znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2012-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2013 v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   W.   J.   B.,   Nemecko,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   S.,   B., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 29/2011 zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva W. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžd 29/2011 zo 16. novembra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžd   29/2011 zo 16. novembra   2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť W.   J.   B.   trovy konania v sume 254,32 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a tridsaťdva centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 366/2012-29   z   23.   augusta   2012   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   W.   J.   B.,   Nemecko   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 29/2011 zo 16. novembra 2011.

Podstatu sťažovateľových námietok tvoria výhrady voči uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 11 S 179/2010-71   z 31.   marca   2011   o zastavení   konania   o žalobe   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní. Sťažovateľ vyslovil názor, že aj   uloženie   pokuty   v blokovom   konaní   musí   spĺňať   atribúty   zákonnosti   a že   vzhľadom na špecifické   okolnosti   jeho   prípadu   nemal   byť postup   a rozhodnutie   správneho   orgánu v súvislosti s uložením tejto pokuty vylúčený zo súdneho prieskumu.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu listom č. k. KP 4/2012-12 z 15. marca 2012 doručeným ústavnému súdu 21. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   posudzoval   v   predmetnom   konaní   otázku,   či rozhodnutie o pokute, vydané v skrátenom blokovom konaní podľa § 84 ods. 1 zákona č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch,   môže   byť   predmetom   preskúmania   súdom   v   konaní správneho súdnictva.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukázal   na   zmysel   prieskumu   správnych rozhodnutí v správnom súdnictve, ktorým je poskytnutie súdnej ochrany tam, kde osoby, ktoré   tvrdia,   že   boli   na   svojich   právach   ukrátené   rozhodnutím   a   postupom   správneho orgánu, sa ochrany týchto svojich práv nedomohli v konaní pred správnym orgánom, hoci sa   o   to   pokúsili   využitím   dostupných   prostriedkov,   pričom   v   predmetnej   veci   bolo preukázané, že sťažovateľ nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli prípustné opravné prostriedky v zmysle zákona, ale sa uspokojil s ukončením veci v blokovom konaní, teda nevyužil opravné prostriedky v správnom konaní, ktoré zákon pripúšťa a preto sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať súdnej ochrany...

Blokové konanie je zjednodušenou formou konania o priestupkoch, ktoré sa využíva pri   menej   závažných   priestupkoch   a   umožňuje   vybaviť   priestupky   podstatne   rýchlejšie a neformálnejšie,   za   splnenia   zákonodarcom   ustanovených   podmienok.   Toto   skrátené konanie   spočíva   v   tom,   že   sa   obvinený   z   priestupku   nepredvoláva,   nekoná   sa   o   jeho priestupku ústne pojednávanie a nevypočúvajú sa svedkovia. V prípade, ak by priestupca nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by z iného dôvodu nebol ochotný pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové konanie, ktorého súčasťou by bolo aj dokazovanie. Začatím takéhoto správneho priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť - v predmetnej právnej veci sťažovateľ, ktorý nemal právnu povinnosť zaplatiť pokutu v blokovom konaní a ktorý svoje právo na začatie správneho konania o priestupku nevyužil...

K námietke vytlačeného poučenia na druhej strane bloku: „Proti pokute sa nemožno odvolať.   Rozhodnutie   možno   preskúmať   súdom.“   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   na   bloku   síce   bolo   nesprávne   uvedené poučenie o možnosti preskúmania súdom, avšak samotná táto skutočnosť nemohla založiť dôvod na preskúmanie zákonnosti postupu blokového konania...

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nerešpektoval vlastné rozhodnutia - napr. 3 Sžo 19/2009, 1 Sžd 14/2011 a iné... Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že skutkové okolnosti v preskúmavanom prípade boli odlišné od okolností prípadov prejednávaných pod sp.   zn. 3 Sžo 19/2009 a 1 Sžd 14/2011.

Vo veci sp. zn. 3 Sžo 19/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi uložená bloková pokuta za spáchanie priestupku, ktorého sa dopustil 20. mája 2008. V danom prípade však bol priestupok spáchaný 20. mája 2008, ale blokové konanie bolo uskutočnené 14. júla 2008 a to nie orgánom, ktorý priestupok 20. mája 2008 zistil. Vo veci sp. zn. 1 Sžd 14/2011 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky o zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie vzhľadom na to, že krajský   súd   neprihliadol   na   predchádzajúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorého právnym názorom bol viazaný.»

V označenom podaní predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal svoje stanovisko aj sťažovateľ prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu,   a   to   v liste   doručenom   ústavnému   súdu   17.   októbra   2012. V predmetnom   podaní   právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadril   súhlas   s upustením od pojednávania v danej veci a zároveň pridal tieto argumenty:

„Absolvovanie   blokového   konania   nerovná   sa   vedomé   vzdanie   sa   opravných prostriedkov,   lebo   v   tomto   konaní   žiadne   nie   sú   prípustné.   Zákon   má   pod   nevyužitím opravných prostriedkov na mysli len opravné prostriedky,   ktoré sú prípustné v konaní, ktorého je niekto účastníkom (a to je potom preskúmané v správnom súdnictve a žiadne iné, teda   nie   také   konanie,   ktorého   niekto   mohol   byť   účastníkom   ale   nebol   -   bez   ohľadu na príčinu)...

Odporca   priznal,   že   v   iných   svojich   konaniach   preskúmal   aj   blokové   konania a rozhodol o zrušení rozhodnutí v nich vydaných. Odôvodňuje to tým, že išlo o iné okolnosti prípadu ako tu. To je v rozpore s jeho tvrdením (ktoré kladie na ťarchu sťažovateľa), že blokové konanie vôbec nemožno preskúmavať, nech by jeho okolnosti boli akékoľvek...“

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

V konaní vo veci samej boli pre ústavný súd rozhodujúce tieto zistenia:

Sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti postupu   a rozhodnutia   žalovaného správneho   orgánu, v rámci   ktorého mu bola uložená pokuta   v blokovom   konaní   za   priestupok   na   úseku   výberu   mýta   podľa   zákona č. 25/2007 Z. z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. júla 2011 (ďalej len „zákon č. 25/2007 Z. z.“).

V žalobe sťažovateľ uviedol podstatné okolnosti svojho prípadu, keď poukázal na to, že   ako   cudzí   štátny   príslušník   bol   vodičom   autobusu,   ktorý   viezol   nemeckých   turistov z Nemecka cez Českú republiku, Slovenskú republiku až do Maďarska. Dňa 29. augusta 2010   si   v zmysle zákona   č.   25/2007   Z.   z.   prenajal palubnú jednotku   na platenie   mýta, za ktorú zaplatil zálohu v sume 50 € a depozit taktiež v sume 50 €. Keď zistil, že v jeho autobuse táto palubná jednotka nefunguje, na tom istom mieste ju reklamoval. Vzhľadom na to,   že   palubná   jednotka   na   predajnom   mieste   fungovala,   len   v jeho   autobuse   nie, rozhodol sa pre zakúpenie tranzitného lístka na cestu cez Slovenskú republiku do Maďarska. Na druhý deň, teda 30. augusta 2010, sťažovateľ vyštartoval z B. smerom do Maďarska. Myslel si, že prejsť môže aj trasou smerom na K., keďže na lístku o zakúpení tranzitného mýta boli len skratky „B. – C.“. O tom, že nejde správnym úsekom cesty, sa dozvedel až od policajtov a orgánu kontroly mýta, ktorí zastavili jeho autobus asi 8 km od B. Sťažovateľ im márne vysvetľoval, do akej situácie sa dostal a že palubná jednotka na platenie mýta mu v autobuse nefunguje. Taktiež ich žiadal o to, aby sa mohol vrátiť a pokračovať cestou, na ktorú   mal   zakúpený   tranzitný   lístok.   Policajti   mu   to   však   neumožnili,   pričom   zároveň vyskúšali palubnú jednotku na platenie mýta vo svojom aute a zistili, že táto je funkčná. Sťažovateľ sa taktiež preukázal zakúpeným tranzitným lístkom, ale policajti ho upozornili, že   tento   platí   len   na   vymedzený   úsek   B.   –   Č.,   kadiaľ   on   nešiel.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   celá   záležitosť   trvala   asi   dve   hodiny   a podľa   jeho   udania   ho   policajti informovali, že sa dopustil priestupku a „hrozili“ mu, že pokiaľ nezaplatí mýto a pokutu v sume 1 655 €, bude nútený odstaviť autobus, zadržia mu vodičský preukaz a odoberú mu evidenčné čísla vozidla. Sťažovateľ uviedol, že na základe toho sa „neochotne so zaťatými zubami a trpkým pocitom nespravodlivosti“ rozhodol zaplatiť pokutu, aby mohol s turistami pokračovať v ceste.

V žalobe sťažovateľ argumentoval aj v právnej rovine prípadu a v tejto súvislosti vyslovil:

„Podľa § 4 ods. 1 písm.. b) Zákona o priestupkoch (ZoP), priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ nevedel, že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol... je zrejmé, že ako cudzinec, ktorý nechcel porušiť slovenské právo, urobil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia všetko, čo považoval za potrebné. Išiel po ceste (medzi Š. a B.) o ktorej nevedel (aj pre nedostatok označenia), že je cestou podliehajúcou mýtu. Teda vzhľadom na tieto svoje osobné pomery nemohol vedieť o tejto skutočnosti. Samotní domáci vodiči majú problém sa vyznať v novom mýtnom systéme na Slovensku... Teda vo svetle tohto žalobca nespáchal priestupok ani z nedbanlivosti.“

Poukazujúc na ustanovenia § 11 ods. l písm. a) a ods. 3, § 12 ods. 1 a § 84 ods. 2 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) sťažovateľ v žalobe ďalej dôvodil: „Policajti ktorí uložili blokovú pokutu žalobcovi, ignorovali tieto ustanovenia ZoP. Ignorovali, že žalobca   sa   snažil   urobiť   od   prekročenia   slovenskej   hranice   v B.   všetko,   čo   podľa   jeho vedomia   slovenské   právo   vyžaduje   (zaplatil   mýto   2x,   prenajal   si   palubnú   jednotku...). Ignorovali,   že   palubná   jednotka,   ktorú   dostal,   nebola   kompatibilná   s   jeho   autobusom. Ignorovali, že ako cudzinec nemal možnosť vedieť, že neoznačená cesta... po ktorej išiel, podlieha mýtu.   Nezľutovali sa nad ním vzhľadom na jeho osobu a pasažierov,   ktorých viezol. Namiesto toho použili hrozby, pred ktorými by musel kapitulovať každý vodič, nieto ešte cudzinec, ktorý vezie nemeckých dôchodcov.“

V žalobe sa sťažovateľ zameral aj na to, že v jeho prípade nebola naplnená jedna z nevyhnutných podmienok na uloženie pokuty v blokovom konaní zakotvená v § 84 ods. 1 zákona o priestupkoch, a teda ochota pokutu zaplatiť, pretože ako uviedol, vysokú pokutu „zaplatil... neochotne, nerád, iba pod opakovanou hrozbou obávaných zákonných opatrení - ktoré... nie sú podľa názoru žalobcu legálne použiteľné v jeho prípade“.

Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že zákon č. 25/2007 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k zákonu č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“) a že tento zákon v § 7 ods. 6 neobsahuje oprávnenie policajta zadržať vodičský preukaz, ak vodič nie je ochotný zaplatiť pokutu za priestupok na úseku výberu mýta. Naopak, sťažovateľ poukázal na   §   71   ods.   l   zákona   č.   8/2009   Z.   z.,   podľa   ktorého   policajt   je   oprávnený   zadržať... vodičský preukaz aj vtedy, ak vodič je ochotný zaplatiť pokutu v blokovom konaní, ale nemôže tak urobiť na mieste. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval tým, že uňho bola opačná situácia, pretože on pokutu zaplatiť mohol, lebo mal peniaze, „ale o jeho ochote zaplatiť pokutu vzhľadom na to, čo bolo už povedané, nemôže byť ani reč. Preto mu policajt ani   legálne   nemohol   hroziť   zadržaním   preukazu,   lebo   nenastala   situácia   opísaná v uvedenom § 71 ods. 1. A navyše, § 71 neupravuje oprávnenie policajtov zadržať vodičský preukaz cudzincovi - ako to robí napr. predchádzajúci § 70 toho istého predpisu.“.Sťažovateľ   súčasne   poukázal   na   porušenie   §   3   ods.   2   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zo strany správnych orgánov, pretože pri ukladaní pokuty v blokovom konaní mu neposkytli pomoc a poučenie, aby neutrpel ujmu pre neznalosť právnych predpisov, pričom   porušenie   tejto   ich   povinnosti   je   zvýraznené   o to   viac,   že   je   cudzím   štátnym príslušníkom.

O žalobe   sťažovateľa   po   vzájomných   písomných   reakciách   uskutočnených   medzi ním a žalovaným správnym orgánom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 S 179/2010-71 z 31. marca 2011 tak, že konanie zastavil. Obaja účastníci konania vo svojich písomných vyjadreniach,   respektíve   stanoviskách   uviedli,   že   v prípade,   ak   to   bude   potrebné na objasnenie veci, žiadajú nariadiť pojednávanie.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že považoval nesporne za preukázané, že sťažovateľ sa svojím konaním dopustil priestupku na úseku výberu mýta podľa § 8 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2007 Z. z. Následne bol riešený v blokovom konaní, v rámci ktorého mu bola uložená pokuta v sume 1 655 €, ktorú zaplatil na mieste. Krajský súd   zároveň   uviedol,   že   ak   bol   sťažovateľ   presvedčený   o správnosti   svojho   konania, nemusel súhlasiť s prerokovaním priestupku v blokovom konaní. V takom prípade by bol jeho   priestupok   prerokovaný   pred   príslušným   obvodným   úradom   dopravy   a pozemných komunikácií. Krajský súd konštatoval, že z obsahu spisu je zrejmé, že o tejto skutočnosti bol   sťažovateľ   poučený.   Na   základe   toho   s poukazom   na   §   84   zákona   o priestupkoch krajský   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   dostupné   právne   prostriedky v správnom konaní, a preto sa v tejto veci nemôže domáhať súdneho prieskumu.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   predniesol totožné argumenty, ako vyplývali z jeho žaloby. V odvolaní však poukázal aj na to, že druhá strana   bloku,   ktorým   mu   bola   uložená   pokuta,   obsahovala   poučenie   o tom,   že   toto rozhodnutie   možno   preskúmať   súdom.   V tejto   súvislosti   argumentoval   aj   tým,   že preskúmanie   zákonnosti   uloženia   pokuty   v blokovom   konaní   bolo   už   v minulosti predmetom   skúmania   v správnom   súdnictve,   o čom   podľa   neho   svedčí   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 19/2009 z 13. mája 2010. Sťažovateľ zároveň upozornil na to,   že   podľa   §   250e   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   súd   doručí žalovanému   žalobu   na   vyjadrenie,   ak   konanie   nezastaví.   Keďže   krajský   súd   konanie napokon   zastavil,   ale   ešte   predtým   umožnil   stranám   sa   vzájomne   konfrontovať,   podľa názoru sťažovateľa krajskému súdu nebolo jasné, či takého rozhodnutie o uložení pokuty je alebo   nie   je   preskúmateľné   súdom.   Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   to,   že   súhlas na prerokovanie   veci   v jeho   neprítomnosti   bol   z jeho   strany   daný   len   podmienečne. Sťažovateľ v odvolaní vyslovil aj názor, že by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, aby zákonnosť postupu a rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní nemohla byť preskúmaná súdom, a dodal, že súdny prieskum takéhoto rozhodnutia nevylučuje ani § 84 ods. 3 zákona o priestupkoch, ani § 248 OSP.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Sžd 29/2011 zo 16. novembra 2011 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval:

«Predmetom   posúdenia   súdom   bola   otázka,   či   rozhodnutie   o   pokute,   vydané v skrátenom   blokovom   konaní   v   zmysle   §   84   ods.   1   zákona   o   priestupkoch,   môže   byť predmetom preskúmavacieho súdneho konania...

V prípade, ak by priestupca nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by   z   iného   dôvodu   nebol   ochotný   pokutu   zaplatiť,   nasledovalo   by   riadne   priestupkové konanie,   ktorého   súčasťou   by   bolo   aj   dokazovanie.   Začatím   takéhoto   správneho priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť. Priestupca teda buď považuje priestupok za spoľahlivo zistený, nechce sa ďalšiemu konaniu podrobiť   a   súhlasí   so   sankciou   uloženou   v   blokovom   konaní   alebo   priestupok   nemá za preukázaný, nesúhlasí so zaplatením pokuty a využije svoje právo na začatie správneho konania o priestupku. V predmetnej právnej veci však žalobca svoje právo nevyužil... V predmetnej veci však žalobca nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli prípustné   opravné   prostriedky   v   zmysle   zákona,   ale   sa   uspokojil   s   ukončením   veci v blokovom   konaní...   Pri   použití   opačného   výkladu   prieskumu   správnych   rozhodnutí, vydaných v blokovom konaní, by totiž súd namiesto činnosti prieskumnej vykonával sám činnosť, ktorú by inak mal uskutočňovať správny orgán, ak by priestupca takéto konanie svojim nesúhlasom s uložením pokuty v blokovom konaní vyvolal.

Nebolo   preto   rozhodujúce,   že   proti   uloženiu   pokuty   v   blokovom   konaní   nie   sú prípustné opravné prostriedky podľa § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch; rozhodujúcou bola skutočnosť, že žalobca nevyužil opravné prostriedky v konaní o priestupku, ktoré mohol vyvolať. Nebolo možné preto konštatovať, že žalobca vyčerpal všetky právnymi predpismi prípustné opravné prostriedky v správnom konaní a preto sa žalobca nemôže teraz domáhať súdneho prieskumu ním napadnutého rozhodnutia...

K odkazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo 19/2009 zo dňa 13. 05. 2010 odvolací súd poznamenal, že skutkové okolnosti v preskúmavanom prípade boli odlišné od okolností prípadu prejednávanom pod sp. zn. 3 Sžo/19/2009.

V   súvislosti   s   námietkou   žalobcu,   že   mu   bola   zo   strany   krajského   súdu   odňatá možnosť konať pred súdom, poukázal odvolací súd na § 114 ods. 1 O. s. p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), kde je uvedené, že súd pojednávanie pripraví tak, aby bolo   možné   rozhodnúť   o   veci   spravidla   na   jedinom   pojednávaní,   ak   neodmietol   návrh z procesných   dôvodov alebo   nerozhodol o   zastavení   konania   podľa   tohto zákona alebo osobitného predpisu. V danom prípade rozhodol krajský súd uznesením o zastavení konania podľa § 250d ods. 3 O. s. p.

Odvolací súd k námietke vytlačeného poučenia na druhej strane bloku („Proti pokute sa   nemožno   odvolať.   Rozhodnutie   možno   preskúmať   súdom“)   uviedol,   že   na   bloku č. A 000524 síce bolo nesprávne uvedené poučenie o možnosti preskúmania súdom, avšak táto   skutočnosť   nemôže   zakladať   dôvod   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   blokového konania, ako to správne vo svojom vyjadrení uviedol aj žalovaný.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   bolo   jeho úlohou   posúdiť,   či   namietané   skutočnosti   v   celom   kontexte   mohli   spôsobiť   porušenie označených práv sťažovateľa.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

V tejto súvislosti ústavný súd už zdôraznil, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva   na   spravodlivý   proces“   (I.   ÚS   49/01, III. ÚS 231/2010).

V   zmysle   judikatúry   ESĽP   a   ústavného   súdu   treba   pojmy   „trestné   obvinenie“ a „práva   alebo   záväzky   občianskej   povahy“   vymedzujúce   rozsah   aplikovateľnosti   čl.   6 ods. 1   dohovoru   vykladať   autonómne   od   ich   definovania   vo   vnútroštátnom   právnom poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru   na   daný   prípad,   keďže   predmetom   konania   v sťažovateľovej   veci   bol   súdny prieskum   rozhodnutia   správneho   orgánu   o uložení   pokuty   v blokovom   konaní (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok vo veci   A.   P.,   M.   P.   a   T.   P.   proti   Švajčiarsku   z   29.   augusta   1997,   obdobne   aj III. ÚS 341/2007).

V namietanom   prípade   sa   sťažovateľ   svojou   žalobou   podľa   §   247   a násl.   OSP domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu o uložení pokuty v blokovom konaní za priestupok na úseku výberu mýta. Všeobecné súdy konanie o jeho žalobe zastavili podľa § 250d ods. 3 OSP odvolávajúc sa na to, že dané rozhodnutie nemôže byť predmetom súdneho prieskumu, pretože pred podaním žaloby sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv. Podľa názoru oboch súdov sťažovateľ   nemusel   súhlasiť   s prerokovaním   priestupku   v blokovom   konaní   a   pokutu uloženú správnym orgánom nemusel zaplatiť. V takom prípade by sa uskutočnilo riadne konanie   o priestupku   pred   príslušným   správnym   orgánom,   ktorý   by   v danej   veci   prijal rozhodnutie,   proti   ktorému   by   sa   mohol   odvolať   (podať   riadny   opravný   prostriedok) a následne by postup a rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom.

Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd v naznačených súvislostiach konštatoval, že nie je rozhodujúce, že zákon o priestupkoch sťažovateľovi neumožňoval odvolať sa voči uloženiu pokuty v blokovom konaní (§ 84 ods. 3 zákona o priestupkoch), ale rozhodujúce bolo to, že sťažovateľ nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky, a preto sa nemohol domáhať súdneho prieskumu.

Sťažovateľ   však   tvrdil,   že   za   danej   situácie,   aká   vznikla,   ani   nemal   na   výber. Vysvetľoval, že v čase, keď došlo k spáchaniu priestupku, riadil autobus plný nemeckých dôchodcov, podľa svojich slov vykonal všetko, aby neporušil zákon (prenajal si palubnú jednotku   na   platenie   mýta   a neskôr   zakúpil   tranzitný   lístok),   a napokon   pod   hrozbou rôznych   sankcií   (odstavenie   autobusu,   zadržanie   vodičského   preukazu   a odobratie evidenčných čísel vozidla) bol nútený pokutu v blokovom konaní zaplatiť.

Vychádzajúc   zo   skutkových   okolností   prípadu   v kontexte   právneho   názoru najvyššieho súdu je potrebné konštatáciu najvyššieho súdu interpretovať v tom zmysle, že v podstate   samotný   sťažovateľ   tým,   že   aj   keď   neochotne,   ale   predsa   zaplatil   pokutu v blokovom konaní, vzdal sa akoby svojho práva na súdny prieskum rozhodnutia o uložení pokuty.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za významné poukázať na rozhodnutie ESĽP vo   veci   Deweer   proti   Belgicku   (rozsudok   z 27.   februára   1980),   z ktorého   plynie jednoznačný záver, že dohovor v zásade nevylučuje, aby sa dotknutá osoba vzdala svojho práva   na   súd.   V demokratickej   spoločnosti   je   však   právo   na   súd   mimoriadne   dôležité, a preto skutočnosť, že taká osoba sa ešte pred súdnym konaním dohodla na akomsi urovnaní veci, nemôže znamenať, že sa tohto práva aj vzdala. Jednu z podmienok, ktoré je potrebné za každých okolností splniť, je absencia donútenia.

Aj s prihliadnutím na uvedené ústavný súd zastáva názor, že rozhodnutie najvyššieho súdu o potvrdení rozhodnutia krajského súdu o zastavení konania o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní vyznieva príliš formálne, hlavne pokiaľ ide   o   závery   a argumentačnú   rovinu   spojenú   s nemožnosťou   súdneho   prieskumu rozhodnutia v tejto veci. Z tohto pohľadu princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv nenašli svoje odzrkadlenie v namietanom uznesení najvyššieho súdu.

Otázka právomoci všeobecných súdov v oblasti správneho súdnictva sa podľa názoru ESĽP posudzuje viac v konkrétnej než abstraktnej rovine, to znamená, že ESĽP skôr sleduje to, či v tej-ktorej veci bol uskutočnený úplný súdny prieskum, ako to, či vnútroštátna právna úprava takú právomoc správnym súdom priznáva alebo ju odopiera   (rozhodnutie ESĽP vo veci Družstevná záložňa PRIA a ďalší proti Českej republike, rozsudok z 31. júla 2008).

V namietanom   prípade   považovali   súdy   za   preukázané,   že   sťažovateľ   porušil povinnosť podľa § 3 ods. 2 zákona č. 25/2007 Z. z., čím sa dopustil priestupku na úseku výberu mýta podľa § 8 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Podľa § 8 ods. 5 tohto zákona na priestupky a ich prerokovávanie sa vzťahuje osobitný predpis, t. j. zákon o priestupkoch. Priestupok   sťažovateľa   bol   riešený   v blokovom   konaní   podľa   §   84   a násl.   zákona o priestupkoch s tým, že v rámci tohto konania mu bola blokom č. A 000524 z 30. augusta 2010 uložená pokuta v sume 1 655 €. Sťažovateľ túto pokutu na mieste zaplatil. Žalobou doručenou krajskému súdu 29. októbra 2010 sa však domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia s poukazom na špecifické okolnosti tohto prípadu a predovšetkým s poukazom na nesplnenie   podmienky   podľa   §   84   ods.   1   zákona   o priestupkoch,   a teda   na   svoju neochotu pokutu zaplatiť.

V nadväznosti na uvedené skutkové okolnosti a prezentovanú právnu úpravu ústavný súd   považuje   za   potrebné   dodať,   že   podľa   §   84   ods.   3   zákona   o priestupkoch   proti blokovému   konaniu   sa   nemožno   odvolať,   nemožno   ho   obnoviť   ani   preskúmať   mimo odvolacieho konania.

Podľa   §   83   ods.   2   zákona   o priestupkoch   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia o priestupku   súdom   možno   podať   až   po   vyčerpaní   riadneho   opravného   prostriedku v správnom konaní, ktorým je s použitím § 51 zákona o priestupkoch odvolanie podľa § 53 a násl. Správneho poriadku.

Nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov,   ktorá   zahŕňa   aplikáciu abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti   individuálnych   prípadov,   je zisťovanie   obsahu a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (obdobne III. ÚS 72/2010).

Podľa názoru ústavného súdu v kontexte prezentovaného právneho názoru ústavného súdu   tvoriaceho   súčasť   jeho   judikatúry   mal   vychádzať   aj   najvyšší   súd.   Vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu mal prihliadnuť na nepriaznivú situáciu sťažovateľa a jej právne následky, ktoré spočívali v tom, že sťažovateľ sa pod hrozbou použitia sankcií rozhodol nedobrovoľne zaplatiť pokutu. O absencii donútenia v danom prípade nemožno uvažovať.   To   znamená,   že   aj   keď   sťažovateľ   v okolnostiach   tohto   prípadu   neinicioval riadne   konanie   o priestupku,   ešte   neznamená,   že   sa   vzdal   aj   práva   na   preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom.

Ústavný súd s poukazom na čl. 152 ods. 4 ústavy zároveň dodáva, že čl. 46 ods. 2 ústavy ani žiadne ďalšie články ústavy nevylučujú, aby rozhodnutia správnych orgánov v blokovom konaní boli podrobené súdnemu prieskumu.

Zatiaľ čo o vine a treste za trestné činy rozhodujú všeobecné súdy, v prípade menej závažných deliktov – priestupkov tak činia správne orgány. Takáto právna úprava nemusí byť   vždy   v rozpore   s čl.   6   dohovoru,   pokiaľ   rozhodnutia   správnych   orgánov   sú preskúmateľné súdom s úplnou prieskumnou právomocou.

Obdobná situácia nastala aj u sťažovateľa, ktorý za špecifických okolností prípadu nedobrovoľne   súhlasil   s uložením   pokuty   v blokovom   konaní.   Aj   keď   najvyšší   súd v namietanom   uznesení   konštatoval,   že   konanie   o žalobe   sťažovateľa   bolo   potrebné zastaviť,   pretože   také   rozhodnutie   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   pre   nevyčerpanie všetkých   dostupných   opravných   prostriedkov,   predsa   len   mal   prihliadnuť   na   to,   že sťažovateľ takýto opravný prostriedok k dispozícii nemal. Najvyšší súd však danú okolnosť nezohľadnil   a trval   na   tom,   že   sťažovateľ   mohol   svojím   konaním   vyvolať   konanie o priestupku, a tak si zabezpečiť právo na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu. Podľa ústavného súdu nedošlo k uplatneniu princípu spravodlivosti, pretože najvyšší súd abstraktnú právnu normu aplikoval nezohľadniac individualitu sťažovateľovej veci.

Navyše, poučenie nachádzajúce sa na druhej strane bloku č. A 000524 o tom, že „rozhodnutie možno preskúmať súdom“, má nemalý význam vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník, otrasený jednaním správneho orgánu, nestratil nádej, že   zákonnosť   postupu   a rozhodnutia   správneho   orgánu   je   preskúmateľné   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ poukázal aj na dvojkoľajnosť rozhodovania najvyššieho   súdu   v danej   otázke,   keď   v sťažnosti   označil   dve   jeho   rozhodnutia sp. zn. 3 Sžo 19/2009   z 13.   mája   2010   a sp.   zn.   1   Sžd   14/2011   z 27.   septembra   2011, o ktorých   vyhlásil,   že   nimi   bol   uskutočnený   súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu v blokovom konaní.

K tejto námietke, konkrétne k rozhodnutiu sp. zn. 3 Sžo 19/2009 z 13. mája 2010, sa na   základe   odvolacích   dôvodov   vyjadril   aj   najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného uznesenia sp. zn. 10 Sžd 29/2011 zo 16. novembra 2011 takým spôsobom, že skutkové okolnosti oboch prípadov označil za rozdielne.

Podľa zistení ústavného súdu skutkové okolnosti sťažovateľom uvádzaných prípadov a skutkové   okolnosti   tohto   prípadu   sú   rozdielne.   Toto   zistenie   však   v relevantných súvislostiach   nezohráva   význam.   Významnými   sa   z tohto   pohľadu   javia   právne   závery najvyššieho súdu, ktoré, pokiaľ ide o sťažovateľov prípad, rozhodnutie o uložení pokuty v blokovom   konaní   vylučujú   zo   súdneho   prieskumu,   zatiaľ   čo   ostatné   dve   rozhodnutia súdny prieskum zákonnosti blokového konania pripúšťajú.

V tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého ak všeobecný súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a môže   tým   porušiť   aj   právo   účastníka   súdneho   konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Najvyšší súd sa v danom prípade len stroho odvolal na rozdielnosť skutkových situácií bez toho, aby sa vyjadril k aktuálnej   právnej   otázke.   V posudzovanom   prípade   za   uvedených   okolností   je   teda nedostatok   súdnej   odpovede   znásobený   aj   porušením   princípu   právnej   istoty   (obdobne III. ÚS 44/2011). Ústavný súd v postupe najvyššieho súdu vidí aj formalistický prístup, ktorý   protirečí   materiálnemu   chápaniu   právneho   štátu,   je   v rozpore   s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

V   danom   prípade   je   preto   ústavný   súd   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 10 Sžd 29/2011 zo 16. novembra 2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v kontexte uvedených tvrdení aj princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci zakotvený v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   označených   práv   sťažovateľa zaručených   ústavou   a dohovorom,   tak   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej   časti   tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil v sume 254,32 €.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi z dôvodu právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. S., B., vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011,   ktorá   predstavovala   sumu   763   €.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov   (ďalej len „vyhláška“) a hodnotu jedného úkonu   právnej   služby ústavný súd stanovil na sumu 127,16 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa v súvislosti s dvomi úkonmi právnej   služby   nežiadal   o priznanie paušálnej náhrady   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky,   na základe opísaných dôvodov bola sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania v celkovej sume 254,32 €, ktorú je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet jeho právnemu zástupcovi (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013