znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Slovakia   Cable   Systems   s   r.   o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. Ch., Advokátska kancelária B., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   Slovakia Cable Systems s r.   o.   o d m i   e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3.   decembra   2002   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Slovakia   Cable Systems s   r.   o., so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   D.   Ch., Advokátska   kancelária   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorého sa mal dopustiť   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 3   K 45/01   zo   14.   marca   2002,   ktorým   vyhlásil   konkurz   na   majetok   sťažovateľa, a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 3 Obo 166/2002 zo 4. júla 2002, ktorým potvrdil vyššie uvedené uznesenie krajského súdu.   Sťažovateľom   napadnuté   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť   14.   októbra 2002.

V odôvodnení   petitu   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   namieta „predovšetkým   porušenie svojho   práva   na spravodlivé   prejednanie veci,   konkrétne práva   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, teda práva na kontradiktórny proces. Pokiaľ ide o porušenie práva sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia garantované podľa judikatúry Európskeho súdu v čl. 6 ods. 1 Dohovoru v rámci práva na spravodlivé súdne konanie, treba posúdiť, v ktorom ustanovení Ústavy SR je toto právo ako súčasť práva na súdnu ochranu   chránené.   Vzhľadom   na   to,   že   odpoveď   nie   je   jednoznačná,   namietame porušenie všetkých, do úvahy prichádzajúcich ustanovení Ústavy SR, a to základného ustanovenia práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1), ako aj ustanovení upravujúcich ústavné súdnoprocesné garancie (čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2)“.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   „uznesenie   krajského   súdu   nie   je   riadne   odôvodnené, pretože je veľmi stručné a nespĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 a 3 O. s. p., ktoré sa majú   použiť   aj   na   uznesenie   o vyhlásení   konkurzu“,   že   „krajský   súd   však   vôbec neuvádza,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   dôkazov,   najmä   sa   vôbec nezaoberá   tým,   prečo   nepovažuje   skutočnosti   uvedené   sťažovateľom   za preukázané...“,   ďalej   že   krajský   súd   neuviedol,   „prečo   nevykonal   ďalšie   dôkazy, najmä   výsluch   svedka   Ing.   J.   J.  ...“,   a prečo   sa   „vôbec   nevyjadril   k právnym argumentom sťažovateľa uvedeným vo vyjadrení zo dňa 27. 12. 2001“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „krajský súd v odôvodnení iba sucho konštatoval, že   navrhovatelia   v   2.   a   3.   rade   preukázali   svoju   aktívnu   legitimáciu   dokladmi založenými   v spise.   Nezaoberal   sa   však   vôbec   námietkami   sťažovateľa,   ktoré spochybňovali   existenciu,   resp.   pravosť   pohľadávok   navrhovateľov,   teda   ktoré v konečnom dôsledku spochybňovali, že navrhovatelia sú veriteľmi sťažovateľa a že sú aktívne vecne legitimovaní na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 4 ods. 1 zákona o konkurze“. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že „krajský súd svojím uznesením porušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tým aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   „rovnako   ako   uznesenie   krajského   súdu   ani uznesenie najvyššieho súdu nie je náležite odôvodnené“. Na podporu svojho tvrdenia uviedol,   že   „z   hľadiska   posúdenia   splnenia   náležitostí   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia možno konštatovať, že v uznesení najvyššieho súdu je v podstate splnená iba   požiadavka   na   podstatný   obsah   prednesov   účastníkov.   Ostatné   náležitosti odôvodnenia nie sú vo väčšej či menšej miere splnené. Pokiaľ ide o požiadavku na stručné a jasné vyloženie, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, najvyšší   súd   rovnako   ako   krajský   súd   mal   za   preukázané,   že   sťažovateľ   má   viac veriteľov   a že   je   splnená   zákonná   podmienka   pre   vyhlásenie   konkurzu,   ktorou   je existencia   majetku   postačujúceho   aspoň   na   úhradu   trov   konania.   Najvyšší   súd   sa opiera najmä o predbežnú správu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ má viac veriteľov a že je v insolvencii. Najvyšší súd sa však vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal tým,   či   považuje   pohľadávky   navrhovateľov   v   2.   a   3.   rade   za   sporné   alebo   nie, nepovedal teda ani to, či považuje aktívnu vecnú legitimáciu týchto navrhovateľov za preukázanú   alebo   nie.   Najvyšší   súd   ďalej   vôbec   neuvádza,   akými   úvahami   sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä sa vôbec nezaoberá tým, prečo nepovažuje skutočnosti uvedené sťažovateľom, resp. vyplývajúce z ním predložených listinných dôkazov   za   preukázané,   nevyjadruje   sa   ani   k skutkovým   námietkam   uvedeným v odvolaní sťažovateľa (v podstate ide o tie isté námietky, ako boli uvedené už pred súdom prvého stupňa)“.

Sťažovateľ nebol spokojný s tým, že „najvyšší súd neuviedol, prečo nevykonal dôkazy   navrhnuté   sťažovateľom.   Ide   najmä   o tieto   návrhy   dôkazov   zo   strany sťažovateľa - výsluch svedka Ing. J. J. ako bývalého konateľa sťažovateľa, vyžiadanie originálov faktúr,   dodacích   listov a urgencií   od navrhovateľa v 3. rade, vyžiadanie originálov dokladov o doručení, resp. zaslaní predmetných faktúr tiež od navrhovateľa v 3. rade, ako aj vyžiadanie dokladov o zakúpení štyroch notebookov navrhovateľom v 3. rade od tretej osoby a o ich zaplatení (zmluvy, objednávky, faktúry, dodacie listy, pokladničné   bloky,   resp.   výpisy   z účtu)   a iné   doklady   týkajúce   sa   tohto   tovaru   - záručné listy, colné deklarácie a pod. a prípadné znalecké dokazovanie grafológom, ak by ostatné dôkazy nepostačovali“.

Sťažovateľ tvrdil, že „vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že najvyšší súd svojím uznesením porušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tým aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.   Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   „ak   došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak vychádzajúc z prezumpcie súladu Ústavy SR s Dohovorom muselo dôjsť aj k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa 7. oddielu 2. hlavy Ústavy SR“ (najmä práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1... čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy“).

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   „bolo   porušené   jeho   základné   právo   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a zároveň jeho právo na kontradiktórny proces implikované v práve na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru“,   lebo   „krajský   súd   rozhodol   vo   veci   samej, t. j. o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť   sa   k dôkazom   a dokladom   založeným   do   súdneho   spisu:   podanie navrhovateľa v 2. rade zo dňa 11. 02. 2002, podanie navrhovateľa v 3. rade zo dňa 19. 02. 2002 a Predbežná správa zo dňa 18. 02. 2002, ktorú vypracoval ustanovený predbežný správca v predmetnej veci“.

Podľa názoru sťažovateľa sa mal najvyšší súd ako odvolací súd „týmto vážnym procesným   pochybením   krajského   súdu“   zaoberať   a urobiť   „nápravu,   ktorá   by spočívala v zrušení uznesenia krajského súdu a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie“. Keďže tak najvyšší súd neučinil, sťažovateľ túto časť sťažnosti uzatvoril svojím právnym názorom, že „krajský súd i najvyšší súd v nimi vedených súdnych konaniach   a následných   rozhodnutiach   porušili   právo   sťažovateľa   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Na podporu svojich vyššie uvedených tvrdení a právnych názorov sťažovateľ citoval   viacero   uznesení   ústavného   súdu,   Ústavného   súdu   Českej   republiky a rozhodnutí   všeobecných   súdov   (Slovenskej   republiky   a Českej   republiky), Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj názorov právnej teórie. Okrem vyslovenia porušenia   vyššie   uvedených   základných   práv,   zrušenia   sťažovateľom   napadnutých súdnych rozhodnutí a vrátenia veci na ďalšie konanie prvostupňovému súdu, ako aj priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   1   000   000   Sk   žiadal sťažovateľ   vydanie   dočasného   opatrenia   a odloženie   vykonateľnosti   označených rozhodnutí menovaných súdov, a to do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

II.

Ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval podľa   § 25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a či neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   zdôvodňoval   porušenie   vyššie označených základných práv postupom menovaných súdov pri zisťovaní skutočného stavu veci, pri výbere a hodnotení nimi vykonaných dôkazov, odôvodneniami v konaní vo   veci   vynesených   rozhodnutí   a rozsahom   možnosti   vyjadriť   sa   ku v konaní použitému   dôkaznému   materiálu.   Na   tomto   skutkovom   a právnom   základe   sa sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   neústavnosti   postupu   uvedených   súdov   v konaní o jeho   veci,   zrušenia   vynesených   uznesení   a   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia. Poukázal tiež na nemožnosť domáhať sa ochrany svojich práv cestou mimoriadnych opravných prostriedkov. Sťažovateľ navrhoval vydať nasledovný nález:„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 03. 2002, sp. zn. 3 K 45/01, ktorým vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti Slovakia Cable Systems spol. s r. o., so sídlom v B., a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04. 07. 2002, sp.   zn.   3   Obo   166/2002,   ktorým   potvrdil   uvedené   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave, porušili základné právo spoločnosti Slovakia Cable Systems spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   tejto   spoločnosti   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8 a 11.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 07. 2002, sp. zn. 3 Obo 166/2002 v plnom rozsahu a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 03. 2002, sp. zn. 3 K 45/01 vo všetkých výrokoch s výnimkou výroku o zastavení konania voči navrhovateľovi v 1. rade, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

Spoločnosti Slovakia Cable Systems spol. s r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, slovom jedenmilión korún slovenských, ktorý je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   tejto   spoločnosti   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti   procesu   v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného   života   účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Predmetom sťažnosti je postup menovaných súdov pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu   na   jeho   majetok.   Konkurzné   konanie   upravuje   zákon   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   účelom   tohto   zákona   je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní dlžník je v úpadku, ak má viac veriteľov a nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky.

Podľa   §   1   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   fyzická   osoba,   ak   je podnikateľom, a právnická osoba je v úpadku aj vtedy, ak je predlžená.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   z návrhu   na   vyhlásenie konkurzu musí byť zjavné, ktorému súdu je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo   sleduje,   musí   byť   podpísaný   a datovaný.   Návrh   treba   predložiť   s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník   dostal   jeden   rovnopis.   Navrhovateľ   je   povinný   k návrhu   na   vyhlásenie konkurzu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

Podľa § 4 ods.   4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak je účastníkom konania fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, alebo právnická osoba, návrh na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať jej názov alebo obchodné meno, miesto podnikania alebo sídlo.

Podľa   §   4   ods.   5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   ak   návrh   na   vyhlásenie konkurzu   podáva   veriteľ,   v návrhu   musí   uviesť   okolnosti,   ktoré   nasvedčujú   tomu, že dlžník je v úpadku (§ 1), označiť ďalšieho veriteľa a doložiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi, aj keď nie je ešte splatná. Ak dlžník zastavil platby, predpokladá sa, že nie je schopný plniť svoje splatné záväzky.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia, ktorí majú sídlo alebo trvalý   pobyt   v cudzine,   sú   povinní   uviesť   aj   meno   a adresu   svojho   zástupcu   pre doručovanie v tuzemsku.

Podľa   §   4   ods.   7   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   navrhovatelia   súčasne s podaním   návrhu zložia   na účet   súdu   preddavok   na úhradu   odmeny   predbežného správcu. Túto povinnosť nemá likvidátor, ktorý po ustanovení bez zbytočného odkladu vykonal likvidačnú účtovnú súvahu a zistil, že majetok dlžníka nepostačuje na úhradu preddavku.

Podľa   §   4   ods.   8   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   ak   návrh   na   vyhlásenie konkurzu   neobsahuje náležitosti   podľa   odsekov   3 až 6   alebo ak veritelia nesplnia povinnosť   podľa   odseku   7,   súd   konanie zastaví.   Ustanovenie   §   43   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) sa nepoužije.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   podmienkou   vyhlásenia konkurzu je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania.

Podľa   § 9a ods.   1 zákona o konkurze a vyrovnaní ak okolnosti   nasvedčujú, že   dlžník   je v úpadku,   alebo ak je to   potrebné na   zistenie   alebo na   zabezpečenie dlžníkovho majetku, súd môže ustanoviť predbežného správcu.

Podľa § 9b ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou predbežného správcu je najmä zistiť dlžníkov majetok a preskúmať dlžníkove obchodné knihy.

Podľa § 9b ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 9d, 9e, 9f, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 sa vzťahujú aj na predbežného správcu; ostatné ustanovenia o správcovi   sa   vzťahujú   na   predbežného   správcu   primerane,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

(Ustanovenia § 9d až 9f upravujú súčinnosť tretích osôb.)

Podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní úpadca je povinný do 15 dní od doručenia výzvy súdu alebo správcu zostaviť a odovzdať správcovi zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj ich adries, odovzdať správcovi svoje   obchodné   knihy   aj   všetky   potrebné   doklady   a poskytnúť   mu   potrebné vysvetlenia. Predložený zoznam aktív a pasív musí úpadca podpísať a výslovne uviesť, že je správny a úplný. Výzva musí obsahovať poučenie o trestnoprávnych následkoch nesplnenia týchto povinností.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   súpis   podstaty   vykoná správca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom. Ak úpadca nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi.

Ako to vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods. 2 ústavy konaním označených súdov z už vyššie uvedených dôvodov.

Domáhať sa nápravy porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   možno   len   v rámci   rozsahu   zákonnej   úpravy   vykonávajúcej   toto   ústavné ustanovenie (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), v danom prípade v rámci právnej úpravy   vyplývajúcej   z príslušných   ustanovení   zákona   o konkurze   a vyrovnaní a Občianskeho súdneho poriadku.

Z vyššie citovaných ustanovení § 1 ods. 2 a 3, § 2 ods. 1 a § 5 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že za splnenia akých podmienok môže súd vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka za predpokladu, že návrh na jeho vyhlásenie spĺňa týmto zákonom ustanovené náležitosti (§ 4 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Ak   súd   zistí,   že   sú   splnené   podmienky   vyhlásenia   konkurzu,   rozhodne o vyhlásení konkurzu uznesením, ktoré musí obsahovať odôvodnenie (§ 13 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak súd zistí, že dlžník je v úpadku (má viac veriteľov a nie   je schopný   dlhší   čas   plniť   svoje   splatné   záväzky   alebo   je   v predlžení)   a má majetok   postačujúci   aspoň   na   úhradu   trov   konania,   teda   ak   zistí,   že   sú   splnené hmotnoprávne   podmienky   vyhlásenia   konkurzu   a keď   návrh   obsahuje   zákonom požadované náležitosti, vyhlási na majetok dlžníka konkurz.

Súd v rámci tohto štádia konkurzného konania (do vyhlásenia konkurzu) zisťuje len existenciu hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok a v tomto rozsahu aj zdôvodňuje svoje rozhodnutie. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu zaoberať sa v tomto štádiu konania takými skutočnosťami, ako sa to dožadoval sťažovateľ, pričom je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že „predbežná správa z 18. februára 2002“ vypracovaná predbežným správcom, ktorá bola dôležitým dokumentom na zistenie hmotnoprávnych podmienok vyhlásenia konkurzu, bola vypracovaná v súčinnosti so sťažovateľom   (poskytnutie   informácií   o jeho   majetku   vrátane   jeho   aktív   a pasív s uvedením jeho dlžníkov a veriteľov) a správnosť a úplnosť ním predložených údajov o jeho majetku bola potvrdená podpisom konateľa spoločnosti.

Z vyššie uvedeného pohľadu na účel konania súdu (krajského) do vyhlásenia konkurzu   je   potrebné   hodnotiť   aj   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený v odôvodnení   jeho   sťažovateľom   napadnutého   rozhodnutia,   podľa   ktorého „sa stotožnil so zisteniami súdu prvého stupňa o splnení zákonných podmienok pre vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka“,   lebo   aj   keď   „dlžník   namietal   spornosť pohľadávok veriteľa v 2. a 3. rade... z predbežnej správy vyplýva, že dlžník má oveľa viac veriteľov“, a je nesporná aj „existencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu trov konania“.

Najvyšší   súd   akceptoval   aj   odstránenie   nepresnosti   v označení   obchodného mena veriteľa v 3. rade formou doplnenia jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietaním   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu sa dožadoval vyslovenia porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy („všetci účastníci sú si v konaní podľa   odseku   2 rovní“).   Vychádzajúc z obsahu „práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi“ (čl. 47 ods. 2 ústavy) je námietka porušenia tohto základného práva   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   zastúpený   v konaní   pred všeobecnými súdmi advokátom, právne bezvýznamnou.

Taktiež namietanie porušenia základných práv uvedených v ustanovení prvej časti   prvej   vety   čl.   48   ods.   2   ústavy   („aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti“) v danom prípade v súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu nie je z hľadiska predmetu sťažnosti dôvodným.

Vychádzajúc z účelu napadnutej časti konkurzného konania a platnej právnej úpravy tohto konania (zákon o konkurze a vyrovnaní nevyžaduje verejné prerokovanie veci   a prítomnosť   úpadcu   na   tomto   prerokovaní)   je   dovolávanie   sa   vyslovenia porušenia týchto základných práv (čl. 48 ods. 2) nedôvodným. (Podľa § 66a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní pojednávanie nariaďuje samosudca len vtedy, ak to ustanovuje   zákon   o konkurze   a vyrovnaní alebo ak to   pokladá   za   potrebné.   Podľa §   66e   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   sa   na   konkurz   primerane   použijú ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   zákon   o konkurze   a vyrovnaní neustanovuje inak.)

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   z dôvodu,   že   mu   nebolo umožnené (nebolo dané na vyjadrenie) v konaní pred krajským súdom vyjadriť sa k stanovisku   veriteľa   v 2.   rade   k vyjadreniu   sťažovateľa   k návrhu   na   vyhlásenie konkurzu, k doplneniu návrhu veriteľa v 3. rade (uvedenie jeho správneho obchodného mena) a jeho stanovisku k vyjadreniu sťažovateľa k návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj k predbežnej správe o jeho majetku.

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   priloženého   odvolania   proti   prvostupňovému rozhodnutiu   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   odvolacím   súdom skutočnosť,   že   „súd   prvého   stupňa   rozhodol   bez   toho,   aby   zaslal   dlžníkovi   na vyjadrenie nasledovné dokumenty“ (uvedené v predchádzajúcom odstavci), čiže mal možnosť v konaní o odvolaní svoje námietky, resp. pripomienky k nim vyjadriť, t. j. plne realizovať (uplatniť) svoje vyššie označené základné právo v konaní pred súdom. Že túto možnosť plne nevyužil, resp. že nemal úspech v konaní, nie je porušením označeného základného práva a nie je ani dôvodom na poskytnutie mu ústavnoprávnej ochrany.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v skorších rozhodnutiach základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkazy, má umožniť účastníkovi konania, aby sa k nim mohol vyjadriť. Za súčasť tohto základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené   (resp.   navrhnuté)   účastníkom   súdneho   konania,   pretože   princíp   voľného hodnotenia   dôkazov   v konaní   pred   súdmi   v spojení   so   zásadou   spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

Tým,   že   menované   súdy   nevykonali   z dôvodov   už   vyššie   uvedených   (účel konania   pred   rozhodnutím   o vyhlásení   konkurzu)   dokazovanie   v rozsahu navrhovanom sťažovateľom, ale zamerali sa len na zisťovanie zákonom ustanovených hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu a existenciu (splnenie)   týchto   základných   podmienok   v zmysle   požiadaviek   zákona   (zákona o konkurze a vyrovnaní) riadne zdôvodnili, neporušili a ani nemohli porušiť základné právo   sťažovateľa,   ktorého   ochrany   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal, t.   j.   právo   na súdnu ochranu (v rozsahu ním označených článkov ústavy).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v jeho   skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   (s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv, teda ani považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Okrem   vyššie   uvedeného   je   potrebné   ešte   zdôvodniť,   že   podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 26/96, I. ÚS 62/97, II. ÚS 37/01, II. ÚS 88/01) účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je zaručiť prístup k súdu,   t.   j.   každej   osobe   priznať   možnosť   byť   účastníkom   konania   po   splnení podmienok   ustanovených   zákonom.   Už   samotné   konanie   a rozhodovanie   súdov   je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo rešpektované. Ústavné právo na   súdnu   ochranu   však   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym   súdom),   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 5/98, I. ÚS 57/97) ústavný súd vyslovil, že jeho ústavné postavenie (keďže nie je súčasťou všeobecných súdov) ho   vylučuje   z možnosti   preskúmavať   zákonnosť   konania   všeobecných   súdov   pri dodržiavaní a aplikácii takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého   postavenia   súdu   z hľadiska   rozsahu   dokazovania,   preskúmavania a posudzovania jeho právnych názorov, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ postup a rozhodnutie súdu nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

V rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   64/00   ústavný   súd   vyslovil,   že   v Slovenskej republike   pôsobia   súdy   na   základe   ústavy   a zákonov,   čiže   na   základe   právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť   umožňuje.   Je   vecou   všeobecného   súdu,   ktorú   normu   z právneho   poriadku Slovenskej   republiky   a z noriem,   ktorých   použitie   tento   právny   poriadok   zvlášť umožňuje, v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj to, aby súd rozhodol o práve toho, kto sa naň obrátil, podľa práva platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.

Z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu je možné s ohľadom na posudzovanú vec vyvodiť, že sťažovateľom namietané nedodržanie právnych noriem týkajúcich sa zisťovania hmotnoprávnych a procesnoprávnych   podmienok konania, najmä procesu dokazovania, hodnotenia vykonaných dôkazov, odôvodnenia a výrokov rozhodnutí súdov, nie je dôvodom na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany (resp. nie je možné bez ďalšieho založiť právomoc ústavného súdu) označených základných práv, ktorých   porušenie   sa   namieta,   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na posudzovanie zákonnosti postupu súdov vo vyššie označenom smere.

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (v   rozsahu   upravenom sťažovateľom) a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom by prichádzalo do úvahy   len   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k súdom   a samotné   ich   konanie ustanovené   zákonom   o konkurze   a vyrovnaní   a Občianskym   súdnym   poriadkom neboli súdmi rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným a rozhodnutia súdov by boli   v dôsledku   toho   arbitrárne.   Tvrdenia   sťažovateľa   ani   samotné   napadnuté rozhodnutie vyslovenie takéhoto záveru pri posudzovaní dôvodnosti jeho sťažnosti však nepodporujú.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   postupom   označených   súdov   bolo   súčasne porušené aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn. I. ÚS 28/01 ústava   má   povahu   základného   prameňa   práva,   ktorý   je   nadradený   voči   všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“ do vnútroštátneho   právneho   poriadku   záväzky   z medzinárodných   zmlúv   o ľudských právach   a základných   slobodách,   ústavná   úprava   bude   slúžiť   ako   základňa   ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky. Ak sa navrhovateľ domáha súčasne   vyslovenia   porušenia   základných   práv   a slobôd   garantovaných   v ústave a ľudských   práv   a základných   slobôd   garantovaných   v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu týchto práv a slobôd nie je významový rozdiel, zistením a vyslovením porušenia   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy   sa   v takýchto   prípadoch naplnil aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže poskytnúť právam alebo slobodám podľa   medzinárodnej   zmluvy o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorých porušenie sa namieta.

Z obsahu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy („každý sa môže domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva“)   s prihliadnutím   na ustanovenia odseku 4 citovaného článku („podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“) a čl. 51 ods. 1 ústavy („domáhať sa práv... možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“), ako aj čl. 47 ods. 3 a čl.   48   ods.   2   ústavy   je   možné   konštatovať   najbližšiu   obsahovú   (a   aj   pojmovú) príbuznosť medzi právom na „spravodlivé prejednanie záležitosti“ (podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a právom na súdnu ochranu, ktoré je bližšie konkretizované vo vzťahu k posudzovanej problematike najmä ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku - konkrétne v jeho § 1, v ktorom sa premieta toto ústavou garantované základné právo („Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov“)   -   a ktoré   sa   ako   základná   zásada   občianskeho   súdneho   konania („spravodlivá ochrana práv“) premieta do celej právnej úpravy občianskeho súdneho procesu.

Vzhľadom   na   významovú   príbuznosť   medzi   základným   právom   na   súdnu ochranu zaručeným v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy a právom na spravodlivé prejednanie záležitosti   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   platia vyššie uvedené závery ústavného   súdu   vyslovené   v posudzovanej   veci   aj   na   sťažovateľom   požadovanú ochranu práva vyplývajúcu z dohovoru, lebo posúdením námietok sťažovateľa nebolo preukázané porušenie   základných   princípov   práva   na spravodlivé   prejednanie veci v zmysle dohovoru (a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva), t. j. princípu rovnosti   zbraní, princípu   kontradiktórnosti   konania, ako   aj práva   byť prítomný   na pojednávaní a práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Z dôvodu nepreukázania porušenia namietaných základných práv nepovažoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa aj návrhom sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval predmetnú sťažnosť a odmietol ju z vyššie uvedených dôvodov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2003