znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 365/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 3/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 3/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 Cbs 3/2007 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L., CSc.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. L., CSc., trovy konania v sume 471,27 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťsedem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 365/2011   z 13.   septembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cbs 3/2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ako   odporca   v konaní   pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/2001 si vzájomným návrhom z 20. januára 2003 uplatnil právo na zaplatenie sumy 3 766 433 Sk z titulu neuhradeného nájomného. Krajský   súd   uznesením   z   29.   januára   2004   vylúčil   tento   vzájomný   návrh   sťažovateľa (uplatnený v konaní sp. zn. 28 Cb 16/2001) na samostatné konanie, ktoré je   v súčasnosti vedené pod sp. zn. 7 Cbs 3/2007.

Ústavný súd 5. októbra 2011 vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   faxom   29.   novembra 2011, písomne doplnené 5. decembra 2011. V jeho prílohe predsedníčka krajského súdu predložila   súdny   spis   a   podrobnú   chronológiu   úkonov   krajského   súdu   i   účastníkov v napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné   skutočnosti,   ktoré   sú   zhodné so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu:

Krajský súd uznesením z 29. januára 2004 vylúčil tento vzájomný návrh sťažovateľa (uplatnený v konaní sp. zn. 28 Cb 16/2001) na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 3 Cb 54/2004 (6. apríla 2004). Prípisom z 3. februára 2005 samosudca previedol súdny spis do oddelenia senátnych vecí s poukazom na § 36b písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vo vtedy (do 1. apríla 2005) platnom znení (ďalej aj „OSP“), pričom   mu bola pridelená nová spisová   značka 7 Cbs 37/2005. Krajský   súd nesúhlasil s takto určenou príslušnosťou a postúpil súdny spis na Okresný súd Bratislava II, ktorý s postúpením tiež nesúhlasil, preto bol súdny spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o príslušnosti. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Ndob 5/2006 z 28. februára 2006 určil, že príslušným súdom vo veci je krajský súd. Krajský súd po vrátení súdneho spisu opätovne postúpil súdny spis (2. marca 2007) Okresnému súdu Nitra, ktorý nesúhlasil s postúpením a predložil súdny spis najvyššiemu súdu (19. marca 2007). Najvyšší súd vrátil súdny spis Okresnému súdu Nitra s poukazom na právoplatné   rozhodnutie   o príslušnosti   (sp.   zn.   4   Ndob   5/2006   z 28.   februára   2006). Po vrátení   súdneho   spisu   na   krajský   súd   (7.   mája   2007)   mu   bola   opäť pridelená   nová spisová   značka   7 Cbs   3/2007.   Krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku   11.   mája   2007.   Sťažovateľ   nesúhlasil   s vyrubeným   poplatkom   podaním doručeným   krajskému   súdu   31.   mája   2007.   Krajský   súd   predložil   najvyššiemu   súdu 6. októbra 2008 súdny spis v súvislosti s podaním sťažovateľa na zmenu petitu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   28 Cb16/2001   (zmena   petitu   vzájomného   návrhu,   ktorý   už   bol vylúčený na samostatné konanie, pozn.). Najvyšší súd listom doručeným krajskému súdu 19. marca 2009 oznámil, že sťažovateľ bol vyzvaný na zaplatenie poplatku za podaný návrh 10.   mája   2004.   Vzhľadom   na   nezaplatenie   poplatku   mal   krajský   súd   vydať   uznesenie o zastavení konania. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cbs 3/2007 z 28. mája 2009 zastavil konanie pre nesplnenie poplatkovej povinnosti. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie   19.   júna   2009   (súčasne   zaplatil   súdny   poplatok   vo   výške   100   €),   o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 71/2009 z 3. augusta 2010 tak, že napadnuté uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   na   ďalšie   konanie   z dôvodu   nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti.   Krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   9.   februára   2011   uložil sťažovateľovi   písomne   oznámiť   výšku   a dôvod   nároku,   ktorý   si   sťažovateľ   v konaní uplatňuje, vzhľadom na viaceré podania sťažovateľa, v ktorých si uplatňoval rozličné sumy s odlišne stanovenými obdobiami. Sťažovateľ 24. februára 2011 doručil podanie, v ktorom špecifikoval svoj nárok s uvedením petitu. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cbs 3/2007 zo 4.   marca   2011   pripustil   zmenu   žaloby   a   opätovne   zaslal   výzvu   sťažovateľovi na zaplatenie   súdneho   poplatku   18.   apríla   2011.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Cbs 3/2007   z 24.   júna   2011   zastavil   konanie   v časti   istiny   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku. Sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal odvolanie (27. júla 2011), o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 70/2011 z 30. septembra 2011 tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP (postupom súdu sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom, pozn.) a tiež z dôvodu nepreskúmateľnosti jeho postupu (pozri s. 5 rozhodnutia, pozn.). Súdny spis bol doručený krajskému súdu 7. novembra 2011 a po nevyhnutných procesných úkonoch bol doručený ústavnému súdu 5. decembra 2011.

Krajský súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že „žalobca si vzájomným návrhom zo dňa 20. 01. 2003, uplatnil právo na zaplatenie 3,174.000,-Sk s úrokom 17,6 % od 18. 08. 2000 až do zaplatenia z titulu úhrady nájomného.

Žalobca   neuhradil   súdny   poplatok.   Súd   mal   konanie   zastaviť,   pre   nezaplatenie súdneho poplatku. Tým, že konanie nebolo zastavené, a došlo k ďalším podaniam žalobcu, ktorými sedemkrát menil petit sporu, súd rozhodoval plynulé v zmysle návrhov zmien petitu zo strany žalobcu, s prihliadnutím na skutkový a právny stav tak, ako ho žalobca v svojich podania uvádzal.

Na   prerokovaní   dňa   29.   01.   2004   zmenil   návrh   stým,   že   si   uplatnil   právo na zaplatenie 3.766.433,-Sk.

Podaním zo dňa 24. 06. 2004 žalobca žiadal zaplatiť 3.119.538,-Sk (103.549,69 €), z čoho si započítal 370.000,-Sk, tzn. 2.749.500,-.Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 03.04. 2001 do zaplatenia.

Žalobca   dňa   12.   12.   2006   uviedol,   že   správna   výška   uplatnenej   pohľadávky   je 2.749.500,-Sk spolu so 17,6 % úrokom od 03. 04. 2001 do zaplatenia.

Podaním zo dňa 18. 08. 2008 žiadal zaplatiť 2.749.500,-Sk spolu so 17,6 % úrokom od 03. 04. 2001 do zaplatenia a sumu 730.000,-Sk spolu s úrokom z omeškania za obdobie od 01. 08. 2000 do septembra 2006.

Podaním   zo   dňa   19.   06.   2009   zobral   čiastočne   návrh   späť   a   žiadal,   aby   bolo rozhodnuté   o   vzájomnej   pohľadávke   v   takej   výške,   aká   je   súdnym   poplatkom   100   € uhradená.

Na prerokovaní veci dňa 09. 02. 2011 žalobca súdu oznámil, že žalobu v žiadnej časti neberie späť a podľa jeho názoru NS SR sa pri písaní uznesenia pomýlil pri formulácii jeho znenia odvolania.

Podaním zo dňa 24. 02. 2011 si žalobca uplatnil právo na zaplatenie 91.266,68 € spolu so 17,6 % úrokom od 03. 04. 2001 až do zaplatenia a 730.000,-Sk (24.231,56 €) spolu s úrokom z omeškania od 01. 09. 2000 do 01. 09. 2006 v mesačne menenej sadzbe úrokov a od 01. 09. 2006 do zaplatenia zo sumy 10.000,-Sk s 9,5 % úrokom ročne.

V danej veci, prieťahy v konaní spôsobil žalobca - sťažovateľ, čoho dôkazom je vzájomný   návrh   zo   dňa   14.   01.   2003   a   následne   jeho   zmena,   uvedená   v   zápisnici o pojednávaní dňa 29. 01. 2004 vo veci sp. zn. 28 Cb 16/2001, kde nebol zmenený skutkový ani   právny   stav   veci,   ale   suma   uplatneného   nároku.   S   prihliadnutím   na   všetky   vyššie rozpísané   podania   žalobcu,   týkajúce   sa   petitu,   v   časti   istiny,   ako   aj   dátumu   úrokov z omeškania,   čiastočného   späťvzatia   žaloby,   následne   tvrdenia   o   zlej   interpretácie   jeho podania aj zo strany NS SR, že k žiadnemu späťvzatiu žaloby zo strany sťažovateľa nedošlo, prieťahy v konaní boli spôsobené jednoznačne zo strany žalobcu.

Prieťahy v konaní neboli spôsobené súdom. Vo veci konalo niekoľko sudcov, ako členovia senátu, alebo samosudcovia, pri množstve veci v jednotlivých súdnych oddeleniach a   podaniach   sťažovateľa,   ktoré   adresoval   priebežne   do   niekoľkých   spisov   vedených na Krajskom súde v Bratislave, vychádzajúc z vyššie uvedených procesných úkonov, súd vo veci konal plynulé.

K záverečnej otázke ÚS SR, či zistené prieťahy považuje súd za zbytočné prieťahy, zákonná   sudkyňa   uviedla,   že   prieťahy   v   konaní   sú   zbytočnými   prieťahmi,   spôsobenými jednoznačne sťažovateľom.

Dôkazom   tohto   tvrdenia   sudkyňou   je   v   tom,   že   ak   si   sťažovateľ   uplatnil   právo na zaplatenie za nájom v sume 3.174.000,-Sk vzájomným návrhom zo dňa 14. 01. 2003 a tento bez zmeny skutkového a právneho stavu (alebo čo i len opravy výpočtu), zmení dňa 29. 01. 2004 na zaplatenie sumy 3.766.433,-Sk a približne opäť mesiacov, t. j. podaním zo dňa 24. 06. 2004, tento návrh zmení na sumu 2.749.500,-Sk spolu s úrokom z omeškania, atď., je dôvodné konštatovať, že prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ.

Sťažovateľ   sa   namiesto   zaplatenia   súdneho   poplatku   odvolával   na   výzvy   súdu k zaplateniu súdneho poplatku, zaplatil súdny poplatok v sume 100 € a navrhol, aby súd konal   o   jeho   pohľadávke,   v   akej   výške   je   poplatkom   100   €   uhradené.   V   časti,   ktorá uhradený   poplatok   mala   prevyšovať,   berie   žalobu   späť,   a   následne   tvrdí,   že   došlo   k pochybeniu aj v uznesení NS SR, keď tento súd zle vyhodnotil jeho návrh na čiastočné späťvzatie   návrhu.   Časť   nároku,   ktorý   zobral   späť,   sťažovateľ   nešpecifikoval.   Ďalej nešpecifikoval sumu a právny titul, o ktorom mal súd rozhodovať pri uhradení súdneho poplatku v sume 100 €.

Prieťahy,   ktoré   v   tejto   veci   nastali,   boli   spôsobené   jedine   konaním   sťažovateľa. K jeho   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov postupom súdu, nedošlo.“

V závere   svojho   vyjadrenia   krajský   súd   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa vyjadrením doručeným ústavnému súdu 21. decembra 2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s jeho upustením. Vo svojom vyjadrení nesúhlasiac s vyjadrením krajského súdu uviedol, že „zmenu petitu konania navrhol len dvakrát a rozšírenie vykonal len raz“. Krajskému súdu tiež vyčítal, že „hoci sťažovateľ popísané úkony úpravy petitu relevantne vykonal, k žiadnej zmene petitu nikdy   nedošlo,   pretože   neexistuje   žiadne   rozhodnutie   súdu   o predmetných   návrhoch sťažovateľa. Táto okolnosť spôsobila, že dodnes nemožno zistiť, o akej výške uplatneného nároku v ktorom konaní súd koná“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04)

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   je   peňažný   nárok   sťažovateľa   z titulu   nájmu,   ktorý   bol uznesením krajského súdu (sp. zn. 28 Cb 16/2001 z 29. januára 2004) právoplatne vylúčený na   samostatné   konanie.   Tento   druh   konania   je   bežnou   agendou   všeobecných   súdov a nemožno   ho   považovať   za   právne   alebo   fakticky   zložitý   aj   vzhľadom   na   existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov tohto charakteru.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   podstatne   prispel   k predĺženiu   konania v predmetnej veci tým, že viackrát zmenil vzájomný návrh z 20. januára 2003 v otázke rozsahu   jeho   nároku   a   príslušenstva   (podaniami   z   29.   januára   2004,   24.   júna   2004, 6. septembra 2005, 12. decembra 2006, 18. augusta 2008, 19. júna 2009, 9. februára 2011).

Celkovo teda možno konštatovať, že aj sťažovateľ má určitý podiel na zbytočnom predĺžení   doterajšej   doby   konania   pred   krajským   súdom,   na   čo   ústavný   súd   prihliadol pri určení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označeného práva sťažovateľa, bol postup samotného krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z predloženého súdneho spisu a stavu konania konštatuje, že doterajší priebeh konania nasvedčuje, že prima facie krajský súd nepostupoval v súlade s už citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Počas vyše osemročného konania   sa   krajský   súd   doteraz   výlučne   zaoberal   len   otázkou   svojej   príslušnosti a poplatkovej   povinnosti   sťažovateľa,   pričom   k meritu   veci   sa   ešte   nedostal.   Otázka príslušnosti krajského súdu bola pritom s konečnou platnosťou vyriešená uznesením sp. zn. 4 Ndob 5/2006 z 28. februára 2006.

Ústavný   súd   identifikoval   niekoľko   období   nečinnosti   krajského   súdu.   Prvým obdobím   nečinnosti   v trvaní   desiatich   mesiacov   (od   vylúčenia   návrhu   na   samostatné konanie a pridelenia spisovej značky 3 Cb 54/2004 6. apríla 2004 do 3. februára 2005, keď krajský   súd   preradil   vec   do   oddelenia   senátnych   vecí   sp.   zn.   7   Cbs   37/2005).   Ďalším obdobím   nečinnosti   v trvaní   desiatich   mesiacov   bolo   obdobie   od   pridelenia   veci do senátnych vecí krajského súdu 3. februára 2005 do postúpenia veci Okresnému súdu Bratislava   II   8. decembra   2005.   Ústavný   súd   ďalej   identifikoval   aj   obdobie   nečinnosti krajského súdu v trvaní viac ako šesť mesiacov od vrátenia súdneho spisu z Okresného súdu Bratislava II 6. apríla 2006 do pojednávania na krajskom súde 19. októbra 2006.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil na štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Popri už uvedených obdobiach nečinnosti v celkovom trvaní dvoch rokov a dvoch mesiacov   za   nesústredenú   činnosť   krajského   súdu   ústavný   súd   považuje   jeho postup spočívajúci   v spochybnení   svojej   príslušnosti   (postúpenie   veci   Okresnému   súdu   Nitra 1. marca   2007)   po   právoplatnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ndob   5/2006 z 28. februára 2006. Obdobne za nesústredenú činnosť vyhodnotil ústavný súd aj postup krajského   súdu,   keď   nerozhodol   o navrhovaných   zmenách   petitu   sťažovateľom a nerešpektoval § 13 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   podľa ktorého   poplatok   alebo   doplatok   poplatku   nemožno   vyrubiť   po   uplynutí   troch   rokov od konca   kalendárneho   roka,   v ktorom   sa   stal   splatným,   v dôsledku   čoho   krajský   súd zasielal   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v čase,   keď   už   došlo   k zániku   práva na vyrubenie súdneho poplatku [pozri s. 9 uznesenia sp. zn. 4 Obo 70/2011 z 30. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie“)]. Doručením viacerých podaní sťažovateľa, ktorými navrhoval zmeny návrhu, a nerozhodnutím súdu o nich vznikla neprehľadná situácia, ktorá spôsobila nepreskúmateľnosť   výziev   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (celkom   štyri,   pozn.),   ktorú konštatoval aj najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia (pozri s. 5 uznesenia). Krajský súd pri vyrubení súdneho poplatku navyše súdny poplatok určil retroaktívne, čo takisto konštatoval najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia (pozri s. 4. uznesenia).

Uvedený postup krajského súdu spôsobil, že konanie je stále ešte aj po vyše ôsmich rokov iba na začiatku.

Vychádzajúc   z uvedených   zistení,   najmä   zaznamenanej   nečinnosti,   ako   aj nesústredenej   činnosti   a neefektívneho   postupu   krajského   súdu   v posudzovanom   vyše osemročnom súdnom konaní prebiehajúcom na jednom stupni, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cbs 3/2007 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného krajským súdom, ako aj na jeho nesústredenú činnosť a neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na krajskom súde a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 471,27 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2010 v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011   (príprava a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti,   písomné   podanie   vo   veci   samej) po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, takto činí sumu 392,73 € zvýšenú o DPH, čiže spolu 471,27 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012