znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. M. a J. M., Ľ., zastúpených advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   12   Co/28/2010-91 z 23. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. a J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2010   doručená   sťažnosť   E.   M.   a J.   M.,   Ľ.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou   D.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co/28/2010-91 z 23. septembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:„...   Sťažovatelia   ako   žalobcovia   sa   svojou   žalobou   podanou   na   Okresnom   súde v Prešove dňa 22.8.2008 domáhali voči žalovaným M. G. a J. G. určenia splatnosti pôžičky, ktorú poskytli žalovaným na zakúpenie bytu (520.000,- Sk) a zakúpenie bytového zariadenia (220.000,- Sk) v celkovej výške 740.000,- Sk.

Sťažovatelia svoju žalobu odôvodnili tým, že medzi nimi ako rodičmi a žalovanými ako dcérou a zaťom, došlo k dohode o poskytnutí pôžičky v tom, že im finančne poskytnutím pôžičky pomôžu k zakúpeniu holobytu, ako aj bytového zariadenia do takto zakúpeného bytu, a preto na základe tejto dohody oni priamo vyplatili I. Š. a jeho manželke I. Š., ktorí odpredávali   byt   žalovaným   na   dvakrát,   a   to   dňa   5.8.2001   sumu   500.000,-   Sk   a   dňa 28.9.2001 sumu 20.000,- Sk, spolu 520.000,- Sk.

O vyplatení týchto peňazí ako kúpnej ceny za odpredávaný byt, bolo spísané medzi nami, sťažovateľmi a predávajúcimi bytu manželmi Š., čestné prehlásenie zo dňa 5.8.2001 podpísané vlastnoručne všetkými účastníkmi.

Medzi predávajúcimi I. a I. Š. a kupujúcimi M. a J. G., bola uzavretá dňa 21.2.2001 aj zmluva o uzavretí budúcej zmluvy. Táto však zo strany predávajúcich bola porušená a v dôsledku jej porušenia boli I. a I. Š. rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn 5T 93/03- 185 zo dňa 7.11.2003 uznaní za vinných z trestného činu sprenevery a z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák., za čo im boli uložené podmienečné tresty odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov s odkladom na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov.

Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. obaja obžalovaní boli spoločne a nerozdielne zaviazaní nahradiť poškodenému M. G. škodu vo výške 520.000,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Prešove žalobu sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 20C 210/2008-45 zo dňa 16.4.2010 zamietol s odôvodnením, že súd prejudiciálne riešil   otázku,   či   medzi   účastníkmi   došlo   k   uzavretiu   zmluvy   o   pôžičke,   že   žalobcovia neuniesli   dôkazné   bremeno   o   poskytnutí   pôžičky   a   že   z   výpovede   žalovaných   je   možné vyvodiť záver o tom, že sa jednalo o ich dar.

Proti rozsudku súdu I. stupňa podali sťažovatelia odvolanie... Sťažovatelia poukázali na to, že ustanovenie § 564 OZ upravuje prípady, keď čas splnenia je určený v prospech dlžníka, že dlžník je oprávnený kedykoľvek podľa svojho uváženia a veriteľ je povinný ponúknuté plnenie prijať. Sám však nemôže určiť čas splnenia a domáhať sa plnenia, pretože pohľadávka nie je ešte splatná. Prípadná výzva veriteľa na splnenie by nemala právne účinky a aj žaloba na plnenie by bola podaná predčasne. Taktiež   poukázali   na   ustálenú   judikatúru   R   68/1969,   podľa   ktorej   ak   nebolo dohodnuté, že dlžník zaplatí až bude chcieť alebo môcť (ak bol čas splnenia ponechaný na vôľu dlžníka), je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu ho dlžník ponúkne. Sám však nemôže, a to ani tým, že by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, určiť čas splnenia. Môže len navrhnúť, aby ho určil súd.

Sťažovatelia namietali a považovali za nepravdivé a účelové tvrdenia žalovaných, že z našej strany sa nejednalo o pôžičku, ale o dar peňazí v ich prospech. Svoje námietky odôvodňovali tým, že v zmysle § 628 ods. 1 OZ darovacou zmluvou darca niečo bezodplatne prenecháva alebo sľubuje darovanie obdarovanému a ten dar, alebo sľub prijíma. Taktiež sme uvádzali, že podľa § 628 ods. 2 OZ darovacia zmluva musí byť písomná, ak   je   predmetom   daru   nehnuteľnosť   a   pri   hnuteľnej   veci,   ak   nedôjde   k   odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Z vykonaných dôkazov v rámci súdneho konania bolo nepochybne preukázané, že k odovzdaniu peňazí zo strany sťažovateľov žalovaným M. G. a J. G. nedošlo a že títo v rámci poskytnutej pôžičky ako kupujúcim bytu vyplatili kúpnu cenu priamo predávajúcim, a to s vedomím a súhlasom kupujúcich...

Treba mať preto zato, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní iba nesprávnym zhodnotením   dôkazov   jednostranne   v   prospech   žalovaných   dospeli   k   nesprávnemu právnemu názoru a rozhodnutiu...“

Sťažovatelia sú toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a 2 ústavy a základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania   podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co/28/2010-91 z 23. septembra 2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 210/2008-45 zo 16. apríla 2010, ktorým okresný súd zamietol návrh na určenie termínu splatnosti vrátenia pôžičky.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co/28/2010-91 z 23. septembra 2010, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo ich presvedčenie,   že   krajský   súd,   ktorý   vo   veci   konal   a   rozhodoval,   nesprávne   vyhodnotil skutkový   stav,   nevykonal,   resp.   nevyhodnotil   správne   sťažovateľmi   navrhnuté   dôkazy, rozsudok krajského súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie, ktoré by reagovalo na všetky sťažovateľmi uplatnené námietky.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co/28/2010-91 z 23. septembra 2010 sa uvádza:

„...   Krajský   súd   prejednal   vec   v   medziach,   v   ktorých   sa   odvolatelia   domáhali preskúmania napadnutého rozsudku, a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na poskytnutie pôžičky žalovaným (§ 219 ods. 2 O. s. p.). K tomu ďalej dodáva:

Žalobcovia v konaní uplatnili právo na vrátenie pôžičky poskytnutej podľa § 657 Občianskeho zákonníka na základe ústnej zmluvy, keď žalobcovia vyplatili za žalovaných kúpnu cenu za byt predávaný manželmi Š.. Zmluva nevyžaduje písomnú formu. Svoj nárok odôvodňujú z tzv. Čestného prehlásenia spísaného dňa 5.8.2001 v kancelárii JUDr. J. K., komerčného právnika, na základe ktorého J. M. s manželkou E. odovzdali I. Š. a manželke I. Š. čiastku 500.000,- Sk ako finančný záväzok M. G. a manželky J. G., ktorý im vyplýval zo Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 21.2.1001. Finančné vyrovnanie mali urobiť M. z toho dôvodu, že G. sú bez finančných prostriedkov. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalobcovia chceli riešiť ubytovanie svojej dcéry, resp. po vydaji aj zaťa. V trestnom konaní nikdy nebola urobená výpoveď žalobcov v tom zmysle, že sa jedná o pôžičku pre žalovaných a že vyplatené peniaze pre Š. budú pýtať späť od žalovaných. Vyplácané peniaze M. pre Š. nikdy   neboli   dané   k   dispozícii   G.,   pretože   zloženie   zálohy   a   vyplácanie   finančných prostriedkov   Š.   bolo   vykonávané   výlučne   M.   na   základe   predchádzajúcich   dojednaní žalobcov so Š. Ak žalovaní dňa 21.2.2001 uzavreli s I. Š. a I. Š. Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy na kúpu dvojizbového bytu č.... na ulici..., vyplácanie kúpnej ceny z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve bolo vykonané výlučne medzi žalobcami a manželmi Š., o čom svedčí čestné prehlásenie, na ktorom nie sú žiadne podpisy žalovaných. Ani toto čestné prehlásenie nemožno považovať za dlžobný úpis, pretože v žiadnom prípade sa žalovaní nenachádzajú   na   tomto   čestnom   prehlásení   v   pozícii   dlžníkov.   Z   čestného   prehlásenia nevyplýva   žiadny   záväzok   pre   žalovaných   z   poskytnutej   pôžičky.   Zo   skutkových   zistení okresného súdu, výpovedí žalobcov a žalovaných, ako aj z obsahu trestného spisu sp. zn. 5T 93/2003 nie je možné vyvodiť záver o poskytnutí pôžičky pre žalovaných. Preto okresný súd správne   uviedol,   že   pre   neunesenie   dôkazného   bremena   na   strane   žalobcov   nemožno vyhovieť návrhu žalobcov v tom zmysle, že žalovaným bola poskytnutá finančná pôžička žalobcami.

Žalobcovia poukazujú na to, že darovacia zmluva medzi žalobcami a žalovanými nemôže   byť   platná.   K   odovzdaniu   daru   (peňazí)   nedošlo   pri   darovaní.   Ak   nedochádza k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní, na takýto dar sa vyžaduje písomná forma, ako to predpokladá § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je potrebné dať za pravdu žalobcom, že   takéto   finančné   darovanie   bez   písomnej   formy   je   neplatný   právny   úkon.   Jedná   sa o absolútne   neplatný   právny   úkon,   pretože   chýba   písomná   forma   darovacej   zmluvy,   ak nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu veci – peňazí pri darovaní.

Podľa   §   455   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   za   bezdôvodné   obohatenie   sa nepovažuje,   ak   bolo   prijaté   plnenie   premlčaného   dlhu   alebo   dlhu   neplatného   len   pre nedostatok formy.

Ak žalobcovia nepreukázali, že žalovaným požičali peniaze a tvrdenie žalovaných, že sa jedná o finančný dar, kde finančné prostriedky nedostali priamo k dispozícii a nebola uzavretá písomná darovacia zmluva, jednalo by sa o absolútne neplatný právny úkon pre chýbajúcu náležitosť písomnej formy. Žalobcovia nemôžu požadovať vrátenie týchto peňazí ako bezdôvodné obohatenie len preto, že nebola uzavretá písomná forma. Žalobcovia plnili za žalovaných a zaplatili časť kúpnej ceny z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve o predaji bytu na ulici... Ak žalobcovia nepreukázali poskytnutie finančnej pôžičky žalovaným a nedošlo ani k platnému darovaniu finančnej čiastky pre žalovaných v písomnej formy a na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovia nemajú právo s odkazom na § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom nie je možné konštatovať, že žalovaní sú dlžníkmi žalobcov. Pre neexistenciu dlhu nie je možné ani stanovovať splatnosť tohto dlhu, ako požadujú v žalobe žalobcovia. Z tohto dôvodu krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak okresný súd zamietol nárok žalobcov na zaplatenie dlhu v deň právoplatnosti rozsudku. Z obsahu spisu a trestného spisu vyplýva, že žalobcovia chceli v minulosti riešiť bytovú otázku dcéry, neskôr aj zaťa, preto zakupovali pre nich byty. Nikdy sa nevyjadrili, že požičiavajú peniaze na kúpu bytov.

Ak   žalovaní   namietali   skutočnosť,   že   súd   prvého   stupňa   nerozhodoval   o   nároku žalobcov na zaplatenie pôžičky na kúpu zariadenia bytu, podobne v tomto konaní nebolo nikdy preukázané zo strany žalobcov, že títo poskytli pôžičku v rozsahu 220.000,- Sk na zariadenie bytu, kde takisto dôkazné bremeno zaťažuje žalobcov. V konaní neprodukovali žiaden dôkaz na jednotlivé veci a výšku zakúpenia týchto vecí pre žalobcov. Pre neunesenie dôkazného bremena okresný súd správne rozhodol, ak návrh žalobcov v celosti ako taký zamietol. Neexistuje žiaden dôkaz o pôžičke žalobcov pre žalovaných na kúpu zariadenia bytu,   a   preto   v   tejto   dôkaznej   núdzi   nie   je   možné   vyhovieť   návrhu   žalobcov   v   celom rozsahu...“

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Krajský   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   odvolaní   sťažovateľov   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery   krajského   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného   okresným súdom   a   podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s   ohľadom   na ustanovenie   §   120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   12   Co/28/2010-91   z   23.   septembra   2010   nie   je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu   viesť   k   porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv   a   slobôd.   Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nie je právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97).

Sťažovatelia okrem čl. 46 ods. 1 ústavy namietali aj porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom bližšie neodôvodnili, akým konaním sa súd mal dopustiť porušenia týchto základných práv.

Sťažovatelia sú povinní podľa ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde odôvodniť rozhodnutie tým, že návrhy uvedené v petite návrhu musia mať aj príslušné odôvodnenie. Ústavný súd je viazaný petitom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011