znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 365/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., zastúpeného JUDr. Martinom Ivaničom, právnikom Centra právnej pomoci, Kancelária Banská Bystrica, Trieda SNP 75, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 637/2005 a jeho uznesením č. k. 2 Er 637/2005-273 z 19. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2014 doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 637/2005 a jeho uznesením č. k. 2 Er 637/2005-273 z 19. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý postup“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v exekučnom   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 637/2005 vystupuje sťažovateľ v procesnom postavení   oprávneného   v 3.   rade.   Napadnutým   rozhodnutím   okresný   súd   vyhovel námietkam súdnej exekútorky JUDr. Stanislavy Kolesárovej z 15. júna 2011, ktoré podala proti   zápisnici   o rozvrhnutí   výťažku   dražby   nehnuteľnosti   spísanej   súdnym   exekútorom JUDr. Jozefom Liščákom 8. júna 2011.

Sťažovateľ namieta, že z obsahu uvedeného rozhodnutia „nie je zrejmé, v akej výške majú byť jednotlivé pohľadávky uspokojované. Taktiež je podľa názoru sťažovateľa nejasne formulované   a nezrozumiteľné...   Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o námietkach   nevzal na vedomie skutočnosť, že subjekt, ktorý podal námietky žiadnym spôsobom nepreukázal ich výšku   ako   aj   opodstatnenosť   svojho   nároku.   Rovnako   nevzal   Okresný   súd   na   vedomie skutočnosť, že zrušením predbežného opatrenia vydaného konajúcim súdom 14. 10. 2004 síce zanikla jeho platnosť, nie však jeho účinky smerujúce k exekučnému konaniu.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na prieťahy v súdnom konaní, keď konkrétne o námietkach okresný súd rozhodol až po troch rokoch, čo je podľa jeho názoru neprimerane dlhá doba.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   Uznesením   zo   dňa   19.   02.   2014,   č.   k.:   2 Er/637/2005 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, na slobodu a rovnosť v dôstojnosti i v právach ako aj právo domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Taktiež   Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   Uznesením   zo   dňa   19.   02.   2014,   č.   k.: 2 Er/637/2005 porušil základné právo sťažovateľa aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zároveň v súlade s ust. § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde navrhovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného Uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Uvedená   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (t. j. petit), pričom tento musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa zaručených čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením okresného súdu č. k. 2 Er 637/2005-273 z 19. februára 2014.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

1.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   námietku   porušenia   svojho   základného   práva podľa čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím okresného súdu v podstate žiadnym spôsobom   neodôvodnil   (§   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde),   ústavný   súd   túto   časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (podobne IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09).

2.   Z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v časti   týkajúcej   sa námietky porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd)   je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom   tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (III. ÚS 362/04, III. ÚS 536/2011). V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v tejto   časti   sa   vyznačuje   nedostatkom odôvodnenia,   ktoré   nie   je   vzhľadom   na   obsah   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy, dostatočne určité, logické a zrozumiteľné. Uvedené je pritom nevyhnutné na vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci, v danom prípade pred okresným súdom.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   v zmysle   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľa   nie   je   povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).

Zároveň je potrebné uviesť aj to, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci   všeobecným   súdom   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

3. Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom okresného súdu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   totiž   vyplýva,   že   podstatou,   účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské práva   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Z pripojenej kópie napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2014, čo znamená, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu k porušovaniu práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov okresným   súdom   už   nemohlo   dochádzať.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   hodnotí námietku sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, a keďže v danom prípade nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, rozhodol o nej už uvedeným spôsobom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014