znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 23/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012 doručená sťažnosť S. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 23/2012-258 z 3. mája 2012. Sťažnosť bola   3.   júla   2012   doplnená   o splnomocnenie   na   zastupovanie   kvalifikovaným   právnym zástupcom.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   najprv   vystupoval   na   základe žaloby M. K., N. (ďalej len „zamestnávateľka“), ako žalovaný v konaní pred Okresným súdom   Košice   –   okolie   vedenom   pod sp. zn.   13   C   67/2005,   ktorého   predmetom   bola náhrada   škody   spôsobená   sťažovateľom   zamestnávateľke   pri plnení   jeho   pracovných povinností. Porušením dopravných predpisov spôsobil na území R. dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu jemu prideleného motorového vozidla, ktoré viedol. Poisťovňa však uplatnenú škodu po odpočítaní spoluúčasti krátila o 90 %, pretože sťažovateľ mal pred jazdou požiť alkoholické nápoje.

Okresný   súd   Košice   –   okolie   platobným   rozkazom   č.   k.   13   C   67/2005-25 z 26. júna 2006   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť žalovanú   sumu   s príslušenstvom i náhradu trov konania. Platobný rozkaz bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi   Mgr. R.   Š.,   K.   (ďalej   len   „právny   zástupca“   alebo „žalovaný“),   ktorý   proti platobnému rozkazu nepodal odpor, a tak tento nadobudol 28. júla 2006 právoplatnosť, čo následne viedlo aj k exekúcii na majetok sťažovateľa.

Sťažovateľ   preto   11.   mája   2007   podal   na   Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   len „okresný súd“) proti právnemu zástupcovi žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody v sume 500   000   Sk   a náhrady   trov   konania.   Konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   14   C   58/2007. Uznesením č. k. 14 C 58/2007-167 z 5. októbra 2010 okresný súd na návrh sťažovateľa pripustil vstup zamestnávateľky ako žalovanej v 2. rade do konania. Tento návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že zamestnávateľka v skoršom konaní na Okresnom súde Košice – okolie „úmyselne uviedla nepravdivé skutočnosti, na základe ktorých bol vo veci vydaný platobný rozkaz   a preto   zodpovedá   za   náhradu   spôsobenej   škody“.   Podľa   sťažovateľa zamestnávateľka „disponovala   originálom   zápisnice   o dopravnej   nehode,   vedela   o tom, že alkoholické nápoje nepožil... Poisťovni... predložila pozmenenú zápisnicu s nepravdivým údajom o zistenom množstve alkoholu 0,09 promile...“.

Podaním   zo   7.   apríla   2011   vzal   sťažovateľ   návrh   proti   zamestnávateľke   späť, pretože „tá pred súdom vypovedala v rozpore so skutkovým stavom veci. Súdne konanie by sa   tak   neúmerne   predlžovalo.“.   Zároveň navrhol   konanie   v tejto   časti   zastaviť. Zamestnávateľka s tým súhlasila. Okresný súd preto uznesením č. k. 14 C 58/2007-216 z 20. apríla   2011   konanie   v predmetnej   časti   zastavil   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť nahradiť zamestnávateľke trovy konania v sume 1 677,72 €. Výrok o povinnosti náhrady trov konania okresný súd založil na zistení, že „za zastavenie konania procesne zodpovedá žalobca...“.   Vychádzal   pritom   z §   146   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V odvolaní   proti   výroku   o trovách   konania   uvedeného   uznesenia   okresného   súdu sťažovateľ tvrdil, že zamestnávateľka v pôvodnom konaní Okresného súdu Košice – okolie „súdu nepredložila riadne účtovné doklady, ale faktúru na sumu 531.586,16 vystavenú... spoločnosťou, kde je konateľkou. Napriek viac ako polmiliónovým nákladom vynaloženým na   opravu   vozidla,   to   bolo   v krátkom   čase   vyradené   z prevádzky.“.   Podľa   sťažovateľa zamestnávateľka svoj uplatnený nárok v konaní sp. zn. 13 C 67/2005 „opierala výlučne o taký listinný dôkaz, ktorý žiadnu ochranu zákona nemôže požívať, pretože v ňom uvedené zásadné údaje boli protiprávne pozmenené“. Sťažovateľ bol preto toho názoru, že „vyšší princíp   spravodlivosti   vyžaduje,   aby   súd   dôsledne   preskúmal   či   za   týchto   okolností žalovanej v 2. rade skutočne prislúcha náhrada trov právnych služieb... Je neprijateľné, aby osobe, ktorá vážne poškodila žalobcu na jeho právach v konaní pred súdom a súdnym exekútorom a spôsobila   mu vážne materiálne straty tým,   že súdu predložila   nepravdivý listinný dôkaz... napokon ešte profitovala na žalobcovi tzv. titulom trov právnych služieb pri ochraňovaní neprávosti.“.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 23/2012-258 z 3. mája 2012 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Po skonštatovaní správnosti napadnutého uznesenia vo výroku o náhrade   trov   konania   krajský   súd   zdôraznil   potrebu „prisvedčiť   vyjadreniu   žalovanej v 2. rade,   že   pri   uplatňovaní   nárokov   pri   vysporiadaní   poškodeného   vozidla,   by   bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Obč. zák., ak by nemala žalovaná v 2. rade právo na náhradu   trov konania,   ak konanie   bolo   zastavené.   Návrhom totiž disponuje   žalobca a sám žalobca žiadal, aby súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpila žalovaná v 2. rade a následne po rozsiahlom dokazovaní sám žalobca zobral návrh späť voči žalovanej v 2. rade. Preto on sám zavinil, že konanie sa muselo zastaviť voči žalovanej v 2. rade a musí uhradiť vzniknuté trovy. Nemôže preto súd prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v 2. rade.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   zavinenie   možno   posudzovať   len   z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva. Potom by následne išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo   veci   samej   a navyše   v konečnom   dôsledku   sa   v tomto   prípade   neposudzovala zodpovednosť (zavinenie) žalovanej v 2. rade a ani v priebehu konania sa také jej zavinenie nepreukázalo, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že konanie začalo ešte v r. 2007 (požitie alkoholu u žalobcu bolo preukázané).“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   opätovne   tvrdí,   že „bolo povinnosťou   súdu   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   skúmať   procesnú   zodpovednosť na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p. A súd pritom mohol dôjsť aj k takému právnemu záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 O. s. p. z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Osobitným zreteľom je tu skutočnosť, že žalobkyňa – zamestnávateľka sťažovateľa   zavádzala   súd   nepravdivými   údajmi   o tom,   že   sťažovateľ   požil   alkoholické nápoje   a na   základe   toho   dosiahla   značný   majetkový   prospech   na   úkor   sťažovateľa. Sťažovateľ tak popri tom, že spláca žalobkyni na účet súdneho exekútora to čo v skutočnosti splácať nemal a to čo ona v skutočnosti dostať nemala, mal by jej ešte doplatiť na základe napadnutého súdneho rozhodnutia /de iure škodcovi/ ďalších 1.700.- € - čo sa už veľmi výrazne prieči samotným základom toho, na čom je spravodlivosť postavená, aj keď tu máme ust. § 146 O. s. p. o náhrade súdnych trov.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   úvaha   súdu   v danej   právnej   veci   pri   rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania mala smerovať k tomu, či ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosť na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/23/2012 porušil základné právo S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   5   Co/23/2012   z 03.   mája   2012 zrušuje a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. S. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € za dva úkony právnych služieb/ 127.16 € + 7,63 rež. nákl. t. j. 134,79 € /slovom: dvestošesťdesiatdeväť € 58 centov/.“

Sťažovateľ navrhol i odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnený   návrh   ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.   Sťažovateľ   zastáva   názor   o nespravodlivosti   napadnutého   uznesenia   krajského súdu, pretože tento potvrdil povinnosť sťažovateľa uhradiť trovy konania zamestnávateľky, ktorá   neoprávneným   pozmeňovaním   listinných   dôkazov   v inom   konaní   docielila, že sťažovateľ jej neoprávnene musí nahradiť škodu spôsobenú pri dopravnej nehode.

Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   i z prvostupňového   uznesenia   okresného súdu   vyplýva, že oba súdy   sa   zhodli v potrebe aplikácie § 146 ods.   2 prvej vety OSP na sťažovateľov prípad akcentujúc pritom procesný charakter zodpovednosti sťažovateľa za zastavenie konania v predmetnej časti.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).

3. Ústavný súd dospel k názoru o zjavnej neopodstatnenosti posudzovanej sťažnosti. Pre tento záver sú rozhodné tieto nesporné skutkové okolnosti:

-   konanie   pred   Okresným   súdom   Košice   –   okolie   (sp.   zn.   13   C   67/2005), ktorého predmetom   bol   zamestnávateľkou   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody,   bolo právoplatne   ukončené   záverom   o danosti   zodpovednosti   sťažovateľa   za   škodu na motorovom vozidle;

- sťažovateľ využijúc svoje dispozičné oprávnenie podaním z 20. mája 2010 sám navrhol vstup zamestnávateľky do konania pred okresným súdom (sp. zn. 14 C 58/2007), v ktorom sa domáhal náhrady škody od svojho právneho zástupcu;

- sťažovateľ využijúc svoje dispozičné oprávnenie podaním zo 7. apríla 2011 sám vzal žalobu v časti smerujúcej proti zamestnávateľke späť a v tejto časti navrhol konanie zastaviť.

Z rekapitulovaného   skutkového   pozadia   vyplýva,   že   k   uloženiu   povinnosti sťažovateľovi   uhradiť   zamestnávateľke   náhradu   trov   konania   vedeného   pred   okresným súdom pod sp. zn. 14 C 58/2007 viedli v prvom rade postupné procesno-právne úkony samotného sťažovateľa. Ide predovšetkým o dispozíciu predmetným konaním, ktorá mala relevantný   vzťah   k zamestnávateľke   ako   účastníčke   tohto   konania.   Krajský   súd   v tejto súvislosti správne poukázal na fakt, že „za zastavenie konania procesne zodpovedá žalobca, ktorý je dominus litis, keď podáva žalobu vo veci samej“.

Okrem   toho sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje s poukazom   krajského súdu na potrebu   reštriktívneho   hodnotenia   zavinenia   v procesnom   práve,   pretože   v opačnom prípade   by „išlo   o   posúdenie   dôvodnosti   žaloby   vo   veci   samej“.   Navyše,   v čase rozhodovania   okresného   súdu   o povinnosti   sťažovateľa   nahradiť   trovy   konania zamestnávateľke   už   bolo   aj   konanie   vedené   Okresným   súdom   Košice   –   okolie pod sp. zn. 13 C 67/2005 právoplatne ukončené so záverom, že sťažovateľ je zodpovedný za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode, a to v konkretizovanej sume. Okresný súd tak nemohol vziať do úvahy tvrdenia sťažovateľa o protiprávnom pozmeňovaní rozhodujúcich listinných   dôkazov   zamestnávateľkou   v konaní   sp.   zn.   13   C   67/2005,   pretože   by   tým materiálne   druhýkrát   hodnotil   konkrétne   dôkazy.   Skutočnosť,   že   právny zástupca sťažovateľa   opomenul   podať   odpor   proti   platobnému   rozkazu   v konaní sp. zn. 13 C 67/2005, nie je pre posúdenie výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania   zamestnávateľke   rozhodujúca,   pretože   za   toto   opomenutie   nemôže   niesť zodpovednosť zamestnávateľka, ale výlučne právny zástupca, čo sa aj prejavilo v konaní vedenom na základe žaloby sťažovateľa pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 58/2007.

Z uvedených dôvodov i sťažovateľov odkaz na potrebu posudzovania otázky náhrady trov konania vzniknutých zamestnávateľke v intenciách § 150 OSP nemožno akceptovať. Stabilná   judikatúra   všeobecných   súdov   sa   zhoduje   v názore,   že   aplikácia   §   150   OSP prichádza   do   úvahy   len   vo   výnimočných   prípadoch   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   sp.   zn.   M   Cdo   14/99).   Už   popísané   skutkové   pozadie sťažovateľovho prípadu však takúto výnimočnosť na prvý pohľad nesignalizuje. Jeho návrh na   vstup   zamestnávateľky   do   konania   i následný   návrh   na   zastavenie   konania   v časti smerujúcej   proti   zamestnávateľke   boli   výrazom   slobodného   využitia   dispozičných procesných oprávnení, za ktoré musí niesť aj adekvátnu procesnú zodpovednosť.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že potvrdzujúce napadnuté uznesenie krajského súdu bez akýchkoľvek pochybností nevykazuje známky extrémneho vybočenia z pravidiel posudzovania   náhrady   trov   občiansko-právneho   konania.   Preto   niet   dôvodu   na   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ale pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením   krajského   súdu   a základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   i jeho právom   na   spravodlivé   súdne   konanie je   potrebné sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

4.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa viazanými na vyhovenie sťažnosti i jeho návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012