znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8   ods.   2,   čl.   10   ods.   1,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 97/05 z 30. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 40/2007 z 22. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2007 doručená sťažnosť Š. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. J., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu Trenčín   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   To   97/05   z 30.   januára   2007   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 40/2007 z 22. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Trenčín sp. zn. BN-1T 27/04 z 1. apríla 2005 odsúdený za trestné činy podľa § 224 ods. 1 a 2 a podľa § 201 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   Trestný   zákon)   k úhrnému   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   mu   bol podmienečne odložený, ako aj k trestu zákazu činnosti. Na základe odvolania podaného prokurátorom krajský súd prvostupňové rozhodnutie svojím rozsudkom sp. zn. 2 To 97/05 z 30. januára 2007 zrušil v časti výroku týkajúceho sa uloženého trestu odňatia slobody a zmenil výrok o treste tak, že sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody. Uvedené   druhostupňové   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   19.   marca   2007   mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním, ktoré oprel o tvrdenie, že rozhodnutie krajského súdu „bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 40/2007 z 22. augusta 2007 dovolanie podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) odmietol.

  Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho práva a v tejto súvislosti argumentuje nasledovne: „Krajský súd v Trenčíne v rozpore s ustanovením § 23 Tr. zák. platného do 31.12.2005 v nadväznosti na § 31 ods. 1 Tr.zák. platného do 31.12.2005 v tejto veci uložil Š. A. trest, ktorý svojou povahou /výlučne represívnou/   nemôže   zabezpečiť   splnenie   účelu   trestu,   ako   ho   zákon   predpokladá a vyžaduje.   V rozpore   s horeuvedenými   ustanoveniami   súd   nezohľadnil   primerane v náväznosti   na   seba   stupeň   nebezpečnosti   konania   Š.   A.,   možnosť   jeho   nápravy,   ako i na jeho pomery. Je nutné konštatovať, že konanie odsúdeného vykázalo znaky určitého stupňa   spoločenskej   nebezpečnosti   /možno   pripustiť   jej   vyšší   stupeň/.   S poukazom   však na okolnosti   prípadu   bolo   potrebné   vziať   do   úvahy   i výrazne   poľahčujúce   okolnosti na strane   odsúdeného,   predovšetkým   jeho   doterajšiu   beztrestnosť,   oľutovanie   trestnej činnosti a výraznej snahe napomôcť poškodenému dostať sa z komplikovanej situácie, ktorú mu zapríčinil a snaha zmierniť následky svojho činu. Pomery odsúdeného, najmä však jeho povinnosť vyživovať iné osoby a to, že riadne pracuje súd vôbec nebral do úvahy. Napriek tomu, že Trestný zákon platný do 31.12.2005 podľa ktorého sa v tejto veci rozhodovalo pri ukladaní   trestu   nepozná   zákonne   prísne   zhodnotenie   vzájomného   pomeru   priťažujúcich a poľahčujúcich   okolností,   svojou   podstatou   však   takéto   hodnotenie   predpokladajú ustanovenia   Trestného   zákona   platného   do   31.12.2005,   predovšetkým   v   §   23,   §   31. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že trest uložený Š. A. je v zrejmom nepomere   k stupňu   nebezpečnosti   pre   spoločnosť,   k pomerom   páchateľa   a uložený   druh trestu je v absolútnom rozpore s účelom trestu. V tomto smere pripomínam, že odsúdený spáchal   skutok   ešte   v roku   2003   a až   doposiaľ   sa   aj   predovšetkým   pod   vplyvom vyšetrovania   a konania   na   súde   nedopustil   žiadneho   protiprávneho   konania,   a to   ani priestupku, či inak menej závažného morálneho poklesku. Uvedomuje si aj do budúcnosti nutnosť viesť riadny život. Vplyv spáchania trestného činu a eventuálnej represie vyvoláva u neho   zodpovednosť   dodržiavať   všetky   pravidlá   riadneho   života.   Ani   po   preskúmaní viacerých prípadov zo súdnej praxe, kedy sa rozhodovalo o obdobnej trestnej činnosti sa pre stupeň nebezpečnosti konania a pomery páchateľa nepoužilo také sprísnenie, aby sa náprava odsúdeného zabezpečovala iba represiou a nie výchovou, keď je to dostatočne možné. “

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol: „- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo, že nikoho nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a základné právo na súdnu ochranu a to podľa čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, resp. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v konaniach vedených na Krajskom   súde   v Trenčíne   pod   sp.   zn.   2To   97/05   a Najvyššom   súde   SR   Bratislava sp. zn. 1Tdo 40/2007 porušené boli,

- podľa § 56 ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov uznesenie Najvyššieho   súdu   SR   Bratislava   sp.   zn.   1Tdo   40/2007   zo   dňa   22.08.2007   a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 2To 97/05 zo dňa 30.01.2007 zrušil,

- podľa § 56 ods. 3 písm. b) Zák.č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov vrátil vec Krajskému súdu v Trenčíne vedenú pod sp. zn. 2To 97/05 na ďalšie konanie,

-   podľa   §   52   ods.   2   Zák.   č.   38/1993   Z.z.   v znení   neskorších   predpisov   odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne – rozsudok sp. zn. 2To 97/05 zo dňa 30.01.2007.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.  

  Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

  Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia   sťažovateľovi,   ktorým   je   buď   vyhlásenie   rozhodnutia   v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

  Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu (sp. zn. 2 To 97/05 z 30. januára 2007) 19. marca 2007, teda minimálne v uvedenom časovom okamihu bol už náležite oboznámený s jeho obsahom. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 22. októbra 2007, pričom na   poštovú   prepravu   bola   podaná   18.   októbra   2007.   Z uvedeného   zjavne   vyplýva,   že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti uplynula sťažovateľovi ešte pred odoslaním tejto sťažnosti ústavnému súdu. Sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 97/05 z 30. januára 2007 je preto podaná oneskorene.

  Ústavný súd tiež preskúmal opodstatnenosť časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo 40/2007 z 22. augusta 2007.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia,   správnosť   a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa   ustanovenia   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolací   súd   na   neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

  Z uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že dovolanie sťažovateľa bolo opreté   o túto argumentáciu: „krajský súd pri zmene   pôvodného rozhodnutia o uloženom treste   odňatia   slobody   nepostupoval   v súlade   so   zákonom,   keď   nesprávne   a v rozpore s vtedy platným Trestným zákonom (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov)   nepoužil   pri   ukladaní   trestu   odsúdenému   zodpovedajúce   hmotnoprávne ustanovenie. V rozpore s § 23 v nadväznosti na § 31 Tr. zák. uložil odsúdenému trest, ktorý svojou   represívnou   povahou   nemôže   zabezpečiť   splnenie   účelu   trestu,   ako   ho   zákon predpokladá   a vyžaduje.   Nezohľadnil   primerane   stupeň   nebezpečnosti   konania   Š.   A., možnosť jeho nápravy, ako aj jeho pomery. Taktiež nezohľadnil poľahčujúce okolnosti na strane obvineného, predovšetkým jeho doterajšiu beztrestnosť, oľutovanie trestnej činnosti a výraznú snahu napomôcť poškodenému zmierniť následky svojho činu. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že trest uložený obvinenému je v zrejmom nepomere k stupňu   nebezpečnosti   pre   spoločnosť,   k pomerom   páchateľa   a uložený   druh   trestu   je v absolútnom rozpore s účelom trestu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru obhajcu   obvineného   zrejmé,   že   súd   nesprávne   použil   hmotnoprávne   ustanovenia,a   to konkrétne § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Tr.zák. čím je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.por.“.

  Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   sa   nestotožnil   s názorom   sťažovateľa   o danosti dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a bez preskúmania veci dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože   dospel   k záveru,   že   nie   sú   splnené   dôvody dovolania uvedené v § 371 citovaného zákona.

  Najvyšší súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sťažovateľ sa dovoláva vyslovenia porušenia   hmotnoprávnych   ustanovení   Trestného   zákona,   konkrétne   ustanovení upravujúcich zásady ukladania trestu, ktoré stanovujú, že súd pri určení druhu trestu a jeho výmery prihliada na stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného činu, na možnosť nápravy a pomery   páchateľa,   ako   aj   na   poľahčujúce   okolnosti.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu posúdenie poľahčujúcich okolností sa priamo odvíja od vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia, „čo presahuje rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu“. V tejto súvislosti najvyšší súd argumentuje, že v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie je oprávnený preskúmavať a hodnotiť správnosť a úplnosť zistenia skutkového stavu ani preveriť a hodnotiť vykonané dokazovanie a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Najvyšší   súd z toho vyvodzuje právny   záver,   že pochybenia spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérii na ukladanie trestu a v dôsledku toho uloženie neprimerane prísneho alebo mierneho trestu nemožno dovolaním namietať. V závere uvádza, že námietky proti uloženému   druhu   a výmere   trestu   možno   úspešne   dovolaním   uplatniť   len   v medziach dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, teda vtedy, keď bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.  

  Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zistených   skutočností   a   opierajúc   sa   o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa   vo   vyčerpávajúcej   miere, k právnemu   záveru,   ktorý   bol   východiskom   jeho   rozhodnutia,   dospel   systematickým

výkladom relevantnej právnej normy  § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci a ktorý podľa názoru ústavného súdu je logický a nepopiera účel a význam uvedenej právnej normy. Z pohľadu garancií čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny hodnotí ústavný súd kvalitu uznesenia najvyššieho súdu   ako   ústavne   konformnú   s tým,   že   jeho   výklad   podaný   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia   nie   je   arbitrárny   ani   zjavne   neodôvodnený,   čo   by   zakladalo   právomoc ústavného súdu konať aj vo veci sťažovateľom namietaných základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 10 ods. 1 listiny.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   posúdil   časť   sťažnosti   smerujúcu   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo 40/2007 z 22. augusta 2007 ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   teda   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ako podanú oneskorene a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008