znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 368/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. N., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 4 NcC/8/2012-42 z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 4 NcC/8/2012-42 z 22. februára 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... V právnej veci navrhovateľa M. Č., P., zast. JUDr. S., s. r. o., T., proti odporcovi (sťažovateľovi) V., s. r. o.,   S., zast.   S., s. r. o.,   B.,   o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného   pomeru,   vedenej   na Okresnom   súde   Trenčín   pod   sp.   zn.   12   C/158/2011, o námietke   zaujatosti   vznesenej   právnym   zástupcom   odporcu   Krajský   súd   v   Trenčíne uznesením   sp.   zn.   4   NcC/8/2012-42   zo dňa   22.   februára   2012   rozhodol,   že   sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. J. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C/158/2011...

V právnej veci sp. zn. 12 C/158/2011 sa na Okresnom súde Trenčín uskutočnilo prvé pojednávanie dňa 26. 09. 2011, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť navrhovateľa bez toho, aby navrhovateľ predniesol návrh vo veci samej a odporca sa k tomuto návrhu mohol vyjadriť.   Súd   pojednávanie   odročil   na   deň   21.   11.   2011,   kedy   sa   však   pojednávanie neuskutočnilo a najbližší ďalší termín pojednávania bol súdom určený na deň 13. 02. 2012. Už pred otvorením pojednávania, nariadeného na Okresnom súde Trenčín v právnej veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12   C/158/2011   na   deň   13.   02.   2012,   sa   ešte   pred   samotným prednesením návrhu navrhovateľa vo veci samej a vyjadrením odporcu k tomuto návrhu sudkyňa JUDr. J. K. pred prítomnými účastníkmi a ich právnymi zástupcami v súvislosti so zisťovaním toho, či došlo k dohode medzi účastníkmi, ústne vyjadrila v tom zmysle, že toto   budeme   mať   vybavené   veľmi   rýchlo   vzhľadom   na   znenie   okamžitého   skončenia pracovného pomeru. Takéto vyjadrenie s prihliadnutím na v tom čase aktuálne štádium súdneho konania vzbudilo u odporcu a jeho právneho zástupcu pochybnosť o nezaujatosti sudkyne JUDr. J. K.

Uvedené vyjadrenie sudkyne JUDr. J. K. vyhodnotil právny zástupca odporcu ako zjavný prejav jej zaujatosti a preto vzniesol do zápisnice o pojednávaní námietku zaujatosti tejto sudkyne. K tejto námietke sudkyňa JUDr. J. K. poznamenala, že súd môže vyjadriť svoj právny názor na vec v zmysle ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (OSP), avšak na konkrétne   číslo   paragrafu   z   tohto   zákona,   v ktorom   by   takéto   ustanovenie   bolo obsiahnuté, si už v tej chvíli nevedela spomenúť.

K tomu v tejto súvislosti poznamenávame, že máme vedomosť o takomto ustanovení (ide   o   §   100   ods.   1   posledná veta   OSP),   avšak   sme   toho   názoru,   že súd   nemôže toto ustanovenie   aplikovať   svojvoľne,   kedykoľvek   a   bez   akýchkoľvek   obmedzení,   ale   len   pri splnení podmienok uvedených v § 100 ods. 1 poslednej vete OSP...

Obsah   vyjadrenia   sudkyne   JUDr.   J.   K.   k   vznesenej   námietke   zaujatosti,   ktoré spomína   Krajský   súd   v   Trenčíne   v   Uznesení,   je   nám   známy   len   z   tohto   Uznesenia. Ak uvedená sudkyňa v tomto svojom vyjadrení uviedla, že vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa vyznelo tak, že aj odporca si je vedomý formálnych nedostatkov okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak voči takémuto vyjadreniu sa musíme ohradiť, nakoľko je pravdepodobne založené len na osobných pocitoch sudkyne JUDr. J. K., ktoré mohla mať z ústneho vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa pred otvorením pojednávania dňa 13. 02. 2012, avšak rozhodne popierame, že by sa odporca alebo jeho právny zástupca kdekoľvek   alebo   kedykoľvek,   či   už   vo   vzťahu   k   navrhovateľovi   alebo   jeho   právnemu zástupcovi, alebo vo vzťahu k súdu vyjadril vtom zmysle, že by si odporca bol vedomý formálnych   nedostatkov   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru.   K   takémuto   názoru resp. záveru sudkyňa nemohla dospieť z vyjadrení odporcu už aj z toho dôvodu, že do termínu   pojednávania   nariadeného   na   deň   13.   02.   2012   a   ani   priamo   na   súde v pojednávacej miestnosti pred otvorením tohto pojednávania sa odporca ani jeho právny zástupca písomne ani ústne k návrhu na začatie konania v žiadnom smere nevyjadril... I keď z citovaného ustanovenia § 100 ods. 1 poslednej vety OSP výslovne vyplýva, že sudca môže vyjadriť svoj právny názor na vec počas konania, máme za to, že zo slovného spojenia „doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností“ vyplýva záver, že sudca tento názor   nemôže   vyjadriť   kedykoľvek,   ale   najskôr   až   po   začatí   pojednávania   a   vykonaní dokazovania. V tomto prípade však sudkyňa JUDr. J. K. vyjadrila svoj právny názor na vec už pred otvorením (začatím) pojednávania a pred začatím dokazovania...»

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   NcC/8/2012-42 z 22. februára 2012 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nevylúčil vec prejednávajúcu   sudkyňu   z dôvodu,   že   nezistil   úplne skutkový   stav   veci   v   okolnostiach a dôvodoch,   ktoré   viedli   sudkyňu   k   vysloveniu   jej   vyjadrenia   o   tom,   že „toto   konanie skončí rýchlo vzhľadom na znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru“. Uvedená skutočnosť   má   za   následok   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   v   otázke posúdenia zaujatosti sudcu. Vzhľadom na to sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti V., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 4 NcC/8/2012-42 zo dňa 22. februára 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 NcC/8/2012-42 zo dňa 22. februára 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., trovy právneho zastúpenia vo výške 269,58 eur na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ľ. N., advokáta, B., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie krajského súdu č. k. 4 NcC/8/2012-42 z 22. februára 2012 za ústavne nekonformné, je to, že podľa jej názoru krajský súd nezistil úplne skutkový stav veci v okolnostiach a dôvodoch, ktoré viedli sudkyňu k vyjadreniu, že „toto konanie skončí rýchlo vzhľadom na znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru.“ Podľa názoru sťažovateľky to má za následok, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   4   NcC/8/2012-42 z 22. februára   2012   a   zistil,   že   námietky   sťažovateľky   nie   sú   opodstatnené.   V   danom prípade   krajský   súd   rozhodujúc   o   námietke   sťažovateľky   na   vylúčenie   sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vyslovil svoj právny názor a riadne vysvetlil aj dôvody svojho   rozhodnutia,   prečo   sudkyňa   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) JUDr. J. K. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C/158/2011.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   4   NcC/8/2012-42 z 22. februára 2012 okrem iného uviedol:

„... K vznesenej námietke zaujatosti sa sudkyňa JUDr. J. K. vyjadrila tak, že sa vo veci necíti byť zaujatá, účastníkov konania a ich zástupcov nepozná a k prejednávanej veci nemá žiadny vzťah. Uviedla, že je pravdou, že pred začatím pojednávania po tom, ako právny zástupca na jej otázku, či došlo k mimosúdnej dohode, uviedol, že nie, z dôvodov dlhších jednaní   o finančných   nárokoch navrhovateľa,   o   čom   jednali   aj   pol hodinu   pre pojednávaním,   uviedla,   že   toto   konanie   skončí   rýchlo   vzhľadom   na znenie   okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa totiž vyznelo tak, že aj odporca si je vedomý formálnych nedostatkov okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Krajský súd v Trenčíne ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 0. s. p.) posudzoval obsah vznesenej námietky zaujatosti z aspektu zákonných dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania   a   rozhodovania   veci   a   dospel   k   záveru,   že   vo   veci   nie   je   dôvod,   aby sudkyňa JUDr. J. K. bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného zákonného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo ich   zástupcom   a   tiež   k   predchádzaniu   možnosti   neobjektívneho   rozhodovania.   Cieľu sledovanému citovaným   ustanovením zodpovedá   aj právna úprava,   ktorá sa z hľadiska vylúčenia   sudcu   považuje   za   právne   relevantnú.   Je   ňou   existencia   určitého   právne významného vzťahu sudcu, a to: 1) k veci, v rámci ktorej by mal sudca svoj konkrétny záujem   na   určitom   spôsobe   skončenia   veci   a   rozhodovania   vo   veci,   2)   k   účastníkom konania,   ktorý   by   mohol   byť   založený   na   príbuzenskom   vzťahu   alebo   rýdzo   osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3) k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky uvedené pod bodom 2).

Rozhodnutie   o   vylúčení   sudcov   podľa   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   predstavuje   výnimku z ústavnej   zásady,   podľa   ktorej   nesmie   byť   nikto   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi. Vzhľadom k tomu sudcov možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov vtedy, keď je evidentné, že vzťah sudcu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje takú intenzitu, že i napriek zákonom stanoveným povinnostiam nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať.

Z   obsahu   námietky   zaujatosti   vznesenej   odporcom,   z   obsahu   spisu,   ako   aj zo samotného vyjadrenia vec prejednávajúcej sudkyne JUDr. J. K., Krajský súd v Trenčíne nezistil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vec prejednávajúca sudkyňa je nejakým spôsobom zaujatá voči odporcovi. Pochybnosť o zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne   nemožno   vyvodzovať   len   z   toho,   čo   odporca   uviedol   v   námietke,   ale   takáto pochybnosť   musí   vyplývať   z   objektívne   existujúcich   skutočností,   čo   preukázané   nebolo. Samotná sudkyňa JUDr. J. K. sa vyjadrila, že vo veci sa necíti byť zaujatá a k účastníkom konania   a   ani   k   prejednávanej   veci   nemá   žiadny   vzťah,   pričom   odporca   vo   vznesenej námietke zaujatosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by vec prejednávajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   K.   mala   nejaký   bližší   právne   relevantný   vzťah k účastníkom konania, k ich zástupcom alebo k prejednávanej veci, ktorý by mal povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p. Vyjadrenia vec prejednávajúcej sudkyne JUDr. J. K., že toto konanie skončí rýchlo vzhľadom na znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za také, ktorým by JUDr. J. K. vyjadrila svoj názor, ako mieni vo veci rozhodnúť...“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco   vysvetlil,   prečo   nevylúčil   sudkyňu   okresného   súdu   z prerokovávania a rozhodovania   veci,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že nevylúčenie sudkyne okresného súdu   z prejednávania a rozhodovania veci v danom   prípade neporušuje základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III.   ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012