znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 369/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Zvolen z 15. októbra 2009 v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 14   Cb   59/2009   a Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z 18. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 26/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) z 15. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 59/2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 18. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 26/2010.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   sa   na   okresnom   súde domáhala proti žalovanému W. „určenia neúčinnosti prevodu záväzku podľa § 478 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.“ v znení neskorších predpisov (Obchodný zákonník) (ďalej len „Obchodný zákonník“) zo žalovaného na tretiu osobu, proti ktorej bolo v máji 2009 začaté reštrukturalizačné konanie na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2 R/2/2009.

Sťažovateľka dôvody žaloby oprela najmä o to, že tretia osoba, ktorá sa po predaji podniku stala povinnou osobou z titulu záväzku voči sťažovateľke, sa dostala ihneď do úpadku,   a   teda   sa   nepochybne   zhoršila   vymožiteľnosť   záväzku   sťažovateľky z kvantitatívneho a kvalitatívneho hľadiska.

Sťažovateľka   tvrdila,   že „spoločnosť   W.   tak   bola   v   lepšej   platobnej   kondícii vzhľadom   na   predaj   podniku,   dlhú   obchodnú   históriu   a   obchodné   vzťahy   v   rámci zachovaného   predmetu   podnikania...,   vrátane   tých,   ktoré   vyžadujú   špeciálne   povolenia, ktoré má v Slovenskej republike len zopár subjektov (vývoj a výroba špeciálnej vojenskej techniky, obchodovanie s vojenským materiálom, prevádzkovanie dráhy), tiež vzhľadom na výšku základného imania odporcu v porovnaní so spoločnosťou W., a. s. ako aj vzhľadom na neexistenciu iných záväzkov súvisiacich s predaným podnikom...“

Okresný   súd   žalobu   zamietol   rozsudkom   z   15.   októbra   2009   z   dôvodov,   ktoré spočívali „v presvedčení súdu o absencii pasívnej legitimácie na strane W. ako žalovaného a jeho presvedčenia o tom, že žalovaným mala byť spoločnosť W. ako aj presvedčenia o nesplnení   dôvodu   o   nepochybnom   zhoršení   vymožiteľnosti   záväzku,   ku   ktorým   však nevykonal ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, ktoré navrhoval počas pojednávania vo veci samej - oboznámenie sa s reštrukturalizačným plánom a výsluchom navrhovaného svedka S., ktorý sa zúčastnil na prvej schôdzi veriteľov v reštrukturalizačnom spoločnosti W.   ako   jej   zástupca   a   ktorý   sa   vyjadroval   aj   k   rozsahu   predpokladaného   uspokojenia veriteľov...“.

Ani argument okresného súdu „o absencii pasívnej legitimácie na strane spoločnosti W., s ktorým sa čiastočne stotožnil aj Krajský súd v Banskej Bystrici neobstojí, nakoľko v prípade odporu podľa ust. § 478 ods. 1 Obchodného zákonníka ide o špeciálnu odporovaciu žalobu, ktorá musí smerovať proti tomu, kto sa zbavil záväzku, keďže celý úkon zmluvy o predaji podniku je voči žalobcovi naďalej účinný. Vo vzťahu k prevodu záväzku je to dlžník, kto má prospech zo zbavenia sa tohto záväzku, vo vzťahu k prevodu majetkových hodnôt je to nadobúdateľ týchto majetkových hodnôt. Záver... o tom, že nadobúdateľ záväzku má z neho prospech je preto absurdný a záver Krajského súdu o tom, že spolu so spoločnosťou W. ako pôvodným dlžníkom musí byť žalovaná aj spoločnosť W. ako nový dlžník je rovnako nesprávny,   nakoľko   takéto   nerozlučné   procesné   spoločenstvo   nevyplýva   zo   žiadneho ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky.“

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,   v   ktorom   poukázala   najmä   na   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 478 ods. 1 Obchodného zákonníka a neúplne zistený skutkový stav.

Krajský súd 18. marca 2010 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, hoci sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu a nevykonal ani navrhované dôkazy.Sťažovateľka sa domnieva, že vyššie uvedeným konaním krajského súdu „bolo a je porušované   základné   právo...   vyplývajúce   z   ust.   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   čl.   6   ods.   1 Dohovoru..., právo na účinný prostriedok nápravy podľa ust. čl. 13 Dohovoru a práva na ústavne konformný výklad zákonov v zmysle ust.   čl.   152 ods.   4 Ústavy...“ a tiež došlo k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu, „keď   porušovateľ   svojim   rozhodnutím   odoprel   ochranu majetkovému právu sťažovateľa resp. zasiahol v rozpore s cit. ustanoveniami do obsahu sťažovateľovho majetkového práva z obchodného styku, ktoré je chránené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a vzniklo pri podnikaní v súlade s ust. čl. 35 ods. 1 Ústavy...“.

Krajský súd tiež „nesprávne, ak vôbec, aplikoval aj ust. § 91 O. s. p. o procesnom spoločenstve,   nakoľko   dôvody,   prečo   sa   stotožnil   s   argumentáciou   o   absencii   pasívnej legitimácie na strane spoločnosti W. žiadnym spôsobom neuviedol. Skutočnosť, že navyše tieto   svoje   závery   ani   bližšie   neodôvodnil   sú   v   rozpore   s požiadavkami   kladenými   na odôvodnenie rozsudku uvedenými v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a svedčia o arbitrárnosti odvolacieho rozsudku Krajského súdu...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   základné   právo   vlastniť   majetok   zaručené v čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   zaručené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen zo dňa 15. 10. 2009 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 14 Cb 59/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. 03. 2010 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 43 Cob 26/10 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru ako aj základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. 03. 2010 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 43 Cob 26/10 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 03. 2010 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 43 Cob 26/10 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

4.   Porušovatelia   sú   povinní spoločne a nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v   spore   sťažovateľky,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 66/08 a IV. ÚS 176/05).

Ústavný súd preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov a základným právom upraveným v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. z 15. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 59/2009

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   jej   žalobu,   konštatuje,   že   pre   nedostatok právomoci nie je príslušný na rozhodnutie o tejto časti jej sťažnosti. V čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž zakotvená zásada subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade o rozsudku okresného súdu (odvolaní   sťažovateľky   proti   nemu)   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   t.   j. sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv   právnymi   prostriedkami   v   systéme všeobecných súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre nedostatok právomoci   na jej   prerokovanie podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde (obdobne napr. III. ÚS 95/07, III. ÚS 308/2010, III. ÚS 209/2010).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 43 Cob 26/10 z 18. marca 2010

K   porušeniu   ústavou   garantovaného práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   čl.   48   ústavy).   Reálne   uplatnenie   a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale   ani   nárok   na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania.   Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere   obsahovať dôvody,   na   ktorých   sú   založené.   Povinnosť   odôvodňovať rozhodnutie nemôže   byť   ponímaná   v   takom   zmysle,   že   je   potrebné   vysporiadať   sa   s   každým argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle   v.   Fínsko   z   19.   decembra   1998   sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody   uvedené   súdom   sa   musia   zaoberať   zvlášť   každým   bodom,   ktorý   niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   týchto   skutočností   je   toho   názoru,   že   niet   žiadnej spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   tvrdeným   porušením   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde domáhala určenia, „že prevod záväzku žalovaného zaplatiť mu sumu 3.502,49 Eur (105.516,- Sk) s príslušenstvom titulom kúpnej ceny za tovar dodaný žalovanému na spoločnosť W., a. s., K... na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 29. 04. 2009, uzatvorenej medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou W., a. s. ako kupujúcim, je voči žalobcovi právne neúčinný“.

Okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu, že síce podala žalobu včas podľa   §   478   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   ale   nepodala   ju   proti   pasívne   vecne legitimovanému   účastníkovi   konania,   a   to   z dôvodu,   že „žalovaný   prospech   z   predaja podniku   nemal,   pretože   zmluvou   o   predaji   podniku   previedol   na   spoločnosť   W.   a.   s. vlastnícke právo k hnuteľným aj nehnuteľným veciam, práva aj iné majetkové hodnoty, ktoré slúžili k prevádzkovaniu podniku žalovaného, pričom kúpna cena za predmet zmluvy o predaji podniku bola v zmluve dohodnutá na sumu 1.350,- Eur,   čo nepokrýva záväzok žalovaného voči žalobcovi ani len na istine (3.502,49 Eur). Žalovaný je tak bez akéhokoľvek aktívneho majetku...

Poukázal   aj   na   to,   že   žalobca   sa   domáha   zaplatenia   svojej   pohľadávky   aj   v reštrukturalizačnom konaní vedenom na OS Banská Bystrica pod sp. zn. 2 R 2/2009, pričom reštrukturalizácia   nie   je   likvidačným   procesom,   ale   naopak   procesom   ozdravenia. V reštrukturalizačnom konaní je možné odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz navrhovaný žalobcom, a to výpoveď svedka S. a rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol...“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd konštatoval, že „súd prvého stupňa v tomto prípade dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne posúdil, keď návrh   žalobcu   zamietol,   aj   keď   odvolací   súd   má   výhrady   voči   niektorým   častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku“.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného citoval ustanovenia § 476 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka týkajúce sa zmluvy o predaji podniku a tiež súvisiace ustanovenia § 477 ods. 1 a § 478 ods. 3 Obchodného zákonníka a urobil aj výklad sporného ustanovenia § 478 Obchodného zákonníka, ktorý síce sťažovateľka nepovažuje v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale podľa názoru ústavného súdu takéto odôvodnenie dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď   na   samotnú   podstatu   namietaného   konania,   a   preto   jeho   obsah   neosvedčuje okolnosti majúce za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Tento názor ústavný súd nepovažuje ani za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Výsledok interpretácie príslušných ustanovení Obchodného   zákonníka   považuje   ústavný   súd   za   logický   a   dostatočný,   majúci   základ v aplikovanej právnej úprave a v konečnom   dôsledku   nemôže vyústiť do   spochybnenia právnych   záverov   krajského   súdu,   ktoré   sú   iba   odlišné   od   právnych   argumentov sťažovateľky.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. III ÚS 419/08), sťažnosť odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   z   dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa nej taktiež porušené. Pretože ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   a   možným   porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľkiných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

4. Napokon sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaných právnym zástupcom) v petite sťažnosti namietala aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, v odôvodnení však neuviedla žiadne dôvody, v čom vidí porušenie tohto práva, a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010