znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. H., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ľ. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2006 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ľ.   H.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006.Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Namietaným rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006 najvyšší súd ako   odvolací   súd   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   žalovanému   Ministerstvu   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len „príslušník PZ“) potvrdil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 67/2004 z 11. marca 2006, ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľa proti ministerstvu o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia č. KM-44/PK-2004 z 24. marca 2004. Preskúmavaným rozhodnutím ministerstvo zamietlo rozklad   podaný   sťažovateľom   proti   personálnemu   rozkazu   Ministra   vnútra   Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 5/2004 z 9. januára 2004, na základe ktorého bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ.

Sťažovateľ uviedol, že ministerstvo odôvodnilo svoje rozhodnutie tým, že konanie, ktorého sa dopustil (v čase mimo výkonu štátnej služby sa vyhrážal s nožom v ruke iným osobám, pričom jednému z nich spôsobil aj rezné poranenie tváre), je v príkrom rozpore s obsahom služobnej prísahy policajta. Nielenže toto konanie bolo zo strany ministerstva kvalifikované ako hrubé porušenie služobnej prísahy, ale naplnilo aj zákonnú podmienku na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ. K porušeniu služobnej prísahy a služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom   malo   dôjsť   konaním,   za   ktoré   bol sťažovateľ v tom čase trestne stíhaný.

Podľa názoru sťažovateľa až súd v trestnom konaní bol oprávnený rozhodnúť o tom, či skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, bol spáchaný alebo nie. Podľa neho správny orgán rozhodol   v jeho prípade   v rozpore   s prezumpciou   neviny,   zakotvenou   v ústave.   Správny orgán si v rozpore so zákonom vytvoril vlastný úsudok o predbežnej otázke, t. j. o otázke, či došlo k protiprávnemu konaniu a kto takto konal, a na základe toho aj rozhodol. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 113/04 z 28. apríla 2005 bol vo veci pokusu z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 221 ods. 1 Trestného zákona a iné, oslobodený.Sťažovateľ argumentujúc tým, že minister vnútra, ako aj ministerstvo vo svojich rozhodnutiach, bez akéhokoľvek právoplatného rozsudku súdu v danej veci, ho označili za páchateľa   trestného   činu,   podal   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia ministerstva najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva z 24. marca 2004 zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ sa dopustil skutku uvedeného v personálnom rozkaze.   Podľa   názoru   súdu   spoločenskú   nebezpečnosť   konania   sťažovateľa   zvyšuje skutočnosť, že nekonal v súlade s požiadavkami zákona, že policajt má byť disciplinovaný, čestný,   statočný,   aby   svoje   sily   a schopnosti   vynaložil   na   ochranu   práv   občanov,   ich bezpečnosti   a verejného   poriadku,   ale   naopak,   týchto   občanov   sťažovateľ   vystavil nebezpečenstvu ohrozenia života a zdravia. S kvalifikáciou konania sťažovateľa ako zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy sa stotožnil aj najvyšší súd ako odvolací súd, keď rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006 potvrdil prvostupňový rozsudok sp. zn. 3 Sž 67/2004 z 11. marca 2006.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s uvedenými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   a poukazuje na rozhodnutie okresného súdu, podľa ktorého jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli   v čase   spáchania   činu   významnou   mierou   narušené,   v dôsledku   čoho   nebol   v čase spáchania činu schopný rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania a nevedel ho ovládať. Uviedol, že činu sa dopustil v stave nepríčetnosti, ktorý vylučuje trestnú zodpovednosť. Podľa tvrdenia sťažovateľa napriek tomu, že ministerstvo malo vedomosť o tragédii v jeho rodine   (úmrtie   syna   spôsobené   nástražným   výbušným   systémom),   nevenovalo   tomu pozornosť   a nezabezpečilo   mu   psychologické   vyšetrenie,   v rámci   ktorého   by   psychológ mohol zistiť, či v jeho prípade ide o duševnú poruchu, resp. chorobu, ktorá je liečiteľná, alebo poruchu, ktorá by vylučovala spôsobilosť vykonávať zaradenie v policajnom zbore. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ domnieva, že nebolo možné jeho prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom na základe § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., ale eventuálne by prichádzalo do úvahy skončenie služobného pomeru na základe § 192 ods. 1 písm. b), teda z dôvodu   dlhodobej   straty   spôsobilosti   vykonávať   funkciu   v policajnom   zbore zo zdravotných dôvodov.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006, argumentmi v ňom obsiahnutými, ktoré on považuje za nezákonné, sa zasiahlo do jeho práv podľa čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa sťažovateľa   sa všeobecný   súd   nevysporiadal   s jeho   právnou   argumentáciou,   rozhodnutie najvyššieho súdu nepovažuje za súladné s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006, zrušil rozsudok najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   152/2005   z   27.   apríla   2006   a priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia súdnej ochrany sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia odvolacieho najvyššieho súdu, ktorým bolo   potvrdené   zamietnutie   žaloby   sťažovateľa   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia ministerstva   č.   KM-44/PK-2004 z 24. marca   2004. Sťažovateľ v podstate argumentoval tým, že príslušný súd v konaní o jeho veci nezabezpečil jeho základné právo na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy,   keď   bez   toho,   aby   právoplatným odsudzujúcim   rozsudkom   súdu   bola   vyslovená   jeho   vina,   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, čím porušil princíp prezumpcie neviny.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02).   Inými   slovami,   právomoc   ústavného   súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (III. ÚS 159/06).

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o námietkach sťažovateľa ako žalobcu (uvedených v podanom rozklade) proti personálnemu rozkazu ministra vnútra č. 5/2004 z 9. januára 2004, na základe ktorého bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ, sú zlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   č.   5   z   9.   januára   2004   bol   sťažovateľ prepustený   zo   služobného pomeru   príslušníka   PZ   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, že 28. decembra 2003 v čase mimo výkonu štátnej služby sa vyhrážal nožom I. J., že ho podreže a na J. G. zaútočil nožom tak, že mu spôsobil reznú ranu cez   ľavé   líce,   čiastočne   zasahujúcu   ústa.   Rozklad   podaný   sťažovateľom   ministerstvo rozhodnutím č. p. KM-44/PK-2004 z 24. marca 2004 posúdilo ako nedôvodný. Zrušenia personálneho rozkazu sa preto sťažovateľ domáhal žalobou v správnom súdnictve.

V správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   policajt   sa   prepustí zo služobného   pomeru,   ak   porušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú   povinnosť   zvlášť hrubým   spôsobom   a jeho ponechanie   v služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých záujmov štátnej služby.

Z obsahu služobnej prísahy (§ 17 ods. 1 zákona) vyplýva, že policajt má byť čestný, statočný a disciplinovaný, ktorý svoje sily a schopnosti vynakladá na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života, bude sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.

V okolnostiach prípadu žalovaný správny orgán hodnotil konanie sťažovateľa ako zvlášť   hrubé   porušenie   služobnej   prísahy.   K rovnakému   záveru   dospel   aj   prvostupňový najvyšší súd v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, podľa ktorého konanie sťažovateľa z 28. decembra 2003 bez ohľadu na to, či v trestnom konaní bolo kvalifikované ako   trestný   čin   násilia   alebo nie,   je v absolútnom   rozpore   s obsahom   služobnej   prísahy policajta.

Najvyšší súd ako odvolací súd v rozhodnutí o odvolaní proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 67/2004 z 11. marca 2005 sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že   ministerstvo   svojím   postupom   voči   sťažovateľovi   neporušilo   zákon.   V odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 1 Sž-o-NS 152/2005 z 27. apríla 2006 najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ nespochybňoval skutkový stav, ktorý sa udial 28. decembra 2003, teda že ohrozoval a vyhrážal sa I. J. nožom a tým istým nožom zasiahol J. G. tak, že mu spôsobil ranu   na   tvári   s následnou   práceneschopnosťou.   Sťažovateľ   sa   v odvolaní   sústredil   na tvrdenie, že v kritickom dni mal duševnú poruchu s odvolaním sa na závery okresného súdu o oslobodení z pokusu ublíženia na zdraví, keď malo byť preukázané, že rozpoznávacie a ovládacie   schopnosti   v čase   spáchania   činu   mali   byť   významnou   mierou   narušené, v dôsledku   čoho   nebol   v čase   trestného   činu   schopný   rozpoznať   nebezpečnosť   svojho konania, a nevedel svoje konanie ovládať.

Podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   ministerstvo   postupovalo   v súlade so zákonom a vykonalo dokazovanie aj znalcami z oblasti psychológie a psychiatrie, ktorí potvrdili   okolnosti   prípadu   z   28.   decembra   2003.   Aj   z jednotlivých   výpovedí   svedkov vyplynulo, že sa prípad udial tak, ako to popísali, o čom svedčili následky na poškodenom zdraví. Za týchto okolností nemohlo obstáť tvrdenie sťažovateľa, že služobný pomer malo ministerstvo   s ním   skončiť   z dôvodov   poškodeného   zdravia,   pretože   nešlo   o trvalý   stav a neboli   založené   podmienky   pre   takýto   dôvod   skončenia   služobného   pomeru.   Bolo predovšetkým na správnom orgáne, aby posúdil okolnosti prípadu a z toho vyvodil záver podľa   vlastnej   úvahy.   Najvyšší   súd   v tejto   súvislosti   konštatoval,   že   rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ je personálnym rozhodnutím, ktoré je nezávislé   na   tom,   či   sa   separátne   vedie   trestné   konanie.   Ministerstvo   vychádzalo zo skutočností ním zistených, vo vzťahu k riešeniu personálnej otázky, za stavu ktorého ním preskúmavané skutočnosti nemusia byť trestným činom. V danom prípade ministerstvo bolo viazané   zákonom   č.   73/1998   Z.   z.   a z tohto   pohľadu   posudzovalo   okolnosti   prípadu vo vzťahu   k dôvodom   na   prepustenie   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru.   Konanie sťažovateľa posúdilo podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, teda z dôvodov   zvlášť   hrubého   porušenia   služobných   povinností   so   záverom,   že   ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov v štátnej službe.

Podľa   názoru   odvolacieho   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v odvolacom   konaní neuviedol nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný pohľad na vec, a to ani za toho stavu, že bol oslobodený spod skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a ktorý súvisel s jeho prepustením   zo   služobného   pomeru,   pretože   oslobodzujúci   rozsudok   nemohol   mať automaticky   za   následok   nutnosť   konštatovania,   že   sa   sťažovateľ   nedopustil   porušenia služobnej disciplíny a že nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona č. 73/1998 Z. z.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho   súdu   o   existencii   a relevantnosti   dôvodov,   na   základe   ktorých   potvrdil prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia ministerstva), alebo by sa inak javili   ako   zjavne   neodôvodnené   či   svojvoľné.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť,   nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom najvyšším (odvolacím) súdom takéto nedostatky nevykazuje. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   aj   na   aplikovateľnú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   v konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného   poriadku   a navyše   v tomto   konaní   ani   neplatí   zásada   prezumpcie   neviny (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 92/98).

Účelom   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú   splnené zákonné predpoklady   na prepustenie   policajta   zo   služobného pomeru.   Preto nemožno vo veci sťažovateľa skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý   je v konaní pred   slovenským   trestným   súdom   ústavne   zaručený   obvinenej   osobe. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 50 ods. 1 a 2   ústavy.   V takom   prípade   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   všeobecného   súdu   (najvyššieho   súdu),   ktorý   v obidvoch stupňoch vykonajúc dokazovanie dospel k zhodným záverom.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   na   rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006