znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 367/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 30.   apríla   2008   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 132/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. apríla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 132/2007.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 C 156/02 z 9. marca 2005 vyhovel návrhu sťažovateľky proti odporcovi S., a. s., „o splnenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu“. Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   základe   podaného   odvolania odporcom rozsudkom sp. zn. 4 Co 410/05 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietol. Sťažovateľka proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie na najvyšší súd.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd porušil v konaní o dovolaní jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (i čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu) tým, že porušil jej „právo na verejné prerokovanie veci a na verejné vyhlásenie rozsudku“, pretože v dovolacom konaní „verejné pojednávanie nevytýčil – aspoň mne a ani môjmu advokátovi, o tom nie je nič známe a rozsudok vyhlásil tiež v mojej neprítomnosti a neprítomnosti môjho advokáta“.

Zároveň   namieta,   že   najvyšší   súd   porušil   princípy „rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti konania“, čím porušil aj čl. 47 ods. 3 ústavy. Porušenie vidí v tom, že dovolací súd dovolanie sťažovateľky zamietol bez toho, aby „druhá sporová strana sa k dovolaniu písomne vyjadrila“, pričom toto vyjadrenie nebolo doručené ani sťažovateľke, ani jej právnemu zástupcovi. Podľa nej „žalovaná strana, bola takto v dovolacom konaní zvýhodnená, a to tak, že pokiaľ ona dovolanie k dispozícii mala, tak ja (ani môj advokát) dom písomné vyjadrenie druhej sporovej strany k dispozícii nemala“.

Dovolací   súd „síce   doručil   dovolanie   druhej   sporovej   strane   ale   jej   písomné stanovisko k dovolaniu, ž mne ako navrhovateľke nedoručil“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky tiež porušil „princíp neretroaktivity práva, teda jedného   zo   základných   princípov   právneho   štátu...“, pretože   „aplikoval   zákon,   ktorý nadobudol účinnosť   až   8   mesiacov po vydaní   rozsudku   Krajského súdu,   proti   ktorému dovolanie smerovalo....“, resp. „použil zákon, ktorý v čase, keď rozhodoval ako odvolací súd (a už tobôž nie v čase, keď vznikol mnou uplatnený nárok) neplatil...“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR rozsudkom z 30. apríla 2008, č.: 5 Cdo 132/2007 porušil právo JUDr. V. B..., na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj jej právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, č: 5 Cdo 132/2007 a vracia ho Najvyššiemu súdu SR vec na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

1.   Predmetom   časti   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu na verejné vyhlásenie rozsudku a prejednanie jej veci v jej prítomnosti rozsudkom najvyššieho súdu z 30. apríla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 132/2007.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch... Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...

Podľa   čl.   14   ods.   1   paktu   každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého   konania   alebo   jeho   časti...   avšak   každý   rozsudok   vynesený   v trestnej   alebo občianskoprávnej   veci   sa   zverejní, s výnimkou   prípadov,   keď   záujem mladistvých   osôb vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí.

Porušenie uvedených práv vidí sťažovateľka najmä v tom, že najvyšší súd rozhodol o jej   dovolaní   tak,   že „verejné   pojednávanie   nevytýčil   –   aspoň   mne   a ani   môjmu advokátovi,   o tom   nie   je   nič   známe   a rozsudok   vyhlásil   tiež   v mojej   neprítomnosti   a neprítomnosti môjho advokáta“.

Za   účelom   preverenia   si   námietok   sťažovateľky   si   ústavný   súd   pred   prípravou predbežného prerokovania vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 10 C 156/02 a zberný spis najvyššieho súdu a zistil tieto skutočnosti:

Predseda   senátu   najvyššieho   súdu   v   súlade   s ustanoveniami   §   243a   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 156 ods. 3 OSP oznámil 17. apríla 2008 miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku v právnej veci sťažovateľky bez nariadenia ústneho pojednávania na úradnej tabuli súdu, ktoré sa malo uskutočniť 30. apríla 2008. Na tomto oznámení dal pokyn, aby vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli najvyššieho súdu. Zo spisového materiálu tiež vyplýva, že oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli 22. apríla 2008 a zvesené až po vyhlásení rozhodnutia 30. apríla 2008. Súčasťou spisu je aj zápisnica o vyhlásení rozsudku pred dovolacím súdom sp. zn. 5 Cdo 132/2007 z 30. apríla 2008. Súčasne bolo oznámenie podľa vyjadrenia najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 od 22. apríla 2008 zverejnené aj na jeho internetovej stránke.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Keďže postup najvyššieho súdu smeroval k verejnosti (informoval o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využila, alebo nie, čo vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 85/02), tvrdenia sťažovateľky o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s verejným prerokovaním veci a verejným vyhlásením rozsudku nie sú preto opodstatnené. Sťažovateľka tiež namieta, že vo veci sa malo nariadiť verejné pojednávanie a mala byť o ňom   upovedomená,   resp.   jej   právny   zástupca.   Tým,   že   najvyšší   súd   nenariadil pojednávanie, porušil jej označené práva.

Podľa   §   243a   ods.   1   OSP   dovolací   súd   rozhodne   o   dovolaní   spravidla   bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

Z § 243a ods. 1 OSP vyplýva, že nariadenie pojednávania v dovolacom konaní, aj keď ide o dovolanie proti rozsudku, je vecou úvahy a rozhodnutia dovolacieho súdu, čo súdu   umožňuje   použitie   slova   „spravidla“   v tomto   ustanovení.   Z   využitia   zákonom „povolenej“ možnej úvahy o nariadení pojednávania podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť   porušenie   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   14   ods.   1 medzinárodného paktu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   námietke   sťažovateľky,   že   v dovolacom   konaní   boli   porušené   princípy „rovnosti zbraní“ a „kontradiktórnosti konania“, pretože stanovisko odporcu k dovolaniu nebolo doručené jej právnemu zástupcovi, čím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, ústavný   súd   uvádza,   že   takáto   povinnosť   pre   najvyšší   súd   zo   žiadneho   procesného ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplývala. V   tejto   súvislosti   predmetné vyjadrenie   navyše   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   neboli   sťažovateľke známe.

3.   Ďalšou   námietkou   sťažovateľky   bolo   to,   že   najvyšší   súd   porušil „princíp neretroaktivity práva, teda jedného zo základných princípov právneho štátu...“, pretože „aplikoval zákon, ktorý nadobudol účinnosť až 8 mesiacov po vydaní rozsudku Krajského súdu, proti ktorému dovolanie smerovalo...“.

Z odôvodnenia označeného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že nedôvodné dovolanie sťažovateľky zamietol podľa § 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou OSP, keď rozsudok   odvolacieho   súdu   považoval   za   správny.   Dovolací   súd   dospel   výkladom jednotlivých   ustanovení   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) v spojení s vyhláškou   č.   83/1976   Zb.   Federálneho   ministerstva   pre   technický   a   investičný   rozvoj o všeobecných   technických   požiadavkách   na   výstavbu   v znení   neskorších   predpisov a vyhlášky č. 465/1991 Zb. Ministerstva financií Slovenskej republiky o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách   za   dočasné   užívanie   pozemkov   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   v čase uplatnenia jej nároku na odkúpenie bytu boli ešte platné, k záveru, že sťažovateľka sa nedôvodne   domáhala nahradenia   vôle   žalovaného   v   zmluve o   prevode   vlastníctva   bytu v dome, ktorý nevykazoval znaky bytového domu (§ 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.) alebo obytného domu spôsobilého sa pretransformovať na bytový dom. Na predaj takéhoto bytu sa podľa záverov dovolacieho súdu zákon č. 182/1993 Z. z. nikdy nevzťahoval a ani nevzťahuje, čo bolo na posúdenie sporu podstatné a smerodajné.

Tvrdenie sťažovateľky o porušení princípu „neretroaktivity“ (zákazu retroaktivity) nie   je   namieste   tiež   z   dôvodu,   že   dovolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   iba poukázal na tú skutočnosť, že jeho právny názor, ktorý v napadnutom rozhodnutí zaujal, našiel odozvu aj v novelizácii zákona č. 182/1993 Z. z. (zákon č. 268/2007 Z. z.). Nemožno preto vzhľadom na podstatu sporu súhlasiť s tvrdeniami sťažovateľky o aplikácii neplatného (a neúčinného) zákona v čase rozhodovania súdu. Uvedené odôvodnenie dovolacieho súdu treba chápať len ako poukaz na upresňujúcu právnu úpravu zákonodarcu v snahe odstrániť sporné výkladové problémy v praxi. Táto úvaha však nebola pre dovolací súd smerodajná a rozhodujúca, ale slúžila len na ilustráciu. Navyše krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Co 410/05 z 22. novembra 2006 jasne uviedol, že „sa právny vzťah medzi účastníkmi riadi zák. č. 182/93 Z. z. v znení účinnom do 31. 7. 1995“ (str. 2 rozsudku), čo potvrdil aj najvyšší súd vo svojom rozsudku na str. 4.

Preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, III. ÚS 107/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v danom prípade „sťažovateľka podala dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP“ z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd posúdil konanie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 132/2007 ako celok a tiež to, akú úlohu v ňom mal in concreto najvyšší súd. Najvyšší   súd   v danom   prípade   ako   dovolací   súd   sa   obmedzil   na   posúdenie   rozsudku odvolacieho súdu z právneho hľadiska. Najvyšší súd ako kasačný súd mohol dovolanie iba zamietnuť,   ak   by   došiel   k záveru,   že   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   je   správne, v opačnom prípade mohol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Najvyšší súd sa napokon po neverejnom prerokovaní rozhodol pre prvú možnosť a rozsudok odvolacieho súdu   sa   stal   konečným.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a jeho   dôvody   neobsahujú   také skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení   označených   práv,   a pri   posúdení   namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Dovolací súd právnu problematiku a podstatu konania vyriešil v súlade s právnym posúdením veci odvolacím   súdom,   a to,   že   sťažovateľka   sa   s   vyslovenými   závermi   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o jeho arbitrárnom prístupe a odňatí spravodlivosti. Ústavný súd v nadväznosti na to tiež uvádza, že obsahom označených práv podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo   na úspech   v   konaní   (II. ÚS   218/02, resp. III. ÚS 258/07). Preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2008