znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 37/02-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. M., bytom B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného súdu Bratislava I vedeným pod sp. zn. E 817/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   F.   M.   o   d   m   i e   t   a   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2002 doručená sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) JUDr. F. M., bytom B., (ďalej len „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy konaním Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedeným pod sp. zn. E 817/97.Zo sťažnosti je zrejmé, že navrhovateľ vie o povinnom právnom zastúpení v konaní pred ústavným súdom, o čom bol poučený v súvislosti so svojím predchádzajúcim podaním na ústavný súd.

Navrhovateľ   výslovne uvádza,   že nevidí   dôvod,   aby   ho   v konaní pred   ústavným súdom zastupoval advokát alebo komerčný právnik. Tento svoj názor odôvodňuje vlastnou 32-ročnou   sudcovskou   praxou   a výškou   svojho   dôchodku.   V tejto   súvislosti   uvádza konkrétny   prípad   poskytnutia   bezplatnej   právnej   pomoci   Európskym   súdom   pre   ľudské práva.

Ustanovenie   §   20   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ani žiadne iné ustanovenie   právneho   poriadku   neumožňuje upustiť   v konaní pred   ústavným   súdom   od právneho zastúpenia advokátom alebo komerčným právnikom, a to ani v prípadoch, ak je navrhovateľ   sám   advokátom   alebo   komerčným   právnikom.   Podmienku   povinného právneho   zastúpenia   môže   navrhovateľ   splniť   tak,   že   si   sám   zvolí   advokáta   alebo komerčného   právnika   alebo   výslovne   požiada   ústavný   súd   o jeho   ustanovenie.   Potreba výslovne   požiadať   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom vyplýva   z   §   30   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   sa   podľa   §   31a   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   primerane   používa   aj   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Zo   sťažnosti vyplýva, že navrhovateľ vie o povinnom právnom zastúpení advokátom alebo komerčným právnikom   v konaní pred   ústavným súdom,   ale nevidí   dôvod,   aby on   osobne   bol takto zastúpený. Preto ústavný súd nevyzval navrhovateľa, aby si určil právneho zástupcu. Bez výslovnej žiadosti navrhovateľa mu ústavný súd nemôže ustanoviť právneho zástupcu. Zo sťažnosti naviac vyplýva, že navrhovateľ ani nechce byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený.   Spomenutie   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   o poskytnutí bezplatnej   právnej   pomoci   a uvedenie   výšky   vlastného   dôchodku   nenahrádzajú   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu a v kontexte sťažnosti ich ako takúto žiadosť ani nemožno chápať.

Navrhovateľ   mal   možnosť   splniť   zákonnú   požiadavku   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a z jeho sťažnosti vyplýva, že o tejto možnosti vedel. Rozhodnutie sťažovateľa vedome nesplniť zákonnú požiadavku povinného právneho zastúpenia advokátom alebo komerčným právnikom v konaní pred ústavným súdom ide na jeho ťarchu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2002