znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. M. K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co/64/2008-451 z 18. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 164/2009 z 5. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   16 Co/64/2008-451 z 18. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 164/2009 z 5. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v   konaní   o   zaplatenie   sumy   796   999   Sk s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 197/2005 sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení žalovanej. Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C/197/2005-281 z 26. novembra 2007 žalobu žalobcu zamietol. Na základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením č. k. 16 Co/64/2008-451 z 18. decembra 2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s odôvodnením podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Porušovateľ   odmietol   poskytnúť   sťažovateľovi   súdnu   ochranu   tým,   že   odmietol dovolanie sťažovateľa bez splnenia zákonných podmienok pre takýto postup (čl. III.1/). Napadnuté   rozhodnutie   je   tiež   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   (čl.   III.2/). Porušovateľ navyše nekonal v súlade s princípom právnej istoty (čl. III.3/).

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu bolo porušené aj v odvolacom konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné (čl. IV.1/). Odvolací súd porušil princíp právnej istoty (čl. IV.2/)....

III.1/ Odmietnutie dovolania v rozpore so zákonom Napadnutým   rozhodnutím   porušovateľ   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   to   z   dôvodu   jeho   údajnej   procesnej   neprípustnosti. Splnenie podmienok jeho prípustnosti podľa § 237 ani § 239 OSP nezistil.

Sťažovateľ prípustnosť dovolania podrobne zdôvodnil v dovolaní, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Vyvodil ju zo skutočnosti, že mu rozhodnutím odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Uviedol dva samostatné spôsoby, ktorými k tejto vade rozhodnutia došlo:

1/ Prvým z nich bolo, že odvolací súd mal z tých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení svojho   rozhodnutia,   prvostupňový   rozsudok   zmeniť   a   nie   zrušiť   (obligatórne).   Tým,   že nepostupoval v súlade so zákonom a prvostupňový rozsudok namiesto jeho zmeny zrušil, odňal žalovanému možnosť realizovať procesné právo – podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP (proti zmeňujúcemu rozsudku). Túto možnosť mu odňal definitívne, pretože OSP nezakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol právnym názorom odvolacieho súdu viazaný...

2/   Sťažovateľovi   bola   možnosť   konať   pred   súdom   odňatá   i   v   dôsledku nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť..., ako aj pre nedostatok dôvodov...

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   zakladá   podľa   ustálenej   judikatúry   NS   SR prípustnosť   dovolania   proti   akémukoľvek   rozhodnutiu.   Porušovateľ   toto   pravidlo nerešpektoval   a   neoprávneným   odmietnutím   dovolania   odoprel   sťažovateľovi   možnosť dosiahnuť nápravu stavu nastoleného rozhodnutím odvolacieho súdu. Uvedeným postupom zasiahol do ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie... III.2/ Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov Pri posúdení prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP sa porušovateľ vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa (podloženou viacerými rozhodnutiami NS SR predloženými porušovateľovi), že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj v dôsledku nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Nevyjadril   sa   k   nej   jedinou   vetou, napriek tomu, že posúdenie tejto otázky malo pre jeho ďalší postup vo veci rozhodujúci význam....

III.3/ Porušenie princípu právnej istoty Najvyšší súd SR, odkazujúc i na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, opakovane   judikoval,   že   nepreskúmateľnosť   súdneho   rozhodnutia   zakladá   prípustnosť dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP...   Vzhľadom   na   odmietnutie   dovolania   sa   pri rozhodovaní od tohto právneho názoru zrejme odchýlil. Zmenu svojho právneho názoru v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   nijako   neodôvodnil.   Týmto   postupom   konal v rozpore s princípom právnej istoty.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   164/2009 z 5. 5. 2010   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co/64/2008-451 z 18. 12. 2008 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti V., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 164/2009 z 5. 5. 2010 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co/64/2008-451 z 18. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o. nahradiť trovy konania vo výške 303,30 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 16 Co/64/2008-451 z 18. decembra 2008.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co/64/2008-451 z 18. decembra   2008   nadobudlo   právoplatnosť   13.   marca   2009;   opravné   uznesenie krajského   súdu   č.   k.   16   Co/64/2008-516   z   13.   mája   2009   nadobudlo   právoplatnosť 29. mája 2009.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 23. augusta 2010.

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom   sťažovateľke bez akýchkoľvek   pochybností uplynula skôr,   ako sťažnosť   podala, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   Cdo   164/2009   z   5.   mája   2010.   Jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 164/2009 z 5. mája 2010 nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP [v spojení   s odôvodnením   podľa   §   241   ods.   2   písm.   a)   a   c)   OSP],   a   keďže   súčasťou označených   základných   práv   nie   je   aj   povinnosť   najvyššieho   súdu   uznať   dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľkou,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010