znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného zákonnou zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛,právne zastúpených spoločnosťou LEXPERT s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v menektorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula, pre namietané porušenie ich základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu BanskáBystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 64/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého, obaja bytom

,   zastúpeného   zákonnou   zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“), právne zastúpených spoločnosťou LEXPERT s. r. o., Horná 15, BanskáBystrica,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Roman   Dula,   pre   namietanéporušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   ichzáležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 64/2014.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:„... ⬛⬛⬛⬛ je matkou a zákonnou zástupkyňou maloletého ⬛⬛⬛⬛. Dňa 21.02.2014 matka podala na Okresný súd Banská Bystrica návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému, konanie prebiehalo pod č. 31P/64/2014. Rozsudkom zo dňa 28.05.2014 okresný súd vo veci rozhodol. Najmä pokiaľ ide o výšku výživného, ktoré má platiť na maloletého otec, ⬛⬛⬛⬛, považovala matka rozsudok zo dňa 28.05.2014 za rozporný so zákonom - otec je samostatne zárobkovočinnou osobou, svoje príjmy a výdavky nezdokladoval, napriek tomu súd vo veci neaplikoval fikciu v zmysle ustanovenia   §   63   ods.   1   zákona   o   rodine.   Okrem   toho   aj   keď   otec   mal   už   len   podľa dostupných   dokladov   príjem   niekoľkonásobne   vyšší   ako   matka   a   matka   zároveň zabezpečovala   osobnú   starostlivosť   o   maloletého,   tak   súd   zaviazal   otca   na   platenie výživného len do výšky cca. polovice nákladov na maloletého.

Proti   rozsudku   zo   dňa   28.05.2014   podala   matka   odvolanie   zo   dňa   23.06.2014, ku ktorému   sa   prakticky   pridal   aj   kolízny   opatrovník.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici prvostupňový   rozsudok   potvrdil   rozsudkom   č.   17CoP/54/2014-143   zo   dňa   01.10.2014. Následne podala matka dovolanie zo dňa 31.10.2014.

Okresný súd Banská Bystrica spôsobil prieťahy v konaní v súvislosti s dovolaním zo dňa 31.10.2014. Pri telefonickom prezisťovaní stavu veci na Najvyššom súde SR (či už Najvyšší   súd   SR rozhodol o   dovolaní)   bolo zistené,   že celý spis   je na   okresnom   súde pre údajnú vadnosť dovolania. Pri nahliadnutí do spisu na okresnom súde bolo zistené, že vadnosť dovolania mala spočívať v nedoložení osobitného splnomocnenia pre advokáta pre dovolacie konanie.

Dovolanie   je   v   súdnom   spise   založené   na   č.   l.   153   až   156.   Na   č.   l.   158   je predkladacia správa pre Najvyšší súd SR zo dňa 19.11.2014, napriek tomu, že ide o vec týkajúcu sa maloletého, bolo dovolanie podané na Najvyšší súd SR až dňa 07.01.2015. Zo súdneho spisu bolo ďalej zistené, že Najvyšší súd SR vrátil celý spis na okresný súd ešte dňa   24.02.2015.   Najvyšší   súd   SR   uložil   okresnému   súdu   vyzvať   matku   na   predloženie plnomocenstva   a   po   jeho   doložení   opätovne   predložiť   spis   na   rozhodnutie   o   dovolaní. Napriek tomu, že podanie Najvyššieho súdu SR bolo okresnému súdu doložené pred takmer 3 mesiacmi (24.02.2015), tak do dnešného dňa okresný súd matku nevyzval na predloženie plnomocenstva.

Ako vyplýva zo samotného dovolania, toto malo aj prílohu, ktorou a jedinou bolo osobitné plnomocenstvo pre advokáta pre zastupovanie v dovolacom konaní. Prevzatie jednej   prílohy   je   potvrdené   aj   na   samotnej   prijímacej   pečiatke   okresného   súdu. Plnomocenstvo muselo zo spisu zmiznúť ešte pred založením pokynu zo dňa 06.11.2014, ktorý je založený hneď za dovolaním na č. l. 157...

Sťažovateľom nie je známe čo sa na Okresnom súde stalo s plnomocenstvom, ktoré bolo preukázateľne priložené k dovolaniu zo dňa 31.10.2014. Ak plnomocenstvo zmizlo zo spisu neúmyselne, nie je jasné prečo okresný súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 241   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   na   predloženie   plnomocenstva   matku nevyzval. Postup okresného súdu od 24.02.2015, keď mu bol doručený pokyn Najvyššieho súdu SR na výzvu na doloženie plnomocenstva a okresný súd až do súčasnosti tento pokyn nerealizoval, napriek tomu, že ide o vec týkajúcu sa maloletého, nemožno hodnotiť inak ako zbytočné prieťahy a porušenie základných práv a slobôd sťažovateľov.

Na   postup   okresného   súdu   bola   podaná   sťažnosť   zo   dňa   15.05.2015   predsedovi Okresného súdu Banská Bystrica. Samotné podanie sťažnosti predsedovi súdu nepovažujú sťažovatelia za dostatočné, a to aj z dôvodu, že len odstránením dôvodu, pre ktorý doteraz nemohol konať Najvyšší súd SR nebude dosiahnutá úplná náprava. Doterajším postupom okresného súdu boli vážne porušené práva maloletého, ktorý sa nemôže podieľať na životnej úrovni otca a tiež práva matky, keďže táto musí vyživovaciu povinnosť voči synovi plniť vo väčšej miere ako by pri riadnom určení vyživovacej povinnosti otca mala...“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 31P/64/2014 porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Nitra   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia vo výške   355,73   EUR   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uzneseniesa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označili   sťažovatelia,   a to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnomprerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   právaalebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tentoúčel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Z vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   na   okresnom   súdepod sp. zn.   31   P/64/2014   bolo   právoplatne   skončené.   Rozsudok   okresného   súduč. k. 31 P 64/2014-105 z 28. mája 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoP 54/2014-143 z 1. októbra 2014 nadobudolprávoplatnosť 6. októbra 2014. Aj sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že rozsudokokresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu je právoplatný.

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľov a rozsudkov okresného súdu a krajského súdu,na   ktorých   je   vyznačená   doložka   právoplatnosti,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   žesťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp.zn. 31 P 64/2014 do právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 31 P 64/2014-105 z 28.mája   2014   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   právoplatným   rozhodnutím   v danej   vecisťažovateľov bola nastolená právna istota.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právana prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môževyplývať   aj z toho,   že   porušenie   tohto   základného   práva   sa   namieta   v takom   konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalouvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 391/06).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ojedinelá nečinnosťsúdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavnýsúd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane a zároveň   významnýmspôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,I. ÚS 57/01).

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súdepod sp. zn. 31 P 64/2014,   predmetom   ktorého   je   úprava   práv   a   povinností   rodičovk maloletému   dieťaťu,   dochádza   k zbytočným   prieťahom   po   podaní   dovolaniaz 31. októbra 2014   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   17   CoP   54/2014-143z 1. októbra 2014. Sťažovatelia argumentujú tým, že v dôsledku pochybenia okresného súdubolo   dovolanie   predložené   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   bez   splnomocneniaadvokáta, a preto do dnešného dňa o ňom nie je rozhodnuté. Z obsahu sťažnosti vyplýva, žesťažnosť   sťažovateľov,   ktorou   namietajú   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 64/2014, je zjavneneopodstatnená.

Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka namietaného konania vedeného na okresnomsúde v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 64/2014 po podaní dovolania z 31. októbra 2014neovplyvnila významným spôsobom celkovú dĺžku konania, a preto ani nepredstavuje takýcharakter a intenzitu, aby bolo možné uvažovať o zásahu do základného práva sťažovateľovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd odmietolsťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že dosiaľ neuplynula dostatočnádoba na to, aby bolo možné konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento vodôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovikonania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateliasa vo svojej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhradytrov konania pred ústavným súdom, ktoré sú viazané na vyhovenie sťažnosti vo veci samej,teda na výrok ústavného súdu o porušení ich základných práv orgánom verejnej moci, protiktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jejpredbežnom prerokovaní, označenými návrhmi sa už nezaoberal.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   na   jej   predbežnomprerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   zároveň   považuje   za   potrebné   podotknúť,   že   v prípade,   ak   byv budúcnosti nedošlo k náprave a po podaní dovolania z 31. októbra 2014 proti rozsudkukrajského súdu č. k. 17 CoP 54/2014-143 z 1. októbra 2014 by dochádzalo k zbytočnýmprieťahom, a tým k porušeniu ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, budú mať sťažovatelia k dispozícii možnosťpodať sťažnosť na ústavnom súde za obvyklých podmienok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015