znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 368/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., bytom L., právne zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 7 C 216/2001-235 zo 16. novembra 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 61/2006-264 z 9. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2006 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   V.,   bytom   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   právne   zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 216/2001-235 zo 16. novembra 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 61/2006-264 z 9. mája 2006 v konaní sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému N., a. s., o určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľnosti. Sťažnosť bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobu   z   8.   novembra   2001   podanou okresnému súdu (v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 216/01) sa domáhal proti žalovanému N., a. s., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území L. Sťažovateľ sa zúčastnil dražby podľa zákona č. 427/1990 Zb. o prevode majetku štátu k niektorým veciam na iné právnické a fyzické osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 427/1990 Zb.“). Dražba sa konala 10. júla 1992 na Okresnom úrade L. Išlo   o dražbu   prevádzkovej   jednotky   –   sklad   nábytku,   N.   Dražbu   organizovala   K. pre okres L. Verejná dražba bola vyhlásená ako II. kolo 8. júna 1992. Sťažovateľ sa prihlásil do dražby prihláškou v deň jej konania. Na tento účel si na základe žiadosti zo 7. júla 1992 vybavil   v S.   úver   za   účelom   zloženia   dražobnej   zábezpeky   vo výške   2   779   100   Sk. Sťažovateľ sa na dražbe zúčastnil ako fyzická osoba, nie v mene spoločnosti S., s. r. o. V čase   konania   dražby   táto   spoločnosť   ešte   nebola   zapísaná   do   obchodného   registra. V zápisnici o dražbe bolo taktiež uvedené, že vydražiteľom je sťažovateľ ako fyzická osoba. Sťažovateľ   nadobudol   vlastníctvo   k predmetu   dražby   príklepom.   Sťažovateľ   požiadal S. o úver v sume 11 113 900 Sk, aby mohol doplatiť zvyšok ceny za vydražený objekt. Jeho žiadosti bolo vyhovené 10. augusta 1992. List vlastníctva na predmetné nehnuteľnosti bol založený pre spoločnosť S., s. r. o. Podľa názoru sťažovateľa však spoločnosť S., s. r. o., nenadobudla vlastnícke právo k vydraženým nehnuteľnostiam. O skutočnosti, že vlastníkom nehnuteľností   sa   stal   sťažovateľ ako fyzická   osoba, a nie spoločnosť S.,   s.   r. o.,   podľa názoru sťažovateľa svedčí aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Obo   52/2000   z 24.   októbra   2000,   ktorým   bol   zaviazaný na zaplatenie   zásob,   ktoré   prevzal   po   vydražení   predmetnej   nehnuteľnosti.   Žalovaný N., a. s.,   sa   stal   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   v exekúcii   na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 949/97 zo 7. októbra 1997, ktorým okresný súd schválil príklep udelený na dražbe nehnuteľností 22. septembra 1997.

Okresný súd prvýkrát rozhodol rozsudkom z 2. júla 2003, ktorým žalobe vyhovel tak, že určil, že sťažovateľ je vlastníkom sporných nehnuteľností a žalovanému uložil povinnosť ich vypratať. Na odvolanie žalovaného zo 7. októbra 2003 krajský súd v konaní vedenom pod   sp.   zn.   6   Co   254/2003   uznesením   zo 4.   mája   2004   zrušil   prvostupňový   rozsudok a vyslovil právny názor, podľa ktorého žalobca dražil ako zástupca spoločnosti S., s. r. o. Na základe   tohto   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   následne   okresný   súd   rozsudkom zo 16. novembra 2005 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca 1. februára 2006. Krajský súd 9. mája 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 61/2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobca proti rozsudku odvolacieho súdu nepodal dovolanie   z dôvodu,   že   podľa   §   238   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd však   vo   výroku   svojho   rozhodnutia   nevyslovil   prípustnosť   dovolania   z dôvodu,   že   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Z tohto dôvodu sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd.

Podľa sťažovateľa bolo rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11. ods. 1 listiny a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že bola zamietnutá žaloba, ktorou navrhoval,   aby   súd   určil   vlastnícke   právo   k vydraženým   nehnuteľnostiam   v prospech sťažovateľa   ako   fyzickej   osoby.   Podľa   jeho   názoru   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu bol narušený princíp právnej istoty, princíp rovnosti a zásada rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk z dôvodu, že porušovaním jeho základných práv mu vznikla nemajetková ujma a je v stave právnej   neistoty.   Dôvodom   uplatnenia   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je aj   to, že má vysoké záväzky, ktoré mu vznikli účasťou na dražbe spočívajúce nielen v povinnosti zaplatiť istinu, ale aj úroky a úroky z omeškania, ktoré však nevie uspokojovať z dôvodu súdneho sporu porušujúceho jeho základné práva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 61/2003-264 zo dňa 09. mája 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 6. 2006 bolo porušené právo sťažovateľa Ing. M. V. vlastniť   majetok,   vyplývajúce   z čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo sťažovateľa Ing. M. V. na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   sťažovateľa   Ing.   M.   V.   vyplývajúce   z čl. 11. ods.   1   ústavného   zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn. 6 Co 61/2006-264 zo dňa 09. mája 2006 a vracia vec Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 7 C 216/2001-235 zo dňa 16. 11. 2005 a vracia vec Okresnému súdu v Leviciach na ďalšie konanie.

Taktiež navrhujem, aby mi ústavný súd Slovenskej republiky priznal v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk. Navrhujem,   aby   mi   bola   priznaná   náhrada   nákladov   právneho   zastupovania podľa § 11 ods. 2 a § 10 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej pomoci v sume 75.050,- Sk vychádzajúc z doloženej hodnoty veci v sume 31.179.990,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11.   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   §   11   ods.   1   zákona   č.   427/1990   Zb.   vlastníctvo   k veciam   vydraženým príklepom licitátora prechádza na vydražiteľa, ktorý je povinný do 30 dní odo dňa dražby zaplatiť   cenu   dosiahnutú   vydražením   na   osobitný   účet   príslušného   orgánu   republiky po odpočítaní zostatku dražobnej zábezpeky.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o   nedostatok   právomoci ústavného súdu. Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti   daného   prípadu   zdôrazniť,   že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   a   je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným   procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo všeobecného súdu   inštančne vyššieho stupňa.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   namietanému   právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej   kvalite, t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom   súdu,   dostať. Ďalej uviedol,   že   postup   súdov   v konaní   o veci   a jeho   kvalita   ustanovená   zákonom je vyjadrením   práva na súdnu   ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.   Nakoniec   zdôraznil,   že   ochranu   základným   právam   a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody   upravených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Na základe sťažnosti a rozsudkov okresného súdu a krajského súdu dospel ústavný súd k nasledovným zisteniam: Sťažovateľ sa domáha určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam   proti   žalovanému N.,   a. s.,   ktorý   ich   nadobudol   do   svojho vlastníctva v exekúcii   na základe uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. Er   949/97   zo 7.   októbra   1997, ktorým okresný súd schválil príklep udelený na dražbe nehnuteľností 22. septembra 1997 v prospech   spoločnosti   N.,   a.   s.   Z odôvodnení   sťažovateľom   napadnutých   rozhodnutí vyplýva,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   a krajskom   súde   bolo   preukázané, že žalobca konal pri dražbe od založenia spoločnosti S., s. r. o., 8. júla 1992 v jej mene ako zakladateľ. To vyplýva z prihlášky do dražby, ktorú žalobca podpísal za spoločnosť S., s.   r.   o.   Tiež   spoločník   žalobcu   v spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   R.   Š. splnomocnil   žalobcu na dražbu predmetných nehnuteľností 10. júla 1992. V spise Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   Z-2-29Cb   943/93   sa   nachádzajú   vyjadrenia   sťažovateľa,   z ktorých   vyplýva   vôľa navrhovateľa dražiť a nadobudnúť vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti pre spoločnosť S.,   s.   r.   o.   V spise   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   50/2000   sa   nachádzajú   vyjadrenia sťažovateľa,   podľa   ktorých   jeho   vôľou   bolo   nadobudnúť   vlastníctvo   k vydraženej nehnuteľnosti pre firmu S., s. r. o. Taktiež v potvrdení o predaji predmetných nehnuteľností je uvedené, že vlastníkom je spoločnosť S., s. r. o. Na základe toho bol pre spoločnosť S., s. r. o., založený list vlastníctva v katastri nehnuteľností na vydražený objekt. Úverová zmluva z 10. augusta 1992 so S., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru na úhradu ceny za   vydražený   majetok,   bola   uzavretá   nielen   sťažovateľom,   ale   aj   R.   Š.,   ktorý bol spoločníkom   spoločnosti   S.,   s. r.   o.   Účastníkom   zmluvy   o zriadení   záložného   práva č. 268/92 z   21.   októbra   1999   uzavretej   so   S.,   predmetom   ktorej   je vydražený   majetok z malej privatizácie, bola spoločnosť S., s. r. o., a nie sťažovateľ. Z týchto dôvodov okresný súd zamietol žalobu a krajský súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Ústavný súd nezistil v namietaných rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu také skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods.   1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny. Namietanými rozhodnutiami teda nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa.

Keďže sťažovateľom napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   ustanovení   ústavy   a listiny   a rozhodnutia   oboch súdov nemajú charakter arbitrárneho alebo zjavne neodôvodneného rozhodnutia, ústavný súd   nezistil   ani   ďalšie   možnosti   porušenia   označených   práv   sťažovateľa,   preto   zistený skutkový stav bol základom pre záver, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006