znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 369/20102-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti K. S., G., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava č. k. 10 D/176/2010-59 z 3. apríla 2012 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   K.   S.   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Rožňava č. k. 10 D/176/2010-59 z 3. apríla 2012   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   369/2012-15 z 23. augusta 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. S., G. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 D/176/2010-59 z 3. apríla 2012.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 42/2012 z 22. októbra 2012 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Na základe návrhu o dodatočné prerokovanie dedičstva... začalo konanie, ktoré bolo zapísané ako 10 D/176/2010 podľa § 175 x) O. s. p. Súd vo veci poveril notárku JUDr. J. N. poverením zo dňa 11. 1. 2011. Notárka predložila súdu spis s návrhom na zastavenie konania, nakoľko zistila, že predmet dedičstva je neurčitý, nakoľko vo veci prebieha súdne konanie.

Súd uznesením 10 D/176/2010-59 zo dňa 3. 4. 2012 zastavil konanie pre nemajetnosť v súlade s ustanovením § 175 h) ods. 1 O. s. p. z dôvodu, že v konaní bolo zistené, že pohľadávka, ktorá má tvoriť predmet dedičstva je spornou, nakoľko o nej prebieha súdne konanie.

V   návrhu   na   dodatočné   prerokovanie   dedičstva   si   dedičky   po   V.   S.   uplatnili prejednanie pohľadávky vo výške 54.052,78 €. V konaní 5 C/29/1991 podaním zo dňa 26. 5. 2005 si poručiteľ uplatnil náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti spolu vo výške 54.052,78 € (7.249,76 Sk + 1,621.144,50 Sk). Po   úmrtí   poručiteľa   v   konaní   pokračujú   jeho   dedičky,   navrhovateľky   dodatočného prerokovania dedičstva. Vo veci 5 C/29/1991 súd rozhodol uznesením zo dňa 15. 12. 2010 tak,   že   konanie   o   zaplatenie   4.854,61   €   zastavil   a   v   prevyšujúcej   časti   vec   vylúčil   na samostatné konanie, ktorá sa vedie pod sp. zn. 11 C/10/2011. V tomto konaní súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná S. p. je povinná zaplatiť navrhovateľkám 53.022,94 € a to každej   vo   výške   zodpovedajúcej   jej   dedičskému   podielu   na pohľadávke   nadobudnutej   v dedičskom konaní po V. S.

Súd rozsudkom 11 C/10/2011-67 zo dňa 6. 4. 2011 zamietol návrh navrhovateliek o zaplatenie   47.657,94   €   a   zaviazal   odporkyňu   zaplatiť   navrhovateľkám   5.365,-   €   a   to každej vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke nadobudnutej v dedičskom konaní po V. S.

Na podané odvolanie Krajský súd v Košiciach uznesením 3 Co/226/2011-99 zo dňa 24. 7. 2012 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vec teda nie je   právoplatne   ukončená   a   naďalej   sa   vykonáva   dokazovanie   za   účelom   rozhodnutia o nároku navrhovateliek, ktoré vstúpili do konania po poručiteľovi V. S. ohľadom náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení   práceneschopnosti   s   príslušenstvom   a   to   s   úrokmi   z omeškania.   Nárok   na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia bol vzatý späť a v tejto časti súd konanie zastavil.

Z vyššie uvedeného prehľadu teda vyplýva, že pôvodne poručiteľ a po jeho úmrtí jeho právne nástupkyne navrhovateľky v 1. až 4. rade sa domáhajú náhrady nárokov v konaní 11 C/10/2011 z titulu straty na zárobku, pričom sa jedná o nároky za obdobie od 1. 6. 1989 do 31.08. 1989 ako náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a ďalej náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 1. 12. 1989 do 31. 12. 2003... Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Niektoré práva po smrti fyzickej osoby prechádzajú na iné osoby, nie však z titulu dedenia, ale z titulu nárokov, ktoré zákon určitým osobám priznáva. Uvedené osoby môžu byť   súčasne   aj   dedičmi   (prechod   nájmu,   plnenie   z   poistenia   pre   prípad   smrti,   nároky pozostalých na náhradu škody vzniknutej chorobou z povolania alebo pracovného úrazu, mzdové nároky).

Predmetom dedenia je dedičstvo. Dedičstvo možno vymedziť ako majetok poručiteľa, do ktorého patria aj práva a povinnosti, záväzky a pohľadávky, ktoré mu patrili ku dňu jeho smrti a ktoré sú prevoditeľné na iné osoby.

Súd pri prejednaní návrhu dedičiek po V. S. o dodatočné prejednanie dedičstva a to pohľadávky   v sume   54.052,78   €   zistil,   že   uvedená   pohľadávka   je   len   tvrdená   dedičmi, pričom z oboznamovaného konania 11 C/10/2011 vyplýva, že je daný základ nároku na náhradu   za   stratu   na   zárobku,   avšak   sporná   je   jeho   výška.   Súd   preto   nemal   možnosť prejednať   v   dedičstve   niečo,   čo   je   sporné   a   naviac   uvedený   nárok   sa   neobjavil po právoplatnosti konania 12 D/262/2005, ktoré bolo ukončené osvedčením zo dňa 7. 2. 2006. Podľa § 175 y) O. s. p. nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175 k) ods. 3 nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve.

V konkrétnom prípade je podaná takáto žaloba a vec nie je právoplatne ukončená. Až po   právoplatnosti   veci   11   C/10/2011   bude   zistené,   aká   je   skutočná   výška   straty na zárobku poručiteľa V. S. a táto môže byť priamo priznaná navrhovateľkám podľa výšky ich   dedičského   podielu,   nakoľko   sú   dedičkami   zo   zákona   v   prvej   dedičskej   skupine   a poručiteľ závet a listinu o vydedení nezanechal.

Z vyššie uvedených dôvodov považujeme rozhodnutie 10 D/176/2010 zo dňa 3. 4. 2012 v súlade so zákonom a navrhujeme, aby Ústavný súd SR nevyhovel sťažnosti a túto odmietol.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 10 D/176/2010-59 z 3. apríla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Napadnutým rozhodnutím okresný súd podľa § 175h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie, v ktorom sa sťažovateľka spolu s ďalšími dedičkami   (ďalej   len   „navrhovateľky“)   návrhom   domáhali   dodatočného   prerokovania dedičstva   po   poručiteľovi   V.   S.,   pre   nemajetnosť,   pretože „v   konaní   bolo   zistené,   že pohľadávka, ktorá má tvoriť predmet dedičstva, je spornou, nakoľko o nej prebieha súdne konanie“ vedené týmto súdom pod sp. zn. 11 C 10/2011, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľka namietala, že predmetná pohľadávka nie je medzi navrhovateľkami sporná, a teda v zmysle § 175k ods. 3 OSP medzi účastníkmi konania nie sú sporné aktíva a pasíva. Napadnuté rozhodnutie, v ktorom okresný súd považuje predmetnú pohľadávku za spornú z dôvodu, že o nej prebieha súdne konanie, a len z tohto dôvodu usudzuje, že poručiteľ po sebe nezanechal žiaden majetok, ktorý by bolo možné dodatočne prerokovať, nemá   oporu   v   ustanoveniach   upravujúcich   konanie   o   dedičstve   a   je   aj   v   rozpore s ustanoveniami § 175k ods.   3 a § 175x   OSP.   Účastník   dedičského   konania má právo na rozhodnutie súdu o dedičstve. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne a argumentáciu v ňom uvedenú za zjavne arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ nie je časovo obmedzený podať návrh podľa §   175x   OSP   na   „dodatočné“   prejednanie   dedičstva   o majetku,   ktorý   nebol   počas (základného)   konania   o dedičstve   známy,   a teda   nebol   predmetom   tohto   prejednania. Predmetom   „dodatočného“   prejednania   dedičstva   podľa   § 175x   OSP   môže   byť   aj pohľadávka   poručiteľa,   avšak   jej   existencia   musí   byť   preukázaná   (§   79   ods.   2   OSP). Jedným   z dôkazných   prostriedkov   preukazujúcich   existenciu   takejto   pohľadávky   je   aj právoplatné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   určí,   že   pohľadávka   patrí   do   dedičstva   po poručiteľovi. Podanie návrhu na „dodatočné“ prejednanie dedičstva pred tým, ako je nárok (resp.   druh   nároku   a jeho   výška)   navrhovateľovi   súdom   právoplatne   priznaný,   je   však predčasné.

Ústavný súd zistil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia poskytuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok.   Okresný   súd   nezastavil   predmetné   konanie   z dôvodu   spornosti pohľadávky poručiteľa medzi navrhovateľkami. Už z návrhu sťažovateľky z 9. decembra 2010 vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré v tom čase nebolo meritórne skončené, a teda sťažovateľke nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný žiaden   nárok.   Rozhodnutie   okresného   súdu   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľné   či arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v   ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozhodnutí nezistil. V okolnostiach daného prípadu nie je zastavenie konania podľa § 175h OSP prekážkou začatia konania podľa § 175x OSP, ak budú splnené procesné podmienky tohto konania. Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   základné právo   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu   porušené   neboli.   Z tohto   dôvodu   bolo   bez ďalšieho   právneho   významu   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   viažucich sa na vyslovenie porušenia označených práv.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012