znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 369/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Martinom   Tomasom,   advokátska   kancelária,   1.   mája   216/7,   Poprad,ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Prešove sp. zn. 7   Co   264/2014   z 27.   novembra   2014   o   úhrade   trov   súdneho   konania,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva na právnu pomoc podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 264/2014 z 27. novembra2014 o úhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   v procesnej   pozíciiodporcu   v 1.   rade   vedenom   Okresným   súdom   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 3 C 229/2010, predmetom ktorého bolo určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstvapo   zosnulom.   Okresný   súd   v označenom   konaní   uznesením   z 31.   mája   2012   konaniezastavil   z dôvodu   spaťvzatia   návrhu   navrhovateľom   a vyslovil,   že   o trovách   konaniarozhodne samostatným uznesením. Okresný súd o trovách uvedeného konania rozhodoluznesením z 8. augusta 2014 tak, že navrhovateľa zaviazal nahradiť v prospech sťažovateľatrovy konania v sume 408,12 € z titulu právneho zastúpenia a odporcovi v druhom radenáhradu   trov   nepriznal.   Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľodvolanie v časti výroku v bode 1 o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokomrozhodol,   že   účastníci   nemajú   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Sťažovateľpovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jeho označené práva z dôvodunedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne, ako aj z dôvodu, že krajský súdnesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd onej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/264/2014 z 27. novembra 2014 porušené bolo

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/264/2014 z 27. novembra 2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   296,44   €   (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) pozostávajúcu z dvoch právnych úkonov a to prípravy a prevzatia právneho zastúpenia a vypracovanie podania, ktorú je Krajský súd   v Prešove   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa

vedeného   v   ČSOB   a.   s.   pobočka   Poprad,   č.   ú. ⬛⬛⬛⬛ v   lehote   14   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   základného práva   na   súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako ajporušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu o úhradetrov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súdnesprávne rozhodol o trovách konania, keď vychádzal z toho, že v okolnostiach prípadunebolo možné zistiť hodnotu pozemkov, a teda hodnotu práva pri takejto určovacej žalobe.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavynapadnutým uznesením krajského súdu

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru   ústavného   súdu   dávať   na   rovnakú   úroveň   a   pripisovať   im   rovnakú   relevanciuako námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012,III. ÚS 47/2013).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základnýchpráv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajskéhosúdu je z hľadiska kritérií zákonnosti jeho odôvodnenia primerane odôvodnený, pričominterpretácia aplikovaných noriem týkajúcich sa náhrady trov konania zjavne nevybočujez ich zmyslu a účelu. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu čizjavne   neodôvodnenú.   Niet   teda   ani   dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   do   veci   zasiahol.Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názora s napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebenemôže spôsobiť porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   výroknapadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúci sa sťažovateľa nie je založený na aplikácii§ 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejlen „OSP“), ale na aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Moderačné právo všeobecnéhosúdu   zmierniť   dôsledky   právnych   noriem   upravujúcich   platenie   náhrady   trov   konaniakrajský   súd   neaplikoval   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   s poukazom   na   to,   že   z vykonanéhodokazovania vyplýva, že situácia sťažovateľa je porovnateľná so situáciou navrhovateľa,preto aplikácia § 150 OSP ani neprichádzala v úvahu. Pokiaľ však ide o potrebu aplikácie §10 ods. 1 vyhlášky vytýkanej sťažovateľom, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej krajský súd upozornil na to, že predmetomnapadnutého konania bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a preto až v konanío dedičstve   by   bolo   možné   ustáliť,   v akom   rozsahu   by   sa   navrhovateľ   stal   vlastníkomsporných nehnuteľností, preto v okolnostiach prípadu bolo potrebné aplikovať § 11 ods. 1písm. a) vyhlášky, pretože bola   naplnená   hypotéza   uvedenej   normy,   že   hodnotu   právav peniazoch by bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy,   je   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   v tejto   časti   podľa   §   25   ods. 2   zákonao ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavnýsúd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byťsekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   totoporušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípyvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnouinštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľačl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné   právne   normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20ods.   1   ústavy   a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutnýmdôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listinyústavný   súd   prima   facie   konštatuje,   že   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmporušením uvedeného základného práva sťažovateľa podľa listiny a napadnutým uznesenímkrajského súdu.

Základnému   právu   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   analogicky   ajzákladnému právu podľa čl. 37 ods. 2 listiny totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj inéhoštátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnejpomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98alebo I. ÚS 58/01). Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhraduúčelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).

Krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov v zmysle § 11 ods. 1vyhlášky napadnutým uznesením krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiaholdo podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2ústavy,   preto   bolo   potrebné   aj   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietnuť   v rámci   jejpredbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015