znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 369/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť Ing.   P. K., Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. P. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 324 € (slovom dvetisíctristodvadsaťštyri eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. P. K. trovy konania v sume 208,86 € (slovom dvestoosem eur a osemdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu   JUDr.   M.   Š.,   CSc.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 369/08-15 z 18. novembra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. K., B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/00.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom sporového konania na   strane   navrhovateľa   na   základe   návrhu „na   uplatnenie   tantiem   za   šírenie   diela s príslušenstvom podľa zákona č. 383/1997 Z. z.“ podaného okresnému súdu 19. júna 2000.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že podaným návrhom si uplatňoval „nárok za   šírenie   diela,   10   000,-Sk“.   Okresný   súd   ho   podaním   zo 14.   mája   2003   požiadal o doplnenie   návrhu   a jeho   právny   zástupca   uplatnený   nárok   rozšíril   o 18   000   Sk. Na rozšírenie   návrhu   reagovala   20.   júna   2006   právna   zástupkyňa   odporcu.   Sťažovateľ následne   predložil   k jej   stanovisku   svoje „výhrady“.   Sťažovateľ   vzhľadom   na   to,   že okresný súd nekonal a dochádzalo k porušovaniu jeho autorských práv, podal 26. septembra 2007   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Pojednávanie   určené   na   6.   december   2007   sa neuskutočnilo   z dôvodu   neúčasti „druhého   svedka“.   Sťažovateľ   podaný   návrh   rozšíril 9. januára 2008, okresný súd „rozšírenie žaloby o zaplatenie autorskej odmeny za šírenie (DVD) a vysielanie rozprávky Soľ nad zlato“ však nepripustil.

Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní predložil dostatočný dôkazový materiál a jeho vec   nebola „natoľko   komplikovaná“,   aby   dochádzalo   v konaní   k prieťahom,   a teda k porušovaniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/00 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na výzvu ústavného súdu z 15. januára 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, ktorý v liste sp. zn. Spr 3065/09 z 2. februára 2009 doručenom 9. februára 2009 oznámil, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.

Okresný   súd   prostredníctvom   jeho   predsedníčky   v uvedenom   liste   predložil vyjadrenie, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a ktoré obsahovalo toto stanovisko: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahom, ktorý bol spôsobený neprimerane vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne   ako   i pretrvávajúcim   poddimenzovaným   stavom   sudcov   a administratívnych pracovníkov na Okresnom súde Bratislava I. Sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 2. marca 2009 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci   samej   aj sťažovateľ   a vo svojom   vyjadrení   okrem   iného   uviedol: „Dovoľujeme   si   vysloviť   názor,   že   síce   objektívne   dôvody   ako   ich   vyslovila   pani predsedníčka vyššie uvedeného okresného súdu sú zdôvodniteľné, ale ťažko akceptovateľné vo   vzťahu   k občanovi,   ktorý   do   súdneho   konania   vkladal   nádej   na   riadne,   včasné a spravodlivé rozhodnutie. Práve tento rozmer prejednávanej veci si zasluhuje osobitnú pozornosť   a sťažovateľovi   by   mala   byť   podľa   úvahy   súdu   priznaná   výška   finančného zadosťučinenia vrátane trov konania...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, pričom zistil tento priebeh konania:

Dňa   19.   júna   2000   predložil   sťažovateľ   okresnému   súdu „návrh   na   uplatnenie tantiem za šírenie diela s príslušenstvom“.

Okresný   súd   2.   februára   2001   vyzval   sťažovateľa   na úhradu   súdneho   poplatku za podaný návrh, ktorý sťažovateľ uhradil 11. apríla 2001.

Dňa   24.   apríla   2001   predložil   odporca   v II.   rade   svoje   vyjadrenie   k návrhu sťažovateľa.

Okresný   súd   22.   marca   2002   vyzval   sťažovateľa   konkretizovať   petit   návrhu, sťažovateľ na výzvu reagoval 5. apríla 2002.   Okresný   súd   21.   mája   2003   vyzval   sťažovateľa   konkretizovať   podaný   návrh, sťažovateľ reagoval na výzvu 29. mája 2003.   Okresný súd 30. a 31. mája 2006 vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k zmene petitu návrhu.   Uznesením z 26. mája 2006 okresný súd pripustil zmenu petitu návrhu.   Dňa 20. júna 2006 odporca v I. rade predložil okresnému súdu vyjadrenie k zmene petitu návrhu.   Okresný súd určil 3. októbra 2007 termín pojednávania na 6. december 2007.   Okresný   súd   6.   decembra   2007   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   odročil   z dôvodu neprítomnosti odporcu v II. rade na 5. február 2008, na pojednávaní predložil sťažovateľ svoje vyjadrenie k stanovisku odporcu v I. rade z 20. júna 2006.   Dňa 9. januára 2008 predložil sťažovateľ „rozšírenie žaloby“.   Okresný súd uznesením z 11. januára 2008 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu na rozšírenie žaloby, sťažovateľ na výzvu reagoval 18. januára 2008.

  Dňa 4. februára 2008 odporca v II. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní určenom na 5. február 2008.   Okresný   súd   uskutočnil   5.   februára   2008   pojednávanie,   na   ktorom   uznesením nepripustil rozšírenie návrhu a pojednávanie odročil na 20. marec 2008.   Dňa 25. februára 2008 predložil odporca v I. rade svoje vyjadrenie.   Okresný súd uskutočnil 20. marca 2008 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právny zástupca sťažovateľa a odporcovia, pojednávanie bolo odročené na 9. máj 2008.

Dňa 1. apríla 2008 sťažovateľ predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie. Dňa 2. apríla 2008 odporca v I. rade predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie. Okresný súd uskutočnil 9. mája 2008 pojednávanie, na ktorom sťažovateľ predniesol zmenu návrhu, pojednávanie bolo odročené na 24. jún 2008.

Uznesením z 19. mája 2008 okresný súd pripustil zmenu návrhu.   Dňa 13. júna 2008 odporca v I. rade predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie.   Okresný súd uskutočnil 24. júna 2008 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právny zástupca   sťažovateľa   a právny   zástupca   odporcu   v I.   rade,   pojednávanie   bolo   odročené na 9. október   2008   z   dôvodu „založenia   listinných   dôkazov   označených   na   dnešnom pojednávaní“.   Okresný   súd   30.   júna   2008   požiadal   LITU,   autorskú   spoločnosť,   o súvisiace vyjadrenie, ktoré mu bolo predložené 7. júla 2008.   Dňa 29. júla 2008 bolo okresnému súdu odporcom v I. rade predložené vyjadrenie spolu s dôkazmi.   Dňa 3. októbra 2008 odporca v II. rade predložil okresnému súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní určenom na 9. október 2008.   Dňa   6.   októbra   2008   predložil   sťažovateľ   okresnému   súdu   návrh   na   vykonanie dôkazov.   Okresný súd uskutočnil 9. októbra 2008 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia sťažovateľa a odporcu v I. rade, pojednávanie bolo odročené na 9. december 2008.   Dňa 10. októbra 2008 okresný súd požiadal o predloženie súvisiaceho vyjadrenia LITU, autorskú spoločnosť, a odporcu v I. rade o predloženie súvisiacich podkladov.Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že okresný súd uskutočnil   pojednávania   9.   decembra   2008   a 29.   januára   2009,   pričom   na   ostatnom pojednávaní v predmetnej právnej veci rozhodol.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom   na konkrétne okolnosti   prípadu,   a preto   aj v   prípade   sťažovateľa preskúmal skutkovú   a právnu   zložitosť   veci   (1),   správanie   sťažovateľa   v priebehu   konania   (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   návrh   na   zaplatenie   autorskej   odmeny (tantiem) za šírenie diela spolu s príslušenstvom. Konanie a dokazovanie v takýchto veciach môže byť fakticky a časovo náročné, najmä ak sú medzi účastníkmi konania pochybnosti o základných   skutočnostiach   (čo   platí   aj   v tomto   konkrétnom   prípade).   Pri   plynulom a sústredenom postupe okresného súdu a pri správnej aplikácii právnych predpisov z oblasti autorského práva aj v takomto type konania je legitímne očakávať, že súd rozhodne vo veci skôr ako za 8,5 roka od začatia konania.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   na   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa v zásade   neprispelo   k zbytočnému   predĺženiu   posudzovaného   konania.   Jeho   správanie možno hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, pretože sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu v primeraných lehotách a zúčastňoval sa určených termínov pojednávania. Treba však povedať, že skutočnosťou, ktorá prispela k nepatrnému predĺženiu celkovej doby konania, boli sťažovateľom realizované početné zmeny podaného návrhu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa,   bol   postup   okresného   súdu.   V predmetnom konaní zistil ústavný súd početné obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide o obdobie od 19. júna 2000 (keď sťažovateľ podal svoj   návrh) do   2. februára 2001 (keď   okresný súd vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku) predstavujúce nečinnosť v trvaní siedmich mesiacov. Potom nasledovalo obdobie od 24. apríla 2001 (keď odporca v II. rade predložil svoje vyjadrenie k návrhu sťažovateľa) do 22. marca 2002 (keď okresný súd vyzval sťažovateľa na konkretizáciu petitu   návrhu) vykazujúce   nečinnosť   10   mesiacov.   Okresný   súd   bol   nečinný   po   dobu jedného roka aj v období od 5. apríla 2002 (keď sťažovateľ reagoval na výzvu súdu – konkretizovať   petit   návrhu)   do   21.   mája   2003   (keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa na konkretizáciu podaného návrhu). Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti v trvaní dvoch rokov a jedenásť mesiacov je úsek konania od 29. mája 2003 (keď sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu – konkretizovať petit návrhu) do 30. mája 2006 (keď okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k zmene petitu návrhu). Obdobím poznačeným rozsiahlou nečinnosťou okresného súdu je napokon aj úsek od 20. júna 2006, keď odporca v I. rade predložil svoje vyjadrenie k zmene petitu návrhu, do 6. decembra 2007, keď okresný súd uskutočnil vo veci pojednávanie (nečinnosť jeden rok a päť mesiacov).

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného súdu, ktorá poukázala na pracovnú zaťaženosť zákonného sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Preto ústavný súd obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola závislá   od   zložitosti   veci   a ani   nebola   vyvolaná   správaním   sťažovateľa.   Naopak, rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol postup okresného   súdu   a zbytočné   prieťahy,   ktorých   sa   dopustil   v dôsledku   svojej   nečinnosti (v súhrne predstavujúca približne šesť rokov a deväť mesiacov).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že práva sťažovateľa porušené boli.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že posudzované konanie pred okresným súdom bolo ku dňu rozhodovania   ústavného   súdu   skončené   (29.   januára   2009),   nebolo   potrebné   prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/00 konať bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 70 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil predovšetkým okolnosť celkovej doby zistených zbytočných prieťahov v konaní vedenom okresným súdom, preto rozhodol o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi   v ním   žiadanej   sume avšak vyjadrenej v aktuálnej mene, t. j. v sume 2 324 €.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku vyčíslil na sumu 6 292 Sk (208,86 €).

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2007,   ktorá   predstavovala sumu 19 056 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena v sume 3   176 Sk,   k tomu   tiež   režijný   paušál   190   Sk.   Za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti), vrátane režijného paušálu teda v danom prípade prislúcha odmena 6 732 Sk, čo je 223,46 €.

Keďže   sťažovateľom   uplatnená   suma   náhrady   trov   konania   v sume   208,86   € neprevyšuje takto určenú odmenu za právne služby, ústavný súd mu priznal trovy právneho zastúpenia v ním požadovanej výške, t. j. v sume 208,86 € (3. bod výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009