SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 369/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Martinom Tomasom, advokátska kancelária, 1. mája 216/7, Poprad,ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 7 Co 264/2014 z 27. novembra 2014 o úhrade trov súdneho konania,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva na právnu pomoc podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 264/2014 z 27. novembra2014 o úhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania v procesnej pozíciiodporcu v 1. rade vedenom Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 3 C 229/2010, predmetom ktorého bolo určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstvapo zosnulom. Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája 2012 konaniezastavil z dôvodu spaťvzatia návrhu navrhovateľom a vyslovil, že o trovách konaniarozhodne samostatným uznesením. Okresný súd o trovách uvedeného konania rozhodoluznesením z 8. augusta 2014 tak, že navrhovateľa zaviazal nahradiť v prospech sťažovateľatrovy konania v sume 408,12 € z titulu právneho zastúpenia a odporcovi v druhom radenáhradu trov nepriznal. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľodvolanie v časti výroku v bode 1 o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokomrozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľpovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jeho označené práva z dôvodunedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne, ako aj z dôvodu, že krajský súdnesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd onej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/264/2014 z 27. novembra 2014 porušené bolo
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/264/2014 z 27. novembra 2014 a vec vracia na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) pozostávajúcu z dvoch právnych úkonov a to prípravy a prevzatia právneho zastúpenia a vypracovanie podania, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
vedeného v ČSOB a. s. pobočka Poprad, č. ú. ⬛⬛⬛⬛ v lehote 14 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako ajporušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu o úhradetrov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súdnesprávne rozhodol o trovách konania, keď vychádzal z toho, že v okolnostiach prípadunebolo možné zistiť hodnotu pozemkov, a teda hodnotu práva pri takejto určovacej žalobe.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením krajského súdu
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciuako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012,III. ÚS 47/2013).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základnýchpráv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajskéhosúdu je z hľadiska kritérií zákonnosti jeho odôvodnenia primerane odôvodnený, pričominterpretácia aplikovaných noriem týkajúcich sa náhrady trov konania zjavne nevybočujez ich zmyslu a účelu. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu čizjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názora s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebenemôže spôsobiť porušenie označeného základného práva sťažovateľa.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že výroknapadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúci sa sťažovateľa nie je založený na aplikácii§ 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejlen „OSP“), ale na aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Moderačné právo všeobecnéhosúdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konaniakrajský súd neaplikoval vo vzťahu k sťažovateľovi s poukazom na to, že z vykonanéhodokazovania vyplýva, že situácia sťažovateľa je porovnateľná so situáciou navrhovateľa,preto aplikácia § 150 OSP ani neprichádzala v úvahu. Pokiaľ však ide o potrebu aplikácie §10 ods. 1 vyhlášky vytýkanej sťažovateľom, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej krajský súd upozornil na to, že predmetomnapadnutého konania bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a preto až v konanío dedičstve by bolo možné ustáliť, v akom rozsahu by sa navrhovateľ stal vlastníkomsporných nehnuteľností, preto v okolnostiach prípadu bolo potrebné aplikovať § 11 ods. 1písm. a) vyhlášky, pretože bola naplnená hypotéza uvedenej normy, že hodnotu právav peniazoch by bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavnýsúd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípyvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnouinštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľačl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutnýmdôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listinyústavný súd prima facie konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietanýmporušením uvedeného základného práva sťažovateľa podľa listiny a napadnutým uznesenímkrajského súdu.
Základnému právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy analogicky ajzákladnému právu podľa čl. 37 ods. 2 listiny totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj inéhoštátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnejpomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98alebo I. ÚS 58/01). Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhraduúčelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).
Krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov v zmysle § 11 ods. 1vyhlášky napadnutým uznesením krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiaholdo podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2ústavy, preto bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť v rámci jejpredbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015