znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 368/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   JUDr.   M.   S.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. M., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   z   20.   apríla   2011   v súdnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 316/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. JUDr. M. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) z 20. apríla 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 316/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 33 C 35/2008, ktorého predmetom bol návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa   a   návrh   na   vypratanie   týchto   nehnuteľností.   Okresný   súd   po   vykonaní dokazovania v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 33 C 35/2008 z 21. júna 2010, ktorým návrh sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním okrem iného tvrdiac, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 10 C 316/2010 z 20. apríla 2011 rozsudok prvostupňového   súdu   potvrdil.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dospel   k   záveru,   že „z rozboru odvolacích argumentov navrhovateľa a súvisiacich stanovísk odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolanie je ako celok neopodstatnené, preto krajský súd napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil ako vecne správny“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok krajského súdu v jeho veci za „nespravodlivý“. Sťažovateľ tvrdí, že „krajský súd zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa, a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle a ktoré nemá legitímny základ a súčasne ním neboli chránené označené   základné   práva   a   slobody“. Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že „krajský   súd   rozhodol na podklade   záverov,   ktoré   sú   zjavne   neopodstatnené“.   Tieto   svoje   výhrady   sťažovateľ konkretizoval skutkovými tvrdeniami a ich právnym hodnotením uvedeným v sťažnosti. Na tomto   podklade   potom   dospel   k   záveru,   že «výklad   súdom   aplikovaných   zákonných ustanovení hodnotí ako neodôvodnené či nespravodlivé vybočenia (exces) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami   spravodlivosti.   Z   hľadiska   ľubovôle   sťažovateľ   namieta   ľubovôľu   tohto   súdu v zmysle   materiálnom,   t.j.   z   hľadiska   spravodlivosti   a   racionality   (účelu)   rozhodnutia vo veci samej, nakoľko odvolací súd sa takmer vôbec nezaoberal mimoriadne závažnými a podstatnými   argumentami   sťažovateľa   a   jeho   dobromyseľnosťou   a   tým   „de   facto“ i „de iure“ nechránil jeho vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam».

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. JUDr. M. S., bytom Ž., na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   právo na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10 Co/316/2010-487   a   jeho   rozhodnutím   zo   dňa   20.4.2011   bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/316/2010-487 zo dna 20.4.2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti),   tj.   2xpo   123,50   €   +   2x7,41   €   režijný   paušál   bez   DPH.   Celkovú   sumu   trov právneho zastúpenia vo výške 261,82 € bez DPH je súd povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. M. M. a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd „uznesením   rozhodol,   že   vykonateľnosť právoplatného   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   10   Co/316/2010-487zo   dňa 20.4.2011 sa odkladá“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   (na   ochranu   vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva (na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu) postupom a rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 316/2010.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkým vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   o   ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Uvedené   východiská   boli   rozhodujúce   aj   v   prípade   sťažovateľa,   ktorý   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   zdôvodňuje   zlým   vyhodnotením   skutkových okolností, ich nesprávnym právnym hodnotením a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý nereagoval na „zásadné a podstatné“ argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní podanom 8. augusta 2010 a jeho doplnením doručeným okresnému súdu 13. augusta 2010, pričom rozsudok okresného súdu mu bol doručený 29. júla 2010. V tejto súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   najmä   na   to,   že „závery   krajského   súdu   sú   zjavne neopodstatnené,   keďže sa vôbec nezaoberal doplnením odvolania sťažovateľa z dôvodu údajného   oneskoreného   doručenia   po   uplynutí   odvolacej   lehoty“. Inými   slovami, sťažovateľ   namieta   a)   všeobecne   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   a   b)   arbitrárnosť rozsudku v tom smere, že sa nezaoberal jeho doplnením odvolania, a teda že mu bola ako účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

a)   K   námietke   sťažovateľa   o   všeobecnej   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku respektíve nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku   najmä   poukázal na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, a to skutočnosť, že to bol práve sťažovateľ, ktorý ako konateľ vydražiteľa (spoločnosti G., s. r. o., pozn.) predmetných nehnuteľností, sa dozvedel   o   zrušujúcom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 Sž 100/98   z   28.   januára   1999   (ktorým   zrušil   rozhodnutie   o   príklepe,   pozn.)   a   ktorý následne previedol tieto nehnuteľnosti na svojho brata s manželkou a následne ich potom od nich   nadobudol   už   ako   fyzická   osoba.   Tieto   skutočnosti   potom   viedli   krajský   súd k záveru, že pri nadobúdaní sporných nehnuteľností už ako fyzická osoba nemohol byť dobromyseľný. Navyše, 29. mája 2007, teda ešte pred podaním návrhu (25. februára 2008, pozn.), bola vydražiteľovi (spoločnosti G., s. r. o.) vrátená kúpna cena. Keďže predmetom konania   bol   návrh   sťažovateľa   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam,   pričom   v   konaní   bolo   preukázané,   že   vzhľadom   na   všetky   okolnosti sťažovateľ nemohol byť dobromyseľný pri nadobúdaní týchto nehnuteľností, a v konaní bola dostatočne   preukázaná dobromyseľnosť   odporcov   ako   nadobúdateľov   predmetných nehnuteľností, tak je potom odôvodnený záver o nedôvodnosti návrhu sťažovateľa, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ďalej konštatuje, že krajský súd v pomerne   rozsiahlom   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poskytol   ucelený   obraz rozhodujúcich   skutočností   vyplývajúcich   z   vykonaného   dokazovania,   pričom   zároveň jednotlivo reagoval na všetky odvolacie námietky sťažovateľa. Závery krajského súdu tak vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu. Takisto miera interpretácie a aplikácie na   vec   vzťahujúcich   sa   predpisov   nevykazuje   logické   chyby   ani   ich   jednostrannosť, prípadne   iné   závažné a neprípustné   opomenutie,   preto   závery   krajského   súdu   nemožno hodnotiť   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok porušenie práva zaručeného čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05,   III.   ÚS   344/06), respektíve základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

b) K námietke sťažovateľa, že arbitrárnosť rozsudku spočíva v tom, že krajský súd sa nezaoberal jeho doplnením odvolania, a teda že mu bola ako účastníkovi konania postupom súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 aj čl. 48 ods. 2 ústavy   (postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyužil opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na nevyužitie dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP, hoci podľa argumentácie sťažovateľa bol daný, je jeho námietka týkajúca sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu nevysporiadania sa s argumentmi uvedenými v doplnení odvolania neprípustná (pretože sťažovateľ nevyužil dovolanie ako účinný prostriedok ochrany jeho práv, pozn.), preto sa ňou ústavný súd nemohol zaoberať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej sťažnosti   dospel   k   záveru   o   nedôvodnosti   námietok   sťažovateľa,   ktorými   argumentoval v prospech tvrdenia o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tejto časti je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom toto porušenie v sťažnosti nijak neodôvodňuje a nekonkretizuje, v čom by malo spočívať. Ústavný súd aj napriek uvedenému preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska obsahu základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy a dospel k záveru, že v postupe krajského súdu a v jeho napadnutom rozsudku nenašiel   nič,   čo   by   naznačovalo   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   garantovaných v uvedenom článku ústavy. Z uvedeného dôvodu, keďže ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   a   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu a základným právom obsiahnutým v čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08,   IV.   ÚS   82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011