znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení s čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Er 102/2003 a postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 48/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011 doručená sťažnosť J. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž. (ďalej len „ústav Ž.“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 102/2003 a postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 48/2003.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania na strane povinného.

V   úvode   sťažnosti   sťažovateľ   predostrel   tvrdenie   o   nečinnosti   označených „porušovateľov“ jeho   základného   práva   zaručeného   ústavou   a   práva   zaručeného dohovorom, a to už od počiatku exekučného konania. Sťažovateľ sa zároveň vyjadril, že sa „žiadnym   úmyselným   konaním   nepričinil   o   pasivitu   porušovateľov   či   predlžovanie konania“.

Sťažovateľ   argumentoval,   že   táto   nečinnosť   sa   premietla   do   obmedzenia   jeho dispozičných vlastníckych oprávnení, keď mu súdny exekútor s odkazom na ustanovenie § 47 zákona č.   233/1995 Z.   z. o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov zakázal disponovať „s majetkovými právami a vecnými právami“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   je   veriteľom   viacerých   pohľadávok   („má   svojich dlžníkov“), avšak súdny exekútor prikázanie pohľadávky ako spôsob vykonania exekúcie „ignoruje“.

Námietku   porušenia   princípu   rovnosti   účastníkov   konania   garantovaného   čl.   47 ods. 3 ústavy odôvodnil sťažovateľ tvrdením, že mu nie je v porovnaní s inými účastníkmi analogických konaní poskytnutá právna ochrana v rovnakom rozsahu.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Er 102/2003 a postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 48/2003, prikázal okresnému súdu a súdnemu exekútorovi konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu   trov právneho zastúpenia.

V závere sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom, čo odôvodnil svojimi majetkovými a zárobkovými pomermi, vo vzťahu ku ktorým uviedol, že nemá žiaden príjem, pretože je „dlhodobo od roku 2007 v ÚVTOS pracovne   nezaradený“, a   že   nie   je „vlastníkom   žiadnej   nehnuteľnosti,   či   motorového vozidla“,   čoho   dôkazom   je   podľa   jeho   vyjadrenia „samotná   exekúcia   (a   nielen   táto namietaná)“.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s princípom rovnosti zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a takisto námietku porušenia práva na prejednanie svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného čl.   6 ods.   1   dohovoru, pričom túto odôvodnil nečinnosťou subjektov realizujúcich exekučné konanie, okresného súdu a súdneho exekútora.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ námietku zbytočných prieťahov a porušenia princípu rovnosti formuloval osobitne   vo   vzťahu   k   okresnému   súdu   a   osobitne   vo   vzťahu   k   poverenému   súdnemu exekútorovi. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej konajúci súd znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do   konania   v   oficiálnom   postavení.   Vzhľadom na uvedené treba   postup   exekučného   súdu   a   postup   súdneho   exekútora,   ktorému   bolo   zo   strany exekučného súdu udelené poverenie na vykonanie exekúcie, vnímať ako jeden celok.

V zmysle judikatúry ústavného súdu ak dospeje ústavný súd k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03,   III.   ÚS   52/05)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05, III. ÚS 98/08).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   143/02,   IV.   ÚS   292/04),   pričom   ústava   v   čl.   48   ods.   2   takéto   konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 252/05, III. ÚS 98/08).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti:

Dňa 28. februára 2003 požiadal súdny exekútor okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 1 Ro821/02 vykonateľného 25. októbra 2002, ukladajúceho sťažovateľovi zaplatiť oprávnenému istinu s príslušenstvom.

Okresný   súd   vydal   10.   marca   2003   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   sp.   zn. 6 Er 102/2003 a súdnemu exekútorovi ho doručil 4. apríla 2003.

Súdny   exekútor   vydal   28.   mája   2003   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   sp.   zn. Ex 48/03,   ktoré   sa   mu   po   viacerých   opakovaných   pokusoch   nepodarilo   sťažovateľovi doručiť a bolo mu vrátené s oznámením „v odbernej lehote nevyzdvihnuté“.

V súvislosti s danou skutočnosťou na základe sťažnosti na postup súdneho exekútora podanej sťažovateľom predložila sťažovateľovi 2. mája 2011 svoje vyjadrenie Slovenská komora   exekútorov,   v   ktorom   formulovala   toto   stanovisko: „Upovedomenie   o   začatí exekúcie, ktoré bolo oprávnenému doručené 09.06.2003. Vám ako povinnému bola zaslaná celkom tri krát táto písomnosť, avšak všetky zásielky sa vrátili ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote. Osobne bol vykonaná návšteva v mieste bydliska, ale zastihnutá bola Vaša matka, ktorá uviedla, že údajne študujete v B., kde aj bývate u priateľky. Presnú adresu nevedela uviesť, ale sľúbila, že sa s Vami spojí za účelom odovzdania odkazu ohľadom kontaktovania sa so súdnym exekútorom. Dosiaľ ste sa však s exekútorom nekontaktovali. Z tohto dôvodu sa Vám podarilo doručiť Upovedomenie o začatí exekúcie až 09.12.2008 a to v H., v mieste jeho výkonu trestu.“  

Upovedomenie   o začatí exekúcie bolo sťažovateľovi doručené 12. decembra 2008 na adresu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „ústav H.“). Sťažovateľ podal 17. decembra 2008 námietky proti exekúcii a súdny exekútor ich predložil okresnému súdu 16. januára 2009.

Okresný súd uznesením sp. zn. 6 Er 102/2003 z 19. mája 2009 námietky sťažovateľa proti   exekúcii   zamietol.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   po   predchádzajúcom neúspešnom pokuse (na adresu ústavu H.) 9. júla 2009 na adresu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody D. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2009.

Uznesením   z   28.   októbra   2009   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho   poplatku   za   podané   námietky.   Na   základe   splnomocnenia   zásielku   prevzala na oficiálnej adrese trvalého pobytu sťažovateľa 3. decembra 2009 jeho príbuzná, pričom sa vyjadrila,   že   aktuálne   miesto   pobytu   sťažovateľa   jej   nie   je   známe.   Zásielka   bola sťažovateľovi   doručená   5.   februára   2010   na   adresu   ústavu   Ž.   Proti   uzneseniu   podal sťažovateľ 11. februára 2010 odvolanie a požiadal aj o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Okresný   súd   10.   marca   2010   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   potvrdenia o potenciálnom príjme vo výkone trestu odňatia slobody, pričom mu   predmetnú výzvu zaslal   na   adresu   ústavu   Ž.   Zásielka   bola   okresnému   súdu   vrátená   28.   apríla   2010   ako nedoručená s označením „adresát je neznámy“, okresný súd však 14. mája 2010 zistil, že sťažovateľ   sa   v   danom   ústave   nachádza.   Výzvu   preto   zaslal   opätovne   na   adresu   tohto ústavu. Sťažovateľ prevzal výzvu 19. mája 2010, no nereagoval na ňu. Okresný súd preto 13. októbra 2010 požiadal o poskytnutie súčinnosti v uvedenom smere samotný ústav Ž., ktorý na výzvu reagoval 8. novembra 2010.

Sťažovateľ 11. októbra 2010 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „sťažnosť na nečinnosť“, ku ktorej pripojil aj vyplnené tlačivo slúžiace na preukazovanie osobných, majetkových a zárobkových pomerov pre účely rozhodovania o   oslobodení   od   poplatkovej   povinnosti.   V   tlačive   ako   aktuálne   miesto   svojho   pobytu uviedol ústav Ž. Podanie bolo najvyšším súdom postúpené 10. novembra 2010 okresnému súdu.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   zo   16.   novembra   2010   posúdil sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v   konaní   ako   dôvodnú,   a preto   vo   veci   sťažovateľa „nariadil dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy o stave konania“.

Dňa   16.   decembra   2010   zákonná   sudkyňa   rozhodla,   že   odvolaniu   sťažovateľa z 11. februára 2010 nevyhovie,   a preto je potrebné predložiť opravný prostriedok   spolu so spisovým materiálom nadriadenému súdu.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania   bolo   už   právoplatne   rozhodnuté   vo   veci   samej   exekučným   titulom,   ktorý   je podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi   exekučného   konania   už   preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom   titule.   Ústavný   súd   je   teda   toho   názoru,   že   namietané   konanie   nemožno hodnotiť   z   právneho   hľadiska   ako   zložité.   Pokiaľ   ide   o   faktickú   zložitosť   veci, po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu dospel ústavný súd k záveru, že ani z faktického hľadiska nemožno vec sťažovateľa považovať za zložitú.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   so   stanoviskom   predsedu   okresného   súdu zo 16. novembra   2010   a   postup   okresného   súdu   a   príslušného   súdneho   exekútora v posudzovanom   exekučnom   konaní   hodnotí   v   zásade   ako   plynulý,   s   výnimkou   dvoch období krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Ide o obdobie od 16. januára 2009, keď boli okresnému súdu predložené námietky sťažovateľa proti exekúcii, do 19. mája 2009, keď okresný súd prijal uznesenie o ich zamietnutí (nečinnosť v trvaní 3 mesiacov). Nečinnosťou v trvaní približne 3 mesiace je poznačený aj úsek konania v období od 25. júla 2009, keď nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   boli   zamietnuté   námietky sťažovateľa   proti   exekúcii,   do   28.   októbra   2009,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, podľa   ktorej   „nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   za   následok   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   203/03), označenú nečinnosť okresného súdu v oboch prípadoch s prihliadnutím na celkový priebeh exekučného   konania   kvalifikuje   ako   krátkodobý   ojedinelý   prieťah,   ktorý   nedosahuje intenzitu spôsobilú porušiť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd sa na tomto mieste vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej predostrel   tvrdenie   o   úmyselnej   pasivite   súdneho   exekútora   v   súvislosti   s   možnosťou realizácie exekúcie formou prikázania pohľadávok, ktorými má sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia disponovať. Ústavný súd je toho názoru, že v prípade pohľadávok, u ktorých vedomosť o ich existencii nie je oficiálne dostupná (§ 34 Exekučného poriadku – súčinnosť tretích osôb), je aktivita súdneho exekútora priamo závislá od poskytnutia súčinnosti či už zo strany oprávneného alebo povinného majúcich záujem na uspokojení nárokov, ktoré sú predmetom exekúcie (§ 54 Exekučného poriadku – súčinnosť oprávneného a povinného). V dotknutom exekučnom   konaní súdny   exekútor   dostupnými prostriedkami sám nezistil existenciu   prípadných   pohľadávok   sťažovateľa.   Podľa   vyjadrenia   príslušného   súdneho exekútora mu v uvedenom smere sťažovateľ 17. januára 2011 doručil „Zmenkový platobný rozkaz č. 20Zm 49/2009-13, vydaný Okresným súdom Žilina dňa 15.11.2010, a zmenku na 2000 € z 01.01.2008, ktorej fotokópia je priložená v prílohe. Zmenka je nepoužiteľná, nakoľko ako zmenečník aj vystaviteľ je uvádzaná tá istá osoba, R. P., a podpis povinného na nej   úplne chýba.   Na   zmenkovom   platobnom rozkaze   nie je vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť.“

Napokon,   pokiaľ   sťažovateľ   ako   povinný   má   záujem   o   uspokojenie   exekučnej pohľadávky   oprávneného   prostredníctvom   prikázania   pohľadávok,   ktorými   ako   veriteľ podľa svojho vyjadrenia disponuje, nie je závislý od aktivity súdneho exekútora a môže tak učiniť sám tým, že sa obráti na svojho, resp. svojich dlžníkov s výzvou takéhoto charakteru. V   tejto   súvislosti   chce   ústavný   súd   nad   rámec   poznamenať,   že   jeho   pozornosti neunikla rozpornosť   tvrdenia   sťažovateľa   o   disponovaní   pohľadávkami postihnuteľnými v exekúcii   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   v   potvrdení   predloženom   ústavnému   súdu pre účely   rozhodnutia   o   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   túto   okolnosť relevantnú pre rozhodovanie vôbec neuviedol.

V závere k postupu subjektov realizujúcich exekučné konanie treba na jednej strane povedať, že z pohľadu otázky odstránenia právnej neistoty ako účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy   je exekučné konanie konaním sui generis, a tak ako sa vyjadrila Slovenská komora exekútorov vo svojom stanovisku z 2. mája 2011, je ďalší postup   v   exekúcii   podmienený   existenciou   postihnuteľného   majetku   povinného,   teda sťažovateľa,   umožňujúceho   realizovať   niektorý   zo   zákonom   vymedzených   spôsobov exekúcie. V opačnom prípade nie sú vytvorené objektívne podmienky umožňujúce ďalší postup súdneho exekútora smerujúci k uspokojeniu pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní. Na druhej strane, tak ako to už bolo naznačené v súvislosti s konkrétnym spôsobom realizácie   exekúcie   tzv.   prikázaním   pohľadávky,   treba   konštatovať,   že   vo   všeobecnosti v prípade   existencie   postihnuteľného   majetku   povinného   je   možnosť   uspokojenia exekvovanej pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva aj v plnej dispozícii dlžníka, teda povinného   a   za   takýchto   okolností   sa   potom   argumentácia   povinného   (ako   účastníka exekučného konania) o nečinnosti povereného súdneho exekútora javí ako zjavne účelová.

Po   posúdení   kritéria,   ktorým   je správanie sťažovateľa   ako   účastníka   exekučného konania   v   pozícii   povinného,   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   tento   svojou   pasivitou miestami   signalizujúcou   úmyselné   obštrukcie   sťažujúce   postup   exekučného   konania podstatne prispel k zbytočnému predĺženiu konania.

V   prvom   rade   ide   o   etapu   konania,   v   rámci   ktorej   súdny   exekútor   doručoval sťažovateľovi   upovedomenie   o   začatí   exekúcie.   Sťažovateľ   si   nevyzdvihol   opakované zásielky, ktoré mu súdny   exekútor   doručoval   na oficiálnu adresu   jeho trvalého pobytu. Súdny exekútor bez úspechu vyčerpal dostupné prostriedky   na zistenie jeho aktuálneho pobytu (osobná návšteva v mieste trvalého pobytu sťažovateľa a snaha o získanie kontaktu prostredníctvom   príbuzného   sťažovateľa),   čo   vylučuje   jeho   zodpovednosť   za   zbytočné predĺženie   konania   spôsobené   ťažkosťami   pri   doručovaní   písomností.   Naopak,   túto okolnosť treba pripísať na vrub sťažovateľovi, ktorý sa buď na oficiálnej, a teda dostupnej adrese   trvalého   pobytu   nezdržiaval,   čím   sa   vystavil   riziku   neúspešného   doručenia relevantných písomností, alebo doručované zásielky úmyselne nepreberal. Exekútorovi sa podarilo zistiť adresu jeho pobytu až na základe oficiálne dostupnej informácie o pobyte sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody.

Pokiaľ   ide   o   ďalšie   obdobie,   ktoré   bolo   poznačené   neúspešným   doručovaním písomností   adresovaných   sťažovateľovi   (uznesenie   o   uložení   poplatkovej   povinnosti z 28. októbra 2009), je jeho zodpovednosť za zbytočné predĺženie konania jednoznačná, pretože preukázateľne mal vedomosť o vedenom exekučnom konaní a vo vlastnom záujme o zabezpečenie plynulosti konania neoznámil zmenu svojej aktuálnej adresy či už súdnemu exekútorovi, alebo okresnému súdu.

Napokon,   ako   zjavnú   obštrukciu   zo   strany   sťažovateľa   ako   účastníka   konania kvalifikuje   ústavný   súd   postup   sťažovateľa,   keď   bol   po   podaní   žiadosti   o   oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov   okresným   súdom   vyzvaný   na   predloženie   potvrdenia o potenciálnom príjme vo výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ na doručenú výzvu nereagoval a namiesto toho adresoval súdu vecne nepríslušnému „sťažnosť na nečinnosť“, ku ktorej pripojil aj vyplnené tlačivo „Potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   na   ustanovenie   zástupcu v právnej veci“. Ústavný súd chce na tomto mieste zdôrazniť, že skutočnosť obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa výkonom trestu odňatia slobody ho nezbavovala povinnosti aktívne reagovať na pokyny konajúceho súdu.

Ústavný súd teda dospel k záveru, že správanie sťažovateľa ako účastníka konania výraznou mierou ovplyvnilo spomalenie doterajšieho postupu exekučného konania.

Vychádzajúc   z   uvedených   zistení   kvalifikuje   ústavný   súd   námietku   porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   dotknutom   exekučnom   konaní   ako   zjavne neopodstatnenú. Tento záver zároveň vylučuje možnosť sekundárneho zásahu do princípu rovnosti garantovaného sťažovateľovi čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorého porušenie v dotknutom exekučnom   konaní   sťažovateľ   podložil   tvrdením   o   nečinnosti   subjektov   realizujúcich exekučné konanie.

V zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bola teda sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch   v   nej uplatnených nerozhodoval.

Pre úplnosť ústavný súd v závere dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi opätovne   sa   obrátiť   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v   napadnutom exekučnom konaní reálne dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011