znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Danielom   Urbanom,   advokátska   kancelária,   Uhrova   18,Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya čl. 13   ods.   2,   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   so   základným   právomna primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako ajporušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 a rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   13   ods.   2,   3   a 4   ústavy   v spojení   so   základným   právomna primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1ústavy, porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“),   ako aj porušenie   čl.   14   dohovoru   v spojení   s čl.   1   Dodatkového   protokoluk dohovoru (ďalej len,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“) zo 17. júla 2013   v konaní   sp. zn.10 Sžso 24/2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenompodľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pred krajským súdom pod sp. zn. 21 S 21/2012domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s., Ulica 29. augusta 8   10,̶Bratislava   (ďalej   len   „žalovaná“),   č.   10012-2/2012-BA   z 20.   januára   2012.   Týmtorozhodnutím   žalovaná   zamietla   odvolanie   sťažovateľky   a   potvrdila   prvostupňovérozhodnutie   svojej   pobočky   Martin   č.   200-011940-CA02/2011   z 27.   októbra   2011,ktorým bola sťažovateľke určená výška nemocenského za obdobie od 9. septembra 2011do ukončenia dočasnej práceneschopnosti v sume 0 €. Dôvodom rozhodnutia žalovanej bolzáver, že sťažovateľka ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba nemala v rozhodujúcomobdobí povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, a preto pobočka žalovanej nemalaz čoho nemocenské vypočítať.

V žalobe proti rozhodnutiu žalovanej sťažovateľka namietala formalistický prístupžalovanej   pri   výklade   relevantných   ustanovení   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnompoistení v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnompoistení“). Podľa názoru sťažovateľky § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení „určuje len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na nemocenské poistenie, ak má osoba viac nemocenských poistení, pričom cieľom zákonodarcu bola tá skutočnosť, aby osoby poistené z viacerých povinných alebo aj dobrovoľných poistení vedeli určiť   poradie   vymeriavacích   základov   z jednotlivých   poistení   a aby   pri   prípadnom dosiahnutí   maxima   vymeriavacieho   základu   niektorého,   prípadne   viacerých   poistení podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona nemali povinnosť platiť poistné nad zákonný rámec. Malo ísť skôr o ochranu nemocensky poistených osôb pred platením poistného z viacerých poistení   nad   rámec   maxima,   avšak   nevylučuje   právo   platiť   poistné   nad   tento   zákonný rámec,   ak pre určité   okolnosti,   ktoré   môžu   v budúcnosti   nastať,   si   chcú   platiť   poistné aj z iných poistení. Už samotné zavedenie inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia dávalo priestor pre pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume.“.

Sťažovateľka vo svojej žalobe argumentovala aj vývojom právnej úpravy obsahujúcejod   1.   januára   2011   vylúčenie   určených   okruhov   osôb   z možnosti   dobrovoľnéhonemocenského poistenia. K tomu dodáva, že „zákonodarca však nevylúčil z dobrovoľného poistenia   osoby,   ktoré   majú   maximálny   vymeriavací   základ   z iného,   povinného nemocenského   poistenia   a žiadny   štátny   orgán   nemôže   svojvoľne   rozširovať   okruh vylúčených   osôb   z dobrovoľného   nemocenského   poistenia...   bolo   úplne   v súlade so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá   nastane   v dobe,   keď   povinné   nemocenské   poistenie   netrvá   (zaniklo)   dobrovoľne nemocensky   poistí   a to   z vymeriavacieho   základu,   ktoré   si   sama   určí   v rozmedzí od zákonného minima po zákonné maximum... Tým, že žalobkyni nebol uznaný maximálny vymeriavací základ dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnila   ju   žalovaná   s inou   skupinou   poistenkýň   v rovnakom   alebo   obdobnom postavení a tým sa dopustila voči žalobkyni diskriminácie... Výklad žalovanej diskriminuje skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom menej.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   21   S   21/2012-31   z 5.   septembra   2012   žalobusťažovateľky   zamietol.   Po   zhrnutí   relevantných   ustanovení   právnej   úpravy,ako aj nesporných   skutkových   okolností   prípadu   konštatoval,   že   podľa   §   138   ods.   10písm. a)   druhého   bodu   zákona   o sociálnom   poistení „bol   v úhrne   vymeriavací   základ mesačne najviac v období od 01. júla do 31.12.2010 suma 1.116,75 Eur. Správne žalovaná vychádzala z tohto ustanovenia, že vymeriavací základ v úhrne mesačne je najviac suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie. Súd   sa   stotožnil   s názorom   žalovanej,   že   v prípade,   ak   má   poistenec   viacero poistných vzťahov (v danom prípade zo zamestnania a ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba),   odvádza   a platí   jednotlivé   zákonom   stanovené   odvody   do   Sociálnej   poisťovne, vrátane   poistného   na   nemocenské   poistenie,   celkovo   najviac   z maximálneho vymeriavacieho   základu,   ktorý   žalobkyňa   dosiahla   ako   zamestnankyňa   prokuratúry. Zároveň správne žalovaná aplikovala ustanovenia § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého, ak poistenec vykonáva teda v súbehu zárobkovú činnosť a súčasne je aj dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, poistné na nemocenské poistenie sa platí vždy prednostne   z vymeriavacieho   základu   dosiahnutého   z výkonu   zárobkovej   činnosti... V zmysle ust. § 138 ods. 10 písm. a) v spojení s § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z. pre stanovenie výšky vymeriavacieho základu pre platenie poistného na nemocenské poistenie žalobkyne   ako dobrovoľne   nemocensky   poistenej   osoby   sa   prihliada   na   vymeriavacie základy,   ktoré žalobkyňa   dosiahla   v rozhodujúcom   období   z výkonu   zamestnania. Žalobkyňa bola teda povinná... pri aplikácii ust. § 138 ods. 17 zákona platiť prednostne poistné na nemocenské poistenie z poistného vzťahu zamestnankyne. S poukazom na to, že tu dosiahnutý vymeriavací základ žalobkyne dosiahol výšku zodpovedajúcu maximálnemu vymeriavaciemu   základu,   vymeriavací   základ   na   platenie   poistného   na   nemocenské poistenie žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa za každý kalendárny mesiac v období súbehu s povinným nemocenským poistením znížil na 0 Eur...“.

Krajský súd odkázal aj na § 54 ods. 10 v spojení s § 140 ods. 1 písm. a) zákonao sociálnom poistení regulujúce časové úseku vylúčené ex lege z rozhodujúceho obdobiana zistenie denného vymeriavacieho základu pre účel platenia poistného na nemocensképoistenie.   V prípade   sťažovateľky   to   znamenalo,   že   sa   z jej „rozhodujúcim   obdobím na zistenie denného vymeriavacieho základu... bolo obdobie od 1. 8. 2010 do 31. 12. 2010, s tým, že z rozhodujúceho obdobia bolo vylúčené obdobie od 27.10.2010 do 31.12.2010, kedy bolo žalobkyni poskytované materské. V období od 1.10.2010 do 26.10.2010 dosiahla žalobkyňa   maximálny   vymeriavací   základ   ako   povinne   nemocensky   poistená zamestnankyňa, následne jej bolo poskytované materské. Preto nebola povinná žalobkyňa platiť   poistné   v mesiaci   október   2010   ako   dobrovoľne   nemocensky   poistená   osoba. Vymeriavacím   základom   na   platenie   poistného   z poistného   vzťahu   zamestnankyne za obdobie od 1. 10. 2010 do 26. 10. 2010 bola suma 936,78,- EUR, teda maximálny vymeriavací základ..., preto sa vymeriavací základ za toto obdobie znížil na nulu. Nebolo sporné, že žalobkyni bolo do konca roka 2010 poskytované materské, preto nebola povinná platiť poistné na nemocenské poistenie ako povinne nemocensky poistená zamestnankyňa a ani ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba za tieto mesiace...

Na   základe   uvedeného   je   potom   správny   záver   žalovanej,   že   ak   je   dobrovoľne nemocensky   poistená   osoba   zároveň   aj   nemocensky   poistená   ako   zamestnankyňa,... a z tohto poistného vzťahu jej vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie   dosiahol   zákonom   stanovenú   hranicu   mesačne   v úhrne   najviac   (u   žalobkyne 1.116,75 EUR), z vymeriavacieho základu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby poistné na nemocenské poistenie naplatí, tu je teda v danom súbehu poistení znížený vymeriavací základ   na   platenie   poistného   na   nemocenské   poistenie   z dobrovoľného   nemocenského poistenia   znížený   na nulu.   A teda   bol   súčet   vymeriavacích   základov,   z ktorých   bola žalobkyňa   ako   dobrovoľne   nemocensky   poistená   osoba   povinná   platiť   poistné na nemocenské poistenie v rozhodujúcom období 0 EUR... Potom suma poistného zaplatená z vyššieho vymeriavacieho základu ako je maximálny vymeriavací základ bola poistným zaplateným bez právneho dôvodu, ktoré bolo žalobkyni vrátené.“.

Prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním.   V ňomnamietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci   v podstate   rovnakou   argumentáciou,   akúpredniesla v žalobe adresovanej krajskému súdu.

Najvyšší   súd   rozsudkom   zo 17. júla   2013   v konaní   sp.   zn.   10   Sžso   24/2012prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil,   pretože „nezistil dôvod na   to, aby sa odchýlil   od   logických   argumentov   a relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   právne   východiská   pre   vyslovenie   výroku napadnutého   rozsudku.   Preto   sa   s ním   stotožňuje   v celom   rozsahu...“.   Na   podkladeskutkových okolností sťažovateľkinho prípadu najvyšší súd doplnil, že „vymeriavací základ v úhrne   mesačne   najviac   je   suma,   ktorú   stanovuje   zákon   a ktorá   je   maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie. Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak má poistenec viacero poistných vzťahov, odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do   Sociálnej   poisťovne,   vrátane   poistného   na   nemocenské   poistenie,   celkovo   najviac z maximálneho vymeriavacieho základu. V zmysle § 138 ods. 17 zákona... ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je DNPO poistné na nemocenské postenie, sa platí vždy   prednostne   z vymeriavacieho   základu   dosiahnutého   z výkonu   zárobkovej   činnosti. Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na poistencov, ktorí sú súbežne nemocensky poistení ako zamestnanci aj ako dobrovoľne nemocensky poistené osoby. V takom prípade zákon presne stanovuje poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   cituje   relevantné   ustanoveniaústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu,   Listiny   základných   práv   a slobôd,   zákonao sociálnom poistení i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)a formuluje názor, podľa ktorého § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákonao sociálnom   poistení „umožňujú   dva   rozdielne   výklady,   jeden   prezentovaný   súdmi, žalovanou (a jej pobočkou) a druhý sťažovateľkou.

...   súdy   aj   žalovaná   v danom   prípade   vyložili   dané   ustanovenia   striktným gramatickým výkladom bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne a spravodlivo vyložili jeho obsah a zmysel. Takýto výklad je v rozpore s čl. 12 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s článkom 1 ods. 1 ústavy, s princípom právneho   štátu,   ktorého   súčasťou   je   aj   princíp   právnej   istoty,   zahŕňajúci   prvok predvídateľnosti práva. Sťažovateľka predvídala a očakávala v dobrovoľnom nemocenskom poistení kompenzáciu strateného príjmu pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe,   keď   povinné   nemocenské   poistenie   netrvá   (zaniklo)   a preto   sa   dobrovoľne nemocensky poistila.“.

Na podklade judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa prednosti ústavne konformnéhovýkladu, zákazu diskriminácie a viazanosti štátnych orgánov zákonom sťažovateľka dôvodí,že „pri   určení   vymeriavacieho   základu   pre   určenie   dávky   nemocenského   poistenia   sú orgány verejnej moci (žalovaná) povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak   povedané,   v prípade   pochybností   sú   povinné   (orgány   verejnej   moci)   postupovať miernejšie – in dubio pro mitius.“.

V nadväznosti   na   citované   sťažovateľka   opakuje   argumentáciu   o výklade   §   138ods. 17   a   §   138   ods.   10   písm.   a)   zákona   o sociálnom   poistení   tak,   ako   ju   prednieslaaj v žalobe   proti   rozhodnutiu   žalovanej   adresovanej   krajskému   súdu.   Zvýrazňuje   účeldobrovoľného   nemocenského   poistenia   a tvrdí,   že   ňou   preferovaný   výklad   dotknutýchustanovení   zákona   o sociálnom   poistení „sám   zákonodarca...   otvorene   aj   v médiách propagoval, keď hovoril o možnosti a vhodnosti dobrovoľného nemocenského pripoistenia sa tehotných žien za účelom zvýšenia materského ako nemocenskej dávky (aj keď zákonná úprava   bola   medzičasom   zmenená)“.   Preto „tým,   že   súdy   ani   žalovaná   a jej   pobočka neuznala   sťažovateľke   maximálny   vymeriavací   základ   z dobrovoľného   nemocenského poistenia   pre   výpočet   nemocenskej   dávky,   znevýhodnili   ju   s inou   skupinou   poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustili voči sťažovateľke diskriminácie a nespravodlivosti“.

Na   podporu   svojich   sťažnostných   dôvodov   sťažovateľka   modeluje   príklad   trochdobrovoľne nemocensky poistených osôb, z ktorých prvá sa ocitla v situácii identickej s tousťažovateľkinou, druhá poistenkyňa je «súčasne zamestnankyňa s vymeriavacím základom na   platenie   povinného   nemocenského   poistenia   v sume   100   €   a poistenkyňa   č.   3   je dobrovoľne   nezamestnaná   osoba,   pracujúca   na   území   SR   aj   v zahraničí   striedavo, bez pracovnej zmluvy a z príjmov neodvádza daň ani odvody a poistné, hoci jej „čierne príjmy“ sú v sume podobnej alebo vyššej ako má poistenkyňa č. 1». Podľa sťažovateľkypotom „k   rozdielnemu   zaobchádzaniu   dôjde   v roku   2011,   keď   poistenkyne   čerpajú rodičovskú dovolenku a v rovnakej dobe sa stanú práceneschopnými, všetky poberajú len rodičovský príspevok (rovnaký) a prídavok na jedno dieťa, ktoré sú u všetkých rovnaké. Ani jedna nie je povinne nemocensky poistená, lebo nástupom na rodičovskú dovolenku sa prerušilo povinné nemocenské poistenie poistenkyniam č. 1 a č. 2 podľa § 26 ods. 1 písm. e) zákona s fikciou zániku podľa ods. 5 daného ustanovenia. Všetky sú dobrovoľne nemocensky poistené osoby, ktoré naďalej platia poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie z nimi určeného maximálneho vymeriavacieho základu, t. j. 1 116,75 €. Po požiadaní pobočky žalovanej   Martin   o nemocenskú   dávku   v dobe   práceneschopnosti   žalovaná   výkladom ustanovenia   §   138   ods.   17   v spojení   s   §   138   ods.   10   písm.   a)   zákona   účinného do 31.12.2010... rozhodne vo všetkých troch rovnakých prípadoch rôzne. Poistenkyni č. 1 prizná nemocenskú dávku v sume 0 €, nakoľko keďže mala maximálny vymeriavací základ z povinného nemocenského poistenia,   nebola povinná   platiť   na dobrovoľné nemocenské poistenie   a teda   vymeriavací   základ   z dobrovoľného   nemocenského   poistenia   je   0   €. Poistenkyni   č.   2   prizná   dávku   vypočítanú   z vymeriavacieho   základu   1 016,75   €, teda z rozdielu   maximálneho   vymeriavacieho   základu   podľa   §   138   ods.   10   zákona, ktorý dosiahla   z oboch   poistení   (hoci   súčet   oboch   vymeriavacích   základov   bol   vyšší ako zákonné   maximum)   a povinného   nemocenského   poistenia,   teda   de   facto   z rozdielu maximálneho   vymeriavacieho   základu   z dobrovoľného   a povinného   nemocenského poistenia.   A poistenkyni   č.   3   prizná   dávku   z maximálneho   vymeriavacieho   základu dobrovoľného nemocenského poistenia – 1 116,75 €, t. j. maximálnu nemocenskú dávku. Čiže   výsledkom   je,   že   osoby,   ktoré   sa   dostali   do   rovnakého   postavenia   budú   mať za rovnakých podmienok rôzne dávky, čo nie je spravodlivé.“.

Citujúc   z judikatúry   ústavného   súdu   i Súdneho   dvora   Európskej   únie   potomsťažovateľka   dôvodí,   že „v   danom   prípade,   keď   sa   všetky   poistenkyne   nachádzajú v postavení   ženy   na   rodičovskej   dovolenke,   počas   ktorého   sú   práceneschopné   a sú dobrovoľne   nemocensky   poistené   z najvyššieho   vymeriavacieho   základu,   majú   rovnaké postavenie a preto sa v prípade nároku na nemocenskú dávku musí s nimi zaobchádzať rovnako. Ako je zrejmé z príkladov, výklad súdov a žalovanej diskriminuje skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili n poistnom menej. Čo je o to absurdnejšie, diskriminuje tú skupinu poistenkýň, ktoré sa do nevýhodnej situácie dostali v dôsledku toho, že ako zamestnankyne zarábali viac, resp. platili poistné povinne, na úkor tých, čo povinní poistenie neplatili, resp. platili   menej   a zaplatili   na   poistnom   v konečnom   dôsledku   menej.   Teda   výška nemocenskej   dávky   podľa   výkladu   súdu   a žalovanej   rastie   v závislosti   od   zníženia vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia... Takýto výklad zákona je nespravodlivý,   nakoľko   znevýhodňuje   ženy   na   rodičovskej   dovolenke,   ktoré   boli zamestnankyňami, v závislosti od príjmu, ktorý ako pracujúce dostávali a zvýhodňuje najmä tie, ktoré nepracovali, neodvádzali dane a nemocensky sa dobrovoľne poistili.“.

Podľa sťažovateľky „nemožno akceptovať výklad, ktorý v rovnakých podmienkach (vymeriavací   základ   v rozhodujúcom   období   maximálny,   neexistencia   povinného nemocenského   poistenia   počas   rodičovskej   dovolenky,   vznik   dočasnej   pracovnej neschopnosti),   diskriminuje poistenca v závislosti   od toho,   aký   mal vymeriavací základ z povinného   a z dobrovoľného   poistenia.   Cieľom   zákonodarcu   pri   zavedení   inštitútu dobrovoľného   nemocenského   poistenia   nebolo   znevýhodniť   jednu   skupinu   poistencov (povinných) na úkor inej (dobrovoľných), ale dať možnosť všetkým bez rozdielu participovať na   nemocenskom   poistení   a to   aj   formou   dobrovoľného   poistenia   a preto   ani   súdy   ani žalovaná nemôže vykladať ustanovenia zákona tak, aby v rozpore s ústavou diskriminovali jednotlivých poistencov z jednotlivých druhov poistení.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezomtakto rozhodol:

„a)   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa   5.   9.   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.

b) Základné právo sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   na   ochranu   pred   diskrimináciou,   zaručené   v článku   14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   1   Prvého   dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.

c)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013 a vracia vec Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

d)   Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   400   €, ktoré sú Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľke a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

e)   Krajský   súd   Žilina   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   583,12   €, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

f)   Týmto   taktiež   žiadam,   aby   všetky   identifikačné   údaje   sťažovateľky,   ako   aj   jej právneho zástupcu, boli pri akomkoľvek zverejňovaní údajov z tohto konania zo strany Ústavného súdu SR anonymizované.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013 doplnila sťažovateľka svojusťažnosť o splnomocnenie vystavené zvolenému právnemu zástupcovi.

Sťažovateľka   doručila   23.   mája   2014   ústavnému   súdu   podanie   označenéako „oznámenie novej skutočnosti“, v ktorom informovala, že ústavnému súdu doručilaďalšiu sťažnosť „zo dňa 02.05.2014“ proti iným rozsudkom krajského súdu a najvyššiehosúdu, avšak „ide o obdobnú vec nemocenského poistenia ako predchádzajúca... len pre iné obdobie trvania práceneschopnosti v tom istom roku“. Sťažovateľka zdôraznila skutočnosť,že   z rozsudku   najvyššieho   súdu   z 26.   februára   2014   v konaní   sp.   zn.   9   Sžso   48/2012,proti ktorému okrem iného jej druhá sťažnosť smeruje, „sa dá vydedukovať, že nakoľko sa z rozhodujúceho   obdobia   vylúčilo   celé   obdobie   platenia   poistného   na   dobrovoľné nemocenské poistenie a zároveň poistenie existuje a trvá, nemožno teda uplatniť ust. § 55, lebo   vymeriavací   základ   je   nulový...   a prichádza   do   úvahy   použitie   pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa § 57 citovaného zákona. A nakoľko každé poistenie sa   posudzuje   samostatne,   na   vymeriavací   základ   z povinného   nemocenského   poistenia pritom nemožno prihliadať.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie. Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a práv   rozsudkom krajského súdu č. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľkya jej práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súduč. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 ústavný súd uvádza, že išlo o prvostupňovýrozsudok súdu v konaní o tzv. správnej žalobe, a preto mala sťažovateľka podľa § 250ja ods.1 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenúmožnosť aj využila, a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (najvyšší súdv odvolacom   konaní).   Táto   skutočnosť   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   vyplývajúciz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konaťa rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označených   základných   práv,   právzaručených   dohovorom   a dodatkovým   protokolom.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súdsťažnosť v časti   namietajúcej   porušenie   sťažovateľkou   označených   základných   práv,práv zaručených   dohovorom   a dodatkovým   protokolom   rozsudkom krajského   súduč. k. 21 S 21/2012-31 z 5. septembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   právaalebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaníktorej   ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03,II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   sťažovateľky   k porušeniu   citovaných   článkov   ústavy   i čl.   6   ods.   1dohovoru došlo ústavne nekonformným výkladom § 138 ods. 10 písm. a) a § 138 ods. 17zákona   o sociálnom   poistení,   v dôsledku   čoho   jej   bola   priznaná   nemocenská   dávkaz dobrovoľného nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti od 9. septembra2011   do   10.   októbra   2011   v sume   0   €.   Žalovaná   a všeobecné   súdy   konajúcev sťažovateľkinej veci takto na zistený stav veci použili právne normy, ktoré interpretovaliústavne nesúladným spôsobom, čím sťažovateľke nebola reálne poskytnutá súdna ochrana.

Podľa   §   138   ods.   10   písm.   a)   zákona   o sociálnom   poistení   vymeriavací   základv úhrne je mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom,povinne   nemocensky   poistenou   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   a   dobrovoľnenemocensky poistenou osobou

1.   v   období   od   1.   januára   do   30.   júna   kalendárneho   roka   1,5-násobok   jednejdvanástiny   všeobecného   vymeriavacieho   základu,   ktorý   platil   v   kalendárnom   roku,ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocensképoistenie,

2.   v   období   od   1.   júla   do   31.   decembra   kalendárneho   roka   1,5-násobok   jednejdvanástiny   všeobecného   vymeriavacieho   základu,   ktorý   platil   v   kalendárnom   roku,ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie.

Podľa § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení... ak poistenec vykonáva zárobkovúčinnosť   a   súčasne   je   dobrovoľne   nemocensky   poistená   osoba,   dobrovoľne   dôchodkovopoistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocensképoistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platívždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...Žalovaná pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky o nemocenskú dávku z dobrovoľnéhonemocenského   poistenia   za   obdobie   práceneschopnosti   v septembri   a októbri   2011konštatovala,   že   hoci   v druhom   polroku   2010   sťažovateľka   poistné   na dobrovoľnénemocenské   poistenie   istý   čas   platila   (neskôr   to   už   nebolo   možné,   pretože poberalamaterské),   toto   bolo   zaplatené   bez   právneho   dôvodu,   pretože ako zamestnankyňaprokuratúry vykázala z poistného plateného na základe povinného nemocenského poisteniamaximálny   vymeriavací   základ   v   zmysle   §   138   ods.   10   písm.   a)   zákona   o sociálnompoistení. Preto vychádzajúc z účinnej právnej úpravy bol vymeriavací základ, z ktorého samalo vypočítať nemocenské dávka, rovný nule (§ 55 zákona o sociálnom poistení), a tak ajsamotná nemocenská dávka bola 0 €.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   namieta,   že   poistné   na   dobrovoľné   nemocensképoistenie v druhom polroku 2010 platila práve preto, aby sa neskôr ako osoba čerpajúcarodičovskú dovolenku pre prípad práceneschopnosti vyhla situácii, keď nebude mať nárokna nemocenské.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj v   tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   všeobecného   súdu   by   bolaopodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonovvšeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013).

O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom,v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názornatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02)

Podľa názoru ústavného súdu právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa so závermikrajského   súdu   ako   súdu   prvostupňového   stotožnil,   nevykazujú   signály   arbitrárnostialebo zjavnej neodôvodnenosti.

Odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožnoposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.Ústavný   súd   preto   posudzoval   rozsudok   najvyššieho   súdu   v spojitosti   s prvostupňovýmrozsudkom krajského súdu.

Pre   odôvodnenie   svojho   už   sformulovaného   právneho   názoru   vedúcehok odmietnutiu sťažnosti v relevantnej časti ako zjavne neopodstatnenej považuje ústavný súdza potrebné zvýrazniť niektoré rozhodujúce okolnosti sťažovateľkinho prípadu.

Z podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   vyplýva,   že sťažovateľka   si9. septembra 2011 nárok na nemocenské uplatnila predložením druhého dielu potvrdeniao dočasnej práceneschopnosti z poistného vzťahu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby.O nemocenské teda požiadala ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba na príslušnomtlačive.   Na   základe   takto   formulovanej   žiadosti   potom   pobočka   žalovanej   rozhodla,že výška nemocenského vo vzťahu k sťažovateľke ako dobrovoľne nemocensky poistenejosobe za príslušné obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti je 0 €.

Celý   rozhodovací   proces   žalovanej   sa   teda   pri   rešpektovaní   obsahu   žiadostisťažovateľky   sústredil   výlučne   na   skúmanie   jej   nároku   plynúceho   z dobrovoľnéhonemocenského   poistenia.   To   zodpovedá   §   58   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení,podľa ktorého   nárok   na   nemocenskú   dávku   sa   posudzuje   samostatne   z   každéhonemocenského poistenia.

Pri   izolovanom   hodnotení   výsledku   rozhodovacieho   procesu   vedenéhopred žalovanou a následne preskúmavaného krajským súdom a najvyšším súdom sa môžezdať,   že právna   argumentácia,   na   ktorej   sťažovateľka   založila   svoj   sťažnostný   petito porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konaniev spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, je dôvodná.

Úlohu ústavného súdu prioritne netvorí hodnotenie dodržiavania zákonnosti orgánmiverejnej moci. To patrí všeobecným súdom ako „pánom zákonov“ (ako už bolo uvedené).Ústavný súd môže zasiahnuť v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba vtedy, ak prípadnánezákonnosť či nesprávny výklad orgánu verejnej moci nedovolene zasiahne do základnéhopráva   alebo   slobody   fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby,   a   tým   nadobudne   povahuústavne nekonformnej interpretácie.

Ústavnú nekonformnosť výkladu žalovanej i krajského súdu a najvyššieho súdu vidísťažovateľka   v tom,   že   popreli   účel   dobrovoľného   nemocenského   poistenia   spočívajúcivo vytvorení možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá   by   im   inak   z povinného   poistenia   nevznikla,   alebo   vznikla,   ale   v nižšej   sume“. Citovaný účel sťažovateľka identifikovala správne, otázkou však zostáva, či orgány verejnej moci konajúce o jej žiadosti tento účel naozaj nepriznaním nemocenského z dobrovoľného nemocenského poistenia popreli.

Pri hľadaní odpovede na položenú otázku nemožno ignorovať komplexnejší pohľad na sťažovateľkin prípad, ktorý je daný faktom, že sťažovateľka bola v rozhodujúcom období nielen   dobrovoľne   nemocensky   poistená,   ale   aj   povinne   nemocensky   poistená ako zamestnankyňa prokuratúry. Okrem toho z príloh sťažnosti vyplýva,   že sťažovateľka od 22.   júna   2011   čerpala   rodičovskú   dovolenku,   jej   povinné   nemocenské   poistenie preto 9. septembra   2011   netrvalo,   a tak   by   ani   so   žiadosťou   o nemocenské   z povinného nemocenského poistenia nebola úspešná.

Ak sťažovateľka v čase podania žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia   čerpala   rodičovskú   dovolenku,   potom   prekážkou   pre   výkon   jej   práce   ako zamestnankyne   bol   výkon   osobnej   starostlivosti   o   dieťa,   a nie   dočasná   pracovná neschopnosť.

Účelom poskytovania nemocenských dávok je nahradiť uchádzajúci príjem. Dočasnápracovná neschopnosť   počas zabezpečovania   osobnej   starostlivosti o dieťa   však nemôžespôsobiť   stratu   príjmu,   keďže   dotknutá   osoba   nevykonáva   prácu.   Na   to   nadväzujúcenepriznanie nemocenského preto v popísanej situácii nemôže za žiadnych okolností narúšaťúčel   nemocenského   podľa   druhého   dielu   druhej   hlavy   prvej   časti   zákona   o sociálnompoistení.

Zákonodarca   teda   do   zákona   o sociálnom   poistení   neinkorporoval   §   26   ods.   1 písm. e)   a § 26   ods.   5   s ich   ďalšími   právnymi   dôsledkami   (§   30   zákona   o sociálnom poistení)   náhodou.   Navyše,   čerpanie   rodičovskej   dovolenky   sa   spája   s poberaním rodičovského   príspevku   ako štátnej   sociálnej   dávky,   ktorou   podľa   §   1   ods.   2   zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v roku 2011 štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.

V identifikovanej situácii, v ktorej sa nachádzala v septembri 2011 sťažovateľka, teda nepriznaním   nemocenského   z dobrovoľného   nemocenského   poistenia   nemohlo   dôjsť k popretiu   účelu   tohto   druhu   nemocenského   poistenia,   ktorý   sťažovateľka   správne charakterizovala ako vytvorenie možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej   dávky,   ktorá   by   im   inak   z povinného   poistenia   nevznikla,   alebo   vznikla, ale v nižšej   sume“.   Sťažovateľka   totiž   pred   vznikom   dôvodu   deklarovanej   dočasnej pracovnej   neschopnosti   prácu   nevykonávala   (od   22.   júna   2011)   z dôvodu   čerpania rodičovskej dovolenky, a tak ani nemohla strácať príjem, ktorý by jej eventuálne priznané nemocenské malo nahradiť.

Sťažovateľkine   očakávania,   ktoré   vtelila   do   platenia   poistného   na   dobrovoľné nemocenské   poistenie   v druhom   polroku   2010,   boli   založené   na   nesprávnej   aplikácii správne   identifikovaného   účelu   dobrovoľného   nemocenského   poistenia   na   jej   prípad. Dobrovoľné nemocenské poistenie totiž plní sťažovateľkou citovaný účel u tých poistencov, ktorí z povinného   nemocenského   poistenia   vykazujú   vymeriavací   základ   pre   platenie poistného   nepresahujúci   maximálnu   hranicu   určenú   v   §   138   ods.   10   písm.   a)   zákona o sociálnom   poistení   a chcú   si   pre   prípad   pracovnej   neschopnosti   zabezpečiť   určitý štandard   nemocenského.   Sťažovateľka   sa   však   v takej   situácii   nenachádzala,   pretože, ako už bolo   viackrát   zdôraznené,   z povinného   nemocenského   poistenia   dosahovala vzhľadom   na   výšku   svojho   príjmu   maximálny   vymeriavací   základ.   Správne   potom postupovala   žalovaná,   keď   sťažovateľke   bez   právneho   dôvodu   zaplatené   poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie vrátila.

Vychádzajúc   z formulovaných   záverov   ústavný   súd   akceptuje   konštatovanie krajského   súdu   o správnosti   právneho   posúdenia   sťažovateľkinej   žiadosti   o nemocenské žalovanou.   Dôsledkom   toho   je   absencia   ústavne   relevantných   pochybností   o potrebnej kvalite sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý sa s právnymi závermi krajského súdu ako súdu prvého stupňa stotožnil.

Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje striktne gramatický výklad dotknutých ustanovení zákona   o sociálnom   poistení   žalovanou.   Hoci   ústavný   súd   už   v mnohých   svojich rozhodnutiach (uvádza ich aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti) podrobil ústavno- právnej   kritike   takúto   výkladovú   metódu,   neznamená   to,   že gramatický   alebo   doslovný výklad je a priori za každých okolností ústavne neakceptovateľný. V kontinentálnom systéme písaného práva musia orgány aplikujúce právo prihliadať v prvom rade na dikciu zákona a len v prípade, že jazykové vyjadrenie právnej normy pripúšťa s ohľadom na posudzovaný prípad   viacero   právnych   záverov,   je   povinnosťou   orgánu   verejnej   moci   prikloniť   sa k ústavne   konformnému   výkladu   zohľadňujúcemu   v prevažnej   väčšine   prípadov   účel aplikovaného právneho inštitútu či právnej úpravy ako celku.

V sťažovateľkinom prípade však doslovný výklad § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení (v uvodzovacej vete použitý text „v úhrne“) ústiaci do rozhodnutia o žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia dôsledne rešpektoval účel nemocenského   ako   dávky   plynúcej   zo   systému   sociálneho   (nemocenského)   poistenia. Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek ústavnej konformity výkladu zákona o sociálnom poistení charakterizovať ako porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ak ním najvyšší súd akceptoval doslovný a gramatický výklad sporného zákonného ustanovenia žalovanou.

Ani   perspektíva   ústavného   princípu   rovnosti,   ktorú   sťažovateľka   naznačila komparáciou troch poistenkýň, nemôže v posudzovanom prípade viesť k odlišnému záveru, ako je uvedený vo výroku tohto uznesenia. Všetky tri poistené fyzické osoby, tak ako ich skutkovú   situáciu   popísala   sťažovateľka,   totiž   v čase   žiadosti   o nemocenské   čerpajú rodičovskú   dovolenku.   To   je   vzhľadom   na   dôvody   uvedené   v predchádzajúcom   texte podstatná právne významná črta ich rozpoloženia, pretože bráni naplneniu legálneho účelu požadovaného nemocenského. Na tejto báze teda tvrdené ústavne nedovolené nerovnaké zaobchádzanie nemožno odôvodniť.

Ústavný súd tak už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadnumožnosť   porušenia   sťažovateľkinho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a jej   právana spravodlivé   súdne   konanie   rozsudkom   najvyššieho   súdu zo 17. júla   2013   v konanísp. zn. 10 Sžso 24/2012, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti v tejto časti naďalšie konanie. To vedie v zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu k odmietnutiusťažnosti v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenej.

Sťažovateľka svoj sťažnostný petit v bode písm. a) sformulovala tak, že vysloveniaporušenia základného práva na súdnu ochranu sa domáhala „v spojení“ s čl. 2 ods. 2a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie konania.

Vzhľadom na dikciu analyzovaného návrhu na rozhodnutie vo veci samej muselústavný   súd   dospieť   pri   predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti   namietajúcej   rozporkritizovaného rozsudku najvyššieho súdu s čl. 2 ods. 2 ústavy a   čl. 152 ods. 4 ústavyk rovnakému záveru, ako pri jej predbežnom prerokovaní v časti namietajúcej porušeniezákladného práva na súdnu ochranu.

Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry čl. 2 ods. 2ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetkyorgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr.   IV. ÚS 70/2011),a neformuluje   žiadne   základné   právo   ani   slobodu   účastníka   konania,   preto ústavný   súdnemôže   v   konaní   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   vysloviť   jeho   porušenie(napr. III. ÚS 119/2011).   Rovnako   aj   čl. 152   ods.   4   ústavy   má   charakter   generálnehointerpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo   svojej   rozhodovacejčinnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na   prácu zaručeným   čl. 39   ods.   1   ústavy   a k namietanému   porušeniu   čl.   14 dohovoru v spojení   s právom   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeným   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnostialebo etnickej   skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchtodôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviťza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základnýchpráv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takétoobmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený účel.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Sťažovateľka sformulovala svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej v bode písm. b)tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva„na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy... v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy...“, a k porušeniu práva „na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v čl. 14 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového protokolu...“.

Citovanú dikciu možno teda vysvetliť tak, že primárne došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1a 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, čoho dôsledkom bolo sekundárneporušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,resp.   že   došlo   primárne   k porušeniu   čl.   14   dohovoru   s dôsledkom   porušenia   právana pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pri uvedenom chápaníformulácie sťažnostného petitu je potrebné sa najprv zamerať na to, či došlo k porušeniučl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, resp. k porušeniu čl. 14 dohovoru.

O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrnevyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkýmorgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znakynemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97,II. ÚS 85/07).

Konkrétnu garanciu základného práva neobsahuje podľa stabilizovanej judikatúryani čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy (II. ÚS 110/09, III. ÚS 197/2010, I. ÚS 119/2014).

Ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k   čl.   14   dohovoru   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP,z ktorej vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné   hmotnoprávne   ustanoveniadohovoru a jeho protokolov (I. ÚS 477/2014). Tento článok však nemá vlastnú nezávislúexistenciu,   ale   je   účinný   len   vo   vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručenéustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Zhrňujúco tak k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavya čl. 14 dohovoru ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiachzásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálne   určeného   základného   právaalebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nieje porušené niektoré   základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená. Predmetomkonania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž rozhodovanie o porušení základnýchpráv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy,ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhejhlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhochkonania (I. ÚS 476/2014).

Ak teda sťažovateľka svojím sťažnostným petitom zamýšľala dosiahnuť konštatovanieporušenia čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy a čl. 14 dohovoru, pričom dôsledkomtohto porušenia malo byť porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 1 dodatkového protokolu, potom ústavný súd musí sťažnosť v celej tejto vyhodnotiťako   zjavne   neopodstatnenú.   Zjavne   neopodstatnená   musí   byť   sťažnosť   totiž   aj   pri   týchustanoveniach ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené „v spojení“ s čl. 12ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Avšak   ani   pri   poňatí   tu   preskúmavanej   časti   sťažnostného   petitu   v opačnejargumentačnej   línii,   teda   ako   primárne   namietajúceho   porušenie   základného   právana primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavys dôsledkom porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 13 ods. 2, 3, a 4 ústavy, resp. primárnenamietajúceho   porušenie   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkovéhoprotokolu s dôsledkom porušenia čl. 14 dohovoru, by nebolo možné dospieť pri predbežnomprerokovaní k inému záveru, ako k záveru o zjavnej neopodstatnenosti.

Základné   právo   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   pri   nespôsobilosti   na   prácu,ako aj právo na pokojné užívanie majetku je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46až čl.   48   ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciouvoči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkovéa právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonaldokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobnenapr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietanéporušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súduodmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavya práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcimzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnýmiprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Takto   by   potom   bolo   nevyhnutné   dospieť   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenostisťažnosti aj v časti týkajúcej sa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy,ako aj čl. 14 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom na primeranéhmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 ústavy a porušeniečl.   14   dohovoru   v spojení   s právom   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeným   čl.   1dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10Sžso 24/2012 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez právnehodôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenieoboch napadnutých rozsudkov, priznanie finančného zadosťučinenia a na priznanie náhradytrov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015