znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 369/09-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť J. M., P., E. M., R., E. M., R., I. M., R., zastúpených advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T.,   vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   106/08   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 165/98) a   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 81/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 59/2000) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M., E. M., E. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98) a   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 81/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 59/2000) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98) a   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 81/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 59/2000) konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M., E. M., E. M. a I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   J. M., E. M., E. M. a I. M. uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 797,36 € (slovom sedemstodeväťdesiatsedem eur a tridsaťšesť centov) na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 369/09-14 z 26. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. M., E. M., E. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98) a   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 81/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 59/2000).

Zo   sťažnosti   vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú v predmetných   konaniach   ako žalobcovia.

Sťažovatelia sú toho názoru, že im okresný súd v konaní neposkytol riadnu súdnu ochranu, pretože dosiaľ vo veci meritórne nerozhodol, a svojou nečinnosťou im spôsobuje stav právnej neistoty.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98) a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 81/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 59/2000) porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   4   000   €   každému   sťažovateľovi,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu z 9. decembra 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Vyjadrenie sp. zn. Spr. 682/2009 zo 7. januára 2009   doručené   ústavnému   súdu   15.   januára   2009   obsahovalo   chronológiu   vykonaných procesných úkonov od začiatku konania, a to vo vzťahu k obom sťažnosťou napadnutým konaniam:

„Z   obsahu   spisu   vedeného   Okresným   súdom   Piešťany   pod   sp.   zn.   4C   81/2008 (pôvodne PN-I1C59/00) vyplýva,   že návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy bol podaný dňa 27.03.2000. Dňa 02.06.2000 vyzval súd právneho zástupcu navrhovateľov, aby predložil listinné dôkazy a súčasne dal doručiť návrh odporcom na písomné vyjadrenie. Odporkyňa v prvom rade sa k návrhu vyjadrila podaním zo dňa 07.07.2000,   súdu doručeným dňa 12.07.2000. Podaním zo dňa 10.08.2000 právny zástupca navrhovateľom oznámil, nie je možné   predložiť   žiadané   listinné   dôkazy.   Uznesením   zo   dňa   17.10.2000,   právoplatným 19.12.2000 súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 4C165/98.   Podaním   zo dňa   22.08.2007 navrhovatelia prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   navrhli   pokračovať   v   prerušenom   konaní   a   súčasne   žiadali   o   čo   najskoršie vytýčenie termínu pojednávania. Dňa 12.02.2008 bola na tunajšom súde podaná zo strany navrhovateľov žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní a sťažnosť na postup súdu v zmysle §   62   zákona   číslo   575/2004   Z.   z.   o   súdoch,   na   ktorú   predsedníčka   okresného   súdu odpovedala   upovedomením   o   spôsobe   vybavenia   sťažnosti,   v   ktorom   konštatovala odôvodnenosť   sťažnosti.   Uznesením   zo   dňa   09.04.2009   právoplatným   súd   rozhodol o pokračovaní   v   prerušenom   konaní.   Zákonný   sudca   Mgr.   V.   Z.   vo   svojom   písomnom vyjadrení uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4C81/2008 opakovane zisťoval dopytom na notárku či je dedičské konanie vedené pod sp. zn. 4D890/98 právoplatne skončené. Notárka vo svojej odpovedi uviedla, že spis sa nachádza na Okresnom súde Trenčín za účelom   ustanovenia   znalca   na   oceňovanie   hnuteľných   veci   a   súčasne   uviedla,   že   o dedičskom   konaní   bude súd informovať. Napriek uvedenému súd   neinformovala a dňa 04.01.2010 bolo telefonicky zistené na notárskom úrade, že predmetné dedičské konanie bolo   Uznesením   zo   dňa   19.02.2009   zastavené   pre   nemajetnosť.   Bude   preto   potrebné zapožičať predmetný dedičský spis za účelom zistenia okruhu dedičov po poručiteľke J. M. a tým aj zistenia, ktoré osoby majú byť účastníkmi konania.

Z obsahu spisu vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 7C 106/2008 (pôvodne PN-4C 65/1998)   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   navrhovatelia   podali   dňa   19.05.1998   návrh o neplatnosť   právneho   úkonu   a   dňa   03.06.1998   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia. Úpravou zo dňa 08.06.1998 boli navrhovatelia vyzvaní na predloženie listinných dôkazov   k návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   odpoveď   právneho   zástupcu navrhovateľov bola súdu doručená dňa 18.06.1998. Dňa 22.06.1998 doručil súdu právny zástupca navrhovateľov list vlastníctva a dňa 18.08.1998 vydal súd Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.09.1998. Prvé pojednávanie bolo nariadené na termín 03.11.1998, ktoré bolo odročené na 03.12.1998 z dôvodu neúčasti právneho zástupcu navrhovateľov, ktorý sa súčasne ospravedlnil z dôvodu kolízie. Ďalšie pojednávanie   bolo   odročené   na   02.02.1999,   ktoré   bolo   napokon   odročené   na   neurčito za účelom znaleckého dokazovanie zdravotného stavu J. M. Uznesením zo dňa 24.02.1999 hol do konania pribratý znalec psychiater, ktorý dňa 24.08.1999 doručil súdu písomný znalecký   posudok.   Uznesením   zo   dňa   25.08.1999   súd   priznal   znalcovi   znalečné   a dal doručiť znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie. Dňa 30.05.2000 bol vypracovaný ďalší znalecký posudok a uznesením zo dňa 13.08.2001 bolo priznané znalečné. Proti tomuto uzneseniu   bolo   podané   odvolanie.   Krajský   súd   v Trnave   uznesením   zo   dňa   15.01.2002 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Spis bol vrátený prvostupňovému súdu dňa 01.02.2002. Pojednávanie konané dňa 10.10.2002 bolo odročené za účelom znaleckého dokazovania   písma   znaleckým   ústavom.   Na   pojednávaní   dňa   22.03.2004   súd   vyhlásil rozsudok, proti ktorému podali navrhovatelia dňa 01.06.2004 odvolanie. Krajský' súd v Trnave uznesením zo dňa 07.09.2004 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania, na pojednávaní dňa 17.02.2006 súd vyhlásil rozsudok   proti   ktorému   podali   navrhovatelia   odvolanie   dňa   03.04.2006.   Krajský   súd   v Trnave uznesením zo dňa 14.12.2006 napadnutý rozsudok opäť zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.   Uznesením   zo   dňa   21.02.2007   Okresný   súd   Trnava   konanie   prerušil   do právoplatného skončenia veci vedenej pod spisovom značkou PN-11C59/2000. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie a Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, uznesením zo dňa 30.07.2007. Navrhovatelia podaním zo dňa 28.08.2008 navrhli   pokračovať   v   prerušenom   konaní.   Právny   zástupca   navrhovateľov   podal   na tunajšom súde dňa 21.08.2008 sťažnosť na prieťahy v konaní,   ktorú predsedníčka súdu vyhodnotila ako opodstatnenú.“

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke, zistil rovnaké skutočnosti týkajúce sa prehľadu úkonov okresného súdu a účastníkov konania.

Navyše, ústavný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že v dôsledku prijatia zákona č. 371/2004 Z.   z. o sídlach   a obvodoch súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   s   účinnosťou od 1. januára 2005 došlo k zmene príslušnosti všeobecného súdu, čo malo dopad na obe posudzované konania. Obe konania prešli na Okresný súd Trnava, ktorý konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 59/00 viedol pod sp. zn. PN-11 C 59/2000 a konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 165/98 viedol pod sp. zn. PN-4 C 165/1998. Následne sa v dôsledku reorganizácie sústavy súdov na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   s   účinnosťou od 1. januára   2008   príslušným   stal   opätovne   okresný   súd,   na   ktorom   obe   konania v súčasnosti prebiehajú pod spisovými značkami uvedenými v záhlaví tohto nálezu.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej konštatovala zložitosť veci spočívajúcu v skutočnosti, že „bude potrebné s prihliadnutím na výsledok sporu pod sp. zn. 4C/81/2008 zvážiť naliehavosť právneho záujmu na podaní určovacej žaloby, súd prvého stupňa   si   bude   musieť   v   tomto   konaní   vyriešiť   otázku,   či   prípadné   samotné   určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu spôsobí prevod členských práv a povinností na nebohú J. M. alebo zostanú na žalovaných alebo iba na základe výsledku sporového konania   pred   súdom   Piešťanské   stavebné   bytové   družstvo   obnoví   stav   pred   uzavretím zmluvy   zo   dňa   22.09.1998,   teda   zmluvy   ktorej   neplatnosti   sa   v   tomto   spore   domáhajú žalobcovia.“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu konštatovala, že „Z obsahu spisu   vedeného   pod   sp.   zn.   7C   106/2008   vyplýva,   že   prieťahy   v   konaní   zo   strany sťažovateľov ani súdu spôsobené neboli - zhodne to skonštatoval i Ústavný súd v Uznesení III. ÚS 369/09-14 z 26.11.2009 - strana 10 posledná veta. Rovnako ani v konaní vedenom pod sp.zn. 4C/81/2008 neboli zo strany účastníkov ani zo strany súdu spôsobené prieťahy, nakoľko v období od prerušenia konania súd pravidelne preveroval stav konania sp. zn. 4C/165/1998 a zisťoval tak či naďalej pretrváva prekážka v konaní.“.

Predsedníčka okresného súdu tiež oznámila, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľov na výzvu ústavného súdu z 19. januára 2010 doručil podanie, v ktorom zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu. Vo svojom vyjadrení   poukázal   na   skutočnosť,   že   vyjadrenie   predsedníčky   súdu,   podľa   ktorého v napadnutých konaniach nedochádza k prieťahom, je „v diametrálnom rozpore s tým, čo tá istá predsedníčka súdu uviedla vo svojich prípisoch zo dňa 19.9.2008 a 12.3.2008 na naše sťažnosti   adresované   jej,   ako   predsedkyni   súdu.   V   oboch   predmetných   podaniach   táto konštatuje,   že   naše   sťažnosti   považuje   za   dôvodné,   pričom   prieťahy   vysvetľuje   najmä objektívnymi okolnosťami (vysokým počtom spisov a prechodom výkonu súdnictva z OS Trnava   na   OS   Piešťany).“. Právny   zástupca   sťažovateľov   tiež   vyslovil   nesúhlas s vysvetlením „vzniku prieťahov tým, že notárka ako súdna komisárka vraj neinformovala včas zákonného sudcu Mgr. Z. o tom, že dedičské konanie po neb. J. M. je právoplatne skončené.   Je   zrejmé,   že   zákonný   sudca   nemal   vôbec   dôvod   vyčkávať   na   právoplatné skončenie dedičského konania po J. M., keďže postačovalo, aby si u notárky pre posúdenie našej aktívnej legitimácie iba zistil okruh zákonných dedičov. I táto okolnosť nasvedčuje na neefektívnu   činnosť   súdu   v   oboch   spomínaných   veciach,   ktorá   činnosť   nesmerovala k tomu   najdôležitejšiemu,   čomu   má   súdne   konanie   smerovať,   t.j.   k   právoplatnému rozhodnutiu o našich žalobách.“.

Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojom   podaní   vyslovil   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných   kritérií:   (1)   zložitosť   veci,   (2)   správanie   účastníkov   konania   a   (3)   postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   sa   skúmaním   naplnenia   už   uvedených   kritérií   zaoberal   vo   vzťahu k obom sťažnosťou napadnutým konaniam.

1.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná   právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predmetom civilného   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   106/08   je   vyslovenie neplatnosti   dohody   o   prevode   členských   práv   k   družstevnému   bytu.   Toto   konanie   je v súčasnosti   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu   Trnava   č.   k.   PN-4   C   165/1998-511 z 21. februára 2007 prerušené z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Napriek tomu, že výsledok tohto konania závisí od výsledku súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 81/08, ako   aj   napriek   tomu,   že   okresný   súd   sa   bude   musieť   v konaní,   vysporiadať   s   otázkou existencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   podaní   určovacej   žaloby   vo   vzťahu k sťažovateľom   ako   navrhovateľom   v   predmetnom   konaní,   ústavný   súd   konštatoval, že zložitosť tohto konania rozhodne nevykazuje znaky skutkovej alebo právnej zložitosti takej intenzity, ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania v trvaní 12 rokov.

Vo vzťahu k druhému napadnutému konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 4 C 81/08 ústavný súd z obsahu sťažnosti, z priložených listín a zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresný súd uznesením č. k. 11 C 59/00-15 zo 17. októbra 2000 rozhodol podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP o prerušení tohto konania. Konanie bolo prerušené až do 9. apríla 2009, keď okresný súd uznesením č. k. 4 C 81/2008-61 rozhodol o pokračovaní v   konaní.   Okresný   súd   sa   teda   vecou   v   období   pred   podaním   sťažnosti   meritórne nezaoberal, preto nie je možné v dosiaľ vykonaných úkonoch okresného súdu identifikovať skutkovú či právnu zložitosť veci ako dôvod vzniku prieťahov v konaní.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov neprispelo k doterajšej dĺžke oboch posudzovaných konaní. Zo spisového materiálu vyplýva skutočnosť, že sťažovatelia v rámci konania vedeného pod sp. zn. 7 C 106/08 reagovali na výzvy v určených lehotách a poskytovali okresnému súdu súčinnosť v miere potrebnej pre   plynulý   priebeh   súdneho   konania.   Sťažovatelia   tiež   opakovane   namietali   zdĺhavosť konania okresného súdu (napr. podaním z 22. novembra 2000) a domáhali sa nariadenia pojednávaní (napr. podaniami zo 7. júna 2002 a z 9. decembra 2003) v snahe urýchliť priebeh konania.

V   prípade   druhého   zo   sťažnosťou   napadnutých   konaní   vedeného   pod   sp.   zn. 4 C 81/08 je vo vzťahu k správaniu sťažovateľov potrebné uviesť, že títo v konaní prejavili snahu   o   jeho   urýchlenie   (resp.   o   pokračovanie   v   prerušenom   konaní)   bezprostredne po právoplatnom prerušení konania vedeného pod sp. zn. 7 C 106/08, keď sťažovatelia svojimi podaniami zo 14. augusta 2007 a 26. novembra 2007 opakovane žiadali okresný súd, aby vo veci konal. Aj v tomto prípade ústavný súd nezistil také správanie sťažovateľov, ktoré by malo za následok vznik prieťahov v konaní.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   na   vzniku   prieťahov   v   napadnutých   konaniach nepodieľali,   konštatuje   napokon   aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení sp. zn. Spr. 682/2009 zo 7. januára 2010.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu oboch konaní. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

S   poukázaním na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   prerušenie   konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky v konaní neposudzuje ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   (m.   m.   II.   ÚS   3/03,   I.   ÚS   65/03,   I.   ÚS   214/06, IV. ÚS 328/09 atď.), ústavný súd vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenému pod sp. zn. 4 C 165/98) zameral pri skúmaní existencie prieťahov v konaní svoju pozornosť na obdobie od začatia konania (18. mája 1998) do jeho prerušenia uznesením Okresného súdu Trnava č. k. PN-4 C 165/1998-511 z 21. februára 2007.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise konštatoval,   že   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 106/08   nevykazoval   dlhšie   obdobia   nečinnosti.   Na   druhej   strane   ústavný   súd konštatoval,   že   doterajší   priebeh   namietaného   konania   až   do   momentu   jeho   prerušenia sa vyznačoval nesústredenou činnosťou okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec   čo najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   a   napokon   v   §   114   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže v okolnostiach konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo vzťahu k neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu poukazuje najmä na zdĺhavosť znaleckého dokazovania, keď doba vypracovania znaleckého posudku súdom ustanovenými znalcami bola v jednom prípade 5 mesiacov (od 24. februára 1999 do 24. augusta 1999) a v druhom 6 mesiacov (od 24. novembra 1999 do 30. mája 2000), čo svedčí o nedostatočne efektívnom využívaní procesných nástrojov, ktoré majú všeobecné súdy k dispozícii na účely urýchlenia súdneho konania, a teda aj na zabezpečenie rýchlosti znaleckého dokazovania. Okresný súd taktiež vo veci dvakrát vyhlásil rozsudok, ktorý však bol v oboch prípadoch zrušený Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe podaného odvolania. Napriek tomu, že okresný súd vo veci uskutočnil 10 pojednávaní   a   do   konania   pribral   viacero   znalcov,   ani   tento   rozsah   dokazovania nepostačoval okresnému súdu v okolnostiach prípadu na dôkladné zistenie skutkového stavu a vyvodenie správnych právnych záverov vo veci, pretože tak jeho rozsudok z 22. marca 2004, ako aj v poradí druhý rozsudok vo veci samej zo 17. februára 2006 boli krajským súdom ako odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. V prvom prípade krajský súd v zrušujúcom uznesení č. k. 9 Co 138/04-403 zo 7. septembra 2004   konštatoval,   že   záver   okresného   súdu   vyjadrený   v   jeho   rozsudku   je „nelogický, neodôvodnený   a   nepreskúmateľný“, pretože   z   rozsudku   podľa   názoru   krajského   súdu nevyplývalo, akými úvahami sa okresný súd riadil. Krajský súd tiež v odôvodnení svojho uznesenia   uviedol,   že   okresný   súd   mal   v   prvom   rade „vyriešiť   (ešte   pred   vecným zaoberaním sa návrhom), či je tu daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení ako základný procesný predpoklad určovacej žaloby (bez ktorého práve vecné zaoberanie sa návrhom je vylúčené).“.

V druhom prípade krajský súd v uznesení č. k. 9 Co 131/2006-493 zo 14. decembra 2006   konštatoval   nesprávnosť   postupu   okresného   súdu,   pokiaľ   tento „vo   veci   konal   a rozhodol“. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné prerušiť konanie vedené pod sp. zn. 7 C 106/08 (v tom čase vedené pod sp. zn. 4 C 165/1998) „a vyčkať na výsledok konania sp. zn. 11C 59/2000 za účelom zistenia, či práve vlastníctvo žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré bráni   určeniu   platnosti   či   neplatnosti   dohody   o   prevode   členských   práv   a   povinností k predmetnému bytu bolo nadobudnuté žalovanými v 1. a 2. rade v súlade so zákonom (...), ktorú   otázku   si   musí   v   danom   konaní   musí   súd   vyriešiť   ako   otázku   predbežnú,   pokiaľ prípadne sa obe konania nespoja na spoločné konanie (i keď v danom prípade zrejme nie je rovnaký okruh účastníkov konania). V danom prípade sa javí ako predčasný záver o tom, že na určení uplatneného práva nemajú žalobcovia naliehavý právny záujem. (...) za daných okolností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci nepostupoval správne, pokiaľ   vo   veci   konal   a   rozhodol,   i   keď   existuje   prekážka   postupu   konania,   ktorá   je odstrániteľná   –   t.j.   prebieha   iné   konanie,   v   ktorom   sa   rieši   otázka   dôležitá   pre   toto rozhodnutie a napriek tomu vo veci konal a rozhodol.“.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd postup okresného súdu v namietanom konaní   (do   doby   prerušenia   konania)   v   trvaní   9   rokov   hodnotí   ako   neefektívny a nesústredený, čo aj vo vzťahu k doterajšej dĺžke konania, ktoré sa vedie na okresnom súde už takmer 12 rokov, jednoznačne zakladá právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 4 C 81/08 ústavný súd z obsahu sťažnosti, priložených listín a zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresný súd uznesením č. k. 11 C 59/00-15 zo 17. októbra 2000 rozhodol podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP o prerušení tohto konania. Dôvodom prerušenia konania bolo prebiehajúce konanie pod sp. zn. 7 C 106/08 (v tom čase pod sp. zn. 4 C 165/98), v ktorom sa podľa názoru okresného súdu riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil, že podaním z 22. augusta 2007 sťažovatelia navrhli v tom čase príslušnému Okresnému súdu Trnava pokračovanie v prerušenom konaní, pričom zároveň oznámili, že uznesením Okresného súdu Trnava č. k. PN-4 C 165/1998-511 z 21. februára 2007 bolo prerušené aj konanie, ktorého právoplatné skončenie bolo podmienkou pokračovania v skôr prerušenom konaní, čím vznikla situácia, keď boli právoplatne prerušené obe vzájomne sa podmieňujúce konania.

Na základe uvedených   skutočností   okresný   súd uznesením   č.   k. 4 C 81/2008-61 z 9. apríla 2009 rozhodol o pokračovaní v predmetnom konaní.

Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   Okresnému   súdu   Trnava   bola   najneskôr od 22. augusta 2007 známa skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (v tom čase vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98) došlo k prerušeniu konania s poukázaním na potrebu primárneho rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn 4 C 81/08 (toho času vedenom pod sp. zn. 11 C 59/00), a to v zmysle právneho názoru vysloveného krajským súdom v jeho zrušujúcom   uznesení   č.   k.   9   Co   131/2006-493   zo   14.   decembra   2006.   Napriek   tejto vedomosti Okresný súd Trnava vo veci nekonal. Po vrátení spisu okresnému súdu jedinými zdokumentovanými úkonmi okresného súdu v uvedenom období sú pokyn zákonného sudcu na pripojenie spisu sp. zn. 7 C 106/08 z 13. februára 2008 (teda 6 mesiacov potom, ako bola okresnému   súdu   sťažovateľmi   oznámená   skutočnosť   odôvodňujúca   pokračovanie v prerušenom konaní) a následne rovnaký pokyn zákonného sudcu z 26. marca 2009 (teda obdobie 1 roka).

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona...

Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že aj počas procesného prerušenia konania je súd povinný vykonávať potrebné opatrenia nevyhnutné pre možnosť čo najskôr v konaní   pokračovať,   pričom   zároveň   je   povinný   efektívne   reagovať   na   odpadnutie prekážky, pre ktorú bolo konanie prerušené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj názor vyslovený v inej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 21/00, kde uviedol, že aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152   ods.   4   ústavy).   Keďže   zo   žiadneho   ustanovenia   ústavy   nemožno   vyvodiť,   že prerušením konania jeho účastník stráca právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   musí   sa   všeobecný   súd   pri   uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP riadiť i požiadavkou, ktorá   je   zakotvená   v tomto   článku   ústavy   a   ktorá...   ukladá   povinnosť   prijať   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (I. ÚS 21/00).

Keďže dôvodom prerušenia konania vedeného pod sp. zn. 4 C 81/08 (v tom čase vedeného pod sp. zn. 11 C 59/00) bola skutočnosť, že na okresnom súde už prebiehalo konanie pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne pod sp. zn. 4 C 165/98), je prerušenie tohto podmieňujúceho   konania potrebné považovať za   odpadnutie   prekážky   v konaní,   ako to vyplýva z § 111 ods. 2 OSP. Okresný súd bol teda po oboznámení sa s touto skutočnosťou povinný vykonať všetky potrebné úkony, ktoré by viedli k pokračovaniu v prerušenom konaní sp. zn. 4 C 81/08 (v tom čase sp. zn. 11 C 59/00). Procesné úkony spočívajúce v dvoch žiadostiach o pripojenie spisu, ktoré boli uskutočnené v priebehu obdobia 1 roka a 6   mesiacov,   nie   je   v   žiadnom   prípade   možné   klasifikovať   ako   úkony   bezprostredne smerujúce k rozhodnutiu vo veci, a teda k navodeniu stavu právnej istoty sťažovateľov.

Uvedený   postup   ústavný   súd   v   zmysle   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr. I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99) posudzuje ako činnosť, ktorá môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   keďže   nevedie   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli ktorým sa osoba obrátila na súd, aby o jej veci rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou okresného   súdu   v   oboch   namietaných   konaniach   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Pokiaľ   ide   o   opakovaný   prechod   výkonu   súdnictva   v   oboch   posudzovaných konaniach, táto okolnosť nie je pre ústavný súd relevantná na posúdenie, či došlo v konaní k zbytočným   prieťahom,   keďže   organizačné   zmeny   týkajúce   sa   súdov   nemôžu   byť v žiadnom   prípade   pričítané   na   ťarchu   práv   účastníka   konania   (napr.   III.   ÚS   14/00, II. ÚS 286/07, IV. ÚS 14/09).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže   namietané   konania   neboli   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v   oboch   sťažnosťou   napadnutých konaniach v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). Z povahy veci vyplýva, že tento príkaz sa vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 7 C 106/08 vzťahuje na obdobie po právoplatnom skončení konania vedeného pod sp. zn. 4 C 81/08 (ak nenastanú iné okolnosti, ktoré by umožnili pokračovať v namietanom konaní skôr).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže príkaz,   aby   okresný   súd   v   namietaných   konaniach   konal   bez   zbytočných   prieťahov v konaní, ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočný na to, aby sa   dosiahla spravodlivá   a   účinná ochrana práv   sťažovateľov,   dospel   k názoru, že treba rozhodnúť   aj   o   žiadosti   sťažovateľov   priznať   im   primerané   finančné   zadosťučinenie. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia   žiadali   priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4   000   € pre každého z nich. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy už uvedené kritériá považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov sumu 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €.

  Za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2009   patrí   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) odmena 115,90 €, v danom prípade znížená v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“,   t. j. na sumu 92,72 €. Spolu s režijným paušálom 6,95 € činí odmena za jeden úkon 99,67 €. Ústavný súd priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti). Za tretí úkon – písomné podanie právneho zástupcu z 26. januára 2010 – ústavný súd náhradu nepriznal, keďže neprispelo k objasneniu veci. Odmena za právne služby poskytnuté jednému sťažovateľovi je 199,34 € (2 x 99,67 €). Spolu teda ústavný súd priznal štyrom sťažovateľom náhradu trov konania v sume 797,36 € (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010