znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody   R.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. V.   Ľ.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011 doručená sťažnosť J. B., D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   23   To   136/2009   z 11.   februára   2010 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 75/2008 zo 7. októbra 2009 uznaný vinným   z trestného   činu   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   a ods.   2   písm.   i)   a j)   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov a 4 mesiace.

Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   23   To   136/2009   z 11.   februára   2010   bol označený rozsudok okresného súdu zrušený a zmenený tak, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, princípov rovnosti zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3   listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Svoje námietky sťažovateľ opieral o túto argumentáciu: „Podľa môjho názoru sa krajský súd ako odvolací súd nevysporiadal so závažnými procesnými pochybeniami, ktoré sprevádzali celé prípravné konanie a ktoré znemožnili, aby som bol odsúdený v zákonnom procese.

Pred vznesením obvinenia voči mne a ďalším spoluobžalovaným M. D. a Š. H. bolo svedkovi J. K. na základe jeho výpovede na Krajskom úrade justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne dočasne odložené vznesenie obvinenia z trestného činu vraždy a nedovoleného ozbrojovania to v zmysle §-u 205 ods. 1 tr. poriadku a to z toho dôvodu, že vznesenie obvinenia proti J. K. by podstatne sťažilo objasnenie zločinu spáchaného organizovanou skupinou.   Podľa   §-u   205   ods.   1   je   možné   dočasne   odložiť   vznesenie   obvinenia spolupáchateľovi, ktorý sa významnou mierou podieľa na objasňovaní trestnej činnosti, avšak v poslednej vete §-u 205 ods. 1 tr. poriadku je jasne uvedené, že dočasne odložiť vznesenie   obvinenia   sa   nesmie   voči   organizátorovi,   návodcovi   alebo   objednávateľovi trestného činu, na objasnení ktorého sa podieľa. Rozhodujúci dôsledok takéhoto procesného úkonu, teda odloženia vznesenia obvinenia voči J. K. bol ten, že v celom prípravnom konaní aj v súdnom konaní bolo jeho procesné postavenie obrátené, namiesto obvineného sa z neho stal   svedok.   Na   toto   procesné   pochybenie   som   upozorňoval   už   v   prípravnom   konaní, na okresnom   súde   a hlavne   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Krajský   súd v Trenčíne vo svojom odôvodnení rozsudku uviedol, že je možné prisvedčiť argumentom uvedeným v   odvolaní,   že pokiaľ   by   bol J.   K.   organizátorom alebo návodcom uvedenej trestnej činnosti, nemohol by v trestnom konaní, ktorého predmetom je náležité zistenie a objasnenie vraždy O. D. vystupovať ako svedok za požitia inštitútu dočasného vznesenia obvinenia   podľa   §-u   205   ods.   1   tr.   poriadku.   Krajský   súd   ďalej   uviedol   vo   svojom odvodnení   rozsudku,   že   z   výsledkov   dokazovania   jednoznačne   vyplýva,   že   na   trestnej činnosti   sa   popri   obžalovaných   mal   podieľať   aj   J.   K.   a   to   dokonca   vo   vyššej   forme spolupáchateľstva   podľa   §-u   9   ods.   1   tr.   poriadku.   Krajský   súd   zašiel   tak   ďaleko,   že v súvislosti s týmto zmenil aj skutkovú vetu trestného činu vraždy a to tak, že páchatelia teda J. K. a ja sme po vystúpení s vozidla na nebohého O. D. štyrikrát vystrelili z krátkej guľovej zbrane z bezprostrednej blízkosti. Krajský súd sa však napriek všetkým dôkazom, z ktorých vyplývalo, že organizátorom a návodcom trestného činu vraždy bol J. K., ktorý mal na to aj motív, sa nestotožnil s názorom obhajoby, že dôkazný prostriedok výsluchov a konfrontácii svedka K. bol vykonaný v rozpore s §-om 205 ods. 1 posledná veta tr. poriadku a že nebol teda získaný nezákonným spôsobom a takýmto postupom ani nedošlo k porušeniu práv obžalovaných na obhajobu.

V   dovolaní   na   Najvyšší   súd,   ktoré   som   podal   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Trenčíne č.j. 23To 136/2009 som ako dôvod uviedol § 371 ods. 1 písm. g/ tr., poriadku zákona č. 301/205 Z.z. a to na tom právnom podklade, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a §-u 374 ods. 3 ako dôvod dovolania aj konanie na súde I. stupňa ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Argumentoval som v podstate tým istým spôsobom, ako v odvolaní na krajský súd, že dôkazy a to konkrétne výsluchy a konfrontácie J. K., obhliadka miesta samého boli vykonané nezákonným spôsobom a že rozhodnutie krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pretože došlo k porušeniu   ustanovení   §-u   205   ods.   1   posledná   veta   tr.   poriadku,   pretože   J.   K.   ako organizátorovi a návodcovi trestnému činu vraždy O. D. nemohol byť poskytnutý inštitút dočasného odloženia vznesenia obvinenia podľa § 205 ods. 1 tr. poriadku, na základe čoho v celom prípravnom konaní, ako aj na súdom I. a II. stupňa vystupoval ako svedok. Najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože nie sú podľa jeho názoru dôvody na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Som toho názoru, že Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o mojom dovolaní sa mal vysporiadať s tou skutočnosťou, že použitie §-u 205 ods. 1 tr poriadku u J. K., teda že bolo u neho   dočasne   odložené   vznesenie   obvinenia   je   v   rozpore   s   prevedeným   dokazovaním a so zákonom, pretože z predmetného dokazovania z celého spisu jednoznačne vyplýva, že organizátorom a návodcom trestného činu vraždy bol J. K. a v zmysle §-u 205 ods. 1 posledná veta trestného poriadku u takejto osoby nemôže dôjsť k dočasnému odloženiu vznesenia obvinenia. Argumentáciu Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR, že aj keby bolo došlo k porušeniu ustanovení §-u 205 ods. 1 posledná veta tr. poriadku nezmenilo by sa nič na mojom uznaní viny a výške uloženého trestu. Takáto argumentácia je scestná, pretože sa tu v prvom rade jedná o to, že došlo k získaniu dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným   spôsobom,   pričom   treba   vidieť,   že   celé   moje   uznanie   viny   je   postavené   na výpovediach J. K. v prípravnom konaní a na pojednávaniach pred okresným súdom.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR č.j. 5T 25/2010 zo dňa 27.1.2011 a rozsudkom Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.j.   23To   136/2009   zo   dňa   11.2.2010   došlo   k   porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a č1. 17 ods. 5 Ústavy SR.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   č.j.   5T   25/2010 alternatívne zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.j. 23To 136/2009 a prikazuje, aby Najvyšší súd SR znovu konal vo veci dovolania J. B. alternatívne Krajský súd v Trenčíne znovu konal vo veci 23To 136/2009

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť J. B. trovy konania v sume 261,82 eur, slovom dvestošesťdesiatjedna eur 82 centov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu Mgr. V. Ľ., P.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   5, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode   chce   ústavný   súd   poukázať   na   formálne   nedostatky   sťažnosti,   ktoré preklenul bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na ich odstránenie.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti výslovne formuloval námietku porušenia čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak do samotného petitu sťažnosti námietku porušenia čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahrnul.Ústavný súd zohľadnil celkový obsah návrhu na začatie konania, ktorým je v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, a vychádzal z celkového kontextu sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ prezentoval argumentáciu, podľa ktorej sa konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s námietkami procesných pochybení vedeného   trestného   konania.   Predmetná   argumentácia   v   podstate   obsahovo   v hrubých rysoch   signalizuje   námietku   porušenia   garancií   spravodlivého   procesu   zaručeného   čl.   6 ods. 1   dohovoru,   ktorú   sťažovateľ   formuloval   v úvodnej   časti   sťažnosti.   Vzhľadom na uvedené ústavný súd pojal námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru do predmetu svojho konania napriek tomu, že nebola zahrnutá do samotného petitu sťažnosti.

Podobne,   vychádzajúc   z   toho,   že   v petite   sťažnosti   formuloval   sťažovateľ   aj námietku porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorému obsahovo zodpovedá čl. 37 ods. 3 listiny, zohľadnil   ústavný   súd   aj   námietku   porušenia   tohto   článku   listiny,   ktorú   sťažovateľ sformuloval len v úvode sťažnosti a do petitu ju nezahrnul.

Ústavný   súd   tak   vymedzil   predmet   konania v takom   rozsahu,   ako   to   je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Ústavný   súd   odstránil   aj   zrejmú   nesprávnosť   sťažnosti   týkajúcu   sa označenia spisovej   značky   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a na   všetkých   miestach sťažnosti uviedol jeho správnu spisovú značku – 5 Tdo 25/2010.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To/136/2009 z 11. februára 2010

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti   a dotknutej časti rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   v časti,   ktorej   sa   týka   aj   sťažnosť podaná   ústavnému   súdu,   sťažovateľ   založil   na argumentácii   v podstate   totožnej s odôvodnením sťažnosti. Sťažovateľ dôvodil tým, že sa odvolací súd napriek existujúcej dôkaznej situácii, z ktorej podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplývalo, že sa svedok J. K.   (ďalej   aj   „svedok   J.K.“)   podieľal   na   spáchanom   trestnom   čine   vraždy   ako   jeho organizátor a návodca, nevysporiadal s námietkou obhajoby o nezákonnosti dôkazov, a síce výsluchu tohto   svedka   a konfrontácií s týmto svedkom   vykonanými, pretože   skutočnosť postavenia   organizátora   trestného   činu   uňho   vylučovala   možnosť   odložiť   mu   dočasne vznesenie obvinenia v zmysle ustanovení § 205 ods. 1 Trestného poriadku.  

Krajský súd v danom rámci v odôvodnení uznesenia uviedol, že svoju prieskumnú právomoc   zameral   na   námietky   obhajcu   sťažovateľa   týkajúce   sa   procesného   postupu trestného   konania,   obsahom   ktorých   bola   namietaná   nezákonnosť   postupu   v súvislosti so svedeckými výpoveďami J. K.

Krajský súd poukázal na to, že preskúmal argumentačné tvrdenia obhajoby o podiele uvedeného svedka na spáchaní trestného činu vraždy v postavení organizátora a návodcu, čo podľa názoru obhajoby vo vzťahu k jeho osobe vylučovalo aplikáciu inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia, ktorý ho postavil do pozície svedka v prerokúvanej trestnej veci. Krajský súd na tomto mieste skonštatoval, že z hľadiska formálno-procesného postupu pochybenie u policajta vykonávajúceho vyšetrovanie v prípravnom konaní nezistil, pričom podotkol,   že   k realizácii   tohto   inštitútu   bol   policajtovi   poskytnutý   súhlas   príslušným prokurátorom vykonávajúcim dozor nad zákonnosťou prípravného konania.

Krajský súd prezentoval skutkové úvahy, v ktorých uviedol, že zo skutkových viet obžaloby   a   tiež   prvostupňového   rozsudku   výslovne   vyplýva,   že   na   predmetnej   trestnej činnosti   sa   mali   popri   obžalovaných   (sťažovateľa   a   spolupáchateľa)   podieľať   aj   J.   K. a ďalšia osoba, u ktorej bolo jej trestné stíhanie vylúčené na samostatné konanie podľa ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu jej pobytu na neznámom mieste. Krajský súd poukázal na to, že v skutkovej vete č. 2 vo vzťahu k osobe svedka J. K. je jasne uvedené jeho procesné postavenie, a síce dočasné odloženie vznesenia obvinenia voči jeho osobe.

Krajský súd pokračoval v argumentácii a uviedol, že z výsledkov dokazovania účasť svedka J. K. na spáchaní predmetného trestného činu aj vyplýva, dokonca vo vyššej forme (páchateľstvo). Krajský súd sa vyjadril, že je možné prisvedčiť názoru obhajoby, že u jeho osoby   boli   preukázané   v odvolaní   špecifikované   okolnosti   nasvedčujúce   existencii   jeho motívu   k spáchaniu   skutku.   Takýto   motív   podľa   názoru   krajského   súdu   mal   však   aj sťažovateľ,   pričom   preukázanie   samotného   spáchania   skutku   nevyžaduje   nutnosť   bez akýchkoľvek   pochybností   ustáliť   aj   konkrétneho   člena   organizovanej   skupiny,   teda organizátora, ktorý úmyselne zosnoval a riadil spáchanie trestného činu. Podľa krajského súdu v tomto smere proti osobe svedka J. K. svedčia len neskoršie výpovede sťažovateľa a existencia   motívu,   pričom   svedok   J.   K.   o svojom   podiele   na   spáchaní   predmetného trestného činu vypovedal odlišne. Krajský súd preto uzavrel, že nie je možné jednoznačne ustáliť u svedka J. K. aj formu účasti na trestnej činnosti v postavení organizátora (príp. návodcu).   Pre   takýto   záver   podľa   konštatovania   krajského   súdu   nepostačuje   ani   ďalšia skutočnosť, že poznal poškodeného dlhšiu dobu a zoznámil s poškodeným aj sťažovateľa. Podľa   krajského   súdu nepostačuje   ani   skutočnosť,   že   práve   on   poškodeného   vylákal „na cestu za prácou do cudziny“ pre účely vytvorenia vhodných podmienok na spáchanie skutku,   táto   skutočnosť   nasvedčuje   iba   rozdeleniu   úloh   v rámci   organizovanej   skupiny, pričom je prirodzené, že táto úloha pripadla jemu, teda osobe, ktorá poškodeného najviac poznala a ktorej poškodený dôveroval.

Krajský   súd   odvolávajúc sa   na   tieto   skutkové   úvahy   vyvodil   záver,   že   dôkazný prostriedok   v podobe   výsluchu   svedka   J.   K.   nebol   vykonaný   v rozpore   so   zákonným ustanovením § 205 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Krajský   súd   skúmajúc   námietku   obhajoby   o nezákonnosti   vykonaných   dôkazov opierajúcu sa o tvrdenie porušenia ustanovení § 205 ods. 1 Trestného poriadku konštatoval zákonnosť   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   z hľadiska   formálno-procesných požiadaviek.   Následnou   aplikáciou   zásady   voľného   hodnotenia   dôkazov   zakotvenou v ustanoveniach   §   2   ods.   12   Trestného   poriadku   pristúpil   krajský   súd   k   vyhodnoteniu dôkaznej   situácie   prezentujúc   svoje   úvahy,   na   základe   ktorých   dospel   k ťažiskovému skutkovému   záveru,   podľa   ktorého   tvrdenie   obhajoby   o účasti   svedka   J.   K.   na   trestnej činnosti v postavení organizátora (príp. návodcu) nemá oporu vo výsledkoch dokazovania preskúmavaného trestného konania. O toto skutkové konštatovanie oprel krajský súd svoj právny   záver   o zákonnosti   aplikácie   inštitútu   dočasného   odloženia   vznesenia   obvinenia vo vzťahu   k označenému   svedkovi,   a teda   zákonnosti   dôkazov   spolutvoriacich   základ rozhodnutia.

Krajský   súd   teda   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   tvrdenia o nezákonnosti procesu dokazovania reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným   spôsobom   vysporiadal.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu právu sťažovateľa garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   ani   nepopiera   zmysel   interpretovaných a aplikovaných   právnych   noriem   a predovšetkým   obsahuje   dostatočne   náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

V   tomto   kontexte   samotná   skutočnosť,   že   si krajský   súd   neosvojil   interpretáciu výsledkov   dokazovania   a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudok   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom namietaného zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a princípov rovnosti zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa   v časti   námietok   porušenia   označených   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To/136/2009 z 11. februára 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011

Sťažovateľ porušenie svojich základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu videl v tom, že sa najvyšší súd podľa jeho názoru nevysporiadal so skutočnosťou nezákonnej aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia v jeho trestnej veci, ktorú   v podanom   dovolaní   sťažovateľ   prezentoval   ako   dôvod   dovolania   predpokladaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a v nadväznosti na to o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 374 ods. 3 Trestného poriadku.

V dovolaní sťažovateľ argumentoval, že «svedok J. K., ktorý usvedčoval obvinených a u ktorého bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, bol v skutočnosti organizátorom celej   trestnej   činnosti,   predovšetkým   trestného   činu   vraždy,   pretože   mal   motiváciu na odstránení poškodeného O. D., ktorého zneužíval ako „bieleho koňa“, lebo na meno poškodeného zakúpil mobilné telefóny a poškodenému boli fakturované vysoké finančné čiastky za telefónne hovory a vznikol mu dlh okolo 40 000 Sk a tvrdením poškodenému, že v rámci   exekučného   konania   by   mu   mohol   mobilný   operátor   zabaviť   dom,   ho   primäl k predaju jeho rodinného domu s tým, že mu zabezpečí kupca, ktorý od neho on (obvinený J. B.) odkúpil.»

Sťažovateľ tak v dovolaní poukazoval na skutočnosť, že vo vzťahu k uvedenému svedkovi   J.   K.   nebolo   možné   uplatniť   dočasné   odloženie   vznesenia   obvinenia,   pretože podľa jeho názoru dôkazná situácia svedčila o   postavení tohto svedka ako organizátora trestného   činu,   čo   v zmysle   ustanovenia   §   205   ods.   1   Trestného   poriadku   vylučovalo možnosť   dočasného   odloženia   vznesenia   obvinenia   jeho   osobe.   Vzhľadom   na   uvedené, špecifikujúc   dôkazy   svedčiace   o postavení   označeného   svedka   ako   organizátora   trestnej činnosti,   považoval   sťažovateľ   výsluchy   a konfrontácie   s týmto   svedkom   vykonané   za dôkazy   nezákonného   charakteru   a odvolaciemu   súdu   vytýkal,   že   toto   jeho   tvrdenie neakceptoval.   Svoju   argumentáciu   podporil   sťažovateľ   aj   poukazom   na   upravenú   časť skutkovej vety rozsudku krajského súdu a na jeho odôvodnenie, v rámci ktorého odvolací súd prezentoval „vyššiu mieru účasti ďalšej osoby, spolu s obvineným M. D., na vražde poškodeného O. D.“.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok: prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť   podania   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm.   b)   Trestného   poriadku   a   podania   dovolania   na   príslušnom   prvostupňovom   súde a v zákonnej lehote podľa ustanovení § 370 Trestného poriadku.

Najvyšší súd ďalej charakterizoval podstatu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku   predstavujúceho   výnimočný   prielom   inštitútu   právoplatnosti   rozhodnutí predstavujúceho základ stability právnych vzťahov a právnej istoty, pričom uviedol, že je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení.

Ďalej najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda nezákonnosť vykonania dôkazov, na ktorých je rozhodnutie   založené.   Najvyšší   súd   zdôraznil,   že   táto   skutočnosť   musí   byť   z obsahu spisového materiálu týkajúceho sa napadnutého konania zrejmá a nemožno ju vyvodzovať prostredníctvom odlišného vyhodnotenia existujúcich dôkazov.

Najvyšší súd citoval ustanovenie § 374 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého možno   ako   dôvod   dovolania   uplatniť   aj   konanie   na   súde   prvého   stupňa,   ak   vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Na tomto mieste uviedol, že svoj prieskum zameral aj na preverenie okolnosti, či v prvostupňovom konaní neboli   použité   nezákonné   dôkazy,   o ktoré   by   sa   potenciálne   opieralo   aj   druhostupňové rozhodnutie.

Najvyšší   súd   uviedol,   že   aj   keď   odvolací   súd   oproti   skutkovým   záverom prvostupňového súdu ustálil   skutkový záver o vyššej miere účasti ďalšej „osoby J.K.“ na spáchaní prerokúvaného trestného činu vraždy, v rámci celého trestného konania nebolo nijako   konštatované   a nedošlo   ani   k vyhodnoteniu   dôkazov   v tom   smere,   že   by organizátorom tohto trestného činu bol svedok J. K.

Najvyšší súd argumentoval, že   sťažovateľ tak v odvolaní, ako aj v dovolaní síce prezentoval záver, že organizátorom prerokúvaného trestného činu vraždy mala byť „osoba J.K.“, no z obsahu odôvodnenia ním podaného dovolania vyplýva, že ho sťažovateľ vyvodil len z vlastného hodnotenia jednotlivých dôkazov, odlišného oproti hodnoteniu vykonanému prvostupňovým   a odvolacím   súdom.   V tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   skutkové   závery konajúcich súdov obsiahnuté v napadnutom rozsudku sú pre dovolací súd záväzné a nemôže ich meniť.

Najvyšší súd v závere skonštatoval, že dovolací dôvod   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku uplatňovaný sťažovateľom by bol akceptovateľný len za podmienky,   ak   by   v rámci   trestného   konania   konajúce   súdy   dospeli k nespochybniteľnému záveru o organizátorstve „osoby svedka J.K.“.

Pretože k takémuto záveru vykonané trestné konanie nedospelo, nemožno označené dôkazy   –   výsluch „svedka   J.K.“ a konfrontácie   s ním   vykonané   kvalifikovať   ako nezákonné. Vzhľadom   na   uvedené   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   pre   nesplnenie označeného dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   interpretoval   podstatu   mimoriadneho   opravného   prostriedku   – dovolania, čím vo všeobecnosti vymedzil podmienky jeho uplatnenia.

V ďalšom bode najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny, sťažovateľom vymedzený dovolací   dôvod   poskytovaný   ustanovením   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku a súčasne aj podmienky jeho aplikovateľnosti.

Najvyšší súd prostredníctvom preskúmania skutkových záverov konajúcich súdov preveril opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa o porušení ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného poriadku   upravujúceho   podmienky   aplikácie   inštitútu   dočasného   odloženia   vznesenia obvinenia.

Na základe uvedeného preskúmania dospel najvyšší súd k záveru o vecne správnej aplikácii označeného inštitútu, na základe čoho vyvrátil argumentáciu sťažovateľa, ktorý predostrel tvrdenie o nezákonnosti procesu dokazovania.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z označeného   záveru   skonštatoval   nedostatok sťažovateľom formulovaného dovolacieho dôvodu a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prijatom uznesení sp. zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011 najvyšší súd podrobne interpretoval relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania   a následne   potvrdil   zákonnosť   postupu   týkajúceho   sa   aplikácie   inštitútu dočasného   odloženia   vznesenia   obvinenia   v predmetnom   trestnom   konaní.   Najvyšší   súd vyčerpávajúco   odpovedal   na   relevantné   argumenty   sťažovateľa   týkajúce   jeho   tvrdení o nezákonnosti vykonaných ťažiskových dôkazov trestného konania. Na základe náležitého odôvodnenia   vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovení § 371 ods. 1   písm.   g)   Trestného   poriadku   (v   nadväznosti   na   to   aj   súvisiaceho   dôvodu   podľa ustanovenia § 374 ods. 3 Trestného poriadku) a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy [ustanovenia § 205 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. g) a § 374 ods. 3 Trestného poriadku], ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za   dostatočné,   nevybočujúce   z   limitov   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   súčasne   vylučuje   aj možnosť   sťažovateľom   namietaného   sekundárneho   zásahu   do   jeho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a do   princípov rovnosti zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 25/2010 v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn.   23   To   136/2009   z 11.   februára   2010   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom (rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci)   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na zjavný nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie sťažnosti   smerujúcej   voči   rozhodnutiam   týkajúcim   sa   priamo   a nepriamo   trestu   odňatia slobody a obsahom čl. 17 ods. 5 ústavy poskytujúcim garancie osobnej slobody jednotlivca v súvislosti s inštitútom väzby ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v označenej časti ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011