znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 369/2023-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej JUDr. Andreou Chorvátovou Nagyovou, Kozárovce 632, proti postupu Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1Er/2001/2015 a proti uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1Er/2001/2015 z 11. januára 2023 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu.

2. O d k l a d á v y k o n a t e ľ n o s ť uznesenia Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1Er/2001/2015 z 11. januára 2023 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkové východiská

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. februára 2023 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní sp. zn. 1Er/2001/2015 a uznesením okresného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 eur a náhrady trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia, pretože vymáhaním peňažného nároku v exekučnom konaní jej vzniká závažná ujma a odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

2. Slovenská sporiteľňa, a. s., ako pôvodný veriteľ na základe zmluvy o splátkovom úvere z 10. apríla 2006 poskytla sťažovateľke úver vo výške 50 000 Sk (1 659,70 eur). Kým úrokovú sadzbu zmluva stanovuje v rozsahu 12 % p. a., ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej aj „RPMN“), ktorá ma zohľadňovať popri úrokoch aj poplatky, stanovuje v rozsahu 6,59 %. Dohodnutý bol tiež poplatok 1 000 Sk z prostriedkov poskytnutého úveru a mesačné poplatky 50 Sk za správu úveru. Úver mal byť splatený v 107 mesačných splátkach po 822 Sk. Zaplatenie úveru bolo zabezpečené vlastnou zmenkou vystavenou sťažovateľkou na rad banky, ktorá zmenku indosovala v prospech oprávneného.

3. Sťažovateľka je povinnou v exekučnom konaní vedenom na základe návrhu oprávneného – spoločnosti Intrum Slovakia, s. r. o. (pôvodne Intrum Justitia Slovakia s. r. o., pozn.), doručeným súdnemu exekútorovi 23. júla 2015, v ktorom oprávnený žiadal vymoženie pohľadávky voči sťažovateľke na základe zmenkového platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava V č. k. 1Zm/663/2013-11 z 27. marca 2014. Okresný súd Bratislava V týmto zmenkovým platobným rozkazom uložil sťažovateľke, aby zaplatila oprávnenému zmenkovú sumu 2 839,48 eur so 6 %-ným ročným úrokom od 6. augusta 2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 9,46 eur a náhradu trov konania v celkovej výške 456,15 eur.

4. Okresný súd najskôr žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uviedol, že úverová zmluva obsahovala zjavne nesprávne (nižšie ako úroková sadzba) vymedzenie ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa súdu ak RPMN bola 12 %, potom RPMN nemohla byť 6,59 %. Klamlivé alebo nesprávne uvedenie RPMN ma za následok nesplnenie si zákonnej povinnosti uvedenia tohto údaja v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“, pozn. po legislatívnych zmenách § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z.], pričom zároveň spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (na čo nebolo podľa okresného súdu v základnom konaní prihliadnuté). Ak by na uvedené súd pri vydaní zmenkového platobného rozkazu prihliadol, nemohol priznať uplatnený nárok v celom rozsahu.

5. Oprávnený v odvolaní namietal, že bezúročnosť môže privodiť iba absencia RPMN a nie jeho nesprávne vymedzenie. Sťažovateľka sa s postupom okresného súdu vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila, vytkla súdu v základnom konaní, že neprihliadal na neprijateľné zmluvné podmienky, čo napravil až exekučný súd. Argumentovala tiež neprijateľnosťou zmluvných podmienok stanovených pre vydanie zmenky.

6. O podanom odvolaní oprávneného rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 43CoE/203/2019 z 26. septembra 2019 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal na to, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru spôsobuje úplná absencia RPMN, pričom v tomto prípade RPMN uvedená v úverovej zmluve síce nesprávne, ale uvedená bola. Navyše bolo preukázané, že pôvodný veriteľ vychádzal pri výpočte z prílohy zákona č. 258/2001 Z. z., kde bol v tom čase uvedený nesprávny vzorec pre výpočet RPMN (v období podpisu úverovej zmluvy bola do slovenského právneho poriadku nesprávne prebratá smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. decembra 1986 v znení smernice č. 98/88/EHS a smernice č. 98/7/ES, keď vzorec pre výpočet RPMN nesprávne predpokladal, že spotrebiteľsky úver bude splatený jednou splátkou bez akýchkoľvek poplatkov, pozn.). Zároveň však konštatoval, že okresný súd nemal k dispozícii všeobecné obchodné podmienky a úverové podmienky banky, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, a preto nemohol ich obsah preskúmať pre účely zistenia, či obsahujú opis podmienok, za ktorých možno použiť zmenku tak, ako to predpokladá § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 258/2001 Z. z. Rovnako potom nemohol posúdiť, či neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka.

7. Po vrátení veci okresný súd 19. novembra 2020 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vymoženie sumy 2 839,48 eur s úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 2 839,48 eur od 6. augusta 2013 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 9,46 eur, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie. Súdny exekútor 30. novembra 2020 vydal tomuto povereniu korešpondujúce upovedomenie o začatí exekúcie, voči ktorému podala sťažovateľka námietky podaním z 21. decembra 2020.

8. V podaných námietkach sťažovateľka okrem iného namietla, že exekučný súd neskúmal, či exekučný titul sa nevydal v konaní, v ktorom sa neprihliadalo na neprijateľné zmluvné podmienky, a za neprijateľnú označila samotnú zmenku, pretože bola vydaná bez určenia konkrétnych podmienok na jej použitie.

9. O námietkach sťažovateľky rozhodol okresný súd napadnutým uznesením 11. januára 2023 tak, že námietkam sťažovateľky nevyhovel. Okresný súd tentokrát už správnosti údaju o RPMN relevanciu neprikladal, ibaže by tento údaj vôbec nebol uvedený, test neprijateľnosti zmluvných podmienok nevykonal vrátane zmenkových zmluvných podmienok a podľa neho z predložených podkladov nevyplýva, že by bol oprávnenému priznaný nárok, ktorý by bol rozporný so zákonom alebo dobrými mravmi, a nie sú mu známe ani okolnosti svedčiace o tom, že by nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky. Predmet a cena podľa súdu nemôžu byť neprijateľné zmluvné podmienky. K zmenkovým podmienkam poukázal na všeobecné obchodné podmienky obsahujúce v bode 7.1.9 postup v prípade vystavenia vlastnej zmenky. Ak by však aj neboli uvedené v zmluve, podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. je podľa súdu aj taká spotrebiteľská zmluva platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať.

II.

Argumentácia sťažovateľky

10. Sťažovateľka okrem iného uvádza, že exekučný súd sa jej námietkami nezaoberal a rozhodnutie riadne neodôvodnil. Namietla tiež, že exekučný súd počas trvania exekučného konania nedoručil žiadne z vyjadrení oprávneného – úverovú zmluvu, všeobecné obchodné podmienky ani úverové podmienky a poverenie na výkon exekúcie bolo vydané v rozpore s rozhodnutím odvolacieho súdu. Uvedeným konaním podľa sťažovateľky bolo porušené jej právo na kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní a na rovnosť strán sporu. Napokon sťažovateľka namieta, že exekučné konanie trvá od roku 2015 (už ôsmy rok), pričom nebolo fakticky ani právne náročné v takej miere, aby nebolo možné bez zbytočných prieťahov rozhodnúť. Len o námietkach voči exekúcii (podaných 21. decembra 2020) rozhodol okresný súd po 24 mesiacoch (11. januára 2023), a to po niekoľkých urgenciách a podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Ústavný súd sa už opakovane venoval ústavnoprávnym aspektom exekučných vecí založených na zmenkových platobných rozkazoch v spotrebiteľských veciach a rozhodol, že dôvodom na zastavenie exekúcie ako celku v spotrebiteľskej právnej veci nie je samotné vydanie zmenkového platobného rozkazu, ale že ústavne akceptovateľným riešením je zastavenie exekúcie v časti plnení založených na neprijateľných zmluvných podmienkach (porov. II. ÚS 299/2019, III. ÚS 683/2022). Ústavný súd v zjednocujúcom stanovisku tiež ustálil, že exekúcie založené na platobných rozkazoch ako exekučných tituloch nepredstavujú prekážku pre súdny prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok (PLz. ÚS 1/2022, porov. C-693/19, ECLI:EU:C:2022:395).

12. Súdny dvor vo svojej judikatúre mnohokrát interpretoval, čo všetko obsahuje proces posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Súdny dvor pre vnútroštátne súdy stanovil rámec postupu na účely smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikoval, že na naplnenie vykonania súdneho prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok nepostačujú všeobecné závery súdov typu, že sa nezistili neprijateľné zmluvné podmienky. Naopak, súdy musia aspoň stručne vyjadriť, z akých dôvodov tá ktorá zmluvná podmienka obstojí (porov. rozsudok C-600/19, ECLI:EU:C:2022:394, b. 52: „Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodu účinku právnej sily rozhodnutej veci a preklúzie neumožňuje ani súdu preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvných podmienok v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ani spotrebiteľovi po uplynutí lehoty na podanie námietky dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok v tomto konaní alebo v neskoršom určovacom konaní, pokiaľ uvedené podmienky už boli pri začatí konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou predmetom preskúmania ich prípadnej nekalej povahy vykonaného súdom ex offo, ale ak súdne rozhodnutie povoľujúce výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou neuvádza žiadne odôvodnenie, aspoň v stručnej forme, preukazujúce toto preskúmanie, a ani neuvádza, že posúdenie vykonané týmto súdom po uvedenom preskúmaní už nebude možné spochybniť bez podania námietky v uvedenej lehote“). Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu priznáva právo únie, sa neobmedzuje len na možnosť vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa aj povinnosť preskúmať túto otázku ex offo hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri rozsudok Pannon GSM, rozsudok zo 4. 6. 2009, C-243/08, Zb GSM, bod 32).

13. Ak okresný súd zmluvnú podmienku o postupe pri vyplňovaní zmenky len identifikoval z hľadiska jej lokalizácie (umiestnenia) v zmluve (b. 19 odôvodnenia napadnutého uznesenia), ústavný súd v merite veci posúdi, či vôbec k súdnemu prieskumu zmluvnej podmienky o vyplňovaní zmenky došlo. Zo sťažnostnej argumentácie vyplýva námietka, že zmenka sa mohla použiť už vzápätí po uzavretí zmluvy na sumu 2 800 eur, kým úver bol poskytnutý v rozsahu 1 600 eur. V tomto smere sa musí ústavný súd zaoberať absenciou vyrovnania sa s relevanciou potencionality použitia namietanej zmluvnej podmienky na účely smernice 93/13. Ústavný súd k odôvodneniu napadnutého uznesenia, že zmluva je platná aj napriek prípadnej absencii zmluvných zmenkových podmienok, už v tomto štádiu poznamenáva, že platná zmluva nie je prekážkou súdneho prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Naopak, prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok pri neplatnej zmluve stráca na význame a v zásade v rámci zachovania zmluvy sa má nastaviť stav, ako keby neprijateľná zmluvná podmienka nikdy neexistovala, takže nemôže mať účinok voči spotrebiteľovi. „Určenie nekalej povahy podmienky súdnym rozhodnutím preto v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala“ (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15, C-307/15 a C-308/15, ECLI:EU:C:2016:980, bod 61, C-224/19, ECLI:EU:C:2020:578, b. 52).

14. Okresný súd ďalej zo súdneho prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok bez ďalšieho vylúčil vymáhané plnenie z dôvodu, že ide o predmet plnenia a cenu plnenia. Ústavný súd posúdi, či v tej súvislosti sa okresný súd vyrovnal s výnimkami tak, ako ich stanovuje smernica [hlavný predmet a cena sú vylúčené z prieskumu neprijateľnosti, ale nie v prípade ich nejasnosti a nezrozumiteľnosti; (porov. C-224/19 a C-259/19, ECLI:EU:C:2020:578, b. 60: „Konkrétnejšie článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje len, že hodnotenie nekalej povahy podmienok sa netýka ani definície hlavného predmetu zmluvy, ani primeranosti ceny a odmeny, na jednej strane, k tovarom alebo službám poskytovaným ako protihodnota na strane druhej, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“). Ústavný súd preto podrobí ústavnoprávnemu prieskumu otázku vyrovnania sa okresného súdu s otázkou jasnosti a zrozumiteľnosti istiny 2800 eur a jej zloženia vo vzťahu k výške spotrebiteľského úveru 1600 eur pri existencii dvoch úverových poplatkov (porov. rozsudok vo veci C-224/19 a C-259/19, ECLI:EU:C:2020:578, b. 79 „... zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu“.).

15. V napadnutom uznesení sa ďalej aprobuje RPMN bez posúdenia jej neprijateľnosti z pohľadu jasnosti a zrozumiteľnosti [napriek existencii poplatkov je výška RPMN zahrňujúca popri úrokoch aj poplatky nižšia (6 %) ako úroková sadzba samotná (12 %)]. Súdny dvor už pritom vo veci prejudiciálnej otázky slovenského súdu interpretoval právo Európskej únie tak, že aj zmluvná podmienka o RPMN môže byť predmetom súdneho prieskumu podľa smernice 93/13 („... je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy dotknutej vo veci samej môže opomenutie RPMN v podmienke zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcej sa nákladov tohto úveru spôsobiť nekalosť tejto zmluvnej podmienky v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13“, uznesenie Súdneho dvora vo veci C-76/10, ECLI:EU:C:2010:685, b. 73). V tej súvislosti ústavný súd sa nevyhne otázke, či väčším nebezpečím nie je nesprávny údaj o RPMN (v neprospech spotrebiteľky) oproti stavu, keď žiadny údaj o RPMN v zmluve nie je. Je zrejmé, že krajský súd priznal relevanciu údaju o RPMN bez ohľadu na to, či je v zhode s právom Európskej únie, no ústavný súd sa vyrovná s dostatočnosťou reflexie na už spomínané rozhodnutie súdneho dvora, podľa ktorého: „Článok 14 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby úverové zmluvy neporušovali na škodu spotrebiteľa ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré vyplývajú alebo sú v zhode s touto smernicou.“ (už cit. uznesenie C-76/10, ECLI:EU:C:2010:685, b. 75, pozn. zvýraznenie doplnené).

16. Ústavný súd poznamenáva, že zmluvné podmienky, ktoré determinujú rozsah záväzku spotrebiteľa, sú podstatné (C-290/19, ECLI:EU:C:2019:1130) a takúto zmluvnú podmienku predstavuje aj údaj o RPMN.

17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. Ústavný súd nezistil dôvody odmietnutia ústavnej sťažnosti, a preto ústavnú sťažnosť v časti prijal na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

III.1. K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu:

19. Sťažovateľka sa podľa § 129 a nasl. zákona o ústavnom súde domáhala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť právoplatného napadnutého uznesenia okresného súdu z dôvodu, že predmetné vykonateľné rozhodnutie vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok.

20. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril v dôsledku núteného výkonu napadnutého uznesenia. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by mohlo dôjsť v prípade vyslovenia neústavnosti napadnutého uznesenia okresného súdu k vážnej ujme na strane sťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť oprávnenému následkom odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľky nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom. Ústavný súd preto podľa s § 129 zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2023

Robert Šorl

predseda senátu