SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 368/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Lacovou, advokátskakancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súduv Košiciach č. k. 1 Co 207/2013-389 z 9. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 207/2013-389z 9. júla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ od 12. marca 2008 vystupovalako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 39 C 37/2008, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti uznesenia schôdzevlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
(ďalej len „bytový dom“). Sporným uznesením z 21. februára 2008 vlastnícibytov a nebytových priestorov vypovedali zmluvu o výkone správy bytového domuuzavretú so sťažovateľom ako správcom. Podľa názoru sťažovateľa sa schôdze vlastníkovbytov a nebytových priestorov zúčastnili aj osoby, ktoré neboli oprávnené zastupovaťvlastníkov bytov a nebytových priestorov, a pri hlasovaní o napadnutom uznesení sanedosiahla potrebná nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov.
Sťažovateľovi bola 19. júna 2008 doručená výzva spoločnosti BYTEX Slovensko,s. r. o., Palackého 14, Košice (ďalej len „nový správca“), na odovzdanie výkonu správybytového domu, pretože vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom domepísomným hlasovaním z 2. apríla 2008 schválili prevzatie výkonu správy novým správcom.
Sťažovateľ doručil 27. júna 2008 okresnému súdu návrh na nariadeniepredbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), na základe ktorého okresný súd uznesenímč. k. 39 C 37/2008-239 z 28. júla 2008 určil, že do právoplatného rozhodnutia vo veci samejzabezpečuje a vykonáva správu bytov a nebytových priestorov v bytovom dome sťažovateľ.
Na ďalšej schôdzi konanej 16. októbra 2008 vlastníci bytov a nebytových priestorovschválili uznesenie o vypovedaní zmluvy o výkone správy bytov a nebytových priestorovv bytovom dome uzavretej so sťažovateľom. Súčasne schválili zmluvu o výkone správybytov a nebytových priestorov v bytovom dome s novým správcom.
Sťažovateľ doručil 11. decembra 2008 okresnému súdu späťvzatie svojej určovacejžaloby z marca 2008, a to z dôvodu vypovedania zmluvy o správe bytov a nebytovýchpriestorov uzavretej s ním ako správcom, ku ktorému došlo hlasovaním vlastníkov bytova nebytových priestorov na schôdzi konanej 16. októbra 2008. V späťvzatí sťažovateľnavrhol, aby mu okresný súd priznal náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vetyOSP.
Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 39 C 37/2008-258z 30. marca 2009 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, keďže žalovaníso späťvzatím žaloby súhlasili. O trovách konania rozhodol okresný súd samostatnýmuznesením č. k. 39 C 37/2008-263 zo 17. februára 2010, a to tak, že sťažovateľ ako žalobcanemá právo na náhradu trov konania, a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Súčasnevrátil sťažovateľovi súdny poplatok zaplatený za návrh na začatie konania.
Okresný súd v uznesení o trovách dôvodil, že „v tomto prípade nie je... namieste aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., teda, že k zastaveniu konania došlo pre správanie odporcu, pretože zákon má v predmetnom ustanovení na mysli prípady, kedy je žaloba podaná dôvodne a k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie odporcu, v praxi ide väčšinou o prípady, kedy odporca po podaní návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku. Keďže nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., (ktorý je výnimkou z ustanovenia § 146 ods. 1 veta prvá O. s. p.) z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, pretože zobral späť žalobu v celom rozsahu. Súd by teda pri rozhodovaní o trovách konania mal postupovať podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. a zaviazať žalobcu nahradiť žalovaným v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade trovy právneho zastúpenia a žalovaným v 3., 24., 36., 37. a 41. rade náhradu trov konania nepriznať, pretože im trovy konania nevznikli.“. Okresný súd všakaplikujúc § 150 ods. 1 OSP žalovaným nepriznal náhradu trov konania, lebo „bez ohľadu na počet žalovaných, ktorých právny zástupca žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. Až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade zastupoval išlo vždy vo vzťahu k žalovaným o rovnaký úkon právnej služby a to písomné podanie na súd zo dňa 15. 4. 2008 a písomné podanie zo dňa 17. 2. 2009 a tiež v tom, že nepriznanie trov konania sa nedotkne majetkovej sféry žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade“.
Na odvolanie žalovaných zastúpených právnym zástupcom okresný súd uznesenímč. k. 39 C 37/2008-279 zo 7. februára 2011 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiťžalovaným zastúpeným právnym zástupcom trovy konania spočívajúce v trovách právnehozastúpenia spoločne v sume 5 325,81 €. Konštatoval, že „v danom prípade treba rozhodnúť o náhrade trov konania z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania. Pretože žalobca svojím späťvzatím zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť trovy konania... Podľa názoru súdu nie je možný postup podľa druhej vety príslušného ustanovenia, pretože skutočnosť, že bolo opätovne rozhodnuté o vypovedaní zmluvy o výkone správy žalobcovi ako správcovi na schôdzi vlastníkov bytov dňa 16. 10. 2008, nemá žiaden vplyv platnosť, príp. neplatnosť predchádzajúceho uznesenia schôdze vlastníkov bytov zo dňa 21. 2. 2008. A teda, v danom prípade nemožno hovoriť o tom, že žalobca zobral žalobu späť pre správanie žalovaných.“.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentovalv prospech aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP tvrdením, že „žalovaní vlastníci bytov, aj keď vedeli o zahájenom súdnom konaní, nepočkali za rozhodnutím súdu vo veci samej a dňa 16.10.2008 sa z ich podnetu konala ďalšia schôdza s tým istým programom, teda vypovedanie zmluvy o výkone správy správcovi“. Schôdza vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov v bytovom dome konaná 16. októbra 2008 bola podľa sťažovateľa „konaná plne v súlade so zákonom,... a teda žalobca na určení neplatnosti uznesení z vlastníckej schôdze zo dňa 21. 02. 2008 v tomto konaní už nemal ani naliehavý právny záujem... No zastáva názor, že k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie žalovaných, ktorí mali vedomosť o podanej žalobe, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti uznesení, a sami uznali, že vlastnícka schôdza dňa 21. 02. 2008 nebola konaná v súlade so zákonom... a preto zvolali ďalšiu schôdzu s tým istým programom...“.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 137/2011-299 z 30. novembra 2011 zrušilodvolaním sťažovateľa napadnuté prvostupňové uznesenie okresného súdu a vec mu vrátilna ďalšie konanie. Okresný súd bol podľa názoru krajského súdu povinný „sa zaoberať otázkou, či v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 O. s. p. na rozhodnutie o trovách konania (keďže v pôvodnom rozhodnutí o trovách konania sa na toto ustanovenie procesného predpisu odvolal) a až v prípade, ak dospeje k záveru, že tieto dôvody tu neexistujú, podanému odvolaniu v napadnutej časti podľa ust. § 374 ods. 4 O. s. p. vyhovieť. Zároveň bolo jeho povinnosťou napadnuté uznesenie prvostupňového súdu náležitým spôsobom odôvodniť, tak, aby závery, ku ktorým na základe svojich úvah dospel, boli racionálne a presvedčivé.“.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením č. k. 39 C 37/2008-353z 5. apríla 2013 uložil sťažovateľovi nahradiť žalovaným, zastúpeným právnym zástupcom,trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 6 390,97 €. Zotrvalna svojom názore zo skoršieho zrušeného uznesenia a zároveň zdôraznil, že „predmetom konania... bolo... určenie neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov zo dňa 21. 2. 2008. Neskorším rozhodnutím vlastníkov bytov totiž nedošlo k zrušeniu predchádzajúceho ich rozhodnutia o výpovedi zmluvy o výkone správy, tiež nebola príp. súdnym rozhodnutím vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy a preto bez ohľadu na to, že vlastníci bytov opätovne dali žalobcovi výpoveď zo správcovstva, právne následky z výpovede zo zmluvy o výkone správy nastali už na základe skoršej výpovede a nie až na základe výpovede druhej v poradí, a to bez ohľadu na to, ako si následne vlastníci a tiež žalobca ako bývalý správca usporiadali právne vzťahy“.
V odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ na podkladechronologickej rekapitulácie priebehu konania o jeho žalobe zdôraznil, že „časová postupnosť žalovaných a opakujúci sa, ten istý predmet zvolávaných schôdzí... svedčí o tom, že žalovaní neboli ochotní rešpektovať právny stav a vyčkať na rozhodnutie súdu o platnosti alebo neplatnosti uznesení z už konaných schôdzí, ktorých vyslovenia neplatnosti sa žalobca domáhal žalobou na súde... v danom prípade žalovaní zámerne, zvolaním v poradí tretej vlastníckej schôdze s tým istým predmetom, použili prostriedok, ktorý sám o sebe nie je zakázaný a z hľadiska práva nenapadnuteľný pre dosiahnutie svojho cieľa bez toho, aby rešpektovali právny stav vyvolaný aj vydaním predbežného opatrenia v súdnom konaní a vyčkali na rozhodnutie súd. Podľa názoru žalobcu je ich konanie konaním in fraudem legis, keď sa chovajú podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahli cielený výsledok, nerešpektujúc existujúci právny stav.“.
Sťažovateľ podľa vlastného názoru „preukázal, že k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sa žalovaných, ktorí si boli vedomí nesplnenia zákonných podmienok pri zvolávaní a konaní vlastníckych schôdzí a neplatnosti uznesení nimi prijatými a preto zvolali v poradí tretiu vlastnícku schôdzu s tým istým programom, ktorá bola zvolaná a konala sa v súlade so zákonom a ktorej rozhodnutia musel žalobca rešpektovať ak sa nechcel vystaviť súdnym žalobám, v ktorých by bol neúspešný“. Sťažovateľ teda„nepristúpil k späťvzatiu žaloby na základe svojho rozhodnutia, ale rešpektujúc uplynutím času vzniknutý právny stav vyvolaný úkonmi žalovaných“.
Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 207/2013-389 z 9. júla 2014 o odvolaní sťažovateľarozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. S poukazom na nespornéskutkové okolnosti prípadu a na ustálenú súdnu prax pri posudzovaní aplikačného vzťahuoboch noriem zakotvených v čl. 146 ods. 2 OSP zhodnotil, že „v danom prípade došlo k zastaveniu konania pred začatím pojednávania (až na ktorom súd vykonáva dokazovanie o predmete sporu)“, a tak „pre súdne rozhodnutie o zastavení konania a o náhrade trov konania nemuselo byť podkladom úplné zistenie skutkových okolností tak, ako sa to vyžaduje v prípade meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ale otázku dôvodnosti podania žaloby súd posudzuje len z procesného hľadiska (hľadiska vzťahu medzi výsledkom správania sa žalovaných a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorej nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“.
Krajský súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 OSP),pretože „žalovaní postupovali vo veci v rámci svojich zákonných oprávnení a uznesenie v poradí poslednej schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov... uznesenie schôdze vlastníkov, ktoré bolo napadnuté žalobcom v tomto konaní nezrušilo, a ani nevyslovilo jeho neplatnosť, preto žalobca mohol pokračovať v konaní o podanej žalobe“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne prednáša argumentáciupoužitú v riadnych opravných prostriedkoch podaných v konaní pred okresným súdoma krajským súdom (časová postupnosť priebehu konania a úkonov žalovaných, ktorá mádokazovať, že ich konanie je „konaním in fraudem legis“ a že sťažovateľ nemal inúmožnosť, než vziať podanú žalobu späť). Zároveň s poukazom na stabilizovanú judikatúruústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sapožadovanej kvality odôvodnení súdnych rozhodnutí sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa „pri rozhodovaní o opravnom prostriedku nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou adekvátne. Tým, že nezdôvodnil jej irelevantnosť, porušil základné právo na súdnu ochranu...“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórnetakto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa
, ⬛⬛⬛⬛... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013- 398 (správne má byť sp. zn. 1 Co 207/2013-389) zo dňa 09. 07. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013-398 (správne mábyť sp. zn. 1 Co 207/2013-389) zo dňa 09. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2.000,- € (slovom dvetisíc EUR) k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 284,08 € (za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd 2 x 134,- €, 2 x 8,04 € režijný paušál) do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie jev súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníkakonania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiaeaj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súladeso zákonom (rozhodnutie ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Zásadnou sťažnostnou námietkou, na ktorej sťažovateľ zakladá svoj sťažnostný petit,je tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru mal okresný súda následne i krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ustálený a nespornýskutkový stav veci aplikovať § 146 ods. 2 druhú vetu OSP, a nie § 146 ods. 2 prvú vetuOSP.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trovkonania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
K možnosti využitia kasačnej právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavyvoči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľtieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranuzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerenciaústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípadejeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj kebyústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmizákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol arbitrárny, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný (napr. III. ÚS 31/2015).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základnýchpráv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Citovaná judikatúra sa ešte viac prehlbuje pri ústavno-súdnom prieskume súdnychrozhodnutí o trovách konania. Ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takejinterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09).
Okresný súd i krajský súd vo svojich rozhodnutiach o trovách konania vedenéhopod sp. zn. 39 C 37/2008 v prvom rade vychádzali zo systematických súvislostí § 146 ods. 2OSP, ako aj z ustálenej judikatúry všeobecných súdov týkajúcej sa uvedeného ustanovenia.Tá jednoznačne konštatuje, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípadpodľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinilzastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania [napr. uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. októbra 1992vo veci sp. zn. 2 Obo 183/92]. Rovnako stabilne súdy judikujú, že pri použití ustanovenia§ 146 ods. 2 prvej vety OSP treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselobyť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku (napr. rozsudok najvyššieho súduz 28. februára 2008 vo veci sp. zn. 3 M Obdo 5/2007, uznesenie najvyššieho súduz 13. mája 2008 vo veci sp. zn. 5 Obo 8/2007).
V popísaných interpretačných súvislostiach okresný súd v poradí prvom uznesenío trovách konania (č. k. 39 C 37/2008-263 zo 17. februára 2010) vyslovil právny názor,že § 146 ods. 2 druhá veta sa aplikuje väčšinou v prípadoch, „kedy odporca po podaní návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku“. Na tomto názore okresný súd nič nezmenil ani v poslednom uznesení o trovách sporného konania a vychádzal z neho i krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení, keď uviedol, že „otázku dôvodnosti podania žaloby súd posudzuje len z procesného hľadiska (hľadiska vzťahu medzi výsledkom správania sa žalovaných a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorej nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“. Citované právne názory sú prejavom uplatnenia metód formálnej logiky v interpretačných postupoch oboch všeobecných súdov, ktoré kritérium dôvodnosti žaloby použité v § 146 ods. 2 druhej vete OSP kondicionálne previazali s motiváciou pre procesný úkon späťvzatia žaloby žalobcom (navrhovateľom). Skúmanie kritéria dôvodnosti podania žaloby v relácii k budúcemu rozhodnutiu vo veci samej by znamenalo prejudikovanie rozhodnutia v merite. Teda, ak odporca počas konania svojím právnym úkonom uspokojí záujem žalobcu presadzovaný podanou žalobou, možno z hľadiska aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP považovať žalobu za dôvodne podanú.
Na rekapitulovanej konštrukcii ústavný súd nevidí žiadne známky excesívnosti signalizujúcej svojvôľu. Rešpektuje totiž jazykové znenie procesnej normy a nechýba jej vnútorná logika zohľadňujúca aspekty spravodlivosti pri uvažovaní o tom, kto by mal ťarchu trov zastaveného konania v konečnom dôsledku znášať.
V popísaných okolnostiach je prirodzené, že sťažovateľova argumentácia sa ťažiskovo orientovala na preukázanie, že konanie schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008 zakladá dôvodnosť jeho určovacej žaloby v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety OSP. Okresný súd i krajský súd na to reagovali akcentovaním absencie akejkoľvek právne významnej previazanosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome z 21. februára 2008 napadnutého žalobou sťažovateľa a uzneseniami totožného obsahu schválenými na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008.
Ústavný súd konštatuje, že ani tento právny názor okresného súdu i krajského súdu nevykazuje náznaky ústavne významnej arbitrárnosti či extrémneho vybočenia zo štandardných interpretačných prístupov v hmotnom alebo procesnom práve. Právna úprava v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov nijako nevyvracia názor, podľa ktorého „neskorším rozhodnutím vlastníkov bytov... nedošlo k zrušeniu predchádzajúceho ich rozhodnutia o výpovedi zmluvy o výkone správy, tiež nebola príp. súdnym rozhodnutím vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy a preto bez ohľadu na to, že vlastníci bytov opätovne dali žalobcovi výpoveď zo správcovstva, právne následky z výpovede zo zmluvy o výkone správy nastali už na základe skoršej výpovede a nie až na základe výpovede druhej v poradí, a to bez ohľadu na to, ako si následne vlastníci a tiež žalobca ako bývalý správca usporiadali právne vzťahy“.
Okresný súd a prostredníctvom potvrdenia citovaného právneho názoru i krajský súdtakto zdôraznili aj fakt, že výpoveď zmluvy schválenú z 21. februára 2008 bolo možnéspochybniť len určovacím rozsudkom vo veci samej, nie neskorším schválením uznesenias rovnakým obsahom a rovnakými zamýšľanými účinkami. Sťažovateľ však späťvzatímžaloby zabránil vydaniu meritórneho rozhodnutia, čím okrem iného sám vylúčil eventualituvyhovenia jeho žalobe. V popísaných okolnostiach preto podľa názoru ústavného súdunemožno považovať záver okresného súdu i krajského súdu o nenaplnení podmienokpodľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a tým o nevyhnutnosti aplikácie § 146 ods. 2 prvej vetyOSP za arbitrárny či extrémne vybočujúci z pravidiel upravujúcich náhradu trov civilnéhosporového konania.
Uvažovanie sťažovateľa, podľa ktorého schválením uznesení na schôdzi vlastníkovbytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008 ďalšie pokračovaniekonania o určení neplatnosti sporného uznesenia zo schôdze konanej 21. februára 2008stratilo svoje opodstatnenie, sa síce na prvý pohľad môže zdať logickým, jeho akceptovaniepo procesno-právnej stránke by však znamenalo prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej,čo vzhľadom na už konštatovanú absenciu právneho dopadu uznesení schôdze vlastníkovbytov a nebytových priestorov v bytovom dome zo 16. októbra 2008 na platnosť uzneseniaatakovaného určovacou žalobou nie je ani na účel aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSPakceptovateľné.
Ústavný súd dospel k záveru o akceptovateľnosti právnych záverov okresného súdui krajského súdu z hľadiska požiadaviek plynúcich zo základného práva sťažovateľana súdnu ochranu aj na podklade preskúmania ich právnych názorov formulovanýchv odôvodneniach ich rozhodnutí. Nemožno preto prijať ani druhú námietku prednesenúsťažovateľom v jeho sťažnosti, ktorá spočívala v tvrdení nedostatočného odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ podľa vlastného názoru vo svojichopravných prostriedkoch prednášal právne relevantnú argumentáciu a krajský súd„nezdôvodnil jej irelevantnosť“.
Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, preto v rovine kvalityodôvodnenia jeho uznesenia je potrebné vychádzať z ustáleného právneho názoru,podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Krajský súd aj tým, že sa stotožnil s právnymi názormi okresného súdu, dal odpoveďna dôvody prednesené sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvostupňovému uzneseniuokresného súdu (tie sa zásadným spôsobom neodlišovali od argumentácie sťažovateľaprednesenej v podaniach, v ktorých sa vyjadroval k problémovej právnej otázke,ako aj v skorších opravných prostriedkoch). Navyše sa cielene vyjadril k problému splneniakritéria dôvodnosti podania žaloby ako podmienky pre aplikáciu sťažovateľompreferovaného § 146 ods. 2 druhou vetou OSP (ústavný súd nepovažuje za potrebnéopätovne na tomto mieste citovať právny názor krajského súdu), čím dal odpoveď na tieotázky, ktoré mali podľa stabilizovanej judikatúry hodnotiacej kvalitu odôvodnení súdnychrozhodnutí (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) pre vec podstatný význam.Preto aj námietka sťažovateľa založená na tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu je nedôvodná.
Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosťpre prípadné konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenienapadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia,návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015