znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 367/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť akad. soch. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo akad. soch. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   1102/1997 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Akad. soch. M. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť akad. soch. M. H. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   K.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   367/2010-9 z 5. októbra   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   akad.   soch.   M.   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:„Sťažovateľ sa domáha na Okresnom súde Žilina žalobou, podanou 25. 08. 1997, ochrany osobnosti s priznaním nemajetkovej ujmy.

Dňa 19.   09.   1997 uhradil   sťažovateľ   súdny poplatok vo   výške 80.000,- Sk.   Dňa 03. 12. 1997 súd vyzval odporcu na prípadné navrhnutie dôkazu pravdy.

Dňa 11. 12. 1997 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie termínu pojednávania vo veci.

Dňa 07. 09. 1998 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie termínu pojednávania vo veci.

Dňa 11. 11. 1998 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu. Dňa 17. 02. 1999 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie termínu pojednávania vo veci.

Dňa 29. 06. 1999 Okresný súd Žilina oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, že spis je na dožiadaní na OS Bratislava II.

Dňa   18.   10.   1999   bol   spis   vrátený   na   OS   Žilina   z   dožiadaného   súdu   z   OS Bratislava II.

Dňa 09. 02. 2001 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie termínu pojednávania vo veci.

Dňa 03. 07. 2001 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu. Dňa 18. 06. 2002 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu. Dňa 19. 09. 2002 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu. Dňa 14. 11. 2002 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu. Dňa 10. 12. 2002 pojednávanie vo veci. Dňa 09. 01. 2003 pojednávanie vo veci bez účasti odporcu. Dňa 18. 11. 2004 uznesenie KS Žilina o nevyhovení námietky zaujatosti. Dňa 22. 11. 2004 oznámenie o prerušení konania. Dňa 13. 04. 2010 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu. Okresný súd Žilina v citovanom konaní po podaní návrhu 25. 08. 1997 vytýčil termín pojednávania   vo   veci   prvýkrát   11.   11.   1998.   Po   vrátení   spisu   z   dožiadaného   súdu OS Bratislava II. dňa 18. 10. 1999 bol vytýčený termín pojednávania až dňa 03. 07. 2001. Dňa   18.   11.   2004   Uznesením   Krajský   súd   v   Žiline   nevyhovel   námietke   zaujatosti a pojednávanie vo veci bolo nariadené až 13. 04. 2010.

V zápisnici o pojednávaní zo dňa 09. 01. 2003 je v záhlaví uvedené,   že právny zástupca navrhovateľa nie je prítomný na pojednávaní, ale z obsahu zápisnice vyplýva, že na tomto pojednávaní vzniesol námietku zaujatosti po konzultácii s klientom - sťažovateľom, pričom táto námietka bola odôvodnená aj dĺžkou konania na prvostupňovom súde. Sťažovateľ sa v súdnom konaní podľa § 11 OZ domáhal ochrany svojej osobnosti, nakoľko   odporca   viacerými   publikovanými   článkami,   informáciami,   poskytnutými   TASR a iným médiám podľa tvrdenia sťažovateľa zasiahol do práva na ochranu jeho osobnosti. Sťažovateľ navrhol v konaní vypočuť viacerých svedkov, pričom už v samotnom návrhu na začatie konania, podaný na OS v Žiline dňa 25. 08. 1997 navrhoval vypočuť 7 svedkov. Doposiaľ   nebol   vypočutý   na   pojednávaní   žiaden   navrhovaný   svedok   a   odporca sa nezúčastnil   žiadneho   nariadeného   pojednávania   s   výnimkou   vypočutia   dožiadaným súdom   vtedajšej   právnej   zástupkyne   odporcu   JUDr.   B.   dňa   30.   09.   1999.   Nepravdivé tvrdenia,   publikované   vo   viacerých   médiách   tak,   ako   je   preukázané   v   spise,   poškodili sťažovateľa, znížili jeho vážnosť medzi známymi a verejnosťou.“

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby mu prikázal   vo   veci   konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 596,96 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 655,06 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   1   SprS/394/2010 z 18. novembra 2010 vyjadril podpredseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Konanie   sp.   zn.   13C/1102/1997   pred   Okresným   súdom   Žilina   bolo   z   dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu D., spol. s r. o. uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 1K 42/02 zo dňa 17. 12. 2002, ktorý vyhlásil konkurz na majetok dlžníka D., spol. s r. o., B., IČO:... prerušené podľa ust. § 14 ods. 1 písm. d/ zák. č. 328/1991 Zb. Jedná sa o prerušenie konania zo zákona, ktoré súd musí rešpektovať. V konaní bolo možné pokračovať na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Za   stanovených   podmienok   možno   pokračovať   aj   na   návrh   úpadcu.   V   konaní   žiadna z oprávnených osôb nenavrhla pokračovať v konaní. Navrhovateľ mal právo prihlásiť svoju pohľadávku   v   konkurznom   konaní.   V   prípade   nepopretia   pohľadávky,   jej   zaradenie   do zoznamu   prihlášok   by   malo   za   následok,   že   by   bola   uspokojovaná   a   po   ukončení konkurzného   konania   by   tvorila   exekučný   titul,   pretože   na   základe   zoznamu   prihlášok možno po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu viesť pre zistenú pohľadávku výkon rozhodnutia   alebo   exekúciu   na   majetok   úpadcu.   V   prípade   popretia   pohľadávky   by   sa navrhovateľ mohol domáhať svojich práv incidenčnou žalobou, v ktorej by bolo rozhodnuté o   návrhu   (osobitne   poukazujem   na   navrhovateľom   vnesenú   námietku   zaujatosti   sudcov Okresného súdu Žilina), alebo by správca konkurznej podstaty dal súhlas na pokračovanie v konaní.

Súd počas uloženia spisu na dlhodobú lehotu sledoval stav konkurzného konania a po zistení, že konkurz bol zrušený Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. 6. 2009, č. k. 1K 42/2002-515 ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 7. 2009 z dôvodu, že nie sú predpoklady pre konkurz, bezodkladne nariadil pojednávanie, ktorého vykonanie zmaril sám navrhovateľ, pretože jeho právny zástupca si nezabezpečil substitúciu na pojednávaní a navrhovateľ   odmietol   pojednávať   bez   prítomnosti   právneho   zástupcu.   Na   ďalšom vytýčenom   pojednávaní   sťažovateľ   navrhol   výsluch   svedkov,   pričom   tento   návrh   mohol vykonať   už pri príprave na pojednávanie nariadené na deň 13.   4.   2010.   Pojednávanie z 9. 9. 2010 bolo odročené za účelom presného označenia svedkov, ktorí majú byť v konaní vypočutí, pričom navrhovateľ si povinnosť presného označenia uloženú súdom nesplnil. Sťažnosť pritom sťažovateľ podal dňa 3. 9. 2010, teda tesne pred pojednávaním.

Konanie sťažovateľa malo za následok odročenie pojednávania, ďalšie pojednávanie vo   veci   nemohlo   byť   nariadené   z   dôvodu   nerešpektovania   pokynov   súdu   uložených   na pojednávaní   dňa   9.   9.   2010   navrhovateľovi   –   sťažovateľovi,   pretože   pojednávanie nariadené súdom, v ktorom by súd pokračoval bez súčinnosti s účastníkmi a nepredvolal by navrhnutých svedkov z dôvodu nedostatočnej identifikácie by nemohlo priamo smerovať k prejednaniu veci a meritórnemu rozhodnutiu.

K právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v sporovom konaní t. j. právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy   SR   zodpovedá   zároveň   procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania, včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných   skutočností   (§   101   ods.   2   O.   s.   p.)   –   Nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. IV. ÚS 244/04 z 26. 1. 2005.

Mám   za   to,   že   konanie   o   ústavnej   sťažnosti   je   účelové,   o   čom   svedčí   aj   snaha odďaľovať pojednávanie vo veci samej za účelom dosiahnutia uspokojenia sa z prípadného priznaného finančného zadosťučinenia, pretože je zrejmé, že navrhovateľ ani v prípade úspechu vo veci nie je schopný dosiahnuť uspokojenie od odporcu, ktorý nemá majetok ani na   úhradu   trov   konkurzného konania,   ktorý   je   zrušený a   ktorý bude   ex offo   vymazaný z obchodného registra.

Celková dĺžka konania bola pomerne dlhá, avšak považujem ju za priamo úmernú náročnosti   dokazovania   a   zisťovania   skutočností   pre   rozhodnutie   (zložitosť   sporu   po skutkovej stránke),   ako aj   z dôvodov   procesnej   náročnosti.   Spor   je   po právnej   stránke zložitý,   v   konaní   je   namietaná   pravdivosť   skutkových   okolností.   Vo   veci   je   potrebné aplikovať predovšetkým judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR, ako aj judikatúru súdov SR a ČR v obdobných veciach. V konaní je potrebné riešiť aj stred práv zaručených čl. 6 a čl. 10   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd.   Dĺžku   konania považujem za priamo úmernú aj procesnej náročnosti veci, osobitne vo vzťahu k lehotám poskytovaným sťažovateľom na predloženie návrhov na dokazovanie, prikázanie veci inému súdu   z   dôvodu   vhodnosti,   rozhodovanie   o   námietke   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu Žilina, ako aj k prerušeniu konania z dôvodu konkurzu na majetok odporcu...

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť odmietol.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   sťažnosti   z   3.   septembra   2010   a   podpredseda okresného súdu v podaní z 18. novembra 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 1102/1997 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o ochranu osobnosti   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a nemožno   ich v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako zložité. Okresný súd v danom prípade   poukázal   na   zložitosť   sporu   ako   po   skutkovej   stránke   súvisiacej   s náročnosťou dokazovania a zisťovania skutočností pre rozhodnutie, tak aj po právnej stránke súvisiacej s jeho procesnou náročnosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka napádaného súdneho konania, ústavný   súd   po   podrobnom   preštudovaní   daného   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   sa   osobne zúčastnil   pojednávaní   konaných   11.   novembra   1998,   3.   júla   2001,   18.   júna   2002, 19. septembra 2002, 14. novembra 2002.

V období od 17. decembra 2002 do 23. júla 2009, keď bolo predmetné konanie podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   328/1991   Zb.“)   prerušené,   sťažovateľ   prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   na pojednávaní konanom   9.   januára 2003   vzniesol   námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 8/04 zo 4. novembra 2004 nevyhovel, keď z prerokúvania a rozhodovania veci sudcov okresného súdu nevylúčil.

Pojednávanie konané 13. apríla 2010 sťažovateľ žiadal odročiť, pretože nesúhlasil s tým,   aby   vec   bola   prerokovaná   v neprítomnosti   jeho   právneho   zástupcu,   ktorý   bol práceneschopný.   Pojednávanie   konané   9.   septembra   2010   bolo   odročené   na   neurčito z dôvodu, že sťažovateľ navrhol doplniť dokazovanie o výsluchy svedkov, avšak dosiaľ neposkytol okresnému súdu súčinnosť vyplývajúcu zo zápisnice o pojednávaní.

Na pasivitu sťažovateľa počas doby prerušenia konania, ako aj na jeho obštrukcie a neplnenie povinností v nasledujúcom období poukázal vo svojom vyjadrení aj okresný súd.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že uplatnenie procesných práv sťažovateľa ako účastníka   konania   (podanie   návrhov   na   doplnenie   dokazovania,   vznesenie   námietky zaujatosti) nevytvára pre okresný súd prekážku, ktorá by bránila v jeho plynulom postupe, aj keď tieto skutočnosti môžu mať v konečnom dôsledku vplyv na predĺženie konania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03).

Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ svojím správaním čiastočne prispel k predĺženiu doterajšej doby konania, čo zohľadnil pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Z rozboru veci vyplýva, že 25. augusta 1997 sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu   o   ochranu   osobnosti.   Dňa   30.   septembra   1999   sa   konal   výsluch   žalovaného a svedkov na dožiadanom Okresnom súde Bratislava II. Dňa 26. septembra 2001 žalovaný oznámil   okresnému   súdu,   že   navrhuje   prikázanie   veci   Okresnému   súdu Bratislava I z dôvodu vhodnosti. Dňa 24. apríla 2002 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ndc 287/02 rozhodol tak, že nevyhovel návrhu na prikázanie veci inému súdu. Dňa 4. novembra 2004 Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 9 NcC 8/04 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci. V období od 17. decembra 2002 do 23. júla 2009 bolo súdne konanie prerušené podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného.

Zo spisu okresného súdu, ústavný súd zistil obdobia nečinnosti a to od 12. januára 1998, keď sa žalovaný vyjadril k žalobe, do 20. októbra 1998, keď okresný súd určil termín pojednávania (prieťah v trvaní 9 mesiacov) a od 18. októbra 1999, keď mu bol spis vrátený z Okresného súdu Bratislava II, do 16. mája 2001, keď určil termín pojednávania (prieťah v trvaní 1 rok a 7 mesiacov). Celková nečinnosť okresného súdu predstavuje 2 roky   a 4 mesiace.

Ako   bolo   uvedené,   na   doterajší   priebeh   napádaného   konania   malo   význam   jeho prerušenie   od   17.   decembra   2002   do   23.   júla   2009,   to znamená,   že   v tomto   období   sa nemohli vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu označených práv.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nečinnosť (všeobecného) súdu v dôsledku existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Ústavný súd taktiež vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že pre zdĺhavosť konania, a tým aj predlžovanie právnej neistoty dotknutej osoby v takom dlhom období sa jej   právo   na   súdnu   ochranu   stáva   iluzórnym   a môže   mať   aj   znaky   odmietnutia spravodlivosti (I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07 a iné).

S   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   daného   prípadu,   ale   najmä   na   trvanie napadnutého   konania   (13 rokov),   ktoré   je samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané a možno ho považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, II. ÚS 3/09, III. ÚS 254/09), ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   prikázal   okresnému   súdu,   aby vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 1102/1997 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 596,96 € poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd prihliadol aj na súčinnosť sťažovateľa so súdom a aj na tú skutočnosť, že konanie bolo na 7 rokov prerušené.

Ústavný   súd   s ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   finančné zadosťučinenie v sume 800 € je primeranou satisfakciou za porušenie označených práv sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti z 3. septembra 2010 uplatnil trovy konania v sume 655,06 €. Základom pre výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dva režijné paušály po 7,21 €, čo spolu predstavuje sumu 254,88 €, ktorú zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011