SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 366/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Urbanom, advokátska kancelária, Uhrova 18,Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právomna primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako ajporušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 a rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právomna primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1ústavy, porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokoluk dohovoru (ďalej len,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.10 Sžso 24/2012.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenompodľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pred krajským súdom pod sp. zn. 21 S 21/2012domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s., Ulica 29. augusta 8 10,̶Bratislava (ďalej len „žalovaná“), č. 10012-2/2012-BA z 20. januára 2012. Týmtorozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila prvostupňovérozhodnutie svojej pobočky Martin č. 200-011940-CA02/2011 z 27. októbra 2011,ktorým bola sťažovateľke určená výška nemocenského za obdobie od 9. septembra 2011do ukončenia dočasnej práceneschopnosti v sume 0 €. Dôvodom rozhodnutia žalovanej bolzáver, že sťažovateľka ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba nemala v rozhodujúcomobdobí povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, a preto pobočka žalovanej nemalaz čoho nemocenské vypočítať.
V žalobe proti rozhodnutiu žalovanej sťažovateľka namietala formalistický prístupžalovanej pri výklade relevantných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnompoistení“). Podľa názoru sťažovateľky § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení „určuje len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na nemocenské poistenie, ak má osoba viac nemocenských poistení, pričom cieľom zákonodarcu bola tá skutočnosť, aby osoby poistené z viacerých povinných alebo aj dobrovoľných poistení vedeli určiť poradie vymeriavacích základov z jednotlivých poistení a aby pri prípadnom dosiahnutí maxima vymeriavacieho základu niektorého, prípadne viacerých poistení podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona nemali povinnosť platiť poistné nad zákonný rámec. Malo ísť skôr o ochranu nemocensky poistených osôb pred platením poistného z viacerých poistení nad rámec maxima, avšak nevylučuje právo platiť poistné nad tento zákonný rámec, ak pre určité okolnosti, ktoré môžu v budúcnosti nastať, si chcú platiť poistné aj z iných poistení. Už samotné zavedenie inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia dávalo priestor pre pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume.“.
Sťažovateľka vo svojej žalobe argumentovala aj vývojom právnej úpravy obsahujúcejod 1. januára 2011 vylúčenie určených okruhov osôb z možnosti dobrovoľnéhonemocenského poistenia. K tomu dodáva, že „zákonodarca však nevylúčil z dobrovoľného poistenia osoby, ktoré majú maximálny vymeriavací základ z iného, povinného nemocenského poistenia a žiadny štátny orgán nemôže svojvoľne rozširovať okruh vylúčených osôb z dobrovoľného nemocenského poistenia... bolo úplne v súlade so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) dobrovoľne nemocensky poistí a to z vymeriavacieho základu, ktoré si sama určí v rozmedzí od zákonného minima po zákonné maximum... Tým, že žalobkyni nebol uznaný maximálny vymeriavací základ dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnila ju žalovaná s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustila voči žalobkyni diskriminácie... Výklad žalovanej diskriminuje skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom menej.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 žalobusťažovateľky zamietol. Po zhrnutí relevantných ustanovení právnej úpravy,ako aj nesporných skutkových okolností prípadu konštatoval, že podľa § 138 ods. 10písm. a) druhého bodu zákona o sociálnom poistení „bol v úhrne vymeriavací základ mesačne najviac v období od 01. júla do 31.12.2010 suma 1.116,75 Eur. Správne žalovaná vychádzala z tohto ustanovenia, že vymeriavací základ v úhrne mesačne je najviac suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie. Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že v prípade, ak má poistenec viacero poistných vzťahov (v danom prípade zo zamestnania a ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba), odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do Sociálnej poisťovne, vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac z maximálneho vymeriavacieho základu, ktorý žalobkyňa dosiahla ako zamestnankyňa prokuratúry. Zároveň správne žalovaná aplikovala ustanovenia § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého, ak poistenec vykonáva teda v súbehu zárobkovú činnosť a súčasne je aj dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, poistné na nemocenské poistenie sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti... V zmysle ust. § 138 ods. 10 písm. a) v spojení s § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z. pre stanovenie výšky vymeriavacieho základu pre platenie poistného na nemocenské poistenie žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa prihliada na vymeriavacie základy, ktoré žalobkyňa dosiahla v rozhodujúcom období z výkonu zamestnania. Žalobkyňa bola teda povinná... pri aplikácii ust. § 138 ods. 17 zákona platiť prednostne poistné na nemocenské poistenie z poistného vzťahu zamestnankyne. S poukazom na to, že tu dosiahnutý vymeriavací základ žalobkyne dosiahol výšku zodpovedajúcu maximálnemu vymeriavaciemu základu, vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa za každý kalendárny mesiac v období súbehu s povinným nemocenským poistením znížil na 0 Eur...“.
Krajský súd odkázal aj na § 54 ods. 10 v spojení s § 140 ods. 1 písm. a) zákonao sociálnom poistení regulujúce časové úseku vylúčené ex lege z rozhodujúceho obdobiana zistenie denného vymeriavacieho základu pre účel platenia poistného na nemocensképoistenie. V prípade sťažovateľky to znamenalo, že sa z jej „rozhodujúcim obdobím na zistenie denného vymeriavacieho základu... bolo obdobie od 1. 8. 2010 do 31. 12. 2010, s tým, že z rozhodujúceho obdobia bolo vylúčené obdobie od 27.10.2010 do 31.12.2010, kedy bolo žalobkyni poskytované materské. V období od 1.10.2010 do 26.10.2010 dosiahla žalobkyňa maximálny vymeriavací základ ako povinne nemocensky poistená zamestnankyňa, následne jej bolo poskytované materské. Preto nebola povinná žalobkyňa platiť poistné v mesiaci október 2010 ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba. Vymeriavacím základom na platenie poistného z poistného vzťahu zamestnankyne za obdobie od 1. 10. 2010 do 26. 10. 2010 bola suma 936,78,- EUR, teda maximálny vymeriavací základ..., preto sa vymeriavací základ za toto obdobie znížil na nulu. Nebolo sporné, že žalobkyni bolo do konca roka 2010 poskytované materské, preto nebola povinná platiť poistné na nemocenské poistenie ako povinne nemocensky poistená zamestnankyňa a ani ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba za tieto mesiace...
Na základe uvedeného je potom správny záver žalovanej, že ak je dobrovoľne nemocensky poistená osoba zároveň aj nemocensky poistená ako zamestnankyňa,... a z tohto poistného vzťahu jej vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie dosiahol zákonom stanovenú hranicu mesačne v úhrne najviac (u žalobkyne 1.116,75 EUR), z vymeriavacieho základu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby poistné na nemocenské poistenie naplatí, tu je teda v danom súbehu poistení znížený vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie z dobrovoľného nemocenského poistenia znížený na nulu. A teda bol súčet vymeriavacích základov, z ktorých bola žalobkyňa ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba povinná platiť poistné na nemocenské poistenie v rozhodujúcom období 0 EUR... Potom suma poistného zaplatená z vyššieho vymeriavacieho základu ako je maximálny vymeriavací základ bola poistným zaplateným bez právneho dôvodu, ktoré bolo žalobkyni vrátené.“.
Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňomnamietala nesprávne právne posúdenie veci v podstate rovnakou argumentáciou, akúpredniesla v žalobe adresovanej krajskému súdu.
Najvyšší súd rozsudkom zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil, pretože „nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu...“. Na podkladeskutkových okolností sťažovateľkinho prípadu najvyšší súd doplnil, že „vymeriavací základ v úhrne mesačne najviac je suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie. Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak má poistenec viacero poistných vzťahov, odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do Sociálnej poisťovne, vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac z maximálneho vymeriavacieho základu. V zmysle § 138 ods. 17 zákona... ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je DNPO poistné na nemocenské postenie, sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti. Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na poistencov, ktorí sú súbežne nemocensky poistení ako zamestnanci aj ako dobrovoľne nemocensky poistené osoby. V takom prípade zákon presne stanovuje poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje relevantné ustanoveniaústavy, dohovoru, dodatkového protokolu, Listiny základných práv a slobôd, zákonao sociálnom poistení i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)a formuluje názor, podľa ktorého § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákonao sociálnom poistení „umožňujú dva rozdielne výklady, jeden prezentovaný súdmi, žalovanou (a jej pobočkou) a druhý sťažovateľkou.
... súdy aj žalovaná v danom prípade vyložili dané ustanovenia striktným gramatickým výkladom bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne a spravodlivo vyložili jeho obsah a zmysel. Takýto výklad je v rozpore s čl. 12 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s článkom 1 ods. 1 ústavy, s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva. Sťažovateľka predvídala a očakávala v dobrovoľnom nemocenskom poistení kompenzáciu strateného príjmu pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) a preto sa dobrovoľne nemocensky poistila.“.
Na podklade judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa prednosti ústavne konformnéhovýkladu, zákazu diskriminácie a viazanosti štátnych orgánov zákonom sťažovateľka dôvodí,že „pri určení vymeriavacieho základu pre určenie dávky nemocenského poistenia sú orgány verejnej moci (žalovaná) povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio pro mitius.“.
V nadväznosti na citované sťažovateľka opakuje argumentáciu o výklade § 138ods. 17 a § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení tak, ako ju prednieslaaj v žalobe proti rozhodnutiu žalovanej adresovanej krajskému súdu. Zvýrazňuje účeldobrovoľného nemocenského poistenia a tvrdí, že ňou preferovaný výklad dotknutýchustanovení zákona o sociálnom poistení „sám zákonodarca... otvorene aj v médiách propagoval, keď hovoril o možnosti a vhodnosti dobrovoľného nemocenského pripoistenia sa tehotných žien za účelom zvýšenia materského ako nemocenskej dávky (aj keď zákonná úprava bola medzičasom zmenená)“. Preto „tým, že súdy ani žalovaná a jej pobočka neuznala sťažovateľke maximálny vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnili ju s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustili voči sťažovateľke diskriminácie a nespravodlivosti“.
Na podporu svojich sťažnostných dôvodov sťažovateľka modeluje príklad trochdobrovoľne nemocensky poistených osôb, z ktorých prvá sa ocitla v situácii identickej s tousťažovateľkinou, druhá poistenkyňa je «súčasne zamestnankyňa s vymeriavacím základom na platenie povinného nemocenského poistenia v sume 100 € a poistenkyňa č. 3 je dobrovoľne nezamestnaná osoba, pracujúca na území SR aj v zahraničí striedavo, bez pracovnej zmluvy a z príjmov neodvádza daň ani odvody a poistné, hoci jej „čierne príjmy“ sú v sume podobnej alebo vyššej ako má poistenkyňa č. 1». Podľa sťažovateľkypotom „k rozdielnemu zaobchádzaniu dôjde v roku 2011, keď poistenkyne čerpajú rodičovskú dovolenku a v rovnakej dobe sa stanú práceneschopnými, všetky poberajú len rodičovský príspevok (rovnaký) a prídavok na jedno dieťa, ktoré sú u všetkých rovnaké. Ani jedna nie je povinne nemocensky poistená, lebo nástupom na rodičovskú dovolenku sa prerušilo povinné nemocenské poistenie poistenkyniam č. 1 a č. 2 podľa § 26 ods. 1 písm. e) zákona s fikciou zániku podľa ods. 5 daného ustanovenia. Všetky sú dobrovoľne nemocensky poistené osoby, ktoré naďalej platia poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie z nimi určeného maximálneho vymeriavacieho základu, t. j. 1 116,75 €. Po požiadaní pobočky žalovanej Martin o nemocenskú dávku v dobe práceneschopnosti žalovaná výkladom ustanovenia § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákona účinného do 31.12.2010... rozhodne vo všetkých troch rovnakých prípadoch rôzne. Poistenkyni č. 1 prizná nemocenskú dávku v sume 0 €, nakoľko keďže mala maximálny vymeriavací základ z povinného nemocenského poistenia, nebola povinná platiť na dobrovoľné nemocenské poistenie a teda vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia je 0 €. Poistenkyni č. 2 prizná dávku vypočítanú z vymeriavacieho základu 1 016,75 €, teda z rozdielu maximálneho vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zákona, ktorý dosiahla z oboch poistení (hoci súčet oboch vymeriavacích základov bol vyšší ako zákonné maximum) a povinného nemocenského poistenia, teda de facto z rozdielu maximálneho vymeriavacieho základu z dobrovoľného a povinného nemocenského poistenia. A poistenkyni č. 3 prizná dávku z maximálneho vymeriavacieho základu dobrovoľného nemocenského poistenia – 1 116,75 €, t. j. maximálnu nemocenskú dávku. Čiže výsledkom je, že osoby, ktoré sa dostali do rovnakého postavenia budú mať za rovnakých podmienok rôzne dávky, čo nie je spravodlivé.“.
Citujúc z judikatúry ústavného súdu i Súdneho dvora Európskej únie potomsťažovateľka dôvodí, že „v danom prípade, keď sa všetky poistenkyne nachádzajú v postavení ženy na rodičovskej dovolenke, počas ktorého sú práceneschopné a sú dobrovoľne nemocensky poistené z najvyššieho vymeriavacieho základu, majú rovnaké postavenie a preto sa v prípade nároku na nemocenskú dávku musí s nimi zaobchádzať rovnako. Ako je zrejmé z príkladov, výklad súdov a žalovanej diskriminuje skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili n poistnom menej. Čo je o to absurdnejšie, diskriminuje tú skupinu poistenkýň, ktoré sa do nevýhodnej situácie dostali v dôsledku toho, že ako zamestnankyne zarábali viac, resp. platili poistné povinne, na úkor tých, čo povinní poistenie neplatili, resp. platili menej a zaplatili na poistnom v konečnom dôsledku menej. Teda výška nemocenskej dávky podľa výkladu súdu a žalovanej rastie v závislosti od zníženia vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia... Takýto výklad zákona je nespravodlivý, nakoľko znevýhodňuje ženy na rodičovskej dovolenke, ktoré boli zamestnankyňami, v závislosti od príjmu, ktorý ako pracujúce dostávali a zvýhodňuje najmä tie, ktoré nepracovali, neodvádzali dane a nemocensky sa dobrovoľne poistili.“.
Podľa sťažovateľky „nemožno akceptovať výklad, ktorý v rovnakých podmienkach (vymeriavací základ v rozhodujúcom období maximálny, neexistencia povinného nemocenského poistenia počas rodičovskej dovolenky, vznik dočasnej pracovnej neschopnosti), diskriminuje poistenca v závislosti od toho, aký mal vymeriavací základ z povinného a z dobrovoľného poistenia. Cieľom zákonodarcu pri zavedení inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia nebolo znevýhodniť jednu skupinu poistencov (povinných) na úkor inej (dobrovoľných), ale dať možnosť všetkým bez rozdielu participovať na nemocenskom poistení a to aj formou dobrovoľného poistenia a preto ani súdy ani žalovaná nemôže vykladať ustanovenia zákona tak, aby v rozpore s ústavou diskriminovali jednotlivých poistencov z jednotlivých druhov poistení.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezomtakto rozhodol:
„a) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.
b) Základné právo sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.
c) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013 a vracia vec Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.
d) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 €, ktoré sú Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľke a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
e) Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 583,12 €, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
f) Týmto taktiež žiadam, aby všetky identifikačné údaje sťažovateľky, ako aj jej právneho zástupcu, boli pri akomkoľvek zverejňovaní údajov z tohto konania zo strany Ústavného súdu SR anonymizované.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013 doplnila sťažovateľka svojusťažnosť o splnomocnenie vystavené zvolenému právnemu zástupcovi.
Sťažovateľka doručila 23. mája 2014 ústavnému súdu podanie označenéako „oznámenie novej skutočnosti“, v ktorom informovala, že ústavnému súdu doručilaďalšiu sťažnosť „zo dňa 02.05.2014“ proti iným rozsudkom krajského súdu a najvyššiehosúdu, avšak „ide o obdobnú vec nemocenského poistenia ako predchádzajúca... len pre iné obdobie trvania práceneschopnosti v tom istom roku“. Sťažovateľka zdôraznila skutočnosť,že z rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. 9 Sžso 48/2012,proti ktorému okrem iného jej druhá sťažnosť smeruje, „sa dá vydedukovať, že nakoľko sa z rozhodujúceho obdobia vylúčilo celé obdobie platenia poistného na dobrovoľné nemocenské poistenie a zároveň poistenie existuje a trvá, nemožno teda uplatniť ust. § 55, lebo vymeriavací základ je nulový... a prichádza do úvahy použitie pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa § 57 citovaného zákona. A nakoľko každé poistenie sa posudzuje samostatne, na vymeriavací základ z povinného nemocenského poistenia pritom nemožno prihliadať.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv rozsudkom krajského súdu č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľkya jej práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súduč. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 ústavný súd uvádza, že išlo o prvostupňovýrozsudok súdu v konaní o tzv. správnej žalobe, a preto mala sťažovateľka podľa § 250ja ods.1 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenúmožnosť aj využila, a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (najvyšší súdv odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúciz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konaťa rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, právzaručených dohovorom a dodatkovým protokolom. Z tohto dôvodu ústavný súdsťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkou označených základných práv,práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súduč. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03,II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).
Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu citovaných článkov ústavy i čl. 6 ods. 1dohovoru došlo ústavne nekonformným výkladom § 138 ods. 10 písm. a) a § 138 ods. 17zákona o sociálnom poistení, v dôsledku čoho jej bola priznaná nemocenská dávkaz dobrovoľného nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti od 9. septembra2011 do 10. októbra 2011 v sume 0 €. Žalovaná a všeobecné súdy konajúcev sťažovateľkinej veci takto na zistený stav veci použili právne normy, ktoré interpretovaliústavne nesúladným spôsobom, čím sťažovateľke nebola reálne poskytnutá súdna ochrana.
Podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení vymeriavací základv úhrne je mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom,povinne nemocensky poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľnenemocensky poistenou osobou
1. v období od 1. januára do 30. júna kalendárneho roka 1,5-násobok jednejdvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku,ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocensképoistenie,
2. v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka 1,5-násobok jednejdvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku,ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie.
Podľa § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení... ak poistenec vykonáva zárobkovúčinnosť a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovopoistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocensképoistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platívždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...Žalovaná pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky o nemocenskú dávku z dobrovoľnéhonemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti v septembri a októbri 2011konštatovala, že hoci v druhom polroku 2010 sťažovateľka poistné na dobrovoľnénemocenské poistenie istý čas platila (neskôr to už nebolo možné, pretože poberalamaterské), toto bolo zaplatené bez právneho dôvodu, pretože ako zamestnankyňaprokuratúry vykázala z poistného plateného na základe povinného nemocenského poisteniamaximálny vymeriavací základ v zmysle § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnompoistení. Preto vychádzajúc z účinnej právnej úpravy bol vymeriavací základ, z ktorého samalo vypočítať nemocenské dávka, rovný nule (§ 55 zákona o sociálnom poistení), a tak ajsamotná nemocenská dávka bola 0 €.
Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že poistné na dobrovoľné nemocensképoistenie v druhom polroku 2010 platila práve preto, aby sa neskôr ako osoba čerpajúcarodičovskú dovolenku pre prípad práceneschopnosti vyhla situácii, keď nebude mať nárokna nemocenské.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bolaopodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názornatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02)
Podľa názoru ústavného súdu právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa so závermikrajského súdu ako súdu prvostupňového stotožnil, nevykazujú signály arbitrárnostialebo zjavnej neodôvodnenosti.
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.Ústavný súd preto posudzoval rozsudok najvyššieho súdu v spojitosti s prvostupňovýmrozsudkom krajského súdu.
Pre odôvodnenie svojho už sformulovaného právneho názoru vedúcehok odmietnutiu sťažnosti v relevantnej časti ako zjavne neopodstatnenej považuje ústavný súdza potrebné zvýrazniť niektoré rozhodujúce okolnosti sťažovateľkinho prípadu.
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka si9. septembra 2011 nárok na nemocenské uplatnila predložením druhého dielu potvrdeniao dočasnej práceneschopnosti z poistného vzťahu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby.O nemocenské teda požiadala ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba na príslušnomtlačive. Na základe takto formulovanej žiadosti potom pobočka žalovanej rozhodla,že výška nemocenského vo vzťahu k sťažovateľke ako dobrovoľne nemocensky poistenejosobe za príslušné obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti je 0 €.
Celý rozhodovací proces žalovanej sa teda pri rešpektovaní obsahu žiadostisťažovateľky sústredil výlučne na skúmanie jej nároku plynúceho z dobrovoľnéhonemocenského poistenia. To zodpovedá § 58 ods. 1 zákona o sociálnom poistení,podľa ktorého nárok na nemocenskú dávku sa posudzuje samostatne z každéhonemocenského poistenia.
Pri izolovanom hodnotení výsledku rozhodovacieho procesu vedenéhopred žalovanou a následne preskúmavaného krajským súdom a najvyšším súdom sa môžezdať, že právna argumentácia, na ktorej sťažovateľka založila svoj sťažnostný petito porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konaniev spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, je dôvodná.
Úlohu ústavného súdu prioritne netvorí hodnotenie dodržiavania zákonnosti orgánmiverejnej moci. To patrí všeobecným súdom ako „pánom zákonov“ (ako už bolo uvedené).Ústavný súd môže zasiahnuť v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba vtedy, ak prípadnánezákonnosť či nesprávny výklad orgánu verejnej moci nedovolene zasiahne do základnéhopráva alebo slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a tým nadobudne povahuústavne nekonformnej interpretácie.
Ústavnú nekonformnosť výkladu žalovanej i krajského súdu a najvyššieho súdu vidísťažovateľka v tom, že popreli účel dobrovoľného nemocenského poistenia spočívajúcivo vytvorení možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume“. Citovaný účel sťažovateľka identifikovala správne, otázkou však zostáva, či orgány verejnej moci konajúce o jej žiadosti tento účel naozaj nepriznaním nemocenského z dobrovoľného nemocenského poistenia popreli.
Pri hľadaní odpovede na položenú otázku nemožno ignorovať komplexnejší pohľad na sťažovateľkin prípad, ktorý je daný faktom, že sťažovateľka bola v rozhodujúcom období nielen dobrovoľne nemocensky poistená, ale aj povinne nemocensky poistená ako zamestnankyňa prokuratúry. Okrem toho z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka od 22. júna 2011 čerpala rodičovskú dovolenku, jej povinné nemocenské poistenie preto 9. septembra 2011 netrvalo, a tak by ani so žiadosťou o nemocenské z povinného nemocenského poistenia nebola úspešná.
Ak sťažovateľka v čase podania žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia čerpala rodičovskú dovolenku, potom prekážkou pre výkon jej práce ako zamestnankyne bol výkon osobnej starostlivosti o dieťa, a nie dočasná pracovná neschopnosť.
Účelom poskytovania nemocenských dávok je nahradiť uchádzajúci príjem. Dočasnápracovná neschopnosť počas zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa však nemôžespôsobiť stratu príjmu, keďže dotknutá osoba nevykonáva prácu. Na to nadväzujúcenepriznanie nemocenského preto v popísanej situácii nemôže za žiadnych okolností narúšaťúčel nemocenského podľa druhého dielu druhej hlavy prvej časti zákona o sociálnompoistení.
Zákonodarca teda do zákona o sociálnom poistení neinkorporoval § 26 ods. 1 písm. e) a § 26 ods. 5 s ich ďalšími právnymi dôsledkami (§ 30 zákona o sociálnom poistení) náhodou. Navyše, čerpanie rodičovskej dovolenky sa spája s poberaním rodičovského príspevku ako štátnej sociálnej dávky, ktorou podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v roku 2011 štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.
V identifikovanej situácii, v ktorej sa nachádzala v septembri 2011 sťažovateľka, teda nepriznaním nemocenského z dobrovoľného nemocenského poistenia nemohlo dôjsť k popretiu účelu tohto druhu nemocenského poistenia, ktorý sťažovateľka správne charakterizovala ako vytvorenie možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume“. Sťažovateľka totiž pred vznikom dôvodu deklarovanej dočasnej pracovnej neschopnosti prácu nevykonávala (od 22. júna 2011) z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky, a tak ani nemohla strácať príjem, ktorý by jej eventuálne priznané nemocenské malo nahradiť.
Sťažovateľkine očakávania, ktoré vtelila do platenia poistného na dobrovoľné nemocenské poistenie v druhom polroku 2010, boli založené na nesprávnej aplikácii správne identifikovaného účelu dobrovoľného nemocenského poistenia na jej prípad. Dobrovoľné nemocenské poistenie totiž plní sťažovateľkou citovaný účel u tých poistencov, ktorí z povinného nemocenského poistenia vykazujú vymeriavací základ pre platenie poistného nepresahujúci maximálnu hranicu určenú v § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení a chcú si pre prípad pracovnej neschopnosti zabezpečiť určitý štandard nemocenského. Sťažovateľka sa však v takej situácii nenachádzala, pretože, ako už bolo viackrát zdôraznené, z povinného nemocenského poistenia dosahovala vzhľadom na výšku svojho príjmu maximálny vymeriavací základ. Správne potom postupovala žalovaná, keď sťažovateľke bez právneho dôvodu zaplatené poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie vrátila.
Vychádzajúc z formulovaných záverov ústavný súd akceptuje konštatovanie krajského súdu o správnosti právneho posúdenia sťažovateľkinej žiadosti o nemocenské žalovanou. Dôsledkom toho je absencia ústavne relevantných pochybností o potrebnej kvalite sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý sa s právnymi závermi krajského súdu ako súdu prvého stupňa stotožnil.
Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje striktne gramatický výklad dotknutých ustanovení zákona o sociálnom poistení žalovanou. Hoci ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach (uvádza ich aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti) podrobil ústavno- právnej kritike takúto výkladovú metódu, neznamená to, že gramatický alebo doslovný výklad je a priori za každých okolností ústavne neakceptovateľný. V kontinentálnom systéme písaného práva musia orgány aplikujúce právo prihliadať v prvom rade na dikciu zákona a len v prípade, že jazykové vyjadrenie právnej normy pripúšťa s ohľadom na posudzovaný prípad viacero právnych záverov, je povinnosťou orgánu verejnej moci prikloniť sa k ústavne konformnému výkladu zohľadňujúcemu v prevažnej väčšine prípadov účel aplikovaného právneho inštitútu či právnej úpravy ako celku.
V sťažovateľkinom prípade však doslovný výklad § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení (v uvodzovacej vete použitý text „v úhrne“) ústiaci do rozhodnutia o žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia dôsledne rešpektoval účel nemocenského ako dávky plynúcej zo systému sociálneho (nemocenského) poistenia. Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek ústavnej konformity výkladu zákona o sociálnom poistení charakterizovať ako porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ak ním najvyšší súd akceptoval doslovný a gramatický výklad sporného zákonného ustanovenia žalovanou.
Ani perspektíva ústavného princípu rovnosti, ktorú sťažovateľka naznačila komparáciou troch poistenkýň, nemôže v posudzovanom prípade viesť k odlišnému záveru, ako je uvedený vo výroku tohto uznesenia. Všetky tri poistené fyzické osoby, tak ako ich skutkovú situáciu popísala sťažovateľka, totiž v čase žiadosti o nemocenské čerpajú rodičovskú dovolenku. To je vzhľadom na dôvody uvedené v predchádzajúcom texte podstatná právne významná črta ich rozpoloženia, pretože bráni naplneniu legálneho účelu požadovaného nemocenského. Na tejto báze teda tvrdené ústavne nedovolené nerovnaké zaobchádzanie nemožno odôvodniť.
Ústavný súd tak už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadnumožnosť porušenia sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu a jej právana spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konanísp. zn. 10 Sžso 24/2012, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti v tejto časti naďalšie konanie. To vedie v zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu k odmietnutiusťažnosti v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenej.
Sťažovateľka svoj sťažnostný petit v bode písm. a) sformulovala tak, že vysloveniaporušenia základného práva na súdnu ochranu sa domáhala „v spojení“ s čl. 2 ods. 2a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania.
Vzhľadom na dikciu analyzovaného návrhu na rozhodnutie vo veci samej muselústavný súd dospieť pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej rozporkritizovaného rozsudku najvyššieho súdu s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavyk rovnakému záveru, ako pri jej predbežnom prerokovaní v časti namietajúcej porušeniezákladného práva na súdnu ochranu.
Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry čl. 2 ods. 2ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetkyorgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011),a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súdnemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie(napr. III. ÚS 119/2011). Rovnako aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálnehointerpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacejčinnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 ústavy a k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostialebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchtodôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviťza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základnýchpráv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takétoobmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený účel.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Sťažovateľka sformulovala svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej v bode písm. b)tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva„na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy... v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy...“, a k porušeniu práva „na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v čl. 14 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového protokolu...“.
Citovanú dikciu možno teda vysvetliť tak, že primárne došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1a 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, čoho dôsledkom bolo sekundárneporušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,resp. že došlo primárne k porušeniu čl. 14 dohovoru s dôsledkom porušenia právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pri uvedenom chápaníformulácie sťažnostného petitu je potrebné sa najprv zamerať na to, či došlo k porušeniučl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, resp. k porušeniu čl. 14 dohovoru.
O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrnevyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkýmorgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znakynemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97,II. ÚS 85/07).
Konkrétnu garanciu základného práva neobsahuje podľa stabilizovanej judikatúryani čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy (II. ÚS 110/09, III. ÚS 197/2010, I. ÚS 119/2014).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanoveniadohovoru a jeho protokolov (I. ÚS 477/2014). Tento článok však nemá vlastnú nezávislúexistenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručenéustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Zhrňujúco tak k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavya čl. 14 dohovoru ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiachzásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného právaalebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nieje porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená. Predmetomkonania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž rozhodovanie o porušení základnýchpráv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy,ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhejhlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhochkonania (I. ÚS 476/2014).
Ak teda sťažovateľka svojím sťažnostným petitom zamýšľala dosiahnuť konštatovanieporušenia čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy a čl. 14 dohovoru, pričom dôsledkomtohto porušenia malo byť porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 1 dodatkového protokolu, potom ústavný súd musí sťažnosť v celej tejto vyhodnotiťako zjavne neopodstatnenú. Zjavne neopodstatnená musí byť sťažnosť totiž aj pri týchustanoveniach ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené „v spojení“ s čl. 12ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Avšak ani pri poňatí tu preskúmavanej časti sťažnostného petitu v opačnejargumentačnej línii, teda ako primárne namietajúceho porušenie základného právana primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavys dôsledkom porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 13 ods. 2, 3, a 4 ústavy, resp. primárnenamietajúceho porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu s dôsledkom porušenia čl. 14 dohovoru, by nebolo možné dospieť pri predbežnomprerokovaní k inému záveru, ako k záveru o zjavnej neopodstatnenosti.
Základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,ako aj právo na pokojné užívanie majetku je možné považovať za práva hmotnej povahy.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciouvoči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkovéa právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonaldokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobnenapr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súduodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavya práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcimzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnýmiprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Takto by potom bolo nevyhnutné dospieť k záveru o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti aj v časti týkajúcej sa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy,ako aj čl. 14 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom na primeranéhmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 ústavy a porušeniečl. 14 dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10Sžso 24/2012 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez právnehodôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenieoboch napadnutých rozsudkov, priznanie finančného zadosťučinenia a na priznanie náhradytrov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015