znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 365/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   F.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   G.,   P., pre namietané porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   So/41/2011 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. F. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2012   doručená   sťažnosť   L.   F.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„... 1. Dňa 11. 11. 2003 na základe mojej žiadosti o starobný dôchodok vydala S., pobočka T. Rozhodnutie č. 430 124 7650, ktorým v spojení s Rozhodnutím 1 č. 430 124 7650 zo dňa 8. 9. 2005 a Rozhodnutím 2 č. 430 124 7650 zo dňa 8. 9. 2005 rozhodla tak, že v   zmysle   zákona   č.   100/1988   Zb.   a   zmluvy   medzi   Českou   a Slovenskou   republikou   mi priznala od 24. 1. 2003 starobný dôchodok, ktorý bol následne zvyšovaný v nadväznosti na platnú   právnu   úpravu   a   novovzniknuté   skutočnosti.   Toto   rozhodnutie   bolo   ako nepreskúmateľné   a   nedostatočne   odôvodnené   zrušené   rozhodnutím   Krajského   súdu v Trnave pod č. k. 34 Sd/38/2004 zo dňa 23. 11. 2005. Uvedené rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2006.

2.   Dňa   26.   4.   2006   boli   na   podklade   spomínaného   rozhodnutia   krajského   súdu vydané S. Rozhodnutie o zmene č. 430 124 7650 a Rozhodnutie 2 č. 430 124 7650, ktoré pojednávali o zvýšení starobného dôchodku za konkrétne tam uvedené obdobia.

3. Dňa 15. 6. 2006 som sa voči novým rozhodnutiam S. zo dňa 26.4.2006 odvolal z dôvodu nesprávneho zhodnotenia dôb poistenia na Slovensku. Z uvedeného dôvodu boli tieto rozhodnutia zrušené rozhodnutím zo dňa 20. 9. 2006.

4. Dňa 20. 11. 2006 som sa odvolaním domáhal preskúmania všetkých rozhodnutí S. zo dňa 20. 9. 2006 a 21. 9. 2006 s poukazom na nesprávne uvedenie dôb poistenia a počtu dní nezamestnanosti za obdobie rokov 2000 - 2003 v OLDZ na Krajskom súde Trnava v konaní pod č. 38 Sd/166/2006. V rámci uvedeného súdneho konania sa na základe môjho odvolania riešila správnosť vydania aj ďalších rozhodnutí S., t. j. Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa 13. 12. 2007 a Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa 31. 12. 2007.

5. Dňa 29. 10. 2010 Krajský súd v Trnave v konaní pod č. 38Sd/166/2006 rozsudkom rozhodol tak, že konanie vo veci návrhu na preskúmanie Rozhodnutia o zmene č. 430 124 7650 0 zo dňa 26. 4. 2006 a Rozhodnutia 2 č. 430 124 7650 0 zo dňa 26. 4. 2006 vydaných S., zastavil. V prípade ostatných mnou napadnutých rozhodnutí S. (Rozhodnutie 2 č. 430 124 7650 0 zo dňa 20. 9. 2006, Rozhodnutie 3 č. 430 124 7650 0 zo dňa 20. 9. 2006, Rozhodnutie 1 č. 430 124 7650 0 zo dňa 21. 9. 2006, Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa 13. 12. 2007 a Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa 31. 12. 2007) rozhodol tak, že ich zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Dňa 18. 12. 2010 som sa voči predmetnému rozhodnutiu krajského súdu odvolal. Odvolanie podala aj S.

7. Dňa 10. 3. 2011 spisy Krajského súdu v Trnave vedené pod č. k. 34 Sd/38/2004 a 38 Sd/166/2006 boli doručené na Najvyšší súd SR ako odvolaciemu súdu.

8. Dňa 16. 8. 2011 som požiadal Najvyšší súd SR o oznámenie spisovej značky, pod ktorou mala byť vec prejednávaná a o nej rozhodnuté. Na uvedenú žiadosť som dostal odpoveď listom zo dňa 25. 8. 2011, podľa ktorého vec patrila predsedníčke senátu JUDr. I. H. a vedená bola pod č. k. 7 So/41/2011.

9. Dňa 17. 10. 2011 som Najvyššiemu súdu SR zaslal písomnosti, ktoré mali súvislosť s prejednávanou dôchodkovou vecou a ktoré som súdu odoslal hneď ako som ich mal k dispozícii. Súdu boli doručené dňa 19. 10. 2011.

10. Dňa 25. 10. 2011 Najvyšší súd SR rozhodol uznesením tak, že rozsudok krajského súdu   zo   dňa   29.   10.   2010   č.   k.   38   Sd/166/2006   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.   Súd   tak   rozhodol   z   dôvodu,   že   bolo   potrebné   preskúmať   nielen   mnou napadnuté rozhodnutia S., ale aj jej nové rozhodnutia vydané v tej súvislosti. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo už vydané inou predsedníčkou senátu, JUDr. E. Z.

11.   Dňa   7.   12.   2011   som   voči   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   SR   podal   dovolanie z dôvodu,   že   postupom   odvolacieho   súdu   mi   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Svoje dovolanie som odôvodnil tým, že S. odvolaciemu súdu dokladala ďalšie ňou vydané rozhodnutia (Rozhodnutia 1, 2, 3 zo dňa 7. 1. 2011 pod číslom 430 124 7650 0), o ktorých som nemal vedomosť a ktoré mi vôbec   neboli   doručované.   Rovnako   tak   som   namietal,   že   neustálym   vydávaním   ďalších a ďalších   rozhodnutí   S.   počas   súdneho   konania   a s prihliadnutím   na   argumentáciu Najvyššieho súdu SR v tomto smere sa mne sťažuje možnosť domôcť sa svojho práva pred súdom. Podaním zo dňa 9. 12. 2011 som svoje dovolanie doplnil o námietku rozhodovania Najvyššieho   súdu   SR   bez   kompletného   spisu,   nakoľko   sa   v   spise   odvolacieho   súdu nenachádzal môj list spolu s prílohami, ktoré som súdu poslal ešte pred tým, ako vyniesol svoje rozhodnutie...“

Listom z 20. marca 2012 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd o jeho dovolaní proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011   rozhodol   tak,   že   dovolacie   konanie   zastavil   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo/1/2012 z 29. februára 2012.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011 porušil jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a zjavne neodôvodnené a v rozpore s ústavou došlo k zmene zákonného sudcu v predmetnom súdnom konaní.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 odsek 1; právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 odsek 1; právo na primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   podľa   článku   39   odsek   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením zo dňa 25. 10. 2011 vo veci sp. zn. 38 Sd/166/2006, bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2011 vo veci sp. zn. 38 Sd/166/2006, aby v nej znovu konal a rozhodol zákonný sudca.

3.   Sťažovateľovi   sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.500 € (slovom   sedemtisícpäťsto   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 323,50 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   najvyšší   súd, zastúpený jeho predsedom, listom z 26. marca 2012 č. k. KP 4/2012-10, kde sa uvádza:«Predovšetkým   je   potrebné   poznamenať,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky neeviduje žiadne svoje rozhodnutie pod sp. zn. 38 Sd/166/2006, a preto pravdepodobne navrhovateľ vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2011, sp. zn. 7 So 41/2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší   súd“)   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   z   29.   októbra   2010,   č.   k. 38 Sd/166/2006-279 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 250s OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že ho treba zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V   odôvodnení   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že   krajský   súd   musí   vo   veci starobného   dôchodku   navrhovateľa   opätovne   preskúmať   rozhodnutia   S.   o starobnom dôchodku sťažovateľa aj spolu s ďalšími jej troma rozhodnutiami zo 7. januára 2011, číslo 430 124 7650 0, ktorými S. opätovne rozhodla o starobnom dôchodku sťažovateľa a počnúc od   24.   januára   2003   mu   priznala   starobný   dôchodok   v   sume   1   242,-   Sk   mesačne, od 24. februára   2008   mu   upravila   starobný   dôchodok   na   sumu   1   424,-   Sk   mesačne a vyslovila, že mu od 24. augusta 2006 naďalej patrí starobný dôchodok v sume 1 348,- Sk mesačne a od 1. júla 2007 zvýšila starobný dôchodok na sumu 1 433,- Sk mesačne. Najvyšší súd v odôvodnení ďalej poukázal, že súd pri preskúmavaní rozhodnutia orgánu   sociálneho   poistenia   rozhoduje   o   zákonnom   nároku   na   dávku   dôchodkového poistenia na základe skutkového stavu veci (§ 153 ods. 1 v spojení s § 246c OSP), a teda ak v priebehu konania o preskúmanie rozhodnutia o dôchodku orgán sociálneho poistenia vydal   ďalšie   rozhodnutie,   týkajúce   sa   nároku   na   niektorú   z   dôchodkových   dávok,   je povinnosťou súdu posúdiť aj jeho zákonnosť, pokiaľ z neho nie je zrejmé, že sa stalo už len samo   predmetom   konania   a   nahradilo   v   plnom   rozsahu   predtým   vydané   rozhodnutie. Taktiež v odôvodnení vysvetlil, že o takomto novo vydanom rozhodnutí treba rozhodnúť popri   predošlom   a   pokiaľ   ho   zmeňuje,   v   spojení   sním,   lebo   sa   týka   takisto   nároku, vyplývajúceho zo spoločného základu a ohľadne ktorého bol podaný opravný prostriedok. Ďalšími dôvodmi odvolania sa preto odvolací súd nemohol zaoberať, čo tiež poznamenal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto poukazuje, že niet žiadnej priamej súvislosti, medzi namietaným porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR ako aj medzi namietaným porušením práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods.   1   Ústavy   SR   a   postupom   najvyššieho   súdu.   Práve   naopak,   aby   bola   zabezpečená dvojstupňovosť súdneho konania, najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd sa preto v rámci ďalšieho konania bude opätovne zaoberať so všetkými relevantnými námietkami, ako aj relevantnými listinnými dôkazmi sťažovateľa, ktoré sú všetky založené v spise krajského súdu sp. zn. 38 Sd/166/2006 a v prípade, že by bol navrhovateľ s rozhodnutím súdu prvého stupňa nespokojný, bude mať možnosť   podať   proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   opravný   prostriedok   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky.

K namietanému porušeniu práva Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré malo spočívať v porušení ustanovenia čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, najvyšší súd poznamenáva, že zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte (§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa   Rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2011,   bola 1. predsedníčkou senátu 7S JUDr. E. Z., a členmi senátu JUDr. M. R. a JUDr. J. H. V čase napadnutia veci do senátu 7 S (10. marca 2011) teda riadila a organizovala činnosť tohto senátu JUDr. E. Z., ktorá vec pridelila ako sudcovi spravodajcovi JUDr. M. R., členke senátu 7S. Opatrením č. 9 predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011, číslo Spr 607/2011 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011 bol podľa § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. osudoch a článku 5 ods. 4 písm. a) Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu SR zmenený Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR na rok 2011 s účinnosťou od 24. mája 2011 okrem iného tak, že na str. 44 v senáte 7S sa vložil   v   kolónke   predseda   senátu   „2.   JUDr.   I.   H.“.   Uvedený   dodatok   je   zverejnený   aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podaním zo 16. augusta 2011   sťažovateľ   požiadal   o   oznámenie   spisovej   značky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v jeho veci, pričom v predmetnom období bola 1. predsedníčka senátu 7S JUDr. E. Z. pre dlhodobú práceneschopnosť neprítomná, a preto odpoveď na uvedenú žiadosť o oznámenie spisovej značky vybavila 2. predsedníčka senátu JUDr. I. H. Z uvedeného vyplýva, že nebolo porušené ani právo sťažovateľa na zákonného sudcu, lebo vo veci samej konala   a   rozhodovala   ako   predsedníčka   senátu   JUDr.   E.   Z.,   ktorá   bola   jedinou predsedníčkou senátu 7S v čase napadnutia veci do senátu 7S, a teda zloženie senátu, ktorý vo veci konal a rozhodoval, zostalo nezmenené.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (napr.   I   ÚS   49/09,   III   ÚS   263/03, II ÚS 98/06, III ÚS 218/07).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal nasledovné uznesenie:

sťažnosť L. F. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné práva boli porušené postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 38 Sd/166/2006 z 25. októbra 2011. Z rozhodnutia najvyššieho súdu a vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ uviedol nesprávnu spisovú značku napádaného rozhodnutia a najvyšší súd neeviduje žiadne svoje rozhodnutie pod sp. zn. 38 Sd/166/2006, a preto došiel k záveru, že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 So 41/2011 z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 38 Sd/166/2006-279 z 29. októbra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011 z dôvodu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (napr.   I.   ÚS   22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

Z   vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   na   najvyššom   súde pod sp. zn.   7   So/41/2011   bolo   právoplatne   skončené.   Uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011, ktoré sťažovateľ napáda, nadobudlo právoplatnosť

12. novembra   2011.   Sťažnosť   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   2.   februára   2012 (ústavnému súdu bola doručená 3. februára 2012), teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti. Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a vyžiadaného spisu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je podaná oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na to, že predmetné súdne konanie sa právoplatne skončilo 12. novembra 2011, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   (3.   februára   2012),   ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS   301/04,   III.   ÚS   315/05,   III.   ÚS   215/06).   Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   už   po   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) bol nútený sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   podľa   čl.   39 ods. 1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   So/41/2011   z 25. októbra   2011,   odmietnuť   ako   podanú oneskorene.

2. Listom z 20. marca 2012 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd dovolacie konanie zastavil uznesením sp. zn. 1 Sdo/1/2012 z 29. februára 2012.

V prílohe   tohto   listu   sťažovateľ   predložil   svoje „Námietky“,   ktoré   sa   však nedotýkajú podania vo veci samej, ale iného konania a rozhodovania na najvyššom súde. Ústavný súd v tomto konaní nemohol na tieto „námietky“ prihliadnuť, pretože ide o nové konanie, a nie o rozšírenie argumentácie.

Z týchto dôvodov ústavný súd obsah doplnenia označeného ako „námietky“ nevzal do úvahy pri svojom rozhodnutí a prílohy vrátil sťažovateľovi.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012