znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., zastúpenej JUDr. Michalom Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená   sťažnosť   M. V.   (ďalej   len „sťažovateľka),   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky, je uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 45/2013 zo dňa 20. 12. 2013. Uznesenie Krajského súdu v Prešove nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04. 02. 2014.

Sťažovateľka sa podanou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Prešove dňa 05. 06. 2013   domáhala,   aby   súd   uložil   žalovanému   Obvodnému   pozemkovému   úradu   Prešov, v konaní   č.   k.   PPaLH   99/92   konať   a   doručiť   žalobcovi   (sťažovateľke)   rozhodnutie č.: OPPaLH 99/92 -1/S1 zo dňa 22. 01. 1999, OPPaLH 99/92 - 11/S1 zo dňa 07. 04. 1999 a OPPaLH 99/92 - 13/S1 zo dňa 14. 04. 1999, do 30 dní od právoplatnosti uznesenia a taktiež aj povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.

V   žalobe   sťažovateľka   poukázala   na   nečinnosť   žalovaného   -   Obvodného pozemkového úradu Prešov, v konaní vedenom pod č. k. OPPaLH 99/92 vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom bývalého pozemkového spoločenstva - Urbár Šváby. Poukázala na to,   že   listom   zo   dňa   28.   03.   2012   doručeným   dňa   30.   04.   2012   vyzvala   žalovaného na doručenie rozhodnutí vydaných v tomto konaní, keďže mala vedomosť o tom, že žalovaný v   roku   2011   niektorým   -   žijúcim   členom   Urbáru   Šváby   doručoval   vydané   rozhodnutia na základe uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 39/2009 z 31. 03. 2011. Keďže žalovaný   na výzvu sťažovateľky nereagoval a   požadované rozhodnutia   jej nedoručil, podala sťažovateľka dňa 08. 04. 2013 Okresnej prokuratúre Prešov Podnet - upozornenie   na   nezákonný   postup   pred   podaním   žaloby   na   nečinnosť   orgánu   verejnej správy.

Dňa 27. 05. 2013 bola sťažovateľke doručená odpoveď Okresnej prokuratúry Prešov k podanému podnetu č. Pd 95/13 z22. 05. 2013, v ktorej okresný prokurátor okrem iného uviedol,   že   „Preskúmaním   na   vec   sa   vťahujúceho   spisového   materiálu   nebol   zistený zákonný dôvod na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení.“

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 S 45/2013 zo dňa 20. 12. 2013 žalobu sťažovateľky zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal...

Všetky   vyššie   uvedené   rozhodnutia   mali   vyznačenú   doložku   právoplatnosti a vykonateľnosti, tzn., že prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu Urbár Šváby - pozemkové spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda S. K., ktorý však, na konanie   a   zastupovanie   oprávnených   osôb   -   členov   pozemkového   spoločenstva   nebol splnomocnený.   Tzn.,   že   nebol   splnomocnený   zastupovať   ani   právnu   predchodkyňu sťažovateľky – E. R.. Túto skutočnosť preukazuje čestné prehlásenie E. R. zo dňa 02. 10. 2008...

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v 7. rade konal so S. K. bez toho, aby sa tento preukázal, že je oprávnený konať za oprávnené osoby. Takéto oprávnenie zo stanov Urbárskeho spoločenstva Šváby, na ktoré poukazuje žalovaný nevyplýva... Ďalej sťažovateľka predložila Krajskému súdu v Prešove tabuľku, z ktorej vyplýva, že súčet platných podielov podielnikov uvedených v plnomocenstve z 20. 11. 1992 predstavuje iba 47,35 % podielov z celku. Keďže tento zoznam podielnikov v roku 1992 nebol správny, bol OPU PO predložený iný zoznam podielnikov Urbáru Šváby s menami 148 podielnikov, tak ako sú uvedené v zoznamoch podielnikov, ktoré sú prílohou žiadaných - nedoručených rozhodnutí OPÚ PO (č. OPPaLH 99/92 -1/S1, OPPaLH 99/92 -11/S1 a OPPaLH 99/92

-13/S1). Z priloženej tabuľky taktiež vyplýva, že súčet platných podielov podielnikov, ktorí platne podpísali splnomocnenie z 20. 11. 1992 a sú uvedení aj v zoznamoch osôb, ktoré sú prílohou nedoručených rozhodnutí, je iba 38,59 % z celku....»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 45/2013 zo dňa 20.12.2013, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 45/2013 zo dňa 20.12.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. V. trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR (za dva úkony po 134,- EUR - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po 8,04 EUR a DPH vo výške 56,82 EUR zo základu dane 284,08 EUR) na účet advokáta JUDr. Michala Feciľaka do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013. Krajský súd označeným rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľky proti nečinnosti orgánu verejnej správy proti odporcovi Okresný úrad Prešov, pozemkový a lesný odbor.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   250t   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že je v   konaní nečinný, môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať a   rozhodnúť.   Návrh   nie   je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa   §   250b   ods.   2   OSP   ak žalobu   podá   niekto,   kto   tvrdí,   že   mu   rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie   o   žalobe.   Ak   sa   v   rámci   správneho   konania   po   vykonaní   pokynu   súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa   §   250b   ods.   3   OSP   súd   postupuje   podľa   odseku   2,   len   ak   od   vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky proti nečinnosti orgánu verejnej správy, sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   týmto   uznesením   nedôvodne   zamietol   návrh sťažovateľky,   ktorým   žiadala   o   doručenie   reštitučných   rozhodnutí,   ktoré   boli   doručené ostatným   žijúcim   členom   pozemkového   spoločenstva.   Ďalej   krajský   súd   nesprávne vyhodnotil otázku platnosti splnomocnenia S. K. na zastupovanie v reštitučnom konaní. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne.

Krajský súd v uznesení č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013 dospel k týmto právnym záverom:

„...   Vychádzajúc   z   vyššie   citovaných   zákonných   ustanovení,   ktoré   sa   analogicky vzťahujú aj na daný prípad, návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré navrhovateľka žiada doručiť uplynula lehota viac ako 3 rokov (ide o rozhodnutia z roku 1999 a návrh bol podaný v roku 2013).

Okrem   neprípustnosti   krajský   súd   návrh   zamietol   aj   pre   jeho   nedôvodnosť. Ak dodatočne po smrti E. R. spochybňuje navrhovateľka ako jej právna nástupkyňa platnosť plnomocenstva, ktorým E. R. splnomocnila Š. K. na zastupovanie v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. a rozhodnutia žiada doručiť na základe čestného prehlásenia E. R. zo dňa 02. 10. 2008 je potrebné uviesť, že v konaní podľa § 2501 O. s. p. možno uložiť správnemu orgánu   povinnosť   konať   len   v prípade,   že   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., ale ani z iných právnych predpisov odporcovi nevyplýva právo (teda ani povinnosť) posudzovať platnosť   plnomocenstva,   posúdenie   tejto   otázky   (posúdenie   platnosti   právneho   úkonu   - plnomocenstva) neprislúcha ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. O platnosti či neplatnosti právneho úkonu môže rozhodovať jedine súd v riadnom civilnom   konaní   a až do rozhodnutia   súdu   je   správny   orgán   svojimi   právoplatnými rozhodnutiami viazaný.

Keďže   odporca   nemôže   posudzovať   platnosť   plnomocenstva,   nemôže   posúdiť ani dôvodnosť   tvrdení   navrhovateľky,   že   jej   majú   byť   doručené   reštitučné   rozhodnutia z roku 1999. Naopak správny orgán je právoplatnými rozhodnutiami viazaný...“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   neprípustnosti návrhu (od vydania rozhodnutí, ktoré sťažovateľka žiadala doručiť, uplynula lehota viac ako 3 rokov) a aj s otázkou nedôvodnosti návrhu, ktorý sťažovateľka oprela o spochybnenie neplatnosti   splnomocnenia,   ktorým   jej   právna   predchodkyňa   splnomocnila   S.   K. na zastupovanie   v   reštitučnom   konaní   (o   platnosti   splnomocnenia   môže   rozhodnúť všeobecný súd v občianskom súdnom konaní, a nie krajský súd v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   uvádza,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým uznesením č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013 neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 3 S 45/2013 36 z 20. decembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   považujúc   ju   za   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. 3 S 45/2013-36 z 20. decembra 2013 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady   trov   konania)   v danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014