znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 369/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 15100/2013, Rvp 15101/2013 a sp. zn. Rvp 15102/2013,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,   Bratislava,   v mene ktorej   koná   konateľ   a advokát   doc.   JUDr.   Branislav Fridrich, PhD.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   a jeho   uzneseniami sp. zn.   15   CoE   102/2012   z 25. júna   2012   (Rvp   15100/2013)   a   sp.   zn.   8   CoE   56/2012 z 31. mája   2012   (Rvp 15101/2013)   a   sp.   zn.   15   CoE   116/2012   z   28.   júna   2012 (Rvp 15102/2013) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 3 Cdo 276/2012 z 27. septembra 2012 (Rvp 15100/2013), sp. zn. 6 Cdo 371/2012 z 27. septembra   2012   (Rvp 15101/2013)   a   sp.   zn.   2   Cdo   390/2012   z 10. apríla   2013 (Rvp 15102/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod   sp. zn. Rvp 15100/2013, Rvp 15101/2013 a sp. zn. Rvp 15102/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 369/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), ako aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   15   CoE   102/2012 z 25. júna 2012   (Rvp 15100/2013),   sp.   zn.   8   CoE   56/2012   z   31.   mája   2012 (Rvp 15101/2013),   sp. zn. 15 CoE   116/2012   z   28.   júna   2012   (Rvp   15102/2013)   (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   3   Cdo   276/2012   z 27. septembra   2012 (Rvp 15100/2013),   sp.   zn.   6   Cdo   371/2012   z 27. septembra   2012   (Rvp   15101/2013) a sp. zn.   2 Cdo   390/2012   z 10. apríla   2013   (Rvp   15102/2013)   (ďalej   aj   „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné konania.   V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa   taktiež   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v sťažovateľkou   uvedených   konaniach rozhodnuté   o   zastavení   prebiehajúcich   exekučných   konaní.   Krajský   súd   na   odvolania sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu ako vecne   správne.   Sťažovateľka   proti   označeným   uzneseniam   krajského   súdu   podala dovolania,   o ktorých   rozhodol   najvyšší   súd   svojimi   napadnutými   uzneseniami   tak, že ich odmietol.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené   konania. V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a uzneseniam   najvyššieho súdu mu sťažovateľka vytýka, že jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu toho,   že „nevykonal   účinnú   nápravu   porušenia   zásady   kontradiktórnosti   a ani   sám ju neposkytol“,   ďalej   sa   mal   dopustiť   porušenia   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa neobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom komunitárneho práva.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl.   47 charty postupom   a uzneseniami   krajského   súdu   a postupom   a   uzneseniami   najvyššieho   súdu v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 15100/2013, Rvp 15101/2013 a sp. zn. Rvp 15102/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiam   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   ktorými   dovolania sťažovateľky   odmietol,   a preto   nepovažoval v súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   počíta   od právoplatnosti   procesného   rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný   súd   preto   predložené   sťažnosti   v častiach   namietajúcich   napadnuté uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadom   na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažností   v častiach   namietajúcich   napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému   postupu   a uzneseniam   krajského   súdu   sťažovateľka   vytýka predovšetkým   neodstránenie   vady   postupu   okresného   súdu   spočívajúcej   v nenariadení pojednávania   pred   zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie,   ako   aj   nemožnosť   zaujať   stanovisko   pred   týmto   rozhodnutím k dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom,   ktorý   sa   stotožnil   s právnym   názorom   okresného   súdu   o absolútnej   neplatnosti rozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj porušenie jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uzneseniami krajského súdu.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich uviedol,   napr.   sp.   zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27.   septembra   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   227/2012   zo   16.   mája   2012,   I.   ÚS   382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára   2013   a   sp.   zn.   III.   ÚS   453/2013   z   26.   septembra   2013   pri   akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch, na podklade   ktorých   boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych   dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o pochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109   ods.   1   písm.   c)   OSP   z   dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru na rozhodnutie   o   predbežnej   otázke podľa   čl.   267 Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie, ako aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o   porušení   práva   na účinný   prostriedok   nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej,   resp.   pred   posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.   februára   2013.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti   exekúcie   z už   uvádzaných   dôvodov   z   uznesení   okresného   súdu,   proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu)   v tom   smere,   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky vlastným   postupom.   Na   základe   uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práv zaručených   čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47   charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu a jeho označenými uzneseniami dôjsť ani porušeniu základného práva na zákonného sudcu z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.   práva   podľa   čl.   47   charty   uvádza,   že   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája   2014,   pričom   prijalo   toto   stanovisko:   „Pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§ 44   Exekučného   poriadku)   sa   môžu primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vzťahujúce sa na dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré   sú   výslovne uvedené v § 44 ods.   2   Exekučného poriadku   (exekučný   titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul   v   neprospech   oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť   sa   k podkladom svojho   preskúmania;   ak   tak   exekučný   súd   neurobí,   zakladá   jeho   rozhodnutie   dôvod na vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Pre   ústavnú konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna ústavného súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   III.   senát ústavného   súdu   uplatnil   stanovisko,   ktoré   prijalo   plénum   ústavného   súdu   aj   vo   veci sťažovateľky.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   relevantnej   časti   napadnutých   uznesení   najvyššieho súdu,   ktorými   boli   dovolania   sťažovateľky   odmietnuté   ako   neprípustné,   s prihliadnutím na stanovisko   prijaté plénom   ústavného   súdu   vo   veciach   sťažovateľky   dospel   k   záveru, že odôvodnenia   sťažnosťami   napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu   sú   určité a zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov,   zaujímajú   stanovisko   k   podstate   dôvodov uvedených   v   dovolaní   (ktoré   korešpondujú   s   podstatnými   námietkami   uvedenými v samotnej   sťažnosti),   nie   sú   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. práva podľa čl. 47 charty sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa   k vykonávanému dokazovaniu   zo   strany   okresného súdu,   čo   aj využila v   rámci   ňou podaného   opravného   prostriedku   (odvolania)   a   v   rozsahu   veci   primeranom   sa   s   touto jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potom nemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia   postačuje,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní   ako   celku (v posudzovanom   prípade   v   konaní   pred   odvolacím   súdom).   Presadzovanie   názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky vlastným postupom.

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   názor,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Aj na základe už citovaného sú podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanovisko k podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu označené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   resp. práva podľa čl. 47 charty sťažovateľky.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda   porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   spočíva   najmä v   tom, že   rozhodol   o dovolaniach   sťažovateľky   bez toho, aby predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo   6.   mája   2008   a rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Ullens de Schooten   a Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti   č.   3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako   to je uvedené vo výrokovej časti   tohto   nálezu. Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   práv sťažovateľky podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru   ani   práv   podľa   charty,   nerozhodol   o   ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014