znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej   koná konateľ a advokát doc.   JUDr. Branislav Fridrich,   PhD., vo veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Galanta   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   17   Er   663/2009 z 10. marca 2014   (Rvp 5772/2014)   a sp.   zn.   26   Er   808/2009   z 12.   marca   2014 (Rvp 5773/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 5772/2014 a sp. zn. Rvp 5773/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 366/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. mája 2014 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s.,   Šustekova   49,   Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru označeným postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“ a „postup a uznesenia okresného súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a že   v rámci   tejto   činnosti poskytla rôznym fyzickým osobám – dlžníkom „pôžičky“, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v uzavretých zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   stali   sa   pohľadávky   sťažovateľky splatnými, a preto pristúpila k podaniu návrhov na vykonanie exekúcie podľa § 38 a nasl. zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov. V priebehu exekučných konaní sa   sťažovateľka „z dôvodu obavy o právny a fakticky osud pohľadávky rozhodla podať exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho   exekútora   a za   nového   súdneho   exekútora   navrhla   ustanoviť   JUDr.   Rudolfa Krutého“.   Uzneseniami   okresného   súdu   bolo   rozhodnuté „o   zamietnutí   návrhu oprávneného na zmenu pôvodného exekútora“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a uzneseniami okresného súdu v napadnutých konaniach   boli   porušené   jej   označené   práva,   predovšetkým   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže okresný súd

„a)   bez   toho,   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp.zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho,   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho,   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou... o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky   výkonom   exekučnej   činnosti   realizovanej   súdnym   exekútorom   – JUDr. Rudolfom Krutým.“.

Sťažovateľka   namieta aj porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodňuje tým, že „všeobecný súd   svojím   rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý   je   nezlučiteľný   s   článkom   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   článkom   1   Protokolu   č.   1 Napadnutým   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR a článku 1 Protokolu č. 1 majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka uvádza, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.   Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   a uzneseniami okresného   súdu   v uvedených konaniach, zruší uznesenia okresného súdu a veci mu vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 5772/2014   a sp.   zn.   Rvp 5773/2014   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu v uvedených konaniach.

Vychádzajúc zo sťažností a k nim pripojených splnomocnení ústavný súd konštatuje, že   sťažovateľka   sťažnosti   podala   prostredníctvom   kvalifikovaného   zástupcu (JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.),   pričom   je   zrejmé,   že   tento   ich   aj   koncipoval.   Ide o právneho zástupcu, ktorý v minulosti zastupoval inú sťažovateľku [obchodnú spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „obchodná spoločnosť“), pozn.] a ktorému je dobre známa aj konštantná judikatúra ústavného súdu týkajúca sa komplexu danej   problematiky   počnúc   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o neudelení   poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému pre jeho pomer k veci.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že ide o takmer rovnakú právnu argumentáciu sťažovateľky ako v sťažnostiach obchodnej spoločnosti, a preto nevidí žiadnu relevantnú súvislosť   podrobne   sa   zaoberať   rovnakými   námietkami   sťažovateľky   vo vzťahu k zamietnutiu jej návrhov na zmenu súdneho exekútora zo strany okresného súdu, pretože tieto spoločnosti sú, ako to okresný súd konštatoval, „pomerne úzko personálne prepojené“, čo môže vyvolávať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora JUDr. Krutého v týchto   konaniach.   Okresný   súd   navyše   uviedol,   že „nepripustením   zmeny   súdneho exekútora na JUDr. Krutého nie je dotknutá možnosť oprávneného podať opätovne návrh na   zmenu   súdneho   exekútora   s označením   iného   exekútora,   ktorý   bude   poverený vykonávaním exekúcie“.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesení   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku (§ 5 ods. 1 a 2 a § 30 ods. 1 až 3) podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú   logické,   a preto   aj   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné (m. m. I. ÚS 450/2013, I. ÚS 453/2013, III. ÚS 108/2014).

Vzhľadom na ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   už   preto   nie   je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia vo vzťahu k jednotlivým právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014