znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   D.,   H.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   P., E. P., s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 a postupom a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 22.   júla   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Obdo 22/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. septembra 2008   doručené   podanie   Ing.   V.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „Rozšírenie ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 05. 2007 vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 951/07 proti   porušovaniu   základných   práv   a slobôd   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   slovenskej republiky“,   ktorým   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 22. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 22/07.

Sťažovateľ v doručenom podaní okrem iného uviedol: „Sťažovateľ rozširuje svoju sťažnosť predloženú Ústavnému súdu Slovenskej republiky... podaním zo dňa 25. 05. 2007 vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   951/07   o postup   Najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obdo   22/2007   v súlade   s rozsudkom Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu č. k. 4 Obdo 22/2007 zo dňa 22. 07. 2008. Označený postup a uznesenie Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bezprostredne súvisí   s pôvodnou   sťažnosťou   sťažovateľa...   predloženou   ústavnému   súdu   podaním zo dňa 25. 05. 2007.“

Ústavný súd vzhľadom na obsah podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 29. septembra 2008, ako aj skutočnosť, že o sťažnosti sťažovateľa doručenej 30. mája 2007 rozhodol   uznesením   sp.   zn.   III. ÚS 284/08   z   24. septembra 2008,   posúdil   podanie sťažovateľa doručené 29. septembra 2008 ako samostatnú sťažnosť.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) svojím rozsudkom sp. zn. 12 Cb 79/97 z 22. februára 2006 zamietol jeho žalobu o zaplatenie sumy 275 000 Sk s prísl. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   7   Cob   32/06   z   27.   februára   2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal   sťažovateľ   dovolanie.   Najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 22/07   z   22. júla 2008   tak,   že   dovolanie   sťažovateľa   odmietol ako neprípustné.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa označený rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený,   pri   jeho   vydaní   dovolací   súd   postupoval   svojvoľne,   a   preto   rozsudok najvyššieho súdu predstavuje arbitrárne rozhodnutie. Najvyšší súd nepreskúmal komplexne námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   prípustnosti   jeho   dovolania   a s jeho   námietkami a argumentáciou   sa   nevysporiadal   v takom   rozsahu,   ktorý   by   bol   postačujúci pre rozhodnutie   o prípustnosti   dovolania.   Podľa   sťažovateľa   z   dovolania   jednoznačne vyplýva, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   a rozsudkom   najvyššieho súdu v označenom v konaní bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ing. V. D. postupom Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cob   32/06   a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 32/06 zo dňa 27. 02. 2007 bolo porušené.

2. Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ing. V. D. postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 22/2007 zo dňa 22. 07. 2008 boli porušené.

3. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4   Obdo   22/2007   zo   dňa   22.   07.   2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 32/06 zo dňa 27. 02. 2007 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 12 Cb 79/97 zo dňa 22. 02. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Ing. V. D. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk, ktoré je mu Krajský   súd   v Prešove   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Ing. V. D. priznáva náhradu trov konania vo výške 29.496,- Sk, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06, ako aj postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 22/07 bolo porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu vedeného   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   284/08   a zistil,   že   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   7   Cob   32/06   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   12   Cb   79/97 z 22. februára 2006 už v sťažnosti vedenej pod uvedenou spisovou značkou, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta postup   a rozsudok   krajského   súdu   z 27.   februára   2007   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cob 32/06   odmietol   ako   neprípustnú   [§   25   ods.   2   v   spojení   s   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde].

2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 22/07 a jeho rozsudkom z 22. júla 2008, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Porušenie   označených   práv   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   predmetný   rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený, pri jeho vydaní dovolací súd postupoval svojvoľne,   najvyšší   súd   nepreskúmal   komplexne   námietky   sťažovateľa   týkajúce sa prípustnosti   jeho   dovolania   a s jeho   námietkami   a   argumentáciou   sa   nevysporiadal v takom rozsahu, ktorý by bol postačujúci pre rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Preto sťažovateľ považuje označené rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne.

Na   uvedenom   základe   ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľom   napadnutý   postup a rozsudok   najvyššieho súdu   a dospel   k záveru,   že tvrdenia   sťažovateľa   o porušení jeho označených práv sú zjavne neopodstatnené.

Najvyšší   súd   v sťažovateľom   napadnutom   rozsudku   okrem   iného   uviedol: „Ako prvou otázkou dôležitou pre posúdenie dôvodnosti dovolania je, či v danom prípade ide o prípustnosť dovolania podľa § 237 písmeno f) O. s. p., to jest, že účastníkovi konania sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Podľa   dovolateľa   k naplneniu predpokladov pre splnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia došlo tým, že súd niektoré dôkazy nevykonal, neprihliadol, nevyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach a nevyvodil z nich správny záver.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že v danom prípade dovolanie podľa § 237 písmeno f) O. s. p. prípustné nie je. O odňatie možnosti konať   pred   súdom   nejde   v   prípade,   ak   súd   nevyhovie   návrhu   účastníka,   ale   postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. V prípade, že súd nevykonal dôkaz navrhovaný účastníkom   konania,   neprihliadol   naň,   nevyhodnotil   ho   vo   vzájomných   súvislostiach, sa nedá, označiť za postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.   Podľa   §   120   O. s. p.   účastníci   sú   povinní   označiť   dôkazy   na   preukázanie svojich   tvrdení   a súd   rozhoduje,   ktoré   z označených   dôkazov   vykoná.   Posúdenie,   ktoré z dôkazov navrhnutých účastníkmi konania na preukázanie ich tvrdení súd vykoná, je vecou postupu   konajúceho   súdu,   teda   vecou   vedenia   konania.   Súdom   nevykonanie   niektorého z dôkazov označených účastníkom konania na preukázanie jeho tvrdenia sa nedá považovať za postup súdu, ktorým účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.... Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania podľa tohto ustanovenia (§238 ods. 3 O. s. p.) je, či prvostupňový súd, keď rozhodol inak ako v prvšom rozhodnutí (teda návrh zamietol) rozhodol tak preto, že bol viazaný právnym názorom, ktorý prvšie rozhodnutie   zrušil.   Prvostupňový   súd   v rozhodnutí,   ktorým   návrh   zamietol,   bol   viazaný iba úlohou, že je potrebné skúmať, či došlo k dôvodnému odstúpeniu od zmluvy zo dňa 15. 8. 1996,   teda   bol   viazaný   tým,   že   mal   skúmať   dôvodnosť   odstúpenia   od   zmluvy, to čo bolo jeho úlohou počas celého konania. Tým, že prvostupňový súd dospel k záveru, že nedošlo   k účinnému   odstúpeniu   od   zmluvy   sa   nedá   povedať,   že   prvostupňový   súd k takémuto názoru dospel z dôvodu, že bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Súd, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil v zrušujúcom rozhodnutí nevyslovil právny názor, iba konštatoval, čo je potrebné skúmať a to aj konajúci súd v napadnutom rozhodnutí dovolaním skúmal. Tým, že prvostupňový súd návrh zamietol a teda rozhodol inak ako v prvšom rozhodnutí nedá sa v danom prípade označiť za fakt, že prvostupňový súd tak rozhodol z dôvodu, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Na základe uvedeného Najvyšší súd dospel k záveru, že predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. splnené neboli.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval v súlade so zákonom. Z odôvodnenia rozsudku údu vyplýva, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   dovolaní,   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo dovolanie proti rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné. Zo záverov rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Postup   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   4 Obdo 22/07   a   jeho   rozsudok   z   22. júla 2008   preto   nemožno   z ústavného hľadiska   považovať   za   neodôvodnený   a zjavne   arbitrárny.   Samotná   skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so závermi najvyššieho súdu nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a rozhodnutia a v konečnom dôsledku k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta   postup   a rozsudok   najvyššieho   súdu   v označenom   konaní   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009