znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 369/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   Co   46/2010 z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť E. P., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 46/2010 z 19. apríla 2011.Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 C/219/2005, predmetom ktorého bol uplatnený nárok sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozhodovaniu   okresného súdu prezentoval názor, že mu prvostupňový súd odňal možnosť konať pred súdom, a na tomto mieste argumentoval:„Na inkriminovanom pojednávaní konanom dňa 7.12.2009 som predniesol priamo do   diktafónu   svoje   vyjadrenie   k   zamietnutiu   žaloby   voči   žalovanému   v   2.rade   na   tom skutkovom základe, že vzťah žalovaných v 1.rade a 2.rade je rýdzo obchodno-záväzkový vzťah založený na základe kogentného ustanovenia § 477 ods. 3) OBZ s poukazom v spojení s ustanovením § 310 a 312 OBZ.

K   námietke   premlčania   vznesenej   žalovaným   v   2   rade   na   predchádzajúcich pojednávaniach som apeloval na § 408 OBZ. Všeobecne obmedzenie premlčacej doby... Zo strany OS došlo k porušeniu procesných práv žalobcu "Odňatím možnosti konať pred súdom sa považuje závadný procesný postup alebo rozhodnutím súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané Občianskym súdnym poriadkom   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   svojich   práv   a   právom chránených záujmov.

Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s mojim procesným právom a efektívnymi faktami vo veci samej pretože, po mojom vyjadrení vyhlásil rozsudok a zároveň nám bol už vopred napísaný rozsudok - doručený do vlastných rúk na inkriminovanom pojednávaní, všetkým prítomným účastníkom konania.“

Sťažovateľ podal proti časti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd svojím rozsudkom rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne   správne   v zmysle   ustanovenia   §   219   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) potvrdil.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   predmetným   rozsudkom   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   svoje   rozhodnutie   náležite neodôvodnil   tak,   aby   poskytlo   zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   relevantné   skutkové a právne otázky, čím mu ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/46/2010 z 19. apríla 2011, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstata   námietok   sťažovateľa   vychádza   z   jeho   tvrdenia   o procesnom   pochybení prvostupňového   súdu,   ktorý   mu   ako   účastníkovi   konania   podľa   jeho   vyjadrenia   odňal možnosť konať pred súdom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa odvolací súd s označenou skutočnosťou   namietanou   v ním   podanom   odvolaní   dostatočne   nevysporiadal   a takisto odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa názoru sťažovateľa nespĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2   OSP a je nepreskúmateľné, v čom vidí sťažovateľ opäť odňatie jeho práva konať   pred   súdom   premietnuté   do   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich   práv   v   konaní pred   ústavným   súdom,   pričom   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ ochranu   svojich   práv   uplatnil   aj   prostredníctvom   podaného   dovolania   adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   sťažnosť   neprípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,   konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o   dovolaní   bude   mať   sťažovateľ   k   dispozícii   už   iba   možnosť   podať   sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011