znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 367/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. I. H., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/74/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Rob/146/2010) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/74/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Rob/146/2010).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila 22. októbra 2010 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na   to,   že   okresný   súd   v priebehu   viac   ako   5   mesiacov   od   podania   návrhu   nekonal. Sťažovateľka   preto   požiadala   okresný   súd   o poskytnutie   informácie   o stave   konania, na ktorú tento reagoval vyjadrením, že „je na súde veľa spisov a má teda čakať“. Okresný súd   vydal   4.   apríla   2011   platobný   rozkaz   sp.   zn.   4   Rob/146/2010,   pričom   ho sťažovateľke doručil 18. apríla 2011.

V uvedenom postupe okresného súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľky nebol ani napriek veľkému množstvu prerokúvaných vecí zbavený povinnosti prerokovania jej veci bez   zbytočných   prieťahov,   videla   sťažovateľka   porušenie   svojho   základného   práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   zbytočné   prieťahy   v konaní   namietala   aj prostredníctvom sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu, a to   11. apríla 2011, ktorý   ju   vybavil   listom   zo 4.   mája   2011,   v ktorom   uznal   dôvodnosť   podanej   sťažnosti a za spôsobené prieťahy v predmetnom konaní sa jej ospravedlnil.

Sťažovateľka   pokračovala   v argumentácii   sťažnosti   a   odkazujúc   na   judikatúru ústavného súdu uviedla, že rozhodovanie o návrhu na vydanie platobného rozkazu nemožno kvalifikovať ako vec právne či skutkovo zložitú. Takisto sa vyjadrila, že svojím správaním zbytočné predĺženie konania nijako nezapríčinila. Zdôraznila tiež, že okresný súd bol viac ako 5 mesiacov od podania návrhu nečinný, a to bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa A. s.r.o., so sídlom B., v zastúpení advokátky JUDr. I.   H.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podlá   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 4Rob/146/2010 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Lučenec prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti A.   s.r.o.,   so sídlom   B.   priznáva finančné zadosťučinenie   vo   výške 3.535,86   (slovom   tritisícpäťstotridsaťpäť   eur   a osemdesiatšesť   eurocentov),   ktoré   je Okresný   súd Lučenec povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   jedného   mesiaca   od   doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Lučenec je povinný uhradiť trovy konania - právneho zastúpenia 277,08 Eur (slovom dvestosedemdesiatsedem eur a osem eurocentov), na účet advokátky JUDr. I. H. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila   sťažovateľka   takto: „Od Ústavného súdu Slovenskej republiky požadujem primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   istiny   dlžnej   sumy   t.j.   3.535,86   Eur   (slovom   tritisícpäťstotridsaťpäť   eur   a osemdesiatšesť eurocentov). Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem   tým,   že   vzhľadom   na   dobu   nečinnosti   Okresného   súdu   Lučenec   došlo ku skutočnostiam, ktoré majú zásadný vplyv na vymožiteľnosť pohľadávky, a síce odporca sa   podľa   informácii   narvhovateľa   už   nezdržiava   na   území   Slovenskej   republiky,   čoho dôsledkom je aj zrušenie vydaného platobného rozkazu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 4Rob/146/2010   zo   dňa   4.   apríla   2011   uznesením   Okresného   súdu   Lučenec   sp.zn. 13Cb/74/2011 zo dňa 20. júna 2011. Je preto možné predpokladať, že ak by okresný súd konal bez zbytočných prieťahov, mohol navrhovateľ disponovať vykonateľným exekučným titulom.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   zbytočné   prieťahy   v   konaní   majú   v   tomto   prípade za následok faktickú nevymožiteľnosť jeho nároku proti odporcovi.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Konštantná   judikatúra   ústavného   súdu   ustálila   záver,   podľa   ktorého   ak   sa pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   nezistí   žiadna   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie,   považuje ústavný súd takýto návrh za zjavne neopodstatnený (obdobne III. ÚS 199/02).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to postupom okresného súdu v konaní pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Rob/146/2010,   v súčasnosti   vedenom   pod   sp.   zn. 13Cb/74/2011.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   čl. 48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   za   súčasnej   aplikácie   troch   základných   kritérií, ktorými sú zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd pri preskúmaní námietok porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   v prípade námietok porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v obsahu   ktorého   ústavný   súd   nevidí   zásadnú   odlišnosť)   aplikuje   ustálené východiská,   podľa   ktorých   možno   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup konajúceho súdu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   109/03),   ďalej   ak   argumenty   v   sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03), resp. ak na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 131/03).

V úvode považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť prvotného dojmu neurčitosti sťažovateľkiných námietok, ktorú ústavný súd preklenul zohľadnením celkového kontextu sťažnosti.   Otázka právnej istoty, ktorá je cieľom   realizácie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je spravidla spojená   s konečným   meritórnym   rozhodnutím   spôsobilým   poskytnúť   ochranu uplatňovaným právam účastníkov konania. V tejto súvislosti ústavný súd pri preskúmaní obsahu sťažnosti sťažovateľky zistil, že sťažovateľka v jej odôvodnení svoje argumentačné námietky   o prieťahoch   v   konaní   sústredila   len   na   časový   úsek   vymedzený   od   podania návrhu   až   do   vydania   spomínaného   platobného   rozkazu.   V petite   sťažnosti   však sťažovateľka ústavný súd okrem iného   žiadala aj o uloženiu povinnosti okresnému súdu konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vychádzajúc   z tejto   skutočnosti   a súčasne prihliadajúc   na   okolnosť   zrušenia   vydaného   platobného   rozkazu,   teda   na   situáciu,   keď k odstráneniu právnej neistoty nedošlo, vymedzil ústavný súd predmet konania, tak ako to je uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   teda   preskúmal   aj   etapu   konania nasledujúcu po zrušení vydaného platobného rozkazu.

Ústavný súd preskúmaním obsahu sťažnosti a jej príloh dospel k čiastkovému záveru totožnému s tvrdením sťažovateľky a síce, že konanie okresného súdu bolo poznačené jeho nečinnosťou, a to v období od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu (22. október 2010) do jeho vydania (4. apríl 2011), predstavujúcou rozsah 5 mesiacov, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Nasledujúcim relevantným úkonom okresného súdu bolo prijatie uznesenia sp. zn. 13 Cb/74/2011 z 20. júna 2011, ktorým došlo k zrušeniu vydaného platobného rozkazu.Ústavný súd zároveň zistil, že okresný súd bezprostredne po prijatí predmetného uznesenia pristúpil k určeniu termínu pojednávania, a to k dátumu 28. júl 2011.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených zistení konštatuje, že doterajší postup konania najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (približne 8 mesiacov) nemožno ešte kvalifikovať ako konanie poznačené „zbytočnými prieťahmi“ majúcimi za následok zásah do garancií obsiahnutých v označených článkoch ústavy a dohovoru. V postupe okresného súdu síce bola zistená nečinnosť v trvaní približne piatich mesiacov, išlo však o „ojedinelý prieťah“.

Ústavný súd už rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že „nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   203/03),   pričom   jednorazový prieťah v konaní súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   a   berúc   do   úvahy   doterajšiu   dobu konania pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že doterajší postup okresného súdu nesignalizuje   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní,   ktorá   by   nastoľovala   potrebu preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie potenciálne porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľky preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011