znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 367/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   F.,   B.,   Ing. J.   H.,   B.   a Ing.   L.   H.,   B., zastúpených advokátom JUDr. P. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 155/2005 z 27. júla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. F., Ing. J. H. a Ing. L. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2006   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   F.,   B.,   Ing.   J.   H.,   B.   a Ing.   L.   H.,   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 155/2005 z 27. júla 2006.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľov   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 20 C 25/01 z 3. júla 2003 žalobu Ing. P. Ž., B. (ďalej len „žalobca“) voči sťažovateľom o zaplatenie 340 000 Sk s príslušenstvom zamietol. Sťažovatelia vystupovali v predmetnom konaní ako žalovaní v druhom až štvrtom rade, ako žalovaný v prvom rade vystupoval v konaní V. S., B.

Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 10. februára 2005 sp. zn. 3 Co 313/2003 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že   sťažovateľov   ako   žalovaných   v druhom   až   štvrtom   rade   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi spoločne a nerozdielne 340 000 Sk s príslušenstvom a trovami konania. Voči žalovanému v prvom rade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   155/2005   z   27.   júla   2006   dovolanie sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   10.   februára   2005   zamietol.   Rozsudok dovolacieho súdu bol sťažovateľom doručený 15. augusta 2006.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   rozsudkom   dovolacieho   súdu   došlo   k porušeniu   ich základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy v nadväznosti najmä na ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy. Taktiež tvrdia, že predmetným   rozsudkom   došlo   aj   k porušeniu   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu v zmysle   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Svoje   tvrdenia   sťažovatelia   zakladajú   na   nasledovných   právnych   a vecných skutočnostiach.

Žalobca   sa   žalobou   z 21.   februára 1997   podanou   okresnému   súdu   domáhal voči sťažovateľom   splnenia   peňažného záväzku.   Na   odôvodnenie   svojho   nároku   uviedol,   že „žalovaní boli mojimi spoločníkmi v spoločnosti Č., s. r. o. B. Ja som zo spoločnosti vystúpil a v rámci majetkového vyporiadania sa mi žalovaní zaviazali zaplatiť dňa 18. 11. 1993 spolu sumu 480.100.- Sk do konca februára 1994 takto:...“. Ako dôkazy žalobca k žalobe pripojil výlučne dlžobné úpisy.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že na pojednávaní 17. júla 1997 žalobca predniesol, že predmetom konania nie sú pohľadávky, ktoré by vyplývali z jeho obchodného podielu, ale ide   o pohľadávky,   ktoré   vznikli   titulom   pôžičky,   ktorú   poskytol   ako   súkromná   osoba sťažovateľom, čo dokladoval dlžobnými úpismi. Túto argumentáciu neskôr žalobca doplnil podaním z 9. októbra 1997 označenom ako doplnenie návrhu, v ktorom ako dôvod dlhu uviedol,   že   tento   vznikol   na   základe   nevyplatenia   nesplatenej   pôžičky   poskytnutej sťažovateľom, ktorí dlh uznali jednak v dlžobných úpisoch a jednak ústne a čiastočnými splátkami.

Podľa sťažovateľov tým v konaní došlo k prekvalifikácii právneho nároku na pôžičku a k zmene   návrhu   v zmysle   ustanovenia   §   95   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“).   Následne   sťažovatelia   ústnymi   prednesmi   (na   pojednávaní   1.   decembra   1997, 26. januára 1998 a 13. marca 2001), ako aj písomnými podaniami (zo 4. decembra 1997 a 16. decembra 1997) žiadali, aby súd o tejto zmene rozhodol a pre prípad, že by sa tak stalo,   namietli   premlčanie   nároku   žalobcu,   pretože   jeho   zmenený   nárok   bol   uplatnený na okresnom súde 17. júla 1997, pričom premlčacia lehota tu uplynula koncom februára 1997.

Sťažovatelia poukazujú na to, že ani prvostupňový súd, ani odvolací súd o zmene návrhu žalobcu nijako nerozhodli, pričom však z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva,   že   tento   sa   s argumentáciou   sťažovateľov   o prekvalifikácii   nároku   žalobcom stotožnil.   Odvolací krajský   súd   však   uviedol,   že návrh   smeruje voči   sťažovateľom   ako fyzickým   osobám, k návrhu boli priložené dlžobné úpisy   a   aj zo samotného žalobného petitu je zrejmé, že sa žalobca domáhal zaplatenia finančných čiastok od sťažovateľov. Právna kvalifikácia je zrejmá aj z toho, že žalobca podal návrh okresnému súdu, ktorý v čase podania návrhu nebol príslušný na konanie podľa § 36b OSP. Okrem toho odvolací súd   uviedol,   že   zmena   právnej   kvalifikácie   (ak   by   k takej   došlo)   nároku   uplatneného žalobcom v žalobe nie je zmenou žaloby v zmysle § 95 ods. 1 OSP.

Sťažovatelia namietajú, že skutočnosť, že žalobca sa domáhal žalobou zaplatenia peňažnej sumy od sťažovateľov ako fyzických osôb, ešte nič neznamená. Rozhoduje totiž pravdivé   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   –   dôvod   uplatneného nároku   (§   79   ods.   1 OSP). Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú na to, že označenie účastníkov konania, označenie dôkazov a uvedenie, čoho sa žalobca domáha, Občiansky súdny poriadok uvádza iba   ako   ďalšie   náležitosti   žaloby.   Podstatnou   náležitosťou   návrhu   je   pravdivé   opísanie rozhodujúcich skutočností, návrh bez tohto pravdivého opísania by bol neúplný a vadný. V tejto súvislosti poukazujú na to, že rozhodujúce skutočnosti spočívali výlučne v tvrdení o vystúpení žalobcu zo spoločnosti a s tým spojeným majetkovým vyporiadaním žalobcu a sťažovateľov ako spoločníkov obchodnej spoločnosti. Ak teda žalobca na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 17. júla 1997 a v následnom podaní označenom ako doplnenie návrhu   uviedol,   že podanou   žalobou sa   domáha   nároku   titulom   zmluvy   o pôžičke,   kde zaviazaní   sú   sťažovatelia   ako   fyzické   osoby   (t.   j.   poprel   akékoľvek   spojenie so spoločnosťou), nepochybne tým z jeho strany došlo ani nie k doplneniu, ale k zásadnej zmene opísania rozhodujúcich skutočností. Takáto zmena je podľa názoru sťažovateľov zmenou návrhu v zmysle ustanovenia § 95 ods. 1 OSP.

Tým, že súd prvého stupňa o zmene návrhu žiadnym spôsobom nerozhodol, podľa názoru   sťažovateľov   sa   dopustil   inej   vady,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) OSP]. Odvolací súd mal pritom na takúto vadu prihliadať z úradnej povinnosti. Za takejto situácie podľa sťažovateľov existovali hneď tri dovolacie dôvody, a to existencia inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], ako aj rozhodnutie vo veci napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   keďže   súd   rozhodol   o   nároku,   o ktorého   prípustnosti nebolo súdom rozhodnuté [§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s ustanoveniami § 237 písm. e), § 79 a § 95 OSP]. Sťažovatelia v tejto súvislosti podotýkajú, že na tieto dôvody dovolania bol najvyšší súd povinný prihliadať ex offo, aj keď neboli v dovolaní uplatnené (§ 242 ods. 1 OSP).

Napriek   uvedenému   sa   však   najvyšší   súd   vysporiadal   s uvedenou   argumentáciou sťažovateľov v dovolaní tak, že

- sťažovateľmi   označenú   vadu   konania   (že   súd   prvého   stupňa   porušil   svoju   procesnú povinnosť rozhodnúť o zmene návrhu spočívajúcej v zmene rozhodujúcich skutočností) označil   ako   „zmenu   právnej   kvalifikácie“,   čím   dovolanie   vyložil   v rozpore   s jeho obsahom,

- ak keby v danom prípade išlo o zmenu návrhu, uvedené procesné pochybenie okresného súdu nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. e) OSP,

- v prípade, ak súd nerozhodne o zmene návrhu, nejde ani o inú vadu konania (§ 242 ods. 1   druhá   veta   OSP).   Podľa   najvyššieho   súdu   sťažovatelia   navyše   túto   vadu   ani bližšie nekonkretizovali, čo je podľa sťažovateľov v hrubom rozpore so systematikou, obsahom a logickým členením dovolania,

- v súvislosti s absenciou rozhodnutia o zmene návrhu sa nijako nevysporiadal s použitým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci).   Ak   predsa   odvolací   súd   stanovil,   že   v danom   prípade   o zmenu   návrhu   nešlo, nesprávne interpretoval ustanovenie § 95 OSP, teda vec nesprávne právne posúdil.

Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd sa samotným posúdením, či v danom prípade išlo o zmenu návrhu a či súd prvého stupňa bol povinný o nej rozhodnúť, vôbec nezaoberal a   len   konštatoval,   že   aj keby   k   takému   procesnému   porušeniu   došlo,   nejde o dovolací   dôvod.   Takýto   záver,   neodôvodnený   riadne   a presvedčivo,   je   s ohľadom na vyššie   uvedené   podľa   sťažovateľov   neudržateľný   a predstavuje   porušenie   ich označených   ústavných   práv   (čl.   46   ods.   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny),   resp.   práva vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy. Podľa sťažovateľov dovolací súd zasiahol do ich namietaných základných práv aj porušením ustanovenia § 95 ods. 1 OSP, znemožnením uplatnenia   námietky   premlčania,   ako   aj   rôznym   posudzovaním,   výkladom   a aplikáciou právnej normy v dvoch obdobných prípadoch.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd deklaroval porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 155/2005 z 27. júla 2006, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 155/2005 z 27. júla 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Z uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o právach uplatňovaných prostredníctvom žalôb v občianskoprávnych sporoch, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať správnosť skutkových a právnych záverov   všeobecných   súdov   ohľadne   sporných   práv   a povinností   účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   posúdiť,   či   spôsob   aplikácie   práva   všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia v konaní podľa čl. 127 ústavy namietajú.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 159/06).

Sťažovatelia   tvrdia,   že   nesprávnym   vyhodnotením   dôkazov   a právnymi   názormi najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu uvedenými v jeho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 155/2005 z 27. júla 2006 došlo k porušeniu ich ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy.

Mimo   petitu,   ktorý   je   jasne   oddelený   od   ostatných   častí   sťažnosti,   sťažovatelia uvádzajú aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   však   ústavný   súd pokladá za súčasť ich argumentácie. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit). Ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba o porušení tých práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú. Ústavný súd predpokladá, že tie práva, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, sú uvedené v petite ich sťažnosti, a preto rozhoduje len o nich.

Najvyšší   súd   výrok   svojho   (sťažovateľmi   napádaného)   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo 155/2005 z 27. júla 2006, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľov proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 313/2003 z 10. februára 2005, založil na týchto dôvodoch: „Dovolatelia vadu konania [§ 237 písm. e) O. s. p.] videli v tom, že súd vo veci konal a rozhodol o žalobcom zmenenej žalobe napriek tomu, že nebolo rozhodnuté o zmene žaloby v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p., spočívajúcej v zmene právnej kvalifikácie za súčasnej zmeny skutkového stavu, než bol opísaný v pôvodnej žalobe. Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. e) O. s. p., ktorej existencia by mala za následok zmätočnosť rozhodnutia a potrebu zrušenia takéhoto rozhodnutia. I v prípade, že by ústny prednes žalobcu na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 17. júla 1997 a písomné doplnenie návrhu z 9. októbra 1997 bolo možné považovať za zmenu žaloby v zmysle § 95 O. s. p. tak ako to tvrdia žalovaní, nedostatok rozhodnutia súdu o zmene žaloby nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. e) O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 58/97, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 62/1998). Dovolací súd sa preto otázkou, či v danom prípade išlo o zmenu žaloby   alebo   nie,   nezaoberal   a námietku   žalovaných   uvedenú   v tomto   smere   v dovolaní neposudzoval,   keďže   nemá   vplyv   na   vyššie   uvedený   právny   záver   o neexistencii   vady v zmysle § 237 písm. e) O. s. p.

Inou vadou konania (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich   postup súdu   v občianskom   súdnom konaní.   Vadu   tejto   povahy dovolatelia v dovolaní   síce   namietali,   ale   v čom   mala   táto   vada   spočívať   bližšie   nekonkretizovali. Ak mali na mysli, že spočíva v procesnom pochybení súdu, keď nerozhodol o zmene žaloby, dovolací súd, aj za predpokladu, že by sa súd dopustil tohto procesného pochybenia tým, že v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p. uznesením nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, nepovažuje ani túto prípadnú procesnú vadu za vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ktorá by v takomto prípade naplňovala predpoklady dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.

Z obsahu dovolania žalovaných 2/ až 4/ vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňujú aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak dovolací súd posúdil vec podľa   normy,   ktorá   na   daný   skutkový   stav   nedopadá,   alebo   právnu   normu   síce   určil správne,   avšak   nesprávne   ju   interpretoval   alebo   ju   na   daný   skutkový   stav   nesprávne aplikoval.   Úlohou   dovolacieho   súdu   v prípade   dovolania,   odôvodneného   nesprávnym právnym posúdením veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.], je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Podľa   ustanovenia   §   657   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o pôžičke   prenecháva veriteľ   dlžníkovi   veci   určené   podľa   druhu,   najmä   peniaze,   a dlžník   sa   zaväzuje   vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa   nevyžaduje   písomná   forma,   takže   táto   zmluva   môže   byť   uzavretá   i ústne   alebo konkludentným   spôsobom.   Podstatnou   náležitosťou   obsahu   takejto   dohody   je   okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou   zmluvou   (kontraktom),   k jej   uzavretiu   zákon   vyžaduje   i skutočné   odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania medzi žalobcom a žalovanými 2/ až 4/ bola uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným 2/ až 4/ pôžičku peňazí v sume 340 000 Sk, ktorú sa zaviazali vrátiť do konca februára 2004 (správne má byť 1994, pozn.) a že táto pôžička im bola poskytnutá ako fyzickým osobám.   Tvrdenie žalovaných 2/ až 4/, že v danom prípade išlo o pôžičku pre obchodnú spoločnosť Č., s. r. o., v ktorej boli spolu so žalobcom spoločníkmi, bolo vyvrátené výpoveďami svedkov JUDr. T. J.,   ktorá   sa   ako   právna   poradkyňa   zúčastňovala   rokovaní   medzi   účastníkmi   konania týkajúcich sa ich vzájomných finančných transakcií, vrátane predmetnej pôžičky, ako i J. Š., vykonávajúceho   funkciu   konateľa   danej   obchodnej   spoločnosti   v rozhodnom   čase,   ktorí zhodne potvrdili, že žalobca poskytol žalovaným 2/ až 4/ pôžičku ako fyzická osoba fyzickým osobám,   že   úmyslom   účastníkov   tohto   zmluvného   vzťahu   nebolo   poskytnutie   pôžičky obchodnej spoločnosti Č., s. r. o. Svedok J. Š. naviac potvrdil, že peniaze z tejto pôžičky boli za jeho prítomnosti žalobcom odovzdané žalovaným 2/ až 4/ a že on ako konateľ spoločnosti Č., s. r. o. žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzatváral a že ani suma peňazí, ktorá bola predmetom pôžičky medzi účastníkmi konania, nebola do účtovného stavu spoločnosti zaevidovaná.   Toto   tvrdenie svedka bolo   preukázané aj   účtovnými   a daňovými dokladmi za roky 1993 a 1994.

Dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že pohľadávka zo zmluvy o pôžičke   uzavretej medzi   žalobcom   ako veriteľom a žalovanými   2/   až 4/   ako dlžníkmi, na základe ktorej im bola poskytnutá pôžička 340 000 Sk, ktorú sa zaviazali vrátiť do konca februára 1994, vznikla platne. V danom prípade žalovaní 2/ až 4/ v konaní nepreukázali, že by   úmyslom   účastníkov   pri   uzatváraní   tohto   právneho   úkonu   (zmluvy   o pôžičke)   bolo zastrieť iný právny úkon, ktorým podľa ich tvrdenia malo byť poskytnutie pôžičky inému subjektu – obchodnej spoločnosti Č., s. r. o. Pokiaľ dovolatelia ako dôkaz o disimulácii právneho   úkonu   považujú   dlžobný   úpis   z   18.   novembra   1993,   z tohto   dlžobného   úpisu nemožno takýto záver vyvodiť. Z predmetného dlžobného úpisu vyplýva, že žalovaní 2/ až 4/ potvrdzujú, že sú spoločne a nerozdielne dlžní žalobcovi čiastku 340 000 Sk a ich záväzok splatiť uvedenú čiastku do konca februára 1994. Týmto dlžobným úpisom žalovaní 2/ až 4/ ako dlžníci len písomne potvrdili, že dlhujú žalobcovi ako veriteľovi určitú finančnú čiastku; simulácia iného právneho úkonu, pre ktorú by bol tento iný právny úkon neplatný, z neho nevyplýva. Dovolateľmi v dovolaní presadzovaný iný výklad vôle účastníkov pri uzatváraní zmluvy   o pôžičke   je   v rozpore   s interpretačným   pravidlom   výkladu   prejavu   vôle ustanoveným   v   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   pretože   prejavenej   skutočnej   vôli konajúcich   strán   dáva   iný   zmysel,   ako   v skutočnosti   má.   V danej veci,   ako   to vyplýva z vykonaného dokazovania, došlo aj k odovzdaniu peňazí dlžníkom (žalovaným 2/ až 4/), z ktorého   dôvodu   taktiež   nemožno zmluvu o pôžičke uzavretú   medzi účastníkmi   konania považovať za neplatnú. V tomto smere dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho   súdu,   v ktorom   hodnotí   vážnosť   vôle   žalovaných   2/   až 4/   k predmetnému právnemu úkonu z aspektu konkrétnych okolností, za ktorých bola zmluva o pôžičke z ich strany   uzavretá,   s ktorými   závermi   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje,   keďže   zodpovedajú zistenému   skutkovému   stavu   danej   veci.   Záverom   treba   uviesť,   že   z hľadiska   platnosti zmluvy   o pôžičke   je   bez   právneho   významu   ďalšie   použitie   finančných   prostriedkov získaných   žalovanými   2/   až   4/   na   základe   predmetnej   zmluvy   o pôžičke;   nie   je   teda rozhodujúce, akým spôsobom dlžník požičané peniaze použije.

Pokiaľ   dovolatelia   v dovolaní   uplatnili   námietku   premlčania   nároku   žalobcu na vrátenie   pôžičky,   táto   námietka   je   nová;   v preskúmavanom   konaní   nebola   nikým z dovolateľov prednesená a takýto poznatok ani inak nevyšiel najavo.   Na nové tvrdenie v dovolacom konaní nemožno prihliadnuť. Konanie na dovolacom súde má preskúmavaciu povahu. To znamená, že správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno hodnotiť s prihliadnutím na nové skutočnosti, ktoré nemohol odvolací súd brať do úvahy,   lebo   mu   neboli   známe;   nevyplývali   z výsledkov   dokazovania   ani   z prednesov účastníkov.   Dovolatelia   mali   možnosť   využiť   svoje   právo   v   konaní   pred   súdom   prvého stupňa   a pred   odvolacím   súdom   a uplatniť   námietku   premlčania.   Keď   tak   neurobili, nemožno   vytýkať   odvolaciemu   súdu,   že   k nej   neprihliadol.   Preto   ani   v tomto   prípade odvolací súd svojím postupom nenaplnil skutkovú podstatu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu správny a keďže nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných 2/ až 4/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   3   Cdo   155/2005 z 27. júla 2006 (s prihliadnutím na obsah rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 3 Co 313/2003 z 10.   februára 2005,   ktorý   bol   v dovolacom   konaní preskúmavaný) dospel   ústavný   súd k názoru,   že   zo   záverov   najvyššieho   súdu,   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Citované   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel právnych noriem aplikovaných v danej veci.   Výklad   uvedených   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch vysporiadania vzťahov z pôžičky.   Obsah   predložených,   veci   sa   týkajúcich   listinných   dôkazov   v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované najvyšším súdom.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu (v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že z argumentácie sťažovateľov a z obsahu listín pripojených k sťažnosti, nevyplýva možnosť opačného záveru pri prerokovaní sťažnosti v merite veci. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006