znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 37/04-60

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. F. a E. F., obaja bytom Z., zastúpených advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, Š., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/96 na verejnom zasadnutí 23. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/96   p o r u š i l   základné právo J. F. a E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Nitra   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. E. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Nitra   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nitra   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. F. a E. F. v sume 19 570 Sk (slovom devätnásťtisícpäťstosedemdesiat slovenských korún) na účet ich právneho   zástupcu   advokáta JUDr.   P.   K.,   Advokátska   kancelária,   Š.,   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. F. a E. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 37/04-13 z 12. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. F. a E. F., obaja bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, Š., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/96. Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sťažovatelia   svoju   sťažnosť   z 2.   decembra   2003 prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   doplnili   podaniami   z 26.   januára   2004, 22. marca 2004, ako aj svojím podaním z 29. marca 2004.

Vo svojich podaniach sťažovatelia uviedli, že 9. júla 1996 podali okresnému súdu žalobu proti E. M., rod. Š., bytom Z., a J. Š., bytom Z. (ďalej len „žalovaná“, „žalovaný“ alebo „žalovaní“), o preloženie oplotenia na právnu hranicu pozemkov tak, ako bude určená znalcom. Právna zástupkyňa sťažovateľov podaním z 22. septembra 1997 vzala návrh voči žalovanej späť. Prvé pojednávanie v predmetnej veci bolo nariadené po viac ako dvoch rokoch od začatia konania na 27. máj 1998 a žalovaný sa naň bez ospravedlnenia nedostavil. Ďalšie pojednávanie konané 15. júna 1998 vo veci konajúca sudkyňa zrušila (žalovaný sa dostavil na okresný súd bez dokladov a pod vplyvom alkoholu) a súčasne vytýčila nový termín pojednávania na 24. jún 1998. Na tomto pojednávaní žalovaný navrhol súdny zmier – rozdelenie spoluvlastníctva na dve polovice podľa vlastníckych práv k sporným parcelám. Vo veci konajúca sudkyňa podľa sťažovateľov následne počas pojednávania presviedčala žalovaného,   aby   tento   návrh   stiahol,   pretože   je   pre   neho   nevýhodný.   Žalovaný   návrh odvolal a žiadal o prizvanie súdneho znalca, aby určil právne hranice užívania pozemkov, rovnako ako sťažovatelia vo svojom návrhu. Vo veci konajúca sudkyňa vymenovala po viac ako   dvoch   rokoch   v predmetnej   veci   súdneho   znalca   Ing.   J.   Ď., „ktorý   si   poverenie neprevzal s odôvodnením, že bol na neho vyvíjaný nátlak zo strany sudkyne“. Ďalší súdny znalec   v uvedenom   konaní   bol   ustanovený   12.   decembra   2001   a znalecký   posudok vyhotovil až 10. júla 2002. Proti vyhotovenému znaleckému posudku podali sťažnosť tak sťažovatelia, ako aj žalovaný. Na ďalšie pojednávanie v predmetnej veci 10. novembra 2003 vo veci konajúca sudkyňa nepredvolala žiadnych svedkov, o ktorých vypočutie sťažovatelia požiadali, ako ani súdneho znalca, aby obhájil svoj znalecký posudok. Po siedmich rokoch a štyroch mesiacoch vo veci konajúca sudkyňa (piata v poradí) na tomto pojednávaní žalobu zamietla, pretože bola zmätočná. Podľa názoru sťažovateľov v prípade, že by si vo veci konajúca sudkyňa riadne preštudovala spis, bola by prišla na to, že 27. októbra 1997 bol zmenený petit žaloby, z ktorého sa dá jasne posúdiť, o čo v tomto spore ide. Sťažovatelia ďalej poukázali na skutočnosť, že aj keď konanie v predmetnej veci začalo 9. júla 1996, predmetná vec nie je do dnešného dňa skončená.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   74/96-168   z 10.   novembra   2003   bol sťažovateľom doručený 22. decembra 2003. Sťažovatelia následne podaním zo 7. januára 2004 (doručeným 13. januára 2004) podali proti spomínanému rozsudku okresného súdu odvolanie.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   podľa   sťažovateľov   ich   vec   nebola okresným súdom prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Existenciu zbytočných prieťahov v predmetnom   konaní   uznal   aj   okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   vyjadrenom   v liste z 5. novembra 2001, ktorým reagoval na sťažnosť sťažovateľa z 27. augusta 2001.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd vo svojom   rozhodnutím   vyslovil,   že „základné   ľudské   právo   sťažovateľov,   ktoré   je zakotvené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, bolo porušené, a to tým, že v konaní pred odporcom v civilnoprávnom spore č. k. 7 C 74/96 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a že zakazuje odporcovi pokračovať v porušovaní uvedeného ľudského práva sťažovateľov v prípade, že mu bude táto vec rozhodnutím súdu druhého stupňa vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie   vo   veci,   ako   i že   odporca   je   povinný   do   troch   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia   zaplatiť   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500.000,-   Sk   a ich právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške spolu 19.570,- Sk za dva úkony právnej služby po 9.650,- Sk a dvakrát režijný paušál po 136,- Sk určených v zmysle ust. § 13 ods. 1 a § 19 ods. 3 vyhl. č. 163/2002 Z. z. o odmenách advokátov v jej platnom znení“.

Vo svojej sťažnosti tiež sťažovatelia požiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk (pozri petit uvedený v sťažnosti), ktoré zdôvodnili nasledovne: „(...) pozemky, ktoré sú v ich vlastníctve desať rokov, nemôžu riadne užívať, nakoľko   im   v tom   bránia   žalovaní   z konania   č.   7   C   74/96.   Náklady   na   obstaranie, zveľadenie a primeranú údržbu týchto pozemkov vrátane dane z nehnuteľností predstavujú doposiaľ celkove sumu 100.000,- Sk.

Finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200.000,-   Sk   si   sťažovatelia   uplatňujú   ako odškodné   z dôvodu,   že uvedené pozemky chceli   využiť   na podnikateľské účely –   stavbu obchodu, k čomu však dodnes z už uvedených dôvodov nedošlo, a teda im vznikli straty z toho, že nepodnikajú.

A napokon finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk si sťažovatelia uplatňujú ako   morálne   odškodnenie   z dôvodu,   že   utrpeli   spoločenskú   ujmu   spočívajúcu   v tom,   že v očiach ostatných spoluobčanov v mieste ich trvalého bydliska ani ku dnešnému dňu nie sú faktickými   vlastníkmi   a užívateľmi   odkúpených   pozemkov,   a na   dôvažok,   im   nik   nechce uveriť, že nie sú schopní zavinením odporcu ani za obdobie sedem a pol roka úspešne vymôcť si svoje právo.“

Sťažovatelia   ústavnému   súdu   predložili   taktiež   fotokópiu   listu   okresného   súdu č. Spr 1884/01 z 5. novembra 2001 preukazujúceho využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Právny zástupca sťažovateľov podaním z 22. marca 2004 ústavnému súdu oznámil, že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci   a súhlasí s upustením od neho. Sťažovateľ však listom z 29. marca 2004 požiadal, aby „bol osobne pozvaný na pojednávanie pred Ústavným súdom“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej veci vyjadril listom č. Spr 359/04 z 26. marca 2004 okresný súd, ktorý v rámci svojho vyjadrenia okrem iného uviedol: „(...) Pri   posúdení   otázky,   či   v konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   žiadam,   aby   bolo zohľadnené,   že   išlo   o zložitejší   vlastnícky   spor   ako   aj   to,   že   pri   pojednávaní   veci   sa vystriedali   6   sudcovia   (JUDr.   G.,   JUDr.   K.,   Mgr.   H.,   Mgr. P.–H.,   Mgr.   P.,   Mgr. H.), pričom každý sudca sa po prevzatí spisu musel najskôr s vecou dôkladne oboznámiť. Táto objektívna skutočnosť, vyvolaná postupným odchodom sudcov na novovytvorený Krajský súd v Nitre, prípadne na materskú dovolenku, mala tiež za následok predĺženie konania.“ Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej popísala personálne a organizačné problémy okresného súdu od roku 1997 a v jeho závere ústavnému súdu oznámila, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou z 20. mája 1996 podanou na okresnom súde 9. júla 1996 sa sťažovatelia domáhali   uloženia   povinnosti   žalovaným   preložiť   oplotenie   v žalobe   označených nehnuteľností na „ich právnu hranicu tak, ako bude určená znalcom z odboru geodézie a kartografie“.

Vo   veci   konajúci   sudca   uložil   8.   augusta   1996   súdnej   kancelárii   zaslať   žalobu žalovaným na vyjadrenie (v lehote 10 dní). Žalovaná podaním doručeným okresnému súdu 19.   augusta   1996   oznámila,   že   splnomocňuje   na   zastupovanie   svojej   osoby   v konaní žalovaného.   Ten   sa   k žalobe   vyjadril   v podaní   doručenom   okresnému   súdu   taktiež 19. augusta   1996   namietajúc   pasívnu   legitimáciu   vzhľadom   na   neukončené   dedičské konanie vo vzťahu k nehnuteľnostiam, na ktorých sa malo nachádzať sporné oplotenie.

Vo veci konajúci sudca uložil 28. októbra 1996 súdnej kancelárii vyzvať právnu zástupkyňu sťažovateľov na doplnenie listinných dôkazov týkajúcich sa sporu a pripojiť spisy okresného súdu vo veciach sp. zn. R I 1490/92, D 175/90 (6. novembra 1996 boli pripojené spisy sp. zn. R I 1490/92, D 3561/92). Právna zástupkyňa sťažovateľov predložila okresnému súdu žiadané listiny 15. novembra 1996. Opatrením predsedu okresného súdu z 2. septembra 1997 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 11. septembra 1997 súdnej kancelárii preveriť, či prebehlo   dedičské   konanie   po   právnej   predchodkyni   žalovaných,   a vyzvať   právnu zástupkyňu   sťažovateľov   na   predloženie   výpisu   z katastra   nehnuteľností   týkajúceho   sa pozemkov,   na   ktorých   sa   malo   nachádzať   sporné   oplotenie.   Právna   zástupkyňa sťažovateľov   v podaní   doručenom   okresnému   súdu   22.   septembra   1997   oznámila,   že dedičské   konanie po právnej predchodkyni   žalovaných   bolo skončené,   pričom   dedičom pozemkov, ktorých sa žaloba týka, sa stal žalovaný, preto vo vzťahu k žalovanej vzala žalobu   späť.   Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   1.   októbra   1997   súdnej   kancelárii „zopakovať výzvu“ podľa pokynu z 11. septembra 1997. Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom okresnému súdu 27. októbra 1997 predložila žiadané výpisy z katastra nehnuteľností a rozšírila petit žaloby domáhajúc sa výroku: „Žalovaný je povinný preložiť oplotenie parc. č. 235 zast. pl. o výmere 162 m2, parc. č. 232/1 záhr. o výmere 486 m2 zapísané na LV č. 88, parc. č. 232/2 zast.   pl.   o výmere 392 m2, parc. č. 234 zast. pl. o výmere 464 m2 zapísané na LV č. 428 všetko v kat. úz. Zbehy na ich právnu hranicu tak, ako bude určená znalcom z odboru geodézie a kartografie.“

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 8. januára 1998 súdnej kancelárii vyzvať právnu zástupkyňu sťažovateľov na predloženie rovnopisu podania, ktorým došlo k zmene žaloby („rovnopis rozšírenia návrhu“, cit.). Pokynom z 26. januára 1998 uložila súdnej kancelárii opakovať uvedenú výzvu. V ten istý deň bol okresnému súdu doručený žiadaný rovnopis podania právnej zástupkyne sťažovateľov z 27. októbra 1997. Vo veci konajúca sudkyňa uložila   9. marca   1998   súdnej   kancelárii   zaslať   rovnopis   podania   právnej   zástupkyne sťažovateľov z 27. októbra 1997 na vyjadrenie žalovanej (správne malo byť zrejme zaslané podanie doručené okresnému súdu 22. septembra 1998, v ktorom sťažovatelia vzali žalobu vo vzťahu k žalovanej späť).

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   3.   apríla   1998   súdnej   kancelárii   predvolať sťažovateľa, právnu zástupkyňu sťažovateľov a žalovanú na pojednávanie, ktorého termín vytýčila   na   27.   máj   1998.   Žalovaná   reagovala   podaním   doručeným   okresnému   súdu 29. apríla 1998. Okresný súd následne predvolal žalovaného (predvolanie mu bolo doručené 29. mája 1998).

Opatrením predsedu okresného súdu zo 17. apríla 1998 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni.

Na   pojednávanie   konané   27.   mája   1998   sa   žalovaný   nedostavil.   Okresný   súd po vypočutí právnej zástupkyne sťažovateľov a sťažovateľa pojednávanie odročil na 15. jún 1998 s tým, že žalovaný bude predvolaný pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty alebo predvedenia.

Pojednávanie konané 15. júna 1998 okresný súd po otvorení odročil na 24. jún 1998, pretože žalovaný sa naň dostavil pod vplyvom alkoholu – nespôsobilý riadne sa zúčastniť pojednávania.

Pojednávanie konané 24. júna 1998 okresný súd po doplnení dokazovania odročil na neurčito s tým, že „(...) bude ustanovený znalec z odboru geodézia za účelom vypracovania zn. posudku a vytýčenia právnej hranice medzi nehnuteľnosťami žalobcu a žalovaného“.

Pokynom súdnej kancelárii z 3. novembra 1998 nechala vo veci konajúca sudkyňa pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 16 C 63/97. Pokynom súdnej kancelárii z 25. marca 1999 prikázala vrátiť uvedený spis. Pokynom súdnej kancelárii z 15. júla 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa opätovne pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 16 C 63/97 (išlo o „živý   spis“)   a   pokynom   z   19.   júla   1999   ho   prikázala   vrátiť.   Vzhľadom   na   zistené skutočnosti   uložila   25.   novembra   1999   súdnej   kancelárii   vyzvať   sťažovateľov   na oznámenie, či ich stále zastupuje JUDr. Š. a či trvajú na podanej žalobe.

Uznesením č.   k.   7 C 74/96–38 zo 6. apríla 2000 ustanovil okresný súd vo veci súdneho   znalca,   s tým,   že: „úlohou   znalca   je   po   preštudovaní   spisového   materiálu vypracovať geometrický plán, v ktorom by určil právnu hranicu medzi nehnuteľnosťami žalobcov a žalovaného, a to parc. č. 232/2, parc. č. 232/1 a parc. č. 234, ako aj parc. č. 235 k. ú. Z. ako aj vymerať skutočný a právny stav užívania nehnuteľností účastníkmi konania. Znalec je povinný znalecký posudok vypracovať v lehote 40 dní v 4 vyhotoveniach (...)“. Rozhodnutie   bolo znalcovi   a účastníkom   konania   (sťažovateľom   a žalovanému) zaslané 27. novembra 2000.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   15.   mája   2000   sťažovatelia   oznámili vypovedanie splnomocnenia pre JUDr. E. Š. na ich zastupovanie v predmetnom konaní. Podaním   doručeným   okresnému   súdu   11.   decembra   2000   sťažovatelia   oznámili   úmrtie žalovaného (29. novembra 1999) a označili jeho právnu nástupkyňu E. B., rod. Š. (ďalej len „právna   nástupkyňa   žalovaného“).   Okresný   súd   obratom   požiadal   Okresný   úrad   Nitra o zaslanie príslušného úmrtného listu. Žalovaní zaplatili 13. decembra 2000 preddavok na trovy   znaleckého   dokazovania   podľa   uznesenia   okresného   súdu   č. k. 7 C 74/96–38. Ustanovenému   súdnemu   znalcovi   sa   označené   rozhodnutie   doručiť   nepodarilo   (zásielka bola 28. decembra 2000 vrátená okresnému súdu s poznámkou „adresát nezastihnutý“). Na pokyn zákonnej sudkyne zo 4. januára 2001 bola 26. januára 2001 príslušnou zamestnankyňou okresného súdu zistená spisová značka dedičského konania po žalovanom. Zákonná sudkyňa si vyžiadala spis 1. marca 2001. Po zisťovaní, kde sa predmetný spis okresného súdu v dedičskej veci nachádza, bol tento pripojený 11. apríla 2001 a vrátený 18. júla 2001 (pokyn na vyhotovenie kópie osvedčenia o dedičstve a na vrátenie uložila zákonná sudkyňa 4. mája 2001).

Dňa   23.   júla   2001   vyzval   okresný   súd   sťažovateľov   na   predloženie   aktuálnych výpisov   z listu   vlastníctva   katastra   nehnuteľností   vo   vzťahu   k pozemkom,   ktoré   boli predmetom konania. Sťažovatelia požadované listiny predložili 9. augusta 2001.

Dňa 18. septembra 2001 zaslal okresný súd uznesenie o ustanovení súdneho znalca zo 6. apríla 2000 žalovanej a pokúsil sa o jeho opakované doručenie súdnemu znalcovi. Okresný   súd   sa   ešte   raz   pokúsil   neúspešne   predvolať ustanoveného   súdneho   znalca   na výsluch na 8. november 2001 a následne uznesením č. k. 7 C 74/96–88 z 12. decembra 2001 ustanovil vo veci inú súdnu znalkyňu (s obdobným vymedzením jej úlohy a lehotou na vypracovanie   znaleckého   posudku   40   dní),   zrušiac   svoje   pôvodné   uznesenie č. k. 7 C 74/96–38   zo   6. apríla   2000.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   14.   januára 2002 a ustanovená súdna znalkyňa prevzala na základe výzvy okresného súdu z 15. januára 2002 predmetný spis 23. januára 2002 s tým, že posudok predloží do 1. apríla 2002.

Dňa 4. apríla 2002 bol okresnému súdu doručený na vedomie list ustanovenej súdnej znalkyne,   ktorým   oznámila   účastníkom   konania   termín „zamerania   na   tvare   miesta“ (6. apríl 2002). Zákonná sudkyňa uložila 18. júna 2002 súdnej kancelárii urgovať súdnu znalkyňu ohľadne predloženia znaleckého posudku. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 10. júla 2002.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 24.   júla   2002   vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila predvolať súdnu znalkyňu na výsluch na 15. august 2002. Na základe ospravedlnenia súdnej znalkyne   z dôvodu   rekreačného   pobytu   v zahraničí   bol   termín   výsluchu   preložený na 11. september 2002. Po vypočutí súdnej znalkyne uložila 25. septembra 2002 zákonná sudkyňa   doručiť   znalecký   posudok   sťažovateľom   a právnej   nástupkyne   žalovaného   na vyjadrenie v lehote 10 dní.

Sťažovatelia   sa   k znaleckému   posudku   vyjadrili   v podaní   doručenom   okresnému súdu 18. októbra 2002. V prílohe predložili okresnému súdu kópie rozhodnutí v dedičských konaniach na podporu svojich tvrdení.

Právna nástupkyňa žalovaného sa k znaleckému posudku vyjadrila prostredníctvom právneho   zástupcu   (ktorého   medzitým   splnomocnila   na   zastupovanie   v posudzovanom konaní) v podaní doručenom okresnému súdu 5. novembra 2002.

Podaním doručeným okresnému súdu 5. februára 2003 doplnili sťažovatelia svoje vyjadrenie   k znaleckému   posudku   a   predložili   okresnému   súdu   kópie   ďalších   listín   na podporu svojich tvrdení.

Dňa   12.   júna   2002   požiadal   okresný   súd   Správu   katastra   v Nitre   o poskytnutie ďalších podkladov k predmetu konania a právneho zástupcu právnej nástupkyne žalovaného o predloženie listiny, na ktorú sa vo svojom vyjadrení k znaleckému posudku odvolával.

Žiadané   podklady   boli   okresnému   súdu   predložené   právnym   zástupcom   právnej nástupkyne žalovaného 30. júna 2003 a Správou katastra v Nitre 9. júla 2003.

Zákonná   sudkyňa   uložila   28.   júla   2003   súdnej   kancelárii   predvolať   účastníkov konania a ich právnych zástupcov na pojednávanie vytýčené na 29. september 2003. Novo splnomocnená právna zástupkyňa sťažovateľov však požiadala 17. septembra 2003 okresný súd   o odročenie   pojednávania.   Pojednávanie   29.   septembra   2003   okresný   súd   z dôvodu neúčasti sťažovateľov a ich právnej zástupkyne odročil na 27. október 2003. Aj v tento deň však okresný súd pojednávanie odročil na 10. november 2003, pretože právna zástupkyňa sťažovateľov navrhla, aby sa sporové strany pokúsili o mimosúdnu dohodu. Na pojednávaní konanom 10. novembra 2003 po doplnení dokazovania a vypočutí záverečných návrhov právnych   zástupcov   účastníkov   konania   vyhlásil   okresný   súd   rozsudok,   ktorým   žalobu zamietol a v časti proti žalovanej konanie zastavil.  

Dňa 14. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené vyčíslenie trov právneho zastúpenia právnym zástupcom právnej nástupkyne žalovaného. Dňa 3. decembra 2003 bol okresnému   súdu   doručený   list   sťažovateľov,   v ktorom   oznamujú   vypovedanie splnomocnenia udeleného ich právnej zástupkyni na zastupovanie v predmetnom konaní.

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   č.   k.   7   C   74/96–168   z 10.   novembra   2003   bolo právnemu   zástupcovi   právnej   nástupkyne   žalovaného   doručené   15.   decembra   2003 a sťažovateľom 17. a 18. decembra 2003.

Podaním z 1. decembra 2003 doručeným okresnému súdu 3. decembra 2003 vzniesli sťažovatelia   (okrem   iného)   námietku   zaujatosti   vo   veci   konajúcej   sudkyne.   Tá   sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadrila 9. decembra 2003.

Dňa 13. januára 2004 podali sťažovatelia odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Pokynom z 15. januára 2004 uložila vo veci konajúca sudkyňa doručiť odvolanie právnemu zástupcovi   právnej nástupkyni žalovaného a vyzvať sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za podanie odvolania.

Uznesením č. k. 7 C 74/96–188 z 15. januára 2004 uložil okresný súd sťažovateľom zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie   odvolania   (v   spise   sa   nenachádzajú   doručenky potvrdzujúce doručenie uvedeného rozhodnutia).

V spise sa nachádza aj predkladacia správa zo 16. januára 2004, podľa ktorej mala byť vec predložená odvolaciemu súdu (Krajskému súdu v Nitre) 20. januára 2004, avšak bez uvedenia dátumu doručenia kópie odvolania sťažovateľov žalovaným a bez uvedenia dátumu doručenia vyjadrenia k žalobe okresnému súdu.

Na   verejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu   8.   júna   2004   právny   zástupca sťažovateľov zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v predmetnej veci.

Sťažovateľ   na   verejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu   vo   svojom   ústnom vyjadrení rovnako ako jeho právny zástupca zotrval na svojich predchádzajúcich podaniach. V úvode svojho vyjadrenia sťažovateľ uviedol, že podľa neho v predmetnom konaní nejde o zložitú vec, a následne ústavnému súdu bližšie opísal priebeh preskúmavaného konania vrátane správania jeho právnych zástupcov i vo veci konajúcej sudkyne v priebehu konania za účelom priblíženia poškodenia, ktoré utrpel v dôsledku porušovania jeho práva v rámci tohto   konania.   Sťažovateľ   ústavnému   súdu   podrobne   popísal   okolnosti,   za   ktorých   sa v priebehu konania štyrikrát pokúsil o uzavretie súdneho zmieru, ku ktorému napokon ani raz nedošlo podľa neho aj vinou okresného súdu, resp. vo veci konajúcej sudkyne. Podľa názoru   sťažovateľa   okresný   súd   aj   jeho   právni   zástupcovia   prispeli   skôr   k rozdeleniu účastníkov konania v predmetnom konaní ako k ich zmieru. V dôsledku zmeny okolností v jeho živote od podania žaloby v predmetnej veci (najmä preto, že medzičasom sťažovateľ ochorel) už v súčasnosti nemôže uvedené nehnuteľnosti využiť na podnikanie.

V záverečnej reči právny zástupca sťažovateľov uviedol, že žiada ústavný súd, aby vo svojom náleze vyslovil, že právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   porušené,   ďalej   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, aby zaviazal okresný súd uhradiť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk a taktiež aby   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd   k úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   na verejnom pojednávaní bližšie nešpecifikoval.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na začatie konania v občianskoprávnej veci týkajúci sa určenia hranice pozemkov. Z obsahu súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľov   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na dĺžku trvania konania na okresnom súde.

B) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovatelia   boli   v konaní   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   reagovali   na výzvy okresného súdu, poskytovali súdu potrebnú súčinnosť pri zabezpečovaní listinných dôkazov   a pod.   V správaní   sťažovateľov   teda   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti, v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   závažnejšiemu spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo viac ako deväť mesiacov, začalo 15. novembra 1996, keď právny zástupca sťažovateľov okresnému súdu doručil ním požadované listinné dôkazy, a trvalo až do 11. septembra 1997, keď vo veci konajúci sudca nechal preveriť skončenie dedičského konania a zaslať výzvu na predloženie   výpisu   listu   vlastníctva   z katastra   nehnuteľností.   Vzhľadom   na   povahu procesných úkonov okresného súdu vykonaných v období od 24. júna 1998, keď okresný súd odročil pojednávanie v predmetnej veci na neurčito za účelom ustanovenia znalca, až do ustanovenia znalca uznesením č. k. 7 C 74/96–38 zo 6. apríla 2000 (okresný súd si v tomto období nechal dvakrát pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 16 C 63/97, následne ho vrátiť a tiež nechal zaslať výzvu sťažovateľom, či nezmenili svojho právneho zástupcu), ústavný súd považoval za potrebné na ťarchu okresného súdu do obdobia jeho nečinnosti započítať aj toto obdobie trvajúce 21 mesiacov. V poradí zistené tretie obdobie nečinnosti okresného   súdu   začalo   už po   vydaní   uznesenia   č.   k.   7   C 74/96–38   zo   6.   apríla   2000. Okresný   súd   opätovne   nekonal   počas   obdobia   viac   ako   siedmich   mesiacov,   t.   j.   až do 27. novembra   2000,   keď   nechal   zákonný   sudca   pokynom   súdnej   kancelárii   zaslať uvedené uznesenie účastníkom konania aj znalcovi.

Napokon   vzhľadom   na   potrebu   zabezpečenia   znaleckého   posudku   v predmetnom konaní   ústavný   súd   považoval   za   neefektívnu   aj   činnosť   okresného   súdu   v období od 28. decembra 2000, t. j. od vrátenia nedoručeného listu okresnému súdu (znalcovi v ňom okresný súd zasielal uznesenie zo 6. apríla 2000), do 18. septembra 2001 (okresný súd opätovne zasielal znalcovi uznesenie zo 6. apríla 2000), teda v období desiatich mesiacov, počas ktorého   okresný   súd   vykonal iba   jednoduché   procesné   úkony,   ktoré   nesmerovali k zabezpečeniu tohto dôkazného prostriedku.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá na okresnom súde   už   viac ako   šesť   rokov.   Z uvedenej   doby   prevažnú   časť   (takmer   tri   roky   a jeden mesiac) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti   okresného   súdu,   a   ďalšie   obdobie   desiatich   mesiacov   bolo   v tomto   konaní poznačené jeho neefektívnou činnosťou.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačná problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj   s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 7 C 74/96-168 z 10.   novembra   2003,   proti   ktorému   podali   sťažovatelia   13.   januára 2004 odvolanie.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľov v časti, v ktorej žiadali, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej pod sp. zn. 7C 74/96 bez prieťahov, nevyhovel.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk (pozri petit sťažnosti) z dôvodu nemajetkovej ujmy, pretože svoje nehnuteľnosti   „nemôžu   riadne   užívať,   nakoľko   im   v tom   bránia   žalovaní   z konania č. 7 C 74/96“, ďalej sťažovatelia uviedli, že ho uplatňujú aj ako „odškodné z dôvodu, že uvedené   pozemky   chceli   využiť   na   podnikateľské   účely   –   stavbu   obchodu,   k čomu   však dodnes z už uvedených dôvodov nedošlo, a teda im vznikli straty z toho, že nepodnikajú“, a napokon si ho uplatnili aj ako „morálne odškodnenie z dôvodu, že utrpeli spoločenskú ujmu spočívajúcu v tom, že v očiach ostatných spoluobčanov v mieste ich trvalého bydliska ani ku dnešnému dňu nie sú faktickými vlastníkmi a užívateľmi odkúpených pozemkov, a na dôvažok, im nik nechce uveriť, že nie sú schopní zavinením odporcu ani za obdobie sedem a pol roka úspešne vymôcť svoje právo“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému zo sťažovateľov   sumu   30   000   Sk   (spolu   vo   výške   60   000   Sk).   Táto   suma   zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (tri roky a jeden mesiac), ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu v predmetnej veci počas obdobia desiatich mesiacov a s tým spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

6. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 19 570 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie na súd)   vyčíslených   ako   jedna   tretina   výpočtového   základu   za   dva   úkony   právnej   služby 2 x 9 650 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 136 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4 540   Sk   (základom   pre   výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk), uvedená odmena sa v prípade spoločných úkonov pri zastupovaní znižuje na sumu 3 640 Sk a hodnota režijného paušálu je 136 Sk. Právny zástupca sťažovateľov mal nárok na úhradu trov konania pozostávajúcich z troch spoločných úkonov (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd, účasť na konaní pred súdom) poskytnutých dvom sťažovateľom (vyčíslených   ako   3   640   Sk   x   6)   vrátane   úhrady   režijného   paušálu   (vyčísleného   ako 136 Sk x 6), hotových výdavkov a náhrady straty času.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 19 570 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004