znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. T., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., B., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 149/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2008 doručená sťažnosť Ing. V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   K.   M.,   B.,   pre namietané porušenie jeho základného práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 149/2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi sa na okresnom súde pod sp. zn. 19   C   149/2005   od   26.   mája   2005   vedie   konanie   o určenie   neplatnosti   závetu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa navrhovatelia doplnili žalobu 17. júna 2005. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa domnieval, že okresný súd nekoná vo veci bez prieťahov, 10. marca 2006 požiadal o urýchlenie konania odvolávajúc sa na svoj pokročilý vek. Keďže okresný súd na túto jeho žiadosť nereagoval, 7. júna 2006 podal predsedovi tamojšieho súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda reagoval listom zo 7. júla 2006 s tým, že obdobie od   18.   júla   2005   do   12.   júna   2006   označil   ako   prieťah   v konaní.   Sťažovateľ   zároveň uviedol, že na základe výzvy okresného súdu z 11. júla 2006 sa 19. júla 2006 vyjadril k žalobe navrhovateľov.

Po podaní sťažnosti   na prieťahy v konaní zákonná sudkyňa 12. júna 2006 určila termín   pojednávania   na   27.   september   2006.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bolo pojednávanie po výsluchu účastníkov konania odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Sťažovateľ uviedol, že následne okresný súd poveril znalca vypracovaním znaleckého   posudku,   ale   neskôr,   vzhľadom   na   pracovnú   zaťaženosť   znalca   a jeho odmietnutie   vykonať   znalecké   dokazovanie,   okresný   súd   uznesením   z 15.   marca   2007 zrušil poverenie   tomuto   znalcovi   a vykonaním   znaleckého   dokazovania   poveril   iného znalca.

Keďže sťažovateľ bol aj naďalej nespokojný s postupom okresného súdu, 16. marca 2007 podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predsedníčka súdu reagovala oznámením o nariadení znaleckého dokazovania a potrebe výmeny znalca. Dňa 12. októbra 2007 sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod   sp.   zn.   19   C   149/2005   Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorý   ju   postúpil   na   priame vybavenie predsedníčke okresného súdu. Podľa udania sťažovateľa na sťažnosť reagovala podpredsedníčka tamojšieho súdu listom z 21. apríla 2008, v ktorom uviedla, že v období od 2.   októbra   2007   do   28.   marca   2008   bol   v namietanom   konaní   zistený   prieťah. Keďže sťažovateľ bol aj naďalej toho názoru, že okresný súd vo veci nekoná, 17. júla 2008 podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú reagovala predsedníčka súdu listom zo 4. augusta 2008 odvolávajúc sa predovšetkým na vysoký nápad vecí.

Sťažovateľ sa domnieva, že uvedená vec nie je ani skutkovo, ani právne zložitá a že prieťahy   v konaní sú   podľa   jeho   názoru   spojené   s nedostatočnou   kontrolou   sudcov zo strany vedenia okresného súdu. Podľa jeho vyjadrenia označený súdny spor už trvá viac ako tri roky a vec dosiaľ nebola právoplatne skončená, pričom až právoplatným skončením veci sa odstráni stav právnej neistoty, v ktorej sa v súčasnosti nachádza. Týmto v podstate odôvodnil aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 149/2005 porušil jeho základné právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a aby ho zaviazal   zaplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 425 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 149/2005,   predmetom ktorého je žaloba o určenie neplatnosti závetu, je zjavne neopodstatnená.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 222/07).

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 19 C 149/2005,   ako   aj   z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil, že namietané konanie vedené okresným súdom trvá od 26. mája 2005.

Dňa 27. septembra 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnila právna zástupkyňa navrhovateľov a sťažovateľ. Pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania s tým, že súd vyzval účastníkov konania na predloženie   otázok,   o ktorých   sa   domnievajú,   že   ich   treba   zodpovedať   v rámci znaleckého dokazovania. Na výzvu okresného súd reagoval sťažovateľ listom doručeným mu 9. októbra 2006 a navrhovatelia podaním doručeným 14. novembra 2006.

Uznesením sp. zn 19 C 149/2005 z 13. decembra 2006 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie   z odboru   písmoznalectva   odvetvia   ručného   písma   za   účelom   identifikácie pisateľa. Okresný súd sa dvakrát pokúsil doručiť toto uznesenie ustanovenému znalcovi, avšak bezúspešne, a preto uznesením z 15. marca 2007 zrušil skoršie poverenie pre znalca a vypracovaním   znaleckého posudku   poveril   iného znalca, ktorý   podaniami doručenými okresnému   súdu   12.   júna   2007   a 12.   júla   2007   požiadal   o zabezpečenie   podkladov pre znalecké dokazovanie. Následne okresný súd listom z 2. októbra 2007 vyzval právnu zástupkyňu   navrhovateľov   na   predloženie   požadovaných   materiálov   pre   znalecké dokazovanie, na ktorý reagovala podaním doručeným okresnému súdu 9. novembra 2007.

Dňa 25. februára 2008 poverený znalec zaslal predmetný súdny spis okresnému súdu na doplnenie žiadaných materiálov. Na základe toho okresný súd 31. marca 2008 spracoval výzvy Sociálnej poisťovni a dedičskému oddeleniu okresného súdu za účelom zabezpečenia podkladov pre znalecké dokazovanie. Listom doručeným okresnému súdu 28. apríla 2008 však   Sociálna   poisťovňa   oznámila,   že   požadované   listinné   dôkazy   už   boli   pre   potreby znaleckého dokazovania poskytnuté 26. novembra 2007. Dňa 31. júla 2008 okresný súd urgoval príslušné dedičské oddelenie za účelom predloženia požadovaného spisu sp. zn. 1 D 212/2004. Na výzvu okresného súdu dedičské oddelenie reagovalo listom z 1. augusta 2008. Dňa 2. októbra 2008 bol spracovaný úradný záznam o tom, že listinné dôkazy zaslané Sociálnou poisťovňou sa v predmetnom spise nenachádzajú.  

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď sa vyskytli   opakovane   a zároveň   významným spôsobom   ovplyvnili   dĺžku   súdneho   konania   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS   39/00, I. ÚS 57/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07, III. ÚS 222/07, III. ÚS 273/07).

Ústavný súd zistil, že okresný súd v rámci doterajšieho konania (3 roky a 5 mesiacov) v období od 1. júla 2005, keď bola sťažovateľovi doručená žaloba na vyjadrenie, do 12. júna 2006, keď nariadil pojednávanie, nekonal tak, ako mu ukladá § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Na druhej strane však ústavný súd zohľadnil charakter súdneho sporu (žaloba o neplatnosť závetu), ktorý síce tvorí bežnú agendu všeobecných súdov, ale ktorý si zároveň   vyžaduje   vykonanie   viacerých   úkonov   v rámci   dokazovania.   V neposlednom rade ústavný súd prihliadol aj na to, že v priebehu konania sa okresný súd okrem vykonania niektorých   procesných   úkonov   zaoberal   meritom   veci,   keď   uskutočnil   pojednávanie a nariadil   znalecké   dokazovanie.   Zistené   skutočnosti   zatiaľ   nasvedčujú   tomu,   že   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 149/2005 nemožno považovať za taký, ktorý   by   signalizoval   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Aj keď pozornosti ústavného súdu neušla nečinnosť okresného súdu v určitom časovom období, vzhľadom na intenzitu tohto zásahu   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   nemožno   v súčasnej   dobe   uvažovať   o vyslovení   jeho   porušenia, čo však neznamená, že prípadné prieťahy v ďalšom priebehu konania by nemohli privodiť takéto porušenie ústavy. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   na   svojom predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   úhrady   trov   konania sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008