znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 365/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 a jej uzneseniami č. k. Kv 40/2009-29 z 8. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-36 z 1. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-41 z 18. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-42 z 18. marca 2010 a č. k. 40/2009-46 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   J.   H.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. augusta 2010 (po doplnení 21. septembra 2010) doručená sťažnosť Mgr. J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 a jej uzneseniami č. k. Kv 40/2009-29 z 8. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-36 z 1. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-41 z 18. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-42 z 18. marca 2010 a č. k. 40/2009-46 z 31. marca 2010.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.   sp.   zn.   ČVS:   KRP-88/OEK-ZV-2009 z 20. novembra 2009 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   krajskej   prokuratúry   uznesením   sp.   zn.   Kv 40/2009 z 23. decembra 2009 zamietol.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   považoval   vyjadrenia   prokurátora   obsiahnuté v predmetnom   uznesení   za   neštandardné,   8.   januára   2010   podal   proti   nemu   námietku zaujatosti.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry   podaním   z   22.   januára   2010   sťažovateľovi oznámil, že námietka zaujatosti nebola vznesená bez meškania, a preto o nej ďalej nekonal.

Sťažovateľ   uviedol,   že   potom,   ako   bola   jeho   prvá   námietka   zaujatosti   vybavená uvedeným   spôsobom,   1.   februára   2010   podal   v   poradí   druhú   námietku   zaujatosti   proti dozorujúcemu prokurátorovi.   O tejto námietke rozhodol   prokurátor krajskej   prokuratúry uznesením č. k. Kv 40/2009-29 z 8. februára 2010 tak, že sa nevylúčil z vykonávania úkonov   trestného   konania.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej rozhodol krajský prokurátor uznesením č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010 tak, že ju zamietol.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   prokurátor   krajskej   prokuratúry   uznesením č. k. Kv 40/2009-36 z 1. marca 2010 rozhodol o v poradí prvej námietke zaujatosti tak, že sa nevylúčil   z vykonávania úkonov   trestného   konania v   danej   veci.   Proti   uzneseniu   podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský prokurátor uznesením č. k. Kv 40/2009-41 z 18. marca 2010 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že ešte medzitým, teda 8. marca 2010, podal v poradí tretiu námietku   zaujatosti   proti   dozorujúcemu   prokurátorovi,   ktorý   o   nej   rozhodol   uznesením č. k. Kv 40/2009-42 z 18. marca 2010, v ktorom sa opäť nevylúčil z vykonávania úkonov trestného   konania.   Proti   danému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský prokurátor uznesením č. k. Kv 40/2009-46 z 31. marca 2010 zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   tieto   rozhodnutia   krajskej   prokuratúry   v   konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 „v zásade obmedzujú na formálny pohľad na vec, na všeobecné a formálne konštatácie a poukazovanie na znenia a výklad jednotlivých na vec vzťahujúcich   ustanovení   Tr.   poriadku   bez   tohto,   aby   reagovali   a   vyporiadali   sa s konkrétnymi   argumentmi   a   výhradami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   javovej   stránky   veci, osobitne vo vzťahu k existencii a aplikácii tzv. teórie zdania (uznávanej i medzinárodnými dohodami a rozhodnutiami), k podmienkam a dôvodom pre jej uplatnenie v posudzovanej veci.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   považuje   označené   rozhodnutia   aj   za   náležité nezdôvodnené a   nepreskúmateľné,   pričom absencia   náležitého zdôvodnenia   rozhodnutia vo svojej podstate predstavuje odňatie možnosti právnej ochrany v trestnom konaní, čo tiež znamená a zakladá porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, predovšetkým porušenie práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že v danej veci sa už v minulosti obrátil na ústavný   súd   so   svojou   sťažnosťou,   ktorá   bola   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnutá uznesením č. k. II. ÚS 250/2010-19 z 13. mája 2010 pre neprípustnosť, a to z dôvodu, že pred podaním sťažnosti nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že na účely preskúmania zákonnosti postupu krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp.   zn. Kv 40/2009 sa so svojím podnetom v zmysle § 31 a násl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Okrem toho poukázal na to, že postupom   podľa   §   363   a násl.   Trestného   poriadku   žiadal   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   o zrušenie   namietaných   rozhodnutí   krajskej   prokuratúry.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa ani generálna prokuratúra nevyhovela jeho právnym prostriedkom ochrany.   Z   uvedeného   dôvodu   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Práva sťažovateľa Mgr. J. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli konaním a rozhodnutiami Krajskej prokuratúry v B. o námietkach zaujatosti sťažovateľa vo veci sp. zn. Kv 40/2009 porušené.

2.   Krajská   prokuratúra   v B.   konaním   a   rozhodovaním   o   námietkach   zaujatosti sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 40/2009 porušila i čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

3. Zrušuje sa uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry v B. z 08. 02. 2010 sp. zn. Kv 40/2009-29, uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry v B. z 01. 03. 2010 sp. zn. Kv 40/2009-36, uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry v B. z 18. 03. 2010 sp. zn. Kv 40/2009-42, uznesenie Krajského prokurátora v B. z 26. 02. 20010 sp. zn. Kv 40/2009-35, uznesenie Krajského prokurátora v B. z 18. 03. 20010 sp. zn. Kv 40/2009-41 a uznesenie Krajského prokurátora v B. z 31. 03. 20010 sp. zn. Kv 40/2009-46 a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskej prokuratúre v B., aby o nej znovu konala a rozhodla.

Pokiaľ   ide   o   trovy   právneho   zastúpenia,   zdvorilo   žiadame   Ústavný   súd,   aby navrhovateľovi   v   prípade   úspechu   v   konaní   priznal   právo   na   náhradu   trov   právneho zastupovania ním zvoleným právnym zástupcom JUDr. J. K., advokátom so sídlom Z., za 2 (dva) úkony právnej pomoci vo výške 303,30 eur (prevzatie a príprava zastupovania = odmena 120,23 eur + režijný paušál 7,21 eur + DPH 24,21 eur; ústavná sťažnosť = 120,23 eur + režijný paušál 7,21 € + DPH 24,21 eur), podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. na účet právneho zástupcu navrhovateľa.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd konštatuje, že v zmysle uvedeného je predmetom konania na ústavnom súde namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 a jej uzneseniami týkajúcimi sa námietok zaujatosti.

Ústavný   súd   dáva   do   pozornosti,   že   obsahovo   totožnou   sťažnosťou,   ktorá   bola ústavnému súdu doručená 4. mája 2010, sa sťažovateľ domáhal poskytnutia ústavnoprávnej ochrany.   O   tejto   sťažnosti   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   250/2010-19 z 13. mája 2010 tak, že v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ju odmietol pre neprípustnosť, pretože sťažovateľ pred jej podaním nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje.

Po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 250/2010-19 z 13. mája 2010 sa sťažovateľ so svojou sťažnosťou opäť obrátil na ústavný súd s tým, že uviedol, že o preskúmanie zákonnosti postupu krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 požiadal generálnu   prokuratúru,   a to   jednak   využitím   podnetu   podľa   §   31   a násl.   zákona o prokuratúre,   ako   aj   postupom   podľa   §   363   a násl.   Trestného   poriadku.   Podľa   zistení ústavného súdu a vyjadrenia sťažovateľa však ani generálna prokuratúra nevyhovela týmto podnetom,   o čom   svedčí   jej   v poradí   posledný   list   adresovaný   právnemu   zástupcovi sťažovateľa č. k. XV/2 Pz 84/10-4 z 10. augusta 2010, z ktorého vyplýva, že podnet bol vyhodnotený ako neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak a) sa týka veci,   v ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľ zopakoval svoju pôvodnú sťažnosť, ktorá bola už predmetom konania vo veci sp. zn. II. ÚS 250/2010 bez toho, aby do tejto zahrnul aj konanie o podnete na generálnej prokuratúre sp. zn. XV/2 Pz 84/10 z 10. augusta. 2010, konal tak napriek tomu, že mal vo veci primerané zastúpenie advokátom.

Teda o všetkých jeho námietkach už bolo rozhodnuté vo veci sp. zn. II. ÚS 250/2010 z 13. mája 2010.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Aktuálna   sťažnosť   sťažovateľa   bola   teda   ústavnému   súdu   podaná   po   vyčerpaní relevantných   právnych   prostriedkov,   pričom   generálna   prokuratúra   bola   oprávnená a povinná   v   prípade   zistenia   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   poskytnúť   mu primeranú ochranu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená 27. augusta 2010, sťažovateľ opäť namietal postup krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod   sp.   zn.   Kv   40/2009   a   jej   uznesenia   č.   k.   Kv   40/2009-29   z   8.   februára   2010, č. k. Kv 40/2009-35   z   26.   februára   2010,   č.   k.   Kv   40/2009-36   z   1.   marca   2010, č. k. Kv 40/2009-41   z   18.   marca   2010,   č.   k.   Kv   40/2009-42   z   18.   marca   2010 a č. k. 40/2009-46 z 31. marca 2010. Táto sťažnosť teda nesmerovala proti postupu, resp. záveru generálnej prokuratúry, ktorá ako inštančne posledná preskúmavala sťažovateľovu vec, pričom jedine jej závery by mohli byť v danom prípade predmetom skúmania v konaní pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 152/2010).

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   v   nej   obsiahnutými,   pretože   rozhodovanie   o   takých otázkach je viazané na vyslovenie porušenia základných práv alebo slobôd.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010