znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 37/06-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. H. a T. H., obaja bytom   M.,   zastúpených   advokátom   JUDr. L.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 74/94, na neverejnom zasadnutí 27. júna 2006 takto r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   74/94   p o r u š i l základné právo A. H. a T. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 74/94 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   H.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania A. H. a T. H. v sume 8 304 Sk (slovom osemtisíctristoštyri slovenských korún) na adresu ich advokáta JUDr. L. S., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti A. H. a T. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 37/06-15   z   10.   februára   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   A.   H.   a T.   H.,   obaja   bytom   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“, „sťažovateľ“ alebo spolu „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   v ktorej   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 74/94. Na základe výzvy ústavného súdu sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili podaním z 12. januára 2006.

Vo svojich podaniach sťažovatelia uviedli, že 22. decembra 1994 podali okresnému súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhali   zaplatenia   odškodnenia   smrteľného   pracovného   úrazu manžela   sťažovateľky   a otca   maloletého   sťažovateľa.   Okresný   súd   po   viacerých pojednávaniach   a vykonanom   dokazovaní   hlavne výsluchom   znalcov,   vedúceho   čističky odpadových vôd, spolupracovníkov nebohého manžela sťažovateľky a po oboznámení sa s výsledkami šetrenia Inšpektorátu bezpečnosti práce v N. vydal 31. marca 1999 rozsudok č. k. 18 C 74/94-157, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania žalovaného uznesením č. k. 11 Co 102/00-193 z 21. júna 2000 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom uznesení okresnému súdu vytkol aj viaceré procesné pochybenia (napr. okresný súd vo veci pojednával viackrát bez účasti prísediacich, nezohľadnil skutočnosť, že maloletý sťažovateľ nadobudol plnoletosť a pod). Sťažovatelia podaniami zo 6. mája 2002, 24. júna 2002 a 7. februára 2003 petit svojej žaloby upravili.

Okresný súd bol však zatiaľ v predmetnej veci nečinný až do 9. apríla 2003, kedy na návrh   sťažovateľov   vypočul   znalca   Ing.   E.   K..   Na   ďalšom   pojednávaní   uskutočnenom 26. októbra 2003 okresný súd na návrh sťažovateľov opätovne vypočul vedúceho čističky odpadových vôd a následne pojednávanie odročil na 19. január 2004 s tým, že účastníci konania mu majú doručiť svoje vyjadrenia v uvedenej veci.

Sťažovatelia sa potom obrátili na ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) so sťažnosťou na postup okresného súdu. Na pojednávaní 19. januára 2004 sťažovatelia chceli prostredníctvom svojho zástupcu písomným podaním upraviť   petit   svojej   žaloby   vo   vzťahu   k požadovanému   príslušenstvu.   Zástupca sťažovateľov však tento návrh na zmenu petitu vzal späť po tom, ako sa zákonná sudkyňa „rozčúlila“ nad   jeho   obsahom   a zároveň   súdu   oznámil,   že   mu   doručí   nové   podanie, v ktorom   úroky   z omeškania   z renty   sťažovateľa   požadovať   sťažovatelia   nebudú,   čo   sa napokon stalo podaním z 27. januára 2004.

Do zápisnice o pojednávaní z 19. januára 2004 zákonná sudkyňa „vpísala text, že zástupca v žalobe berie späť návrh na ďalšie úroky z omeškania okrem 4 % požadovaných v návrhu a v tomto smere žiadal konanie zastaviť. To nie je pravda a v obave, že sa na tento jej   podvrh   príde,   zápisnicu   takto   sfalšovanú   si   schovala   a namiesto   nej   tam   vložila zápisnicu zase sfalšovanú, keď do nej vložila text, ktorý nebol predmetom pojednávania. Týmto konaním dala priechod svojej averzii, aby žalovaná strana mala zaplatiť žalobcom 22 % úrokov z omeškania od 1. mája 1995, teda za 10 rokov, čo je 220 %, čo istinu prisúdenú žalobcom strojnásobní (...)“. Krajský súd, ktorý v predmetnej veci rozhodoval o odvolaniach   podaných   obidvomi   účastníkmi konania, vo   svojom   zrušujúcom   uznesení č. k. 11 Co 173/04-319 z 28. februára 2004, uviedol, že v spise nenašiel žiadne vyhlásenie zástupcu   sťažovateľov   o čiastočnom   späťvzatí   návrhu,   z čoho   je   podľa   nich   zrejmé,   že zákonná sudkyňa sfalšovanú zápisnicu ani krajskému súdu nepredložila.

Predmetné konanie nie je ani po 11 rokoch skončené a v prípade, že sa v ňom bude pokračovať podľa pokynov krajského súdu, nedá sa podľa sťažovateľov ani v dohľadnej dobe očakávať jeho skončenie. Sťažovatelia taktiež upozornili na skutočnosť, že krajský súd predmetnú vec dosiaľ štyrikrát vrátil späť okresnému súdu (dvakrát po riadnych opravných prostriedkoch,   raz   pre   nesprávne   rozhodnutie   o zaplatení   preddavku   na   trovy   znalca žalovaným,   ktorý   je   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   a raz   pre   nesprávne   doručenie prvého   rozsudku   okresného   súdu   zamestnancovi   žalovaného   poverenému   len   na zastupovanie na jednom ústnom pojednávaní).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v predmetnej veci bolo porušené, prikázal okresnému a krajskému   súdu   v uvedenej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   každému zo sťažovateľov priznal primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a zaviazal okresný súd i k úhrade ich trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   vyjadril   podaním č. Spr. 463/06 zo 4. apríla 2006 okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky. V rámci svojho vyjadrenia vo veci podrobne chronologicky opísala priebeh konania v predmetnej veci na tomto súde a v jeho závere uviedla: „Sme toho názoru, že vo veci konajúca sudkyňa konala bez prieťahov, s ohľadom aj na ďalšie množstvo vybavovaných vecí. Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, súhlasíme s upustením od neho.“

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom podaní zo 6. marca 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na konaní verejného pojednávania v predmetnej veci a súhlasí s upustením od neho.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia v zastúpení advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., doručili 27.   decembra   1994   okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   pohľadávky   s príslušenstvom titulom   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pracovným   úrazom   smerujúcu   proti   Ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 18 C 74/94.

Pokynom   zo   17.   januára   1995   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   pojednávanie   na 9. február 1995, predvolal právneho zástupcu sťažovateľov a žalovanému nechal súčasne doručiť podanú žalobu spolu s výzvou, aby sa k nej v lehote 10 dní vyjadril. Žalovaný svoje vyjadrenie   k predmetnej   veci   spolu   s listinnými   dôkazmi   okresnému   súdu   predložil 30. januára 1995.

Pojednávanie konané 9. februára 1995 okresný súd odročil na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania v tejto veci.

Dňa 28.   februára   1995   bol   okresnému   súdu   doručený   vyšetrovací   spis ČVS: VP 1532/94. Úpravou z 8. marca 1995 bolo nariadené pojednávanie na 30. marec 1995,   na   ktoré   mali   byť   predvolaní   zástupcovia   účastníkov   konania,   svedok   (A.   Š.) i zástupca IBP N., ktorý vypracoval v tejto veci posudok.

Okresný súd pojednávanie konané 30. marca 1995 po vypočutí svedkov odročil na 4. máj 1995 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania, zástupca žalovaného bol súčasne zaviazaný súdom predložiť mu identifikáciu svedkov, ktorých v konaní navrhuje vypočuť a zabezpečiť ich účasť na pojednávaní (spolupracovníkov J. H.). Žalovaný 4. apríla 1995 okresnému súdu   zaslal adresy   svedkov   – spolupracovníkov   J. H..   Pojednávanie konané 4. mája 1995 okresný súd pre neprítomnosť zástupcu sťažovateľov i svedkov odročil na 1. jún 1995.

Okresný   súd   pojednávanie konané 1. júna 1995 po   vypočutí   svedkov   uznesením odročil na neurčito s tým, že do konania bude pribratý znalec. Podaním z 27. júna 1995 okresný   súd   vyzval   znalcov   Ing.   E.   K.   a Ing.   R.   K.,   aby   sa   vyjadrili,   či   sú   znalci kompetentní   posúdiť   pracovný   úraz   J.   H..   Odpovede   Ing.   E.   K.   boli   okresnému   súdu doručené 14. júla 1995 a 23. augusta 1995 a od Ing. H. K. 30. augusta 1995. Uznesením č. k. 18 C 74/94-82 z 30. augusta 1995 okresný súd do konania pribral znalca Ing. K., ktorému   súčasne   uložil   vypracovať   v tejto   veci   znalecký   posudok   v lehote   2   mesiacov a žalovaný bol zaviazaný zložiť preddavok vo výške 2 000 Sk.

Podaním   doručeným   12.   septembra   1995   podal   žalovaný   odvolanie   voči   výroku uznesenia z 30.   augusta 1995, ktorým   bol zaviazaný zložiť na účet súdu   preddavok na znalecké   dokazovanie.   Na   základe   úpravy   z 13.   septembra   1995   bola   kópia   odvolania zaslaná zástupcovi sťažovateľov, aby sa k nemu v lehote 3 dní vyjadril. Na základe pokynu vo   veci   konajúceho   sudcu   zo   7.   novembra   1995   bol   spis   v tejto   veci   predložený 20. novembra   1995   Krajskému   súdu   v Bratislave   za   účelom   rozhodnutia   o podanom odvolaní. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 13 Co 523/95 z 29. decembra 1995 uznesenie   okresného   súdu   z 30.   augusta   1995   zrušil,   pretože   žalovaný   bol   rozpočtová organizácia, ktorá je od platenia súdnych poplatkov zo zákona oslobodená. Okresnému súdu bol spis vrátený 8. marca 1996. Úpravou z 12. marca 1996 bol daný pokyn na doručenie tohto uznesenia účastníkom konania, resp. ich zástupcom.

Spis v tejto   veci   bol na základe úpravy   z 29.   marca   1996   zaslaný ustanovenému znalcovi. Zástupca sťažovateľov 30. apríla 1996 doručil okresnému súdu výpoveď plnej moci, ktorú mu udelila sťažovateľka.

Podaním doručeným 10. júla 1996 ustanovený znalec oznámil súdu, že obhliadku miesta   pracovného   úrazu   vykoná   16.   júla   1996   a požiadal   okresný   súd   o zabezpečenie zodpovedných vedúcich i vtedajších spolupracovníkov, ako aj o udelenie súhlasu s použitím súkromného osobného motorového vozidla. Okresný súd úpravou z 11. júla 1996 oznámil žalovanému dátum konania obhliadky a súčasne ho vyzval na zabezpečenie požiadaviek znalca.

Úpravou zo 6. septembra 1996 bol znalec vyzvaný na podanie znaleckého posudku. Táto požiadavka bola urgovaná súdom na základe úpravy zo 7. októbra 1996, opakovane 14. novembra 1996 a 16. januára 1997. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 12. februára 1997 a následne bol zaslaný účastníkom konania, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrili. Vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 7. marca 1997 a následne bolo na základe pokynu z 11. marca 1997 doručené znalcovi.

Úpravou z 22. apríla 1997 okresný súd nariadil v tejto veci pojednávanie na 28. máj 1997, na ktoré predvolal účastníkov konania a znalca. Okresný súd pojednávanie konané 28. mája 1997 uznesením odročil na neurčito.

Žalovaný 4.   júla 1997 okresnému súdu   doručil   svoj   návrh   na vykonanie nových dôkazov, požiadal o preskúmanie znaleckého posudku a taktiež o to, aby na pojednávaní súd oboznámil účastníkov s jeho stanoviskom.

Úpravou z 18. júla 1997 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby mu zaslala potvrdenie o svojom príjme, túto požiadavku súd urgoval aj na základe pokynu z 5. septembra 1997. Výzva súdu bola sťažovateľkou splnená 2. októbra 1997. Okresný súd uznesením č. k. 18 C 74/94-147   z 8.   októbra   1997   pribral   do   konania   znalca   z odboru   zdravotníctva MUDr. M. M., DrSc. Na základe pokynov z 8. októbra 1997 a 11. decembra 1997 bolo toto uznesenie doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky, žalovanému i znalcovi. Na č. l. 131 bolo v spise pripojené vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti sťažovateľky Spr. 1524/98 aj ohľadom jej zaujatosti v predmetnej veci zo 16. júla 1998.

Na základe pokynu z 23. februára 1998 bol spis v tejto veci zaslaný znalcovi. Na základe pokynu zákonného sudcu z 13. mája 1998 a opakovane z 28. júla 1998 bol znalec okresným   súdom   urgovaný   na   podanie   znaleckého   posudku.   Znalecký   posudok   bol doc. MUDr. M. M., CSc., doručený okresnému súdu 5. augusta 1998.

Úpravou zo 6. augusta 1998 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 28. september 1998 a nechal naň predvolať právneho zástupcu sťažovateľov ako i žalovaného a súčasne im doručiť znalecký posudok. Pojednávanie uskutočnené okresný súdom 28. septembra 1998 bolo po vypočutí zástupcov účastníkov konania uznesením odročené na 2. november 1998 a súd zároveň žalovaného zaviazal, aby mu predložil podklady o priemerných zárobkoch poškodeného za posledný rok. Žalovaný si túto povinnosť splnil podaním doručeným súdu 13. októbra 1998.

Pojednávanie konané 2. novembra 1998 bolo z dôvodu ochorenia zákonného sudcu odročené na neurčito. Žalovaný podaním doručeným 26. novembra 1998 okresnému súdu odpovedal na jeho urgenciu z 10. novembra 1998 ohľadom splnenia povinnosti uloženej mu na poslednom pojednávaní. Úpravou z 15. februára 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na   31.   marec   1999.   Na   pojednávaní   konanom   31.   marca   1999   okresný   súd   vyhlásil rozsudok, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom 43 027 Sk s príslušenstvom, mal. sťažovateľovi platiť mesačnú rentu vo výške 371 do času, kým sa nebude schopný sám živiť,   ako   aj   k úhrade   trov   právneho   zastúpenia.   Právny   zástupca   sťažovateľov   doručil 6. apríla 1999 okresnému súdu vyúčtovanie trov právneho zastúpenia.

Dňa   19.   augusta   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   proti   rozsudku z 31. marca   1999.   Okresný   súd   následne   na   základe   úpravy   z 26.   augusta   1999   doručil podané   odvolanie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov,   aby   sa   k nemu   v lehote   15   dní vyjadril.

Podaním z 8. septembra 1999 právny zástupca sťažovateľov prostredníctvom svojej referentky   požiadal   o predĺženie   lehoty   na   podanie   vyjadrenia   k podanému   odvolaniu do 4. októbra   1999   z dôvodu   jeho   dlhodobého   pobytu   v zahraničí.   Právny   zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu 13. októbra 1999.

Spisový materiál v tejto veci bol následne na základe pokynu sudcu z 15. októbra 1999 doručený 25. októbra 1999 krajskému súdu, ktorý ho 17. novembra 1999 vrátil späť okresnému súdu ako predčasne predložený. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 74/94-173 zo 6. decembra 1999 doplnil svoj rozsudok z 31. marca 1999. Doplňujúci rozsudok bol následne   pokynom   doručený   účastníkom   konania   a žalovanému   bol   na   jeho   adresu doručený aj rozsudok z 31. marca 1999.

Podaním doručeným 19. januára 2000 sťažovateľka doplnila vyjadrenie k podanému odvolaniu, ktoré už okresnému súdu bolo doručené.

Na základe pokynu z 25. januára 2000 bol spis v tejto veci opätovne 23. februára 2000 predložený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní žalovaného. Zákonný sudca krajského súdu pokynom z 10. marca 2000 nechal zaslať žalovanému výzvu, aby mu v lehote 3 dní predložil doklad preukazujúci jeho právnu subjektivitu. Odpoveď na túto výzvu bola krajskému súdu doručená 16. marca 2000.

Dňa 14. apríla 2000 krajský súd nariadil na 24. máj 2000 pojednávanie v tejto veci. Krajskému   súdu   bolo   doručené   podanie   sťažovateľky   z   25.   apríla   2000,   v ktorom   mu oznámila,   že   odvolala   splnomocnenie   svojmu   právnemu   zástupcovi   JUDr.   D.   P. a splnomocnila na svoje zastupovanie   JUDr.   J.   K..   Žalovaný podaním   doručeným   súdu 16. mája 2000 krajský súd požiadal o odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu účasti jeho   právneho   zástupcu   na   liečebnej   rehabilitácii.   Krajský   súd   následne   určil   termín pojednávania na 21. jún 2000. Pokynom z 19. júna 2000 bolo toto pojednávanie zrušené, zákonný sudca dal príkaz doručiť rozsudok z 31. marca 1999 a doplňujúci rozsudok zo 6. decembra 1999 do vlastných rúk sťažovateľovi T. H.. Uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 102/00-193 z 21. júna 2000 bol napadnutý rozsudok okresného súdu z 31. marca 1999 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo 6. decembra 1999 zrušený a vec bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 4. júla 2000 a na základe pokynu zo 6. júla 2000 doručený účastníkom konania.

Okresný   súd   14.   septembra   2000   uzneseniami   č.   k.   18   C   74/94-200   priznal ustanoveným   znalcom   v uvedenom   konaní   znalečné   a následne   tieto   uznesenia   doručil účastníkom konania i znalcom.

Pokynom z 1. decembra 2000 okresný súd nechal zaslať výzvu žalovanému, aby sa vyjadril   k viacerým   skutočnostiam   v zmysle   uznesenia   krajského   súdu.   Sťažovatelia   sa k uzneseniu krajského súdu z 21. júna 2000 vyjadrili podaním doručeným súdu 6. decembra 2000.   Vyjadrenie žalovaného k   výzve   súdu   bolo   okresnému   súdu   doručené 7.   februára 2001.

V prílohe podania doručeného 9. marca 2001 žalovaný okresnému súdu predložil zriaďovaciu listinu, ktorou bol zmenený jeho pôvodný názov na Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby.

Výzvou   zo   6.   marca   2001   okresný   súd   požiadal   žalovaného   o oznámenie   jeho zamestnancov,   ktorí   pracovali   ako   poslední   pred   smrteľným   pracovným   úrazom poškodeného   s dopravníkom,   pri   ktorom   došlo   k úrazu.   Žalovaný   na   výzvu   súdu zo 6. marca 2001 odpovedal podaním doručeným 4. mája 2001.

Podaním   z 30.   apríla   2001   zástupca   sťažovateľov   oznámil   okresnému   súdu,   aby nenariaďoval do konca mesiaca máj 2001 pojednávanie v tejto veci, pretože sťažovateľka bude   v tomto   čase   na   liečení   a nemohla   by   sa   ho   zúčastniť.   Úpravou   z 23.   mája 2001 nariadil   okresný   súd   na   24.   september   2001   pojednávanie.   Pojednávanie   konané 24. septembra   2001   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   z dôvodu   práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Úpravou z 2. novembra 2001 bol nariadený nový termín pojednávania na 4. február 2002. Podaním doručeným 7. novembra 2001 zástupca sťažovateľov oznámil okresnému súdu svoju novú adresu na doručovanie písomností. Pojednávanie konané 4. februára 2002 bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu odročené na 24. apríl 2002.

Podaním z 5. apríla 2002 zástupca sťažovateľov upravil výšku požadovaného úroku z omeškania v žalobnom petite. Pojednávanie okresného súdu 24. apríla 2002 bolo z dôvodu neúčasti právneho zástupcu žalovaného a svedkov uznesením odročené na 1. júl 2002.

Podaním doručeným 26. júna 2002 zástupca sťažovateľov okresnému súdu navrhol zmenu   žalobného   petitu.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   10.   júna   2002   zástupca sťažovateľov upravil žalobný petit.

Okresný súd pojednávanie konané 1. júla 2002 po vypočutí predvolaných svedkov uznesením odročil na 1. august 2002 za účelom vykonania obhliadky na mieste samom a právnemu   zástupcovi   žalovaného   uložil   povinnosť   zabezpečiť   na   nej   účasť   svedkov. Termín obhliadky bol na pokyn sudcu z 29. júla 2002 zrušený. Dňa 1. augusta 2002 bol určený   nový   termín   obhliadky   na   26.   september   2002.   V tento   deň   okresný   súd   za prítomnosti   svedkov   vykonal ohliadku   na mieste   samom.   Pokynom   z 10.   októbra   2002 následne zákonný sudca nariadil na 22. január 2003 pojednávanie, na ktoré nechal predvolať zástupcov účastníkov konania i znalca – Ing. E. K..

Okresný   súd   pojednávanie   konané   22.   januára   2003   bez   zástupcov   účastníkov konania odročil na 9. apríl 2003. Podaním doručeným okresnému súdu 12. februára 2003 zástupca sťažovateľov oznámil presné znenie navrhovaného petitu.

Po vypočutí znalca Ing. E. K. okresný súd pojednávanie 9. apríla 2003 odročil na neurčito s tým, aby sa účastníci pokúsili o uzavretie mimosúdnej dohody v lehote 1 mesiaca a právny zástupca sťažovateľov bol zaviazaný, aby súdu následne oznámil, či na podanom návrhu trvá alebo ho berie späť.

Podaním   doručeným   súdu   5.   mája   2003   znalec   Ing.   E.   K.   vyúčtoval   znalečné a náhradu svojich nákladov v tejto veci.

Okresný súd na základe úpravy z 19. mája 2003 vyzval zástupcu sťažovateľov, aby mu oznámil, či trvá   na podanom   návrhu. Podaním   doručeným 26. mája 2003 zástupca sťažovateľov odpovedal na výzvu súdu.

Pokynom   z   30.   júna   2003   zákonný   sudca   nariadil   v tejto   veci   pojednávanie   na 27. október 2003. Okresnému súdu bol 13. augusta 2003 doručený návrh sťažovateľov na doplnenie dokazovania.

Pojednávanie   konané   27.   októbra   2003   bolo   po   vypočutí   zástupcov   účastníkov konania, svedkov a znalca uznesením odročené na 19. január 2004.

Znalec Ing. E. K. doručil 11. novembra 2003 okresnému súdu vyúčtovanie za účasť na   pojednávaniach.   Uznesením   č.   k.   18   C   74/94-270   z 9.   decembra   2003   okresný   súd priznal znalcovi znalečné. Žalovaný 26. novembra 2003 doručil svoje písomné vyjadrenie v tejto veci.

Pojednávanie konané 19. januára 2004 bolo uznesením odročené na 26. január 2004 s tým, že právny zástupca sťažovateľov predloží súdu potvrdenie o príjme sťažovateľa.

Podaním z 28. októbra 2003 sa k výpovedi svedka Š. na pojednávaní 27. októbra 2003 vyjadril zástupca sťažovateľov.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   26.   januára   2004   po   vypočutí   právneho zástupcu sťažovateľov pripustil zmenu petitu a následne pojednávanie odročil na 29. január 2004.

Zástupca sťažovateľov podaním z 27. januára 2004 navrhol okresnému súdu úpravu petitu žaloby vzhľadom na nové skutočnosti na strane navrhovateľa T. H..

Zástupca   sťažovateľov   podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   januára   2004 oznámil, že na pojednávanie 29. januára 2004 nepríde a žiada súd, aby rozhodol aj v jeho neprítomnosti.   Okresný   súd   na   pojednávaní   29.   januára   2004   vyhlásil   rozsudok v predmetnej veci.

Zákonný   sudca   1.   marca   2004   požiadal   o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie rozsudku, ktorá mu bola predsedom okresného súdu následne poskytnutá do   15. marca 2004.   Na   základe   pokynu   z 15.   marca   2004   bol   tento   rozsudok   doručený   zástupcom účastníkov konania.

Zástupca   sťažovateľov   doručil   26.   marca   2004   svoje   odvolanie   proti   rozsudku z 29. januára 2004. Žalovaný sa proti tomto rozsudku taktiež odvolal podaním doručeným súdu 21. apríla 2004. Podané odvolania boli následne zaslané okresným súdom na základe pokynu   z 3.   mája   2004   druhému   účastníkovi   konania   na   vyjadrenie   v lehote   15   dní. Zástupca žalobcov doručil súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 31. mája 2004 a žalovaný   sa   k odvolaniu   sťažovateľov   vyjadril   podaním   doručeným   4.   júna   2004 prostredníctvom krajského súdu.

Na základe pokynu z 9. júna 2004 bol spis v tejto veci predložený 17. júna 2004 krajskému súdu. Zástupca sťažovateľov sa podaním doručeným krajskému súdu 24. júna 2004 vyjadril k predmetnej veci, resp. k rozsudku okresného súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 173/04 z 28. februára 2005 zrušil rozsudok okresného súdu z 29. januára 2004 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis v tejto veci vrátený 7. apríla 2005 a následne (na základe úpravy z 11. apríla 2005) bol doručený účastníkom konania.

Pokynom   z 27.   júla   2005   nechal   zákonný   sudca   zaslať   zástupcovi   sťažovateľov výzvu, aby mu v lehote 1 mesiaca predložil viacero listinných podkladov týkajúcich sa predmetu   konania.   Právny   zástupca   sťažovateľov   na   výzvu   okresného   súdu   reagoval podaním doručeným 13. septembra 2005.

Právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   okresný   súd   zaslal   výzvu   na   základe   úpravy zákonného   sudcu   z 12.   októbra   2005.   Odpoveď   právneho   zástupcu   sťažovateľov   bola okresnému súdu doručená 16. novembra 2005.

Pokynom z 28. novembra 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. február 2006.   Zástupca   sťažovateľov   okresnému   súdu   podaním   doručeným   9.   februára   2006 oznámil, že zo zdravotných dôvodov vypovedal plnú moc.

Pojednávanie konané za neúčasti sťažovateľov 20. februára 2006 bolo uznesením okresného súdu odročené na 15. marec 2006.

Podaním   doručeným   súdu   14.   marca   2006   advokátka   JUDr.   A.   V.,   Advokátska kancelária, T., okresnému súdu oznámila, že prevzala právne zastupovanie sťažovateľov a súčasne ho požiadala o stanovenie pojednávania na mesiac apríl 2006, keďže z dôvodu rozsiahlosti konania a z časových dôvodov vo vzťahu ku dňu prevzatia zastupovania sa na pojednávanie nemôže pripraviť. Okresný súd následne v neprítomnosti sťažovateľov aj ich právnej zástupkyne pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na 19. apríl 2006.

Na č. l. 361, 362 bolo pripojené písomné stanovisko predsedníčky okresného súdu k podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov zo 4. apríla 2006.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   19.   apríla   2006   uznesením   návrh   právnej zástupkyne   na   doplnenie   dokazovania   uznesením   zamietol,   ďalším   uznesením   pripustil zmenu návrhu v zmysle podania sťažovateľov doručeného 16. novembra 2005 a vyhlásil rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľov   zamietol   a žalovanému   náhradu   trov   konania nepriznal. III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu škody,   ktorá   vznikla   na   základe   smrteľného   pracovného   úrazu   právneho   predchodcu sťažovateľov.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľov   a   okresného   súdu   ani z vzťahujúcich   sa   na   vec   predložených   listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, avšak možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo   zložitú.   Na   skutkovú   zložitosť   tejto   veci   má   vplyv   najmä   potreba   vykonania rozsiahleho dokazovania, v dôsledku ktorého dochádza k predĺženiu konania najmä preto, že zistenie skutkového stavu v tejto veci je závislé od vypočutia svedkov, zabezpečenia viacerých znaleckých posudkov, vykonania obhliadky a pod. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť neefektívnu činnosť okresného súdu v predmetnom konaní.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania, resp. správania ich zástupcov v tomto konaní ústavný súd zistil ojedinelé nedostatky (napr. neúčasť zástupcu sťažovateľov na pojednávaní 4. mája 1995, splnenie výzvy z 18. júla 1997 až na základe urgencie   okresného   súdu,   žiadosť   o predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   k odvolaniu z 8. septembra   1999,   žiadosť   o nenariaďovanie   pojednávania   do   konca   mája   2001 z 30. apríla   2001,   splnenie   povinnosti   uloženej   9.   apríla   2003   až   na   základe   výzvy okresného   súdu,   neúčasť   zástupcu   sťažovateľov   na   pojednávaní   23.   januára   2003), v dôsledku ktorých však podľa názoru ústavného súdu nedošlo k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Konanie   v tejto   veci   pred   okresným   súdom   začalo   doručením   návrhu   na   začatie konania 29. decembra 1994 a do dňa podania ústavnej sťažnosti trvalo už takmer jedenásť rokov, a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v tomto konaní pripomína   svoju   judikatúru,   v ktorej   už   vyslovil,   že   v prípade,   že   ústavný   súd v preskúmavanom konaní nezistil žiadne významnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by samy osebe odôvodňovali vyslovenie záveru o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a celkovú dobu konania pred okresným súdom nemožno vo vzťahu k tomuto   právu   považovať   za   ospravedlniteľnú,   na   vyslovenie   záveru   o porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa názoru ústavného súdu postačuje len poukázať na okolnosti, ktoré prispeli k celkovej dĺžke konania (III. ÚS 107/04).

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva,   že   ak   je   konanie   pred okresným   súdom   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v dôsledku   neefektívnej   činnosti okresného   súdu,   postačuje   len   vymedzenie   najzávažnejších   období   takejto   neefektívnej činnosti,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy   (m. m. II. ÚS 131/02,   II.   ÚS 2/01).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo preskúmavané konanie poznačené predovšetkým neefektívnou činnosťou okresného súdu. O správnosti tohto tvrdenia svedčí aj skutočnosť, že v priebehu tohto konania bol spis v tejto veci okresnému súdu dvakrát ako predčasne predložený   vrátený   späť   krajským   súdom   a trikrát   bolo   rozhodnutie   okresného   súdu krajským súdom zrušené.

Uznesením z 30. augusta 1995 okresný súd pribral do konania znalca za účelom vypracovania znaleckého posudku, ktorým zaviazal žalovaného, ktorý bol ako rozpočtová organizácia zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov, zaplatiť preddavok na trovy   znaleckého   dokazovania.   Krajský   súd   v Bratislave   toto   nesprávne   rozhodnutie okresného súdu v časti trov znaleckého dokazovania zrušil uznesením sp. zn. 13 Co 523/95 z 29. decembra 1995.

Krajský súd vrátil spis späť okresnému súdu doručený mu 17. novembra 1999 za účelom jeho rozhodnutia o odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu z 31. marca 1999 ako predčasne predložený pre nedostatky vzniknuté nedoručením rozhodnutia priamo žalovanému a nerozhodnutie o trovách   konania štátu.   Za   účelom   odstránenia   uvedených nedostatkov bol následne okresným súdom vydaný doplňujúci rozsudok zo 6. decembra 1999. Po opätovnom predložení spisu v tejto veci krajskému súdu za účelom rozhodnutia o podanom   odvolaní   krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   Co   102/00-193   z 21.   júna   2000 napadnutý rozsudok okresného súdu z 31. marca 1999 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo   6.   decembra   1999   zrušil   v dôsledku   zistených   závažných   procesných   pochybení (rozhodoval nesprávne obsadený súd, nevypočul účastníkov konania), ako aj v dôsledku nedostatočne vykonaného dokazovania, z ktorého boli okresným súdom následne vyvodené nesprávne právne závery nemajúce v ňom oporu.

Napriek usmerneniam týkajúcim sa ďalšieho postupu okresného súdu pri vykonávaní dokazovania v tejto veci v uznesení krajského súdu z 21. júna 2000 bol aj druhý rozsudok okresného súdu vydaný 29. januára 2004 zrušený pre viaceré nedostatky, predovšetkým pre procesné pochybenia okresného súdu (okresný súd nerozhodol o sťažovateľmi podaných návrhoch na zmenu petitu, bol zistený rozpor medzi písomným vypracovaním rozsudku a zápisnicou o pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený), ako aj pre nedostatočné zistenie   skutkového   stavu   v tejto   veci,   pričom   uvedené   nedostatky   mali   za   následok zmätočnosť   a nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   z 29.   januára 2004.

Pojednávanie   pôvodne   nariadené   23.   mája   2001   (na   24.   september   2001)   sa okresnému súdu podarilo zrealizovať z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu až po takmer roku - 24. apríla 2002.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci taktiež zohľadnil skutočnosť, že   okresný   súd   mohol   dôraznejším   postupom,   predovšetkým   využitím   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje vo vzťahu k súdnemu znalcovi [napr. ustanovením nového znalca v predmetnej veci alebo využitím poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku na zabezpečenie súčinnosti znalca], urýchliť konanie v predmetnej veci pri zabezpečovaní súdnoznaleckého posudku.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   v predmetnej   veci   mali rozhodujúci podiel viaceré už uvedené nedostatky v činnosti okresného súdu, ústavný súd posúdil   predmetné   konanie   ako   pomalé   a neúčinné,   t.   j.   ako   konanie   so zbytočnými prieťahmi zavinenými okresným   súdom,   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   ich   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené zistenia nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným súdom považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú, ako ani   za   primeranú   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   100   000   Sk,   ktoré   odôvodnili   predovšetkým   celkovou   dĺžkou   konania a poukázaním na nesprávnu, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu v tomto konaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému zo sťažovateľov   sumu   40 000   Sk   ako   finančnú   úhradu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej najmä   v   pretrvávajúcom   stave   právnej   neistoty   sťažovateľov   v dôsledku   neefektívnej činnosti   okresného   súdu.   Pri   posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľov,   a   tým   aj   sumy primeraného finančného zadosťučinenia, prihliadal ústavný súd na nedostatky v činnosti okresného súdu, ktoré zapríčinili neprimerane dlhé konanie v predmetnej veci, ako aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, predovšetkým na predmet sporu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

3.   Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať náhradu   trov konania pred ústavným súdom, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb   s   tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127   ústavy   pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 001 Sk) a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané pre dve osoby vrátane režijného paušálu (4 x 2 001 Sk + 2 x 150 = 8 304 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 8 304 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2006