znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   5 CoE/23/2010 z 13. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. septembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE/23/2010 z 13. mája 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 18. 12. 2009 súdnemu exekútorovi JUDr.   J.   S.,   so   sídlom   K.   sa   sťažovateľ   domáhal   vymoženia   sumy   2.496,19   EUR   s príslušenstvom   špecifikovaným   v   uvedenom   návrhu   na   základe   exekučného   titulu   – rozhodcovský rozsudok RK-1491/07-MK zo dňa 06. 03. 2008, právoplatný dňa 07. 04. 2008 a vykonateľný dňa 11. 04. 2008.

Uznesením, sp. zn. 4Er/344/09-34 zo dňa 23. 02. 2010 Okresný súd Stará Ľubovňa zastavil   exekučné   konanie   v   časti   špecifikovanom   v   rozhodnutí   s   odôvodnením,   že rozhodcovský   rozsudok   je   v   rozpore   so   zákonom   vo   výške   zaväzujúcej   na   zaplatenie zmluvných pokút.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal, posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 5CoE/23/2010 zo dňa 13. 05. 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   bolo   sťažovateľovi   doručené   dňa 08. 07. 2010....

Oprávnenie   exekučného   súdu   zamietnuť   žiadosť   o   vydanie   poverenia   súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45...

Z   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   v   spojení   s   prvostupňovým   rozhodnutím vyplýva, že v tomto prípade došlo k zamietnutiu žiadosti v časti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK....

Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci... Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-1491/07-MK povinný žalobnú odpoveď v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení nepodal, a rovnako nepodal ani žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené... znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného   v   predchádzajúcom   konaní   argumentmi   o   práve   preskúmavať   rozhodcovský rozsudok v merite veci, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul... Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy.... Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa voči nedostatku právomoci exekučného súdu   preskúmavať   vecnú   stránku   exekučného   titulu   nevyporiadal   vôbec   po   stránke obsahovej, napriek tomu že pre posúdenie veci mali podstatný význam, teda išlo o právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany...   Jednoduché konštatovanie, že odvolanie nie je dôvodné nemôže v žiadnom smere postačovať, nakoľko z nech vôbec nevyplýva, prečo provstupňový súd – Okresný súd Stará Ľubovňa mal ako exekučný súd oprávnenie skúmať vecnú stránku exekučného titulu....

Vzhľadom k tomu odôvodnenie napadnutého uznesenie je absolútne nedostatočné a zakladá porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR....

Postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   bol   ústavný   článok   47   ods.   3   porušený. Neústavným   výkladom   zákona   v   otázke   právomoci   exekučného   súdu,   nezaoberaním   sa skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek   absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   napriek   absencii   jeho námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol postupom Krajského súdu v Prešove postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5CoE/23/2010 zo dňa 13. 05. 2010 porušené.

II.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,...   podľa   článku   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5CoE/23/2010 zo dňa 13. 05. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5CoE/23/2010 zo dňa 13. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoE/23/2010 z 13. mája 2010.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami sp. zn. I. ÚS 202/2010 a sp. zn. I. ÚS 284/2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5   CoE/23/2010   z   13.   mája   2010   bolo   svojvoľné   a zasahovalo   do   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu základné právo   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného a z námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol nesúhlas s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a s interpretáciou   a aplikáciou   relevantných ustanovení   príslušných   zákonných   ustanovení   v jej   právnej   veci,   ústavný   súd   nedospel k záveru, že postup a napadnuté uznesenie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010