znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a A. B., obaja bytom S., zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 a 2, základného práva nebyť mučený a podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1, základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   na   život   podľa   čl.   2   ods.   1,   zákazu   mučenia   podľa   čl.   3,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Samostatného úseku preventívno – bezpečnostnej služby Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: GR ZVJS-1/24-2013 a jeho uznesením   z 5.   marca   2013   a postupom   a rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Trenčín č. k. 1 Pn 214/13-6 z 5. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a A. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013 doručená   sťažnosť   M.   B.   a A.   B.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 a 2, základného práva nebyť mučený a podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1, základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a základného práva na rovnosť   v konaní podľa   čl. 47 ods.   3 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“),   práva   na   život   podľa   čl.   2   ods.   1,   zákazu   mučenia   podľa   čl.   3,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Samostatného úseku preventívno-bezpečnostnej služby Generálneho riaditeľstva Zboru   väzenskej   a justičnej stráže   (ďalej   len   „generálne   riaditeľstvo   ZVJS“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn. ČVS:   GR   ZVJS-1/24-2013   a jeho   uznesením   z 5.   marca   2013 a postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 214/13-6 z 5. apríla 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «Dňa   11.   8.   2011   spáchal   syn   sťažovateľov   R.   B...   v   samostatnej   cele   v Ú.   v I. samovraždu. Následne podaním zo dňa 30. 10. 2012 oznámili sťažovatelia podozrenie zo spáchania prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 2 TZ, ktorého sa mali dopustiť lekári   Ú.   I.,   tým spôsobom,   že zosnulému   synovi   sťažovateľov   R.   B.,   neposkytli   pomoc zabezpečením riadnej zdravotnej starostlivosti...

Poverený príslušník SÚ GR ZVJS... uznesením ČVS: GR ZVJS-1/24-2013 zo dňa 05. 03. 2013 trestné oznámenie sťažovateľov podľa § 197 ods. 1 písm. d) TP odmietol... Voči   uvedenému   uzneseniu   podali   sťažovatelia   v   zákonom   stanovenej   lehote sťažnosť. Okresná prokuratúra Trenčín, ktorá sťažnosť sťažovateľov preskúmala uznesením č. k. 1 Pn 214/13-6 zo dňa 05. 04. 2013 túto sťažnosť zamietla ako nedôvodnú...

Z predmetného uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia však tiež vyplýva, že vyšetrovateľ vychádzal výlučne z písomností poskytnutých mu Ú. I., pričom vykonal výlučne výsluch   M.   B.   Ostatné   ňou   navrhované   dôkazy   neboli   vykonané   napriek   tomu,   že   by nepochybne prispeli k objasneniu veci...

Sťažovatelia sú presvedčení, že v rámci vyšetrovania mal byť vykonaný aj výsluch ošetrujúcich lekárov nebohého R. B. s ohľadom na zdravotný stav menovaného a za účelom vylúčenia pochybností, či došlo zo strany ošetrujúcich lekárov ku konaniu naplňujúcemu znaky skutkovej podstaty trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 2 TZ. S ohľadom   na   uvedené   majú   sťažovatelia   za   to,   že   poverený   príslušník   SÚ   GR   ZVJS neprešetril dostatočne trestné oznámenie a tým si nesplnil svoju zákonnú povinnosť stíhať každý trestný čin, o ktorom sa dozvie...

Pri podrobnej analýze listov syna sťažovateľov jasne vyplýva, že jeho samovražda priamo súvisela aj s konaním, resp. nekonaním lekárov Ú. I., resp. iných zodpovedných osôb. Sú presvedčení, že smrť ich syna bola dôsledkom chybného postupu zodpovedných osôb a to napriek tomu, že opakovane upozorňovali na skutočnosť, že väzba v trvaní 18 mesiacov v samostatnej cele je pre akéhokoľvek človeka, psychicky neúnosná...

Hoci zdravotný stav R. B. vykazoval znaky, ktoré sú vyššie špecifikované, ošetrujúci lekár nenariadil vykonať psychiatrické vyšetrenie takejto osoby, ale práve naopak, ako sa vyjadril v liste samotný obvinený, lekár ho poslal niekoľko krát preč s tým, že „simuluje“... Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ani Okresná prokuratúra Trenčín sa vo svojich rozhodnutiach vôbec neopreli o konkrétne skutkové okolnosti, pričom nevzali do úvahy to, že aj bez dôkazov, ktorými sa nezaoberali jednoznačne vyplýva, že zdravotný stav nebohého bol kritický a s ohľadom na všetky okolnosti ako dĺžku väzby a umiestnenie v samostatnej cele aj predvídateľný.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«Postupom Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Samostatný úsek   preventívno-bezpečnostnej   služby   vedenom   pod   ČVS:   GR   ZVJS-1/24-2013 a rozhodnutím Generálneho riaditeľstvá Zboru väzenskej a justičnej stráže Samostatný úsek preventívno-bezpečnostnej služby ČVS: GR ZVJS-1/24-2013 zo dňa 05. 03. 2013, v spojení s konaním a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Trenčín, č. k. 1 Pn 214/13-6 zo dňa 05. 04. 2013 došlo k porušeniu práv sťažovateľov na inú právnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR a tým aj porušenie základných práv a slobôd ich syna R. B. na život a na jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru, práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, zákazu mučenia podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 Dohovoru.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Samostatný úsek preventívno-bezpečnostnej služby ČVS: GR ZVJS-1/24-2013 zo dňa 05. 03. 2013, a uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín, č. k. 1 Pn 214/13-6 zo dňa 05. 04. 2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže Samostatný úsek preventívno-bezpečnostnej služby.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 277/09).

Podstatou   námietok   sťažovateľov   bolo   tvrdenie,   že   generálne   riaditeľstvo   ZVJS a okresná   prokuratúra   sa   v dostatočnej   miere nevenovali okolnostiam   prípadu   spáchania samovraždy ich syna v súvislosti s trestným oznámením, ktoré podali na zodpovedné osoby, ktoré   boli   povinné   zabezpečiť   adekvátnu   zdravotnú   starostlivosť   ich   synovi   vo   väzení. Podľa ich názoru nevykonali všetky úkony a dôkazy pre účely objasnenia veci a zistenia skutkového   stavu,   pričom   aj   napriek   tomu   generálne   riaditeľstvo   ZVJS   ich trestné oznámenie odmietlo a sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresná prokuratúra zamietla.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08, III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013) vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie tohto prostriedku   nápravy   (podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdia sťažovatelia, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv,   ku ktorému   malo   podľa   tvrdenia   sťažovateľov   dôjsť   v   súvislosti   s postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh nepochybne vyplýva, že proti uzneseniu generálneho riaditeľstva ZVJS podali sťažovatelia sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra tak, že ju zamietla. Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu ani z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovatelia   podali   podnet   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   prokuratúre na preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   okresnej   prokuratúry,   hoci   tak   mohli a mali   urobiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V   okolnostiach   prípadu   možno podľa názoru ústavného súdu totiž podnet (a prípadne aj opakovaný podnet) považovať za iný právny prostriedok ochrany podľa § 53 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý zákon sťažovateľom   na   ochranu   ich   práv   poskytuje   a na ktorého   použitie   sú   oprávnení   podľa zákona o prokuratúre.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013