znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 367/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sv/2//2012 zo 7. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2012 doručená sťažnosť M. I., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Sv/2/2012 zo 7. marca 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sám priamo navrhol občiansku kandidátku   pre   voľby   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   ktorú   Ústredná   volebná komisia odmietla zaregistrovať s odôvodnením, že nejde o kandidátnu listinu podľa zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,   keďže   kandidátne   listiny   môžu   podať len politické   strany   a politické   hnutia registrované podľa zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších   predpisov. Sťažovateľ preto podal návrh na Okresnom súde Spišská Nová   Vec   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   bol   neskôr   postúpený   najvyššiemu   súdu, v ktorom   žiadal,   aby   najvyšší   súd   rozhodol   o   povinnosti   odporcu   zaregistrovať   jeho občiansku kandidátku pre voľby, ktoré sa konali v marci 2012.

Najvyšší súd po posúdení návrhu konštatoval, že nemá právomoc na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa a preto postupoval podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou a § 244 ods. 5 druhou vetou OSP a konanie zastavil.

Rozhodnutie najvyššieho súdu namieta sťažovateľ z týchto dôvodov: «4.   Mám   za   to,   že NS   SR   tým,   že zastavil   uvedené   konanie   sp.   zn.   2 Sv/2/2012 a „de facto“   odmietol   preskúmať   rozhodnutie   ÚVK,   porušil   týmto   svojím   rozhodnutím (sp. zn. 2 Sv/2/2012 zo dňa 7. marca 2012) základné právo sťažovateľa na prístup k súdu vo veci o ktorej rozhodol orgán verejnej správy (zaručené čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Navyše je   nutné   uviesť   to,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   preskúmanie   rozhodnutia   ÚVK   sa dotýkalo základného práva sťažovateľa (konkrétne čl. 30 ods. 1 veta prvá Ústavy SR), tak podľa Ústavy SR ani nebolo možné z právomoci súdov takúto vec vylúčiť. Tak ako vyplýva z článku 46 ods. 2 Ústavy SR, ako aj z hore uvedeného nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 138/03, každému sa zaručuje právo obrátiť sa na súd vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov   verejnej   správy,   pričom   nie   je   možné,   aby   z   právomoci   súdu   bolo   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

5.   NS   SR   svojim   rozhodnutím   o   zastavení   konania   zároveň   odňal   sťažovateľovi možnosť   konať   v   danej   veci   pred   všeobecným   súdom   (ako   uvádzam   dole-   použitie opravných prostriedkov neprichádza v tomto prípade do úvahy), pričom konal v rozpore s ust. § 7 ods. 2 OSP, podľa ktorého, v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci...,   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

6.   K   argumentácii   NS   SR   v   odôvodnení   jeho   rozhodnutia   o   zastavení   konania, v rámci   ktorej   sa   tento   súd   odvolal   na   ust.   §   250za   ods.   1   OSP   uvádzam   nasledovné. Na jednej strane súhlasím s tým, že právomoc NS SR podľa ust. § 250za ods. 1 OSP nemôže byť založená, keďže rozhodnutie ÚVK nebolo napadnuté ani žiadnou politickou stranou a ani politickým hnutím   v zmysle   ust.   § 20   ods.   4   z.   č.   333/2004,   ale fyzickou osobou sťažovateľa. Uvedené však ale neznamená, že preskúmanie rozhodnutia ÚVK vydaného voči inému   subjektu   akým   je   politická   strana   alebo   politické   hnutie,   nespadá   vôbec   do právomoci   všeobecných   súdov,   ak   zároveň   iný   orgán   verejnej   správy   s   právomocou rozhodnúť danú vec neexistuje! Mám za to, že NS SR mal povinnosť meritórne rozhodnúť o žalobe sťažovateľa, pričom tým, že sa tak nestalo, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vymedzeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR (právo na prístup k súdu vo veci o ktorej rozhodol orgán verejnej správy).

7. Navyše, z ustanovenia § 104 ods. 1 OSP jednoznačne plynie to, že súd ktorý rozhodne   o   zastavení   konania   pre   nedostatok   svojej   právomoci,   má   povinnosť po právoplatnom   zastavení   konania   postúpiť   vec   tomu   orgánu   verejnej   správy   (orgánu nejustičného   charakteru),   ktorému   podľa   názoru   súdu   svedčí   právomoc   vec   rozhodnúť. Je zrejmé, že v našej veci sp. zn. 2 Sv/2/2012 tomu tak nebolo a NS SR svojím rozhodnutím zo dňa 7. marca 2012 okrem zastavenia konania, nerozhodol o ničom inom. Ak mal NS SR za to, že neexistuje iný orgán verejnej správy, ktorý by mohol mať právomoc rozhodnúť vec, tak sa mal NS SR riadiť ústavnoprávnou (nevyvrátiteľnou) domnienkou o tom, že v takom prípade patrí vec do právomoci všeobecných súdov. Ak teda v konkrétnej situácii neexistuje právna úprava hmotného práva o tom, komu patrí takáto vec do právomoci, z hľadiska ústavného princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) platí, že v takýchto prípadoch bude právomocou (rozhodnúť spor) disponovať vždy súd. Uvedené argumenty potvrdzujú   to,   že   v   konaní   sp.   zn.   2   Sv/2/2012   neexistovala   neodstrániteľná   procesná podmienka, pre ktorú mohol NS SR dané konanie zastaviť.»

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd svojím nálezom takto rozhodol:„Základné právo M. I. podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sv/2/2012 zo dňa 7. marca 2012, porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   2   Sv/2/2012   zo   dňa   7.   marca   2012   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. I. trovy právneho zastúpenia v sume 300,- € (slovom tristo eur) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. S., do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl... 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie   o   porušení   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sv/2/2012 zo 7. marca 2012, ktorým tento zastavil konanie o jeho návrhu, čím „de facto“ odmietol preskúmať rozhodnutie ústrednej volebnej komisie zo 16. decembra 2011 o posúdení sťažovateľom navrhnutej kandidátnej listiny.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preto   skúmal,   či   uvedeným postupom   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu základného práva.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či má právomoc vo veci konať (§ 103 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá   a   §   250za   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku),   keďže   existenciu   procesných podmienok konania musí skúmať z úradnej povinnosti (ex offo), a to v ktoromkoľvek štádiu konania.

Podľa § 250za ods. 1 OSP, ak volebná komisia príslušná podľa osobitného zákona rozhodla

a) o registrácii kandidátnej listiny, môže sa dotknutá kandidujúca politická straku alebo   koalícia   obrátiť   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   návrhom   na   zrušenie registrácie kandidátnej listiny,

b) o registrácii kandidátnej listiny s úpravou vykonanou podľa osobitného zákona, môže   sa   dotknutá   kandidujúca   politická   strana   alebo   koalícia   obrátiť   na   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   s   návrhom   na   vydanie   rozhodnutia   o   ponechaní   kandidáta na kandidátnej listine,

c)   o   odmietnutí   registrácie   kandidátnej   listiny,   môže   sa   dotknutá   kandidujúca politická strana alebo koalícia obrátiť na Najvyšší súd Slovenskej republiky s návrhom na vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní tejto kandidátnej listiny.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, účastníkmi konania sú politická strana alebo koalícia, ktorá podala návrh podľa odseku 1 a Ústredná volebná komisia.

Citované   zákonné   ustanovenie   taxatívne   vymedzuje   právomoc   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   konať   vo   veciach   registrácie   kandidátnych   listín.   Túto   právomoc najvyššieho súdu nie je možné rozšíriť.

Z   uvedeného   je   nesporné,   že   právomoc   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky na rozhodnutie o uplatnenom návrhu nie je daná, keďže nejde o kandidátnu listinu v zmysle § 18 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 333/2004 Z. z.“), nakoľko kandidátnu listinu nepodala   politická   strana   ani   koalícia,   ale   fyzická   osoba,   ktorej   toto   právo   zákon nepriznáva.   Pokiaľ   navrhovateľ   namietal   porušenie   čl.   30   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky pripomína,   že   podľa čl.   30   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon, ktorým je zákon č. 333/2004 Z. z. ustanovujúci podmienky na registráciu kandidátnych listín do volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (§ 18 a nasl. citovaného zákona).

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 244 ods. 5 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku a konanie zastavil.»

Konanie   podľa   §   250za   ods.   1   OSP   predstavuje   osobitný   typ   konania   upravený siedmej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Ide o sporové konanie v rámci volebného súdnictva, prostredníctvom ktorého poskytuje príslušný všeobecný súd ochranu politickým stranám a hnutiam, garantujúc ústavne zaručenú slobodnú súťaž politických síl v spoločnosti zmysle čl. 31 ústavy. Občiansky súdny poriadok v § 250za ods. 2 vymedzuje účastníkov tohto konania. V zmysle tohto ustanovenia sú nimi – Ústredná volebná komisia na   strane   odporcu   a   kandidujúca   politická   strana   alebo   koalícia   dotknutá   rozhodnutím Ústrednej   volebnej   komisie   týkajúcim   sa   registrácie   jej   kandidátnej   listiny   na   strane navrhovateľa. Konanie sa začína len na návrh politickej strany.

Podľa   uvedeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   je jednoznačné,   že sťažovateľ nebol aktívne legitimovaný vystupovať ako účastník konania. Najvyšší súd preto postupoval v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 OSP, podľa ktorého vždy, ak všeobecný súd zistí takú neodstrániteľnú vadu konania, ktorá bráni tomu, aby mohol ďalej konať a vydať rozhodnutie vo veci samej, konanie zastaví.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Preto postup a rozhodovanie   najvyššieho   súdu   v   zmysle   platného   a   účinného   všeobecne   záväzného právneho   predpisu   v   žiadnom   prípade   nemôže   mať   za   následok   porušenie   ústavou garantovaných základných práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa opierajúcu sa o čl. 46 ods. 2 druhú vetu ústavy, ústavný súd zdôrazňuje obsah už citovaného čl. 51 ústavy, ktorý neumožňuje uplatňovať čl. 46 ods. 2   druhá veta ústavy v abstraktnej rovine, ale vždy iba v spojení s konkrétnym základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   sa   možno   reálne   domáhať   v medziach zákonov, ktoré príslušné články ústavy vykonávajú.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   rozhodnutím   a   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sv/2/2012 zo 7. marca   2012   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012