znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 368/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Annou   Lacovou,   advokátskakancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súduv Košiciach č. k. 1 Co 207/2013-389 z 9. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra2014 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 207/2013-389z 9. júla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh   vyplýva,   že sťažovateľ od 12. marca 2008 vystupovalako žalobca   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn. 39 C 37/2008, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti uznesenia schôdzevlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov   v bytovom   dome

(ďalej len „bytový dom“). Sporným uznesením z 21. februára 2008 vlastnícibytov   a nebytových   priestorov   vypovedali   zmluvu   o výkone   správy   bytového   domuuzavretú so sťažovateľom ako správcom. Podľa názoru sťažovateľa sa schôdze vlastníkovbytov   a nebytových   priestorov   zúčastnili   aj   osoby,   ktoré   neboli   oprávnené   zastupovaťvlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov,   a   pri   hlasovaní   o napadnutom   uznesení   sanedosiahla potrebná nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov.

Sťažovateľovi bola 19. júna 2008 doručená výzva spoločnosti BYTEX Slovensko,s. r. o., Palackého 14, Košice (ďalej len „nový správca“), na odovzdanie výkonu správybytového   domu,   pretože   vlastníci   bytov   a nebytových   priestorov   v bytovom   domepísomným hlasovaním z 2. apríla 2008 schválili prevzatie výkonu správy novým správcom.

Sťažovateľ   doručil   27.   júna   2008   okresnému   súdu   návrh   na   nariadeniepredbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), na základe ktorého okresný súd uznesenímč. k. 39 C 37/2008-239 z 28. júla 2008 určil, že do právoplatného rozhodnutia vo veci samejzabezpečuje a vykonáva správu bytov a nebytových priestorov v bytovom dome sťažovateľ.

Na ďalšej schôdzi konanej 16. októbra 2008 vlastníci bytov a nebytových priestorovschválili uznesenie o vypovedaní zmluvy o výkone správy bytov a nebytových priestorovv bytovom dome uzavretej so sťažovateľom. Súčasne schválili zmluvu o výkone správybytov a nebytových priestorov v bytovom dome s novým správcom.

Sťažovateľ doručil 11. decembra 2008 okresnému súdu späťvzatie svojej určovacejžaloby   z marca   2008,   a to   z dôvodu   vypovedania   zmluvy   o správe   bytov   a nebytovýchpriestorov uzavretej s ním ako správcom, ku ktorému došlo hlasovaním vlastníkov bytova nebytových   priestorov   na   schôdzi   konanej   16.   októbra   2008.   V späťvzatí   sťažovateľnavrhol, aby mu okresný súd priznal náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vetyOSP.

Okresný   súd   uznesením   vyššieho   súdneho   úradníka   č.   k.   39   C   37/2008-258z 30. marca   2009   konanie   o sťažovateľovej   žalobe   zastavil,   keďže   žalovaníso späťvzatím žaloby   súhlasili.   O trovách   konania   rozhodol   okresný   súd   samostatnýmuznesením č. k. 39 C 37/2008-263 zo 17. februára 2010, a to tak, že sťažovateľ ako žalobcanemá právo na náhradu trov konania, a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Súčasnevrátil sťažovateľovi súdny poplatok zaplatený za návrh na začatie konania.

Okresný súd v uznesení o trovách dôvodil, že „v tomto prípade nie je... namieste aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., teda, že k zastaveniu konania došlo pre   správanie   odporcu,   pretože   zákon   má   v predmetnom   ustanovení   na   mysli   prípady, kedy je žaloba podaná dôvodne a k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie odporcu, v praxi ide väčšinou o prípady, kedy odporca po podaní návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku. Keďže   nejde   o prípad   podľa §   146   ods.   2   druhá   veta   O. s. p.,   (ktorý   je   výnimkou z ustanovenia   §   146   ods.   1   veta   prvá   O. s. p.)   z procesného   hľadiska   zásadne   platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, pretože zobral späť žalobu v celom rozsahu. Súd by teda pri rozhodovaní o trovách konania mal postupovať podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. a zaviazať žalobcu nahradiť žalovaným v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade trovy právneho zastúpenia a žalovaným v 3., 24., 36., 37. a 41. rade náhradu trov konania nepriznať, pretože im trovy konania nevznikli.“. Okresný súd všakaplikujúc § 150 ods. 1 OSP žalovaným nepriznal náhradu trov konania, lebo „bez ohľadu na počet   žalovaných,   ktorých   právny   zástupca   žalovaných   v   1.,   2.,   4.   až   23.   rade, 26. Až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade zastupoval išlo vždy vo vzťahu k žalovaným o rovnaký úkon právnej služby a to písomné podanie na súd zo dňa 15. 4. 2008 a písomné podanie zo dňa 17. 2. 2009 a tiež v tom, že nepriznanie trov konania sa nedotkne majetkovej sféry žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade“.

Na odvolanie žalovaných zastúpených právnym zástupcom okresný súd uznesenímč. k.   39   C   37/2008-279   zo   7.   februára   2011   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiťžalovaným zastúpeným právnym zástupcom trovy konania spočívajúce v trovách právnehozastúpenia spoločne v sume 5 325,81 €. Konštatoval, že „v danom prípade treba rozhodnúť o náhrade   trov   konania   z hľadiska   procesného   zavinenia   zastavenia   konania. Pretože žalobca   svojím   späťvzatím   zavinil,   že   konanie   sa   muselo   zastaviť,   je   povinný nahradiť   trovy   konania...   Podľa   názoru   súdu   nie   je   možný   postup   podľa   druhej   vety príslušného ustanovenia, pretože skutočnosť,   že bolo opätovne rozhodnuté o vypovedaní zmluvy o výkone správy žalobcovi ako správcovi na schôdzi vlastníkov bytov dňa 16. 10. 2008, nemá žiaden vplyv platnosť, príp. neplatnosť predchádzajúceho uznesenia schôdze vlastníkov bytov zo dňa 21. 2. 2008. A teda, v danom prípade nemožno hovoriť o tom, že žalobca zobral žalobu späť pre správanie žalovaných.“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentovalv prospech aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP tvrdením, že „žalovaní vlastníci bytov, aj keď vedeli o zahájenom súdnom konaní, nepočkali za rozhodnutím súdu vo veci samej a dňa 16.10.2008 sa z ich podnetu konala ďalšia schôdza s tým istým programom, teda vypovedanie zmluvy o výkone správy správcovi“. Schôdza vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov v bytovom dome konaná 16. októbra 2008 bola podľa sťažovateľa „konaná plne v súlade so zákonom,... a teda žalobca na určení neplatnosti uznesení z vlastníckej schôdze zo dňa 21. 02. 2008 v tomto konaní už nemal ani naliehavý právny záujem... No zastáva názor,   že   k späťvzatiu   žaloby   došlo   pre   správanie   žalovaných,   ktorí   mali   vedomosť o podanej žalobe, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti uznesení, a sami uznali, že vlastnícka   schôdza   dňa   21.   02.   2008   nebola   konaná   v súlade   so   zákonom...   a preto zvolali ďalšiu schôdzu s tým istým programom...“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   137/2011-299   z 30.   novembra   2011   zrušilodvolaním sťažovateľa napadnuté prvostupňové uznesenie okresného súdu a vec mu vrátilna ďalšie konanie. Okresný súd bol podľa názoru krajského súdu povinný „sa zaoberať otázkou, či v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 O. s. p. na rozhodnutie o trovách konania (keďže v pôvodnom rozhodnutí o trovách konania sa na toto ustanovenie procesného predpisu odvolal) a až v prípade, ak dospeje k záveru, že tieto dôvody tu neexistujú, podanému odvolaniu v napadnutej časti podľa ust. § 374 ods. 4   O. s. p.   vyhovieť.   Zároveň   bolo   jeho   povinnosťou   napadnuté   uznesenie prvostupňového súdu náležitým spôsobom odôvodniť, tak, aby závery, ku ktorým na základe svojich úvah dospel, boli racionálne a presvedčivé.“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením č. k. 39 C 37/2008-353z 5. apríla 2013 uložil sťažovateľovi nahradiť žalovaným, zastúpeným právnym zástupcom,trovy   konania   spočívajúce   v trovách   právneho   zastúpenia   v sume   6 390,97   €.   Zotrvalna svojom názore zo skoršieho zrušeného uznesenia a zároveň zdôraznil, že „predmetom konania... bolo... určenie neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov zo dňa 21. 2. 2008. Neskorším   rozhodnutím   vlastníkov bytov   totiž nedošlo k zrušeniu   predchádzajúceho   ich rozhodnutia   o výpovedi   zmluvy   o výkone   správy,   tiež   nebola   príp. súdnym   rozhodnutím vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy a preto bez ohľadu na to, že vlastníci   bytov   opätovne   dali   žalobcovi   výpoveď   zo správcovstva,   právne   následky z výpovede   zo   zmluvy   o výkone   správy   nastali   už   na základe   skoršej   výpovede a nie až na základe   výpovede   druhej   v poradí,   a to   bez   ohľadu   na   to,   ako   si   následne vlastníci a tiež žalobca ako bývalý správca usporiadali právne vzťahy“.

V odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ na podkladechronologickej   rekapitulácie   priebehu   konania   o jeho   žalobe   zdôraznil,   že „časová postupnosť žalovaných a opakujúci sa, ten istý predmet zvolávaných schôdzí... svedčí o tom, že žalovaní neboli ochotní rešpektovať právny stav a vyčkať na rozhodnutie súdu o platnosti alebo neplatnosti uznesení z už konaných schôdzí, ktorých vyslovenia neplatnosti sa žalobca domáhal žalobou na súde... v danom prípade žalovaní zámerne, zvolaním v poradí tretej vlastníckej schôdze s tým istým predmetom, použili prostriedok, ktorý sám o sebe nie je zakázaný   a z hľadiska   práva   nenapadnuteľný   pre   dosiahnutie   svojho   cieľa   bez   toho, aby rešpektovali právny stav vyvolaný aj vydaním predbežného opatrenia v súdnom konaní a vyčkali na rozhodnutie súd. Podľa názoru žalobcu je ich konanie konaním in fraudem legis,   keď   sa   chovajú   podľa   práva,   ale   tak,   aby   zámerne   dosiahli   cielený   výsledok, nerešpektujúc existujúci právny stav.“.

Sťažovateľ   podľa   vlastného   názoru „preukázal,   že   k späťvzatiu   žaloby   došlo pre správanie   sa   žalovaných,   ktorí   si   boli   vedomí   nesplnenia   zákonných   podmienok pri zvolávaní   a konaní   vlastníckych   schôdzí   a neplatnosti   uznesení   nimi   prijatými a preto zvolali   v poradí   tretiu   vlastnícku   schôdzu   s tým   istým   programom,   ktorá   bola zvolaná a konala sa v súlade so zákonom a ktorej rozhodnutia musel žalobca rešpektovať ak sa   nechcel   vystaviť   súdnym   žalobám,   v ktorých   by   bol   neúspešný“.   Sťažovateľ   teda„nepristúpil k späťvzatiu žaloby na základe svojho rozhodnutia, ale rešpektujúc uplynutím času vzniknutý právny stav vyvolaný úkonmi žalovaných“.

Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 207/2013-389 z 9. júla 2014 o odvolaní sťažovateľarozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. S poukazom na nespornéskutkové okolnosti prípadu a na ustálenú súdnu prax pri posudzovaní aplikačného vzťahuoboch noriem zakotvených v čl. 146 ods. 2 OSP zhodnotil, že „v danom prípade došlo k zastaveniu konania pred začatím pojednávania (až na ktorom súd vykonáva dokazovanie o predmete sporu)“, a tak „pre súdne rozhodnutie o zastavení konania a o náhrade trov konania   nemuselo   byť   podkladom   úplné   zistenie   skutkových   okolností   tak,   ako   sa   to vyžaduje v prípade meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ale otázku dôvodnosti podania žaloby   súd   posudzuje   len   z procesného   hľadiska   (hľadiska   vzťahu   medzi   výsledkom správania sa žalovaných a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorej nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“.

Krajský   súd   nezistil   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   (§   150   ods.   1   OSP),pretože „žalovaní postupovali vo veci v rámci svojich zákonných oprávnení a uznesenie v poradí poslednej schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov... uznesenie schôdze vlastníkov, ktoré bolo napadnuté žalobcom v tomto konaní nezrušilo, a ani nevyslovilo jeho neplatnosť, preto žalobca mohol pokračovať v konaní o podanej žalobe“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne prednáša argumentáciupoužitú   v   riadnych   opravných   prostriedkoch   podaných   v konaní   pred   okresným   súdoma krajským súdom (časová postupnosť priebehu konania a úkonov žalovaných, ktorá mádokazovať,   že   ich   konanie   je „konaním   in   fraudem   legis“ a že   sťažovateľ   nemal   inúmožnosť, než vziať podanú žalobu späť). Zároveň s poukazom na stabilizovanú judikatúruústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   týkajúcu   sapožadovanej kvality odôvodnení súdnych rozhodnutí sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa „pri rozhodovaní o opravnom prostriedku nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou adekvátne.   Tým,   že   nezdôvodnil   jej   irelevantnosť,   porušil   základné   právo   na súdnu ochranu...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórnetakto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa

, ⬛⬛⬛⬛...   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013- 398 (správne má byť sp. zn. 1 Co 207/2013-389) zo dňa 09. 07. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013-398 (správne mábyť sp. zn. 1 Co 207/2013-389) zo dňa 09. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2.000,- € (slovom dvetisíc EUR) k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 284,08 € (za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd 2 x 134,- €, 2 x 8,04 € režijný paušál) do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pripredbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie jev súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníkakonania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiaeaj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súladeso zákonom (rozhodnutie ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Zásadnou sťažnostnou námietkou, na ktorej sťažovateľ zakladá svoj sťažnostný petit,je   tvrdenie nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   Podľa jeho   názoru   mal   okresný   súda následne i krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ustálený a nespornýskutkový stav veci aplikovať § 146 ods. 2 druhú vetu OSP, a nie § 146 ods. 2 prvú vetuOSP.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trovkonania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

K možnosti   využitia   kasačnej   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavyvoči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťousystému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikáciazákonov   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Skutkové   a právne   záveryvšeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   teda   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľtieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranuzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerenciaústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípadejeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   kebyústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmizákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   arbitrárny,   zjavne   neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný (napr. III. ÚS 31/2015).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základnýchpráv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Citovaná judikatúra sa ešte viac prehlbuje pri ústavno-súdnom prieskume súdnychrozhodnutí   o trovách   konania.   Ústavný   súd   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takejinterpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá by   v sebe   zahŕňala   črtysvojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09).

Okresný súd i krajský súd vo svojich rozhodnutiach o trovách konania vedenéhopod sp. zn. 39 C 37/2008 v prvom rade vychádzali zo systematických súvislostí § 146 ods. 2OSP, ako aj z ustálenej judikatúry všeobecných súdov týkajúcej sa uvedeného ustanovenia.Tá   jednoznačne   konštatuje,   že   ak   navrhovateľ   vezme   návrh   späť   a   nejde   o   prípadpodľa § 146   ods.   2   druhej   vety   OSP,   z   procesného   hľadiska   zásadne   platí,   že   zavinilzastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania [napr. uznesenieNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 27.   októbra   1992vo veci sp. zn. 2 Obo 183/92]. Rovnako stabilne súdy judikujú, že pri použití ustanovenia§ 146 ods. 2 prvej vety OSP treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselobyť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku (napr. rozsudok najvyššieho súduz 28. februára   2008   vo   veci   sp.   zn.   3   M   Obdo   5/2007,   uznesenie   najvyššieho   súduz 13. mája 2008 vo veci sp. zn. 5 Obo 8/2007).

V popísaných interpretačných súvislostiach okresný súd v poradí prvom uznesenío trovách konania (č. k. 39 C 37/2008-263 zo 17. februára 2010) vyslovil právny názor,že § 146 ods. 2 druhá veta sa aplikuje väčšinou v prípadoch, „kedy odporca po podaní návrhu   zaplatil   žalovanú   pohľadávku“.   Na   tomto   názore   okresný   súd   nič   nezmenil ani v poslednom   uznesení   o trovách   sporného   konania   a vychádzal   z neho   i krajský   súd v sťažnosťou napadnutom uznesení, keď uviedol, že „otázku dôvodnosti podania žaloby súd posudzuje   len   z procesného   hľadiska   (hľadiska   vzťahu   medzi   výsledkom   správania   sa žalovaných   a požiadavkou   žalobcu   vyjadrenou   v žalobe),   pri   ktorej   nie   je   rozhodujúce, aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“. Citované právne názory sú prejavom   uplatnenia   metód   formálnej   logiky   v interpretačných   postupoch   oboch všeobecných súdov, ktoré kritérium dôvodnosti žaloby použité v § 146 ods. 2 druhej vete OSP kondicionálne previazali s motiváciou pre procesný úkon späťvzatia žaloby žalobcom (navrhovateľom).   Skúmanie   kritéria   dôvodnosti   podania   žaloby   v relácii   k budúcemu rozhodnutiu   vo   veci   samej   by   znamenalo   prejudikovanie   rozhodnutia   v   merite.   Teda, ak odporca počas konania svojím právnym úkonom uspokojí záujem žalobcu presadzovaný podanou žalobou, možno z hľadiska aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP považovať žalobu za dôvodne podanú.

Na   rekapitulovanej   konštrukcii   ústavný   súd   nevidí   žiadne   známky   excesívnosti signalizujúcej svojvôľu. Rešpektuje totiž jazykové znenie procesnej normy a nechýba jej vnútorná logika zohľadňujúca aspekty spravodlivosti pri uvažovaní o tom, kto by mal ťarchu trov zastaveného konania v konečnom dôsledku znášať.

V popísaných   okolnostiach   je   prirodzené,   že   sťažovateľova   argumentácia   sa ťažiskovo orientovala na preukázanie, že konanie schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008 zakladá dôvodnosť jeho určovacej žaloby v zmysle   §   146   ods.   2   druhej   vety   OSP.   Okresný   súd   i krajský   súd   na   to   reagovali akcentovaním   absencie   akejkoľvek   právne   významnej   previazanosti   uznesenia   schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome z 21. februára 2008 napadnutého žalobou sťažovateľa a uzneseniami totožného obsahu schválenými na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že ani tento právny názor okresného súdu i krajského súdu nevykazuje   náznaky   ústavne   významnej   arbitrárnosti   či   extrémneho   vybočenia zo štandardných   interpretačných   prístupov   v hmotnom   alebo   procesnom   práve.   Právna úprava v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   nijako   nevyvracia   názor, podľa ktorého „neskorším   rozhodnutím   vlastníkov   bytov...   nedošlo   k zrušeniu predchádzajúceho   ich   rozhodnutia   o výpovedi   zmluvy   o výkone   správy,   tiež   nebola príp. súdnym rozhodnutím vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy a preto   bez   ohľadu   na   to,   že vlastníci   bytov   opätovne   dali   žalobcovi   výpoveď zo správcovstva,   právne   následky   z výpovede   zo   zmluvy   o výkone   správy   nastali   už na základe skoršej výpovede a nie až na základe výpovede druhej v poradí, a to bez ohľadu na   to,   ako   si   následne   vlastníci   a tiež   žalobca   ako   bývalý   správca   usporiadali   právne vzťahy“.

Okresný súd a prostredníctvom potvrdenia citovaného právneho názoru i krajský súdtakto zdôraznili aj fakt, že výpoveď zmluvy schválenú z 21. februára 2008 bolo možnéspochybniť len určovacím rozsudkom vo veci samej, nie neskorším schválením uznesenias rovnakým   obsahom   a rovnakými   zamýšľanými   účinkami.   Sťažovateľ   však   späťvzatímžaloby zabránil vydaniu meritórneho rozhodnutia, čím okrem iného sám vylúčil eventualituvyhovenia   jeho   žalobe.   V popísaných   okolnostiach   preto   podľa   názoru   ústavného   súdunemožno   považovať   záver   okresného   súdu   i krajského   súdu   o nenaplnení   podmienokpodľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a tým o nevyhnutnosti aplikácie § 146 ods. 2 prvej vetyOSP za arbitrárny či extrémne vybočujúci z pravidiel upravujúcich náhradu trov civilnéhosporového konania.

Uvažovanie sťažovateľa, podľa ktorého schválením uznesení na schôdzi vlastníkovbytov   a nebytových   priestorov   v bytovom   dome   16.   októbra   2008   ďalšie   pokračovaniekonania o určení neplatnosti sporného uznesenia zo schôdze konanej 21. februára 2008stratilo svoje opodstatnenie, sa síce na prvý pohľad môže zdať logickým, jeho akceptovaniepo procesno-právnej stránke by však znamenalo prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej,čo vzhľadom na už konštatovanú absenciu právneho dopadu uznesení schôdze vlastníkovbytov a nebytových priestorov v bytovom dome zo 16. októbra 2008 na platnosť uzneseniaatakovaného určovacou žalobou nie je ani na účel aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSPakceptovateľné.

Ústavný súd dospel k záveru o akceptovateľnosti právnych záverov okresného súdui krajského   súdu   z hľadiska   požiadaviek   plynúcich   zo   základného   práva   sťažovateľana súdnu   ochranu   aj   na   podklade   preskúmania   ich   právnych   názorov   formulovanýchv odôvodneniach   ich   rozhodnutí.   Nemožno   preto   prijať   ani   druhú   námietku   prednesenúsťažovateľom   v jeho   sťažnosti,   ktorá   spočívala   v tvrdení   nedostatočného   odôvodnenianapadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Sťažovateľ   podľa   vlastného   názoru   vo   svojichopravných   prostriedkoch   prednášal   právne   relevantnú   argumentáciu   a   krajský   súd„nezdôvodnil jej irelevantnosť“.

Krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   preto   v rovine   kvalityodôvodnenia   jeho   uznesenia   je   potrebné   vychádzať   z ustáleného   právneho   názoru,podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd aj tým, že sa stotožnil s právnymi názormi okresného súdu, dal odpoveďna   dôvody   prednesené   sťažovateľom   v jeho   odvolaní   proti   prvostupňovému   uzneseniuokresného   súdu   (tie   sa   zásadným   spôsobom   neodlišovali   od   argumentácie   sťažovateľaprednesenej   v podaniach,   v ktorých   sa   vyjadroval   k problémovej   právnej   otázke,ako aj v skorších opravných prostriedkoch). Navyše sa cielene vyjadril k problému splneniakritéria   dôvodnosti   podania   žaloby   ako   podmienky   pre   aplikáciu   sťažovateľompreferovaného   §   146   ods.   2   druhou   vetou   OSP   (ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebnéopätovne na tomto mieste citovať právny názor krajského súdu), čím dal odpoveď na tieotázky, ktoré mali podľa stabilizovanej judikatúry hodnotiacej kvalitu odôvodnení súdnychrozhodnutí (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) pre vec podstatný význam.Preto   aj   námietka   sťažovateľa   založená   na tvrdenej   nedostatočnosti   odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu je nedôvodná.

Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadnu   možnosťpre prípadné konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenienapadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia,návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015