znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   A.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia   jeho základného práva   na nedotknuteľnosť   osoby   a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2   a práva   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce   sp. zn. 12 C 15/2011   z 12.   apríla   2012   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 9. mája 2013 doručená sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 15/2011 z 12. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou o ochranu osobnosti z 20. januára 2009 sa na   okresnom   súde   domáhal   proti   žalovanému   ochrany   svojich   práv.   Podľa   udania sťažovateľa   bol   predmetom   žaloby   článok   s názvom   „Nájomný   vrah“   uverejnený 21. novembra 2008 v týždenníku P.

Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   jeho   žalobu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 15/2011 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

V súvislosti s námietkou o porušení svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru sťažovateľ argumentoval takto: „Okresný súd a krajský súd v napadnutých rozsudkoch argumentujú, že úroveň ochrany môjho práva na súkromie je značne znížená, pretože som bol viackrát súdne trestaný. Opäť musím   podotknúť,   že   za   vraždu   v M.   som   aj   v súčasnosti   v pozícii   obžalovaného,   nie odsúdeného! Súdy úroveň ochrany môjho práva na súkromie znížili až na takú hodnotu, kde sa nedá už ani simulovať zdanie, že ide o nejaké právo... Na margo vraždy A. S. súdy uznali, že išlo o nepravdivé informácie a teda o neoprávnený zásah do práv v zmysle § 11 a nasl. OZ. Neobstojí právny názor súdu, že v mojom prípade je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere. Keby mal byť takýto právny názor správny, do budúcnosti by platilo, že o mne môže ktokoľvek napísať čokoľvek... Krajský súd Košice rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2012 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ale nevyvrátil argumenty uvedené v mnou   podanom   odvolaní   z 21.   06.   2012   ani   v odvolaní   advokáta,   iba   zopakoval argumenty   prvostupňového   súdu.   Také   výrazy,   aké   boli   obsahom   napadnutého   článku, nepochybne boli spôsobilé porušiť moje práva v zmysle § 11 a nasl. OZ. Súdy mi ochranu mojich   práv   neposkytli,   ich   argumenty   považujem   za   absurdné   a celý   proces   bol nespravodlivý. Podotýkam, že som nebol ani vypočutý k mnou podanej žalobe.“

Sťažovateľ   zároveň   namietal,   že tvrdeniami   v článku o tom, „že   je   vrahom   ženy a dieťaťa v M.“, ako aj „vrahom A. S.“, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru,   pretože   v prvom   z uvedených prípadov nebol právoplatne odsúdený a v druhom prípade bol oslobodený spod obžaloby. Podľa názoru sťažovateľa sa však okresný súd napriek tomu „stotožnil, resp. si nekriticky osvojil argumenty žalovaného a môjmu právu na prezumpciu neviny neposkytol adekvátnu ochranu. Krajský súd Košice rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.“.

Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože aj napriek tomu, že „vo veci vraždy Sisáka súd zistil, že išlo o nepravdivé tvrdenie a teda o neoprávnený zásah do práv v zmysle § 11 a nasl. OZ, ale žalobu paradoxne zamietol“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 12 C 15/2011   z 12.   apríla   2012   a krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   267/2012 zo 17. januára 2013 porušili jeho základné právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základné práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a základné   právo   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   a na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   6   ods.   1   a 2   a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby oba súdy zaviazal uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 20 000 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 15/2011 z 12. apríla 2012

Pri   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   z ústavného   princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo vzťahu   k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v tejto   veci,   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III. ÚS 290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

K namietanému   porušeniu   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobou o ochranu osobnosti domáhal voči žalovanému ochrany svojich práv, pretože podľa jeho názoru uverejnením článku v týždenníku P. č. 47 z 21. novembra 2008 bolo zasiahnuté do   jeho   osobnostných   práv   a   do   práva   na   prezumpciu   neviny.   Sťažovateľ   tvrdil,   že v uverejnenom článku bol označený za páchateľa trestných činov.

O žalobe   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   15/2011 z 12. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Okresný súd vykonal dokazovanie, pričom vychádzal z obsahu predmetného článku, z obsahu ďalších príspevkov, ktoré na adresu sťažovateľa odzneli v rôznych masovokomunikačných prostriedkoch, ako aj zo svedeckých výpovedí. Po vyhodnotení dôkazov dospel k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná. Okresný súd svoj právny názor odôvodnil predovšetkým tým, že hľadal vyváženie medzi konfliktom základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu   mena   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života na jednej strane a základného práva na slobodu prejavu na strane druhej. V tejto súvislosti odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   poukázal   na   to,   že   k obmedzeniu   základného   práva   môže   dôjsť   len   v súlade so zásadou   proporcionality   a že   v rámci   slobody   prejavu   patrí   novinárom   primárne postavenie   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď   informujú   o veciach   verejného záujmu. Za oblasť   verejného   záujmu   okresný   súd   v zhode   so   súdnou   praxou   označil   aj   oblasť bezpečnosti štátu, pod ktorú je potrebné subsumovať aj informovanie o trestných činoch organizovaných skupín, nájomných vraždách a podobne. Okresný súd ďalej konštatoval, že autorka   článku   poskytla   o sťažovateľovi   informácie   o jeho   údajnej   trestnej   činnosti a vychádzala z policajných informácií, čo bolo v konaní preukázané, teda konala v dobrej viere poskytnúť verejnosti informácie tohto druhu. Okresný súd vyhodnotil, že informácie týkajúce sa označenia sťažovateľa za páchateľa skutkov boli použité na základe licencie podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o uverejnenie informácie o podiele sťažovateľa   na   spáchaní   skutku,   túto   okresný   súd   označil   za   neoprávnený   zásah do osobnostných práv sťažovateľa. Tento zásah však vzhľadom na kriminálnu minulosť sťažovateľa nevyhodnotil ako taký, ktorý by bol spôsobilý vyvolať zníženie jeho dôstojnosti alebo   vážnosti   v značnej   miere,   a zároveň   mu   nepriznal   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 tak, že ho potvrdil.

Odvolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa „a v celom rozsahu poukazuje na jeho presvedčivé dôvody“, pričom dodal, že autorka inkriminovaného článku v konaní označila aj iné ako policajné zdroje, z ktorých pri písaní článku vychádzala a ktoré ako novinárka je povinná chrániť a nekonkretizovať. Krajský   súd   súčasne   uviedol,   že „je   veľmi   ťažko   trvať   na   úplnej   presnosti   skutkových tvrdení   a klásť   tak   na   novinárov   vo   svojich   dôsledkoch   nesplniteľné   nároky“.   Zároveň poukázal   na   to,   že   žalovanému   nemožno   vytýkať,   že   v relevantnom   čase   informoval verejnosť o trestnej činnosti sťažovateľa, keďže v tomto období boli publikované aj iné príspevky o tom, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za trestný čin vraždy v inej veci. Krajský súd odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP dodal, že okresný súd dospel k správnemu právnemu názoru o tom, že pokiaľ ide o slobodu prejavu, existencia faktov musí   byť preukázaná, zatiaľ   čo   pravdivosť   hodnotiacich   výrokov   (úsudkov)   nepodlieha dokazovaniu, aj keď aj tieto musia vychádzať z istej skutkovej základne.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 267/2012   zo   17.   januára   2013,   pretože   ako   uviedol,   krajský   súd   potvrdil rozsudok okresného súdu, ale nevyvrátil jeho argumenty, ako aj argumenty jeho právneho zástupcu   obsiahnuté   v odvolaní.   Rozhodnutie   krajského   súdu   následne   označil za nespravodlivé a absurdné a vyjadril aj nesúhlas s právnymi názormi odvolacieho súdu a vyhodnotením výsledkov dokazovania. Sťažovateľ súčasne namietal, že v konaní nebol vypočutý.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Po preskúmaní obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí ako jasný a zrozumiteľný.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a nevykazuje   znaky   arbitrárnosti.   Krajský   súd   najprv   rekapituloval   skutkový   stav   veci a právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   ho   viedli   k   rozhodnutiu   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľa, ďalej uviedol podstatné námietky sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, poukázal na   správnosť   tvrdení   súdu   prvého   stupňa,   s ktorými   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil, a odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP doplnil dôvody svedčiace pre záver o tom, že žalobu sťažovateľa bolo potrebné zamietnuť (§ 219 ods. 2 OSP).

Je   nepochybné,   že   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   názor,   no   ústavný   súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že tento vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré by malo za následok popretie významu a účelu relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

Krajský súd poukazujúc na dôvody prvostupňového rozhodnutia v dostatočnej miere ozrejmil, že uverejnenie informácií o sťažovateľovi v spojitosti so spáchaním skutkov bolo v súlade   s   §   12   ods.   3   Občianskeho   zákonníka,   a preto   nemohlo   dôjsť   k zásahu do osobnostných   práv   sťažovateľa.   Odvolací súd v zhode   s prvostupňovým   rozhodnutím konštatoval, že v prípade uverejnenia informácií o účasti sťažovateľa na vražde A. S. nebolo na mieste priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie podmienky zníženia dôstojnosti alebo vážnosti sťažovateľa v spoločnosti v značnej miere.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Ústavný   súd   preto   v   takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny   súdneho   konania,   ktoré   pre   neho   skončilo   nepriaznivým   výsledkom.   Pritom   je potrebné pripomenúť, že do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   súčasne   namietal,   že   v konaní   o ochranu   osobnosti   nebol   vypočutý. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 15/2011 sťažovateľ udelil splnomocnenie právnemu zástupcovi pre celé konanie, ktorý ho na pojednávaniach zastupoval.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   aj   predmetnú   námietku   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   ústavný   súd   nekonštatoval,   že   by   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. V tomto prípade je teda sťažnosť sťažovateľa takisto zjavne neopodstatnená, preto ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namietal   tiež   porušenie   svojho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť osoby   a jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1,   základných   práv   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom odvolacieho súdu ústavný súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo   strany   všeobecného   (krajského)   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09, III. ÚS 51/2011), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013