudky   kriminalistického   a   expertízneho   ústavu,   ktoré   sa „okrem identifikovateľných znakov konkrétnej osoby, najmä tváre a postavy, venujú aj iným spoločným znakom, ktoré boli na fotografii použitej pre bilboard so znakmi na násadke. Okrem   tváre   a   postavy   osôb   sa   venujú   aj   iným   znakom,   ktoré   sa   týkajú   aj   oblečenia partnerov,   záhybov   v   ošatení,   odleskov   na   topánkach   a   podobne.   Aj   záver   znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec z odboru kriminalistická fotografia zdôrazňuje to, že pri skúmaní   zobrazenia   na   predloženej   veľkoplošnej   fotografii   a   zobrazenia   na   spornej reklamnej   násadke   fľaše   boli   použité   metódy   vizuálneho   pozorovania   a   komparačné metódy. Metódou položením zobrazení vedľa seba, metódou prekrytia zobrazenia, ako aj metódou porovnávania uhlov hlavného motívu zobrazenia bola zistená zhoda v detailoch zobrazenia,   zhoda   základných   uhlov   hlavného   motívu   a   zhoda   v   zobrazení   pozície vybraných   znakov   po   aplikácii   uhlových   korekcií.   Popisná   časť   znaleckého   posudku   sa venuje bodom, ktoré sú na týchto fotografiách, či na násadke zhodné. Nevenujú sa teda len identifikovateľnosti osôb, ale venujú sa celkovému zobrazeniu na fotografii a na reklamnej násadke.  ...   Posudok   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu...   doručený   súdu   prvého stupňa 29.10.2010 skutočne obsahuje aj záver o tom, že hlava a tvar osôb na spornej násadke nie je vhodná na skúmanie antropologickou somatoskopickou metódou za účelom individuálnej   identifikácie.   Posudok   síce   obsahuje   údaje   o   podobnosti   celkového   tvaru hlavy,   lícnej   oblasti,   krajiny   čela,   umiestnenia   ušnice,   podobnosti   vlasovej   krajiny porovnávaných osôb, ale na druhej strane hovorí aj o tom..., že hlava a tvar osôb na spornej násadke nie je vhodná na skúmanie antropologickou somatoskopickou metódou za účelom individuálnej identifikácie.“.

V nadväznosti na citované krajský súd poukázal na skutočnosť, že v prvostupňovej fáze konania žalovaný navrhoval, „aby znalci boli k tomuto znaleckému posudku vypočutí a zároveň, aby sa odstránil rozpor medzi vyjadrením Ing. J. a závermi kriminalistického a expertízneho ústavu.   Vzhľadom na obsah znaleckého posudku i   listín (posudku Ing. J.), ktorý predložil samotný žalovaný do konania, je odvolací súd toho názoru, že pri hodnotení týchto dôkazov podľa § 132 O. s. p. bolo žiadúce, aby sa tento návrh zo strany žalovaného akceptoval. Súd by mal výsluch alebo doplnenie znaleckého posudku viesť takým smerom, aby   záver   písomného   znaleckého   posudku   alebo   záver   výsluchu   znalca   bol   spôsobilý zodpovedať   právnu   otázku   týkajúcu   sa   identifikovateľnosti   osôb   na   násadke.   Závery znaleckého posudku podaného v písomnej forme nemožno bez ďalšieho prevziať, ale je potrebné   (v   pochybnostiach   o   jeho   záveroch)   tieto   závery   overovať,   či   už   doplnením posudku,   alebo   pochybností   o   správnosti   záverov   znaleckého   posudku   môžu   byť odstraňované   realizáciou   ďalších   dôkazov.  ...   Na   identifikovateľnosť   žalobcov so zobrazením   na   reklamnej   násadke   je   potrebné   vymedzovať   požiadavku   aj   bližšími údajmi, ktorými sa zameria znalecké dokazovanie na zisťovanie takých skutočností, ktoré sa týkajú individuálnych znakov na tvári, či na postave subjektu. Ak súd prvého stupňa napriek výhradám, či návrhom žalovaného v tomto smere dokazovanie nevykonal, je dôvodným urobiť záver, že odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Za dôvodný odvolací súd uznal aj odvolací dôvod poukazujúci na to, že z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť zatiaľ jednoznačný záver o zidentifikovaní žalobcov so zobrazením na násadke použitej na fľašiach s minerálnou vodou.“.

Pri formulácii právneho názoru krajský súd zdôraznil, že „identifikovateľnosť osôb sa...   musí   realizovať   na   tých   znakoch,   ktoré   sú   individuálnymi   vlastnosťami   príslušnej osoby,   a   to   z pohľadu   hodnotenia   znakov   tváre,   postavy,   držania   tela,   účesu,   či   iných identifikovateľných znakov. Ak súd prvého stupňa dospeje k záveru, že je možné identitu posúdiť   aj   z   iných   súvislostí,   toto   musí   podložiť   v   dôvodoch   rozhodnutia   aj   obsahom príslušných realizovaných dôkazov.“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že „pre rozhodnutie o podanej žalobe je treba mať na zreteli (aj keď to žalovaná strana vyslovene nenamieta) aj aplikáciu ust. § 80 písm. c) O. s. p.. Pre vyhovenie určovacej žalobe musí byť žalobcami preukázaný naliehavý právny záujem. Týmto skutočnostiam sa súd prvého stupňa nevenoval   a   napriek   tomu,   že   z   obsahu   spisu   zatiaľ   nie   je   zrejmé,   v   čom   by   mal   byť naliehavý právny záujem na žiadanom určení (že došlo konaním žalovaného k porušeniu práva   na   ochranu   osobnosti   žalobcov),   bolo   tomuto   žalobnému   návrhu   v   tejto   časti vyhovené.“.

K sume priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch krajský súd s poukazom na stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov formuloval právny názor, podľa ktorého ak „súd v ďalšom konaní dospeje na základe výsledkov vykonaného dokazovania k záveru, že na   násadkách   sú   identifikovaní   žalobcovia,   bude   sa   potrebné   venovať   aj   posúdeniu, či určovacia žaloba je žiadané morálne zadosťučinenie (či teda aj z tohto pohľadu spĺňa náležitosti žiadané ust. § 80 písm. c) O. s. p.), a či v prípade priznania tohto zadosťučinenia je dôvod aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Platná právna úprava neurčuje medze takejto náhrady. Pri odvolacích výhradách je však potrebné odvolacím súdom uviesť, že súd musí v každom jednotlivom prípade pri rozhodovaní o takejto náhrade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby.“. Krajský súd pritom zdôraznil, že [vo veci je zrejmé, že „tvrdený zásah“ už nepretrváva].

Napokon krajský súd poukázal aj na skutočnosť nesprávneho procesného postupu okresného   súdu   pri   doručovaní   návrhu   žalovaného   na   vstup   vedľajšieho   účastníka do konania subjektu, ktorého žalovaný označil.

Zásadnou sťažnostnou námietkou, ktorú sťažovatelia predniesli vo svojej sťažnosti a ktorou zároveň odôvodňujú navrhované vyslovenie porušenia svojich základných práv a i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je tvrdenie, že „krajský súd svoje zrušujúce uznesenie sp.   zn.   14   Co 12/2011   z 22.   septembra   2011 založil aj   na dôvodoch,   ktoré odvolaním žalovaného   vôbec   neboli   namietané“. Ako   príklad   sťažovatelia   uvádzajú   právny   názor krajského   súdu   vyjadrujúci   požiadavku   adresovanú   okresnému   súdu,   aby   sa   zaoberal aj existenciou naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na vyslovení porušenia ich práva na   ochranu   osobnosti.   Poukazujú   na   relevantné   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   a   z   nich predovšetkým   na § 212   ods.   1,   podľa   ktorého   odvolací   súd   je   rozsahom   a   dôvodmi odvolania viazaný. Toto ustanovenie krajský súd nerešpektoval a „rozhodol nad rámec danej mu uvedenej zákonnej kompetencie a svoje rozhodnutie o zrušení rozsudku okresného súdu založil aj na skutočnostiach, ktoré žalovaný vôbec v odvolaní nenamietal, tobôž ak žalovaný, ktorý bol v celom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov, tieto skutočnosti nenamietal nie len v odvolaní, ale ani v konaní pred okresným súdom.“.

Podľa sťažovateľov [je evidentné, že bol porušený jeden z najzákladnejších atribútov spravodlivého súdneho konania a to princíp kontradiktórnosti   konania,   pretože tým,   že krajský súd v súvislosti s preskúmaním rozhodnutia okresného súdu posudzoval námietky, ktoré žalovaný v odvolaní neuplatnil, tým sa ani k týmto námietkam sťažovatelia v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu nemalo možnosť vyjadriť, pretože z odvolania nevyplývali a prvýkrát sa o nich sťažovatelia tak dozvedeli až z im doručeného rozhodnutia krajského súdu. Uvedeným   postupom   tak   krajský   súd   jednoznačne   na   úkor   sťažovateľov   nadŕžal strane žalovaného, za ktorého v podstate krajský súd „dopovedal“ to čo mal povedať, resp. čím mal žalovaný (a to už v konaní pred okresným súdom) argumentovať sám, resp. jeho kvalifikovaný právny zástupca z radov advokátov.].

V závere odôvodnenia sťažnosti sťažovatelia „podotýkajú, že aj keby bol Ústavný súd   SR   toho   názoru,   že   uvedené   skutočnosti   môžu   sťažovatelia   namietať   až   proti meritórnemu   rozhodnutiu   okresného   súdu   v   danej   veci,   tak   sťažovatelia   poukazujú na skutočnosť, že takéto stanovisko by jednako sťažovateľov poškodilo... a jednako by takýto stav bol už po meritórnom rozhodnutí okresného súdu nevratný...“. Podľa sťažovateľov totiž „okresný súd bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom krajského súdu, ktorý názor krajský súd vyslovil v napádanom rozhodnutí nad rámec kompetencie odvolacieho súdu...“, a   preto „v   prípade   odvolania   sa   sťažovateľov   proti   takémuto   rozhodnutiu okresného   súdu   (vydanom   po   napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu),   by   krajský   súd odvolávajúc sa na svoje skoršie nezákonne vyslovené stanoviská v napadnutom rozhodnutí, rozhodnutie okresného súdu z tohto dôvodu (z dôvodu viazanosti názorom nadriadeného súdu) potvrdil a v prípade ústavnej sťažnosti, by aj Ústavný súd SR sťažnosť odmietol s odôvodnením,   že   okresný   súd   tak   rozhodol,   pretože   bol   viazaný   právnym   názorom krajského súdu.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto meritórne rozhodol:„1.   Krajský   súd   v   Prešove   svojim   rozhodnutím   sp.   zn.   14   Co   12/2011 z 22. septembra 2011 porušil základné právo Z. L., rod. S. a E. S. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ich základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 Co 12/2011 z 22. septembra 2011.

3. Ústavný súd priznáva Z. L., rod. S. a E. S. primerané finančné zadosťučinenie v sume   každému   po   2   000   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v Prešove   povinný   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. Krajský súd v Prešove je povinný Z. L., rod. S. a E. S. uhradiť trovy právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, a to za 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. vo výške 123,50 eur za 1 právny úkon, t. j. spolu 247,00 eur, plus 2 x režijný paušálny poplatok vo výške 2 x 7,41 eur, spolu trovy právneho zastúpenia vo výške 261,82 eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

1. Predložená sťažnosť sa zakladá na jedinej zásadnej námietke, a to na tvrdení, že krajský súd prekročil rozsah svojho prieskumu, ktorý mu odvolateľ (žalovaný v konaní) určil svojimi odvolacími dôvodmi. Takto malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 212 ods. 1 OSP,   k   znevýhodneniu   sťažovateľov   oproti   žalovanému,   a   tým   aj   k   porušeniu kontradiktórnosti   predmetného   konania.   Z   toho   vyplýva   porušenie   základného   práva na rovnosť účastníkov občianskeho súdneho konania, základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.

Charakter sťažnostnej argumentácie umožňuje ústavnému súdu posudzovať prípadné signály porušenia označených práv súčasne. Je totiž zjavné, že základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu sa v rovine odôvodnenia ich sťažnosti konkretizuje práve v požiadavke na rovnosť účastníkov súdneho konania. Zároveň ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

2. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

3. Napadnuté uznesenie krajského súdu je rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým sa konanie   o   poskytnutí   súdnej   ochrany   právu   sťažovateľov   na   ochranu   ich   osobnosti právoplatne nekončí. Krajský súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie.   Predmetné   občianske   súdne   konanie   teda   bude   ďalej   pokračovať v prvostupňovej   fáze.   Tá   sa   musí   ukončiť   rozhodnutím   okresného   súdu,   proti   ktorému sťažovatelia budú mať možnosť podať odvolanie.

Z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   rekapitulovaného   v   I.   bode odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   odvolacie   dôvody   žalovaný   v   konaní   pred okresným súdom založil na rozpornosti predložených znaleckých posudkov, ktoré okresný súd vzal za základ pre svoje rozhodnutie, a na nedostatočnom odôvodnení sumy priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd na tieto odvolacie dôvody reagoval tak, že dôkladne preskúmal znalecké posudky predložené v prvostupňovej fáze konania, na základe čoho dospel k záveru, že posudok kriminalistického a expertízneho ústavu i posudok znalca z odboru kriminalistickej fotografie sa „nevenujú... len identifikovateľnosti osôb, ale venujú sa celkovému zobrazeniu na fotografii a na reklamnej násadke“. Zároveň zdôraznil zhodný záver znalcov, že hlava a tvár   osôb   na   reklamnej   násadke   nie   sú   vhodné   na   skúmanie   antropologickou somatoskopickou metódou na účely individuálnej identifikácie. Zistiac zároveň, že žalovaný v   konaní   pred   okresným   súdom   navrhoval   vypočutie   znalcov,   dospel   krajský   súd k jednoznačnému záveru o potrebe doplnenia dokazovania pred okresným súdom.

Formálne nad rámec odvolacích dôvodov krajský súd zaviazal okresný súd posúdiť žalobu sťažovateľov aj z hľadiska splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu podľa §   80   písm.   c)   OSP,   a   to   nielen   v   rovine   prípadného   porušenia   osobnostných   práv sťažovateľov, ale aj na úrovni požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Napokon krajský súd poukázal na pochybenie okresného súdu pri doručovaní návrhu žalovaného na vstup vedľajšieho účastníka do konania označenej obchodnej spoločnosti.

4.   Ústavný   súd   na   základe   preskúmania   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že ani jeden z aspektov právneho názoru formulovaného krajským súdom a záväzného pre okresný súd v ďalšom konaní nemá kategorický charakter. Krajský   súd   nijako   neuzavrel   hodnotenie   sporných   znaleckých   posudkov,   iba   prikázal okresnému   súdu   odstrániť   z   nich   vyplývajúce   identifikované   nezrovnalosti   ďalším dokazovaním.   Dokazovania   sa   budú   môcť   zúčastniť   sťažovatelia,   budú   môcť   opätovne predkladať nové dôkazné návrhy a celkovo v miere typickej pre konanie na prvom stupni budú môcť vyvíjať svoj dovolený procesný vplyv na výsledok konania v jeho skutkovej rovine.

Pokiaľ   ide   o   právny   názor   krajského   súdu   vedúci   k   posúdeniu   podmienky naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na ich žalobe, prima facie možno konštatovať, že   v   tomto   prípade   krajský   súd   skutočne   formálne   prekročil   rozsah   svojho   prieskumu vymedzený   odvolaním   žalovaného.   Ani   v   tomto   prípade   však   krajský   súd   nijako jednoznačne   neuzavrel,   či   sťažovatelia   naliehavý   právny   záujem   na   žalobe   preukázali. Znamená to, že aj k tejto otázke sa sťažovatelia ako účastníci konania budú môcť v ďalšom priebehu konania vyjadriť.

5.   Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   praxi   stabilne   zotrváva   na   pozíciách materiálneho   chápania   ústavnosti,   a   teda   aj   ochrany   poskytovanej   základným   právam a slobodám.   Preto   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti   spätej   súčasne s porušením   základného   práva   alebo slobody   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Sťažovatelia   namietali porušenie kontradiktórneho charakteru konania v ich   veci. Obsah tejto charakteristiky sporového konania Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) chápe ako požiadavku, aby bola každej procesnej strane daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je odporca. Zásada kontradiktórnosti predpokladá, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie zo 4. júna 2002 vo veci sťažnosti č. 32106/96, Komanický v. Slovenská republika, § 45, § 46).

V zmysle ďalšej judikatúry ESĽP (rozhodnutie z 18. februára 1997 vo veci sťažnosti č. 18990/91, Niederöst-Huber v. Švajčiarsko, § 24, ako aj rozhodnutie z 18. marca 1997 vo veci   sťažnosti   č.   21497/93,   Mantovanelli   v.   Francúzsko,   §   33)   musí   mať   účastník konania možnosť oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa k existencii,   obsahu   a   autenticite   predložených   dôkazov,   a   to   vhodným   spôsobom a vo vhodnom   čase   a   v   prípade   potreby   aj   v   písomnej   forme   a   vopred   (rozhodnutie z 3. marca 2000 vo veci sťažnosti č. 35376/97, Krčmář v. Česká republika, § 42). Právo sporovej strany na kontradiktórne konanie je porušené aj v prípade, ak súdy zvážili len skutočnosti   predložené jednou zo strán   (rozhodnutie z 25.   júna 1997 vo veci   sťažnosti č. 20122/92,   Van   Orshoven   v.   Belgicko)   alebo   ak   strany   nemajú   možnosť   vznášať argumenty proti argumentom protistrany (rozhodnutie z 29. mája 1986 vo veci sťažnosti č. 8562/79, Feldbrugge v. Holandsko).

Vymedzeného   obsahu   zásady   kontradiktórnosti   civilného   sporového   konania tvoriacej súčasť základného práva sťažovateľov na rovnosť účastníkov konania sa podľa názoru   ústavného   súdu   krajským   súdom   formulovaný   záväzný   právny   názor   nedotýka. V nastávajúcej prvostupňovej fáze konania znovu prebehne ďalšie dokazovanie, pričom je zreteľné, že rešpektovanie právneho názoru krajského súdu okresným súdom nebude mať za následok   odňatie   ktoréhokoľvek   čiastkového   práva   sťažovateľov   tvoriaceho   podľa judikatúry ESĽP obsah zásady kontradiktórnosti. Nemožno teda súhlasiť so sťažovateľmi, podľa ktorých v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu nebude možné neskôr uplatňovať ich základné práva proti meritórnemu prvostupňovému rozhodnutiu. Krajský súd totiž   svojím   právnym   názorom   nijako   nepredznamenal   definitívny   spôsob   posúdenia sťažovateľmi   uplatňovaného   práva   na   ochranu   osobnosti   okresným   súdom   (výrok rozhodnutia   okresného   súdu   pri   rešpektovaní   právneho   názoru   krajského   súdu   dokonca môže byť totožný s výrokom zrušeného rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 93/2007-211 z 13.   októbra   2010).   Úlohou   okresného   súdu   je   iba   odstránenie   nedostatkov   v   procese zisťovania   skutkového   stavu   veci   a   následné   komplexné   posúdenie   podanej   žaloby.   To všetko pri dôslednom rešpektovaní všetkých procesných práv účastníkov sporného konania o ochranu osobnosti.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   relevantnú   príčinnú   súvislosť   medzi označenými právami sťažovateľov a napadnutým uznesením krajského súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

6.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ďalšími požiadavkami sťažovateľov vznesenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012