znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   januára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE/53/2009 z 24. augusta 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er/1033/2008 z 23. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE/53/2009 z 24. augusta 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 59 Er/1033/2008 z 23. januára 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   okresný   súd   vyhlásil   exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom za neprípustnú a zároveň ju zastavil [o návrhu oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.) a poverenia okresného súdu č. 5309*051844 z 27. augusta 2008] na vymoženie 392,95 € s prísl.

Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer poisťovne P., B. (ďalej   len   „úpadca“),   proti   povinnému   A.   G.,   D.   (ďalej   len   „povinný“),   o   vymoženie 392,95 € s prísl. ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení. Túto pohľadávku proti povinnej spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom a samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „ rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia, resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených   podmienok   oprávnený posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

Všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy „keďže rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu“,   čím   porušili „dôležité   zásady   právneho   štátu,   a   to   zásadu zákonnej   limitácie právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty sťažovateľa“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti upriamuje svoju pozornosť aj na ustanovenia čl. 142 ods.   1   ústavy,   §   244   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP"),   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ako aj ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“) a zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (Správny   poriadok)   v   znení   neskorších predpisov   (Správny   poriadok)   a   podľa   nej   na   preskúmanie   platobného   výmeru   bol oprávnený konať vecne iba krajský súd v rámci správneho súdnictva, nie všeobecné súdy v rámci konania v exekučnej veci.

V predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd ako exekučné súdy „vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca potom, čo vydali poverenie na vykonanie exekúcie)... vyše sedem rokov od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, po uplynutí všetkých zákonných lehôt na podanie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   voči   tomuto   správnemu rozhodnutiu...“, a navyše ex offo zastavili exekúciu z dôvodu   údajnej nulity platobného výmeru, čím „rozšírili   svoju   rozhodovaciu   právomoc nad   rámec   kompetencií,   ktoré im zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho štátu a v priamom dôsledku s konaním súdov došlo k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho vlastníckeho práva“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:„Samotné   vyhlásenie   nulity   správneho   rozhodnutia   by   však   z   pohľadu hmotnoprávnych   účinkov   danej   absolútnej   neplatnosti   správneho   rozhodnutia   nebolo postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti... Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce   absentuje   legálna   definícia   majetku   ako   podstatného   súkromnoprávneho   inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.   12.   2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní...“

Sťažovateľka   považuje   tiež   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu „za arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol nálezom takto:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE/53/2009-42 zo dňa 24. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er/1033/2008-27 zo dňa

23. 01. 2009 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE/53/2009-42 zo dňa 24. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín 59 Er/1033/2008-27 zo dňa 23. 01. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia sťažovateľa.“

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k. 59 Er 1033/2008-27   z 23.   januára   2009   a   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   8   CoE/53/2009 z 24. augusta   2009,   ktoré   podľa   na   nich   vyznačenej   doložky   nadobudli   právoplatnosť 16. októbra 2009.

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie čl.   2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 59 Er/1033/2008 z 23. januára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoE/53/2009 z 24. augusta 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci   exekučného   konania   sa   stotožnil   s   prvostupňovým   rozhodnutím,   ktorým   bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky   a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. augusta 2008 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*051844 pre súdneho exekútora JUDr. V. K., N. (ďalej len „súdny exekútor“). Predmetom exekučného konania bol vymáhaný nárok v sume 392,95 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol platobný výmer č. 682/2005 z 25. mája 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu.

V   procesnom   postavení   povinného   v   danom   prípade   vystupoval   povinný   a oprávneným bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci exekučného konania mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   59   Er/1033/2008-27   z   23.   januára   2009   exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.   7.   1999,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa 17.   7.   1999,   číslo   3215/1999-A,   tomuto subjektu   zrušené povolenie   na   zriadenie   zdravotnej   poisťovne   v   zmysle   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa vstúpila do likvidácie...

Z uvedeného je zrejmé, že už v čase pred vyhlásením konkurzu P. v dôsledku odňatia povolenia nemala oprávnenie vykonávať zdravotné poistné a teda ani právomoc vydávať vo   veciach   zdravotného   poistenia   platobné   výmery   ako   individuálne   správne   akty.   Jej existencia   po   zrušení   mala   smerovať   výlučne   k jej   likvidácii.   Vzhľadom   na   uvedené   je logické,   že zrušená poisťovňa a   neskôr   ani správca konkurznej   podstaty   nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní a takýmto spôsobom vykonávať právomoc   verejného   orgánu,   ktorá   bola   zo   zákona   zverená   len   poisťovniam   s   platným povolením na vykonávanie zdravotníckej starostlivosti. Na tom nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...

Právomoc   vyrubovať   zdravotné   poistenie   nie   je   možné   odvodzovať   ani   zo   zák. č. 328/1991 Zb., ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje ani skutočnosť, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. na správcu konkurznej   podstaty   prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   podstaty.   Nakladanie   s majetkom   podstaty   v   kontexte   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   nezahŕňa   právo autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo patrí len orgánom verejnej moci. To, že vtedy platný zák. č. 328/1991 Zb. nepredpokladal, že by správca konkurznej podstaty, resp. úpadca bol orgánom, ktorý vedie správne konanie, je zrejmé aj z dikcie ust. § 14 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súdne a iné konania podľa osobitného   predpisu,   ktoré   sa   týkajú   majetku   patriaceho   do   podstaty,   alebo   konania   o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu proti správcovi.

Rovnako   je   potrebné   uviesť,   že   v   čase   vydania   platobného   výmeru   bol   zák.   č. 273/1994 Z. z. (na ktorý sa poisťovňa odvoláva) zrušený, keď od 1. 1. 2005 upravovali oblasť zdravotného poistenia zákony č. 580/2004 Z. z. a č. 581/2004 Z. z.. V zmysle týchto zákonov poisťovne stratili právomoc predpisovať poistné a orgánom oprávneným vydávať platobné výmery sa stal podľa § 18 ods. 1 písm. a) bodu 3 zák. č. 581/2004 Z. z. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zák. č. 581/2004 Z. z. v ust. § 81 síce upravuje situácie,   kedy   zdravotné   poisťovne   aj   po   účinnosti   týchto   zákonov   dokončia   už   začaté správne konania, avšak z dikcie tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa týka len zdravotných poisťovní, ktoré majú povolenie na vykonávanie zdravotného poistenia a ktoré teda mali v tomto čase povinnosť transformovať sa na akciové spoločnosti. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   má   súd   za   to,   že   sú   tu   dôvody,   pre   ktoré   je exekúcia   neprípustná.   Exekučný   titul,   na   základe   ktorého   bola   doposiaľ   vykonávaná exekúcia, bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.»

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 CoE/53/2009-42 z 24. augusta 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného konania. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov.

Povinný sa k odvolaniu sťažovateľky písomne nevyjadril.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Odvolací   súd   vec   preskúmal   podľa   ust.   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. § 219 O. s. p. pričom v   náväznosti   na   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe platobného výmeru č. 682/2005 zo dňa 25. 5. 2005, vydaného správcom konkurznej podstaty JUDr. T. K. úpadcu P., so sídlom B... (právnym predchodcom oprávneného), ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť dlžné poistné 11 838,- Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného do dňa zaplatenia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nieje totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho ako keby neexistoval. Preto je treba aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt, toho   dôsledkom   je,   že   v   preskúmavanej   vecí   absentuje   exekučný   titul   pre   vykonanie exekúcie. Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný.

Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ďalej exekúciu zastavil.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z   uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v   rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a   to   z   hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú   a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil   svoju   právomoc   patriacu   síce   všeobecným   súdom,   ale   danú   im   v   rámci odlišného   konania,   na   ktoré   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1   Exekučného poriadku)   alebo na základe ktorých   fakultatívne   pristúpi k   takémuto rozhodnutiu   (§ 57 ods. 2 Exekučného   poriadku)   podrobne   popisuje   zákon, teda   Exekučný   poriadok,   avšak stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu   konania,   len   čo   zistí,   že   sú   dané   dôvody   pre   ukončenie   núteného   vymáhania pohľadávky.   To   znamená, že   všeobecný   súd je povinný v   priebehu celého   exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   o   neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.  

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. K tomu ústavný súd uvádza, že aj keď je rozhodnutie krajského súdu stručnejšie a tiež všeobecnejšie, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s jasným, zrozumiteľným a vyčerpávajúcim odôvodnením okresného súdu, ktorého závery už boli citované, a ktoré bolo podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať a že na základe platobného výmeru č. 682/2005 z 25. mája 2005 sa exekúcia vôbec nemala začať, pretože ho vydal nepríslušný orgán a ide teda o právny nulitný akt. Na základe toho krajský súd tiež zdôraznil, že „v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie...“ a „výkon   rozhodnutia   je   neprípustný“.   Krajský   súd   preto   považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v   jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa   odkazu   na   judikatúru   ústavného   súdu,   konkrétne   na   nález   č.   k.   I.   ÚS   415/08-19 z 10. decembra 2008. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade   išlo   o   odlišnú   právnu   situáciu,   keď   námietky   v   sťažnosti   predostrel   účastník konania, ktorý   v   rámci   exekučného konania zastával pozíciu   povinného. Z   toho   potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré ako ústavný súd konštatoval, mohol   využiť   v   rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným titulom. Keďže v tejto veci   išlo   o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd   v danej veci nemohol prijať identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania   (v   danom   prípade   sťažovateľka   bola   oprávnená),   od   ktorých   pri   rovnakých situáciách   nemožno   spravodlivo   očakávať   využitie   identických   právnych   a   opravných prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia   s   najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu) odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne III. ÚS 386/09 a III. ÚS 396/09).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010