znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/370/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“)   bola 8.   augusta 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   právnu   pomoc podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13C/370/2004 o zaplatenie 10 000 000 Sk s prísl.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„... súd porušuje základné právo sťažovateľa čl. 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na zbytočných prieťahoch sa súd podieľal tým, že si vynútil zbytočné   -   vykonštruované   konanie   Ps   12/04   na   OS   BA   II   a   ktoré   skončilo   úspechom sťažovatela, ale súdu v Žiline sa podorarilo 3-roky nekonať zdanlivo zákonne.

Okresný súd v Žiline porušuje aj čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu ochranu a čl. 47 ods. 2

- právo na právnu pomoc. Odmieta konať vo vo veci, hoci je to úradná povinnosť a odmieta ustanoviť advokáta na konanie pred súdom. Hoci tento súd, nezaujatí sudcovia toto právo sťažovatelovi neodmietajú.

Vo veci už konal Ústavný súd SR sp. zn.: IV. ÚS 108/07-8 a sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby tento spis pripojil k novej sťažnosti. Žaloba podaná dňa 01. 12. 2004 a dodnes je vec na   rovnakom   bode   ako   v deň   podania.   Prieťahy   sú   od   dňa   podania   žaloby,   t.   j.   3   roky a 8 mesiacov. Meritom veci v konaní 13C/370/2004 je marenie vydania stavebného povolenia Mestom Žilina, stavebným úradom na samostantné vykurovanie bytu, ktoré bolo podané v roku 2003 a dodnes nie je vybavené, hoci sťažovateľ splnil všetky zákonom predpísané podmienky, stavebné povolenie nemá.

Tým sťažovateľovi vzniká škoda, pretože investoval do bytu v Žiline a tento nemôže nijakým spôsobom využívať, čím mu vzniká narastajúca škoda, za ktorú je zodpovedné mesto Žilina. A následne je zodpovedný Okresný súd v Žiline, ktorý je nečinný v konaní o náhradu škody nekonaním vo veci vydania stavebného povolenia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp.   zn.   13C/370/2004   porušil   jeho   základné   práva   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaviazal ho uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti podaním č. 1SprS/307/08 z 30. septembra 2008 vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho podpredsedu, v ktorom sa uvádza:

„Podľa vyjadrenia konajúcej sudkyne jej bol spis pridelený dňa 7. 8. 2007, Keďže sa cítila zaujatá vzhľadom na svoj pomer k navrhovateľovi, predložila spis na rozhodnutie Krajskému súdu Žilina. Ten rozhodol, že z veci vylúčená nie je. Vzhľadom na generálnu žiadosť navrhovateľa o ustanovenie advokáta do všetkých konaní vedených na Okresnom súde   Žilina,   rozhodla   o   tejto   žiadosti   uznesením   zo   dňa   14.   4.   2008.   Toto   nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 5. 2008. Následne bol uznesením sťažovateľ vyzvaný na odstránenie vád návrhu na začatie konania a bol poučený, ako má vady odstrániť. Reakciou na toto uznesenie bola opätovná žiadosť o ustanovenie advokáta. Súd preto musel opätovne zaslať sťažovateľovi potvrdenie o jeho osobných pomeroch za účelom oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Na túto výzvu navrhovateľ nereagoval. Za obdobie, kedy je zákonnou sudkyňou,   sa   tak   vo   veci   koná   plynule   a   súd   vykonáva   úkony   potrebné   na   meritórne ukončenie   veci.   Samotný   navrhovateľ   svojimi   procesnými   úkonmi,   napr.   opakovanou žiadosťou o ustanovenie advokáta, hoci o totožnej žiadosti bolo už právoplatne rozhodnuté, odďaľuje   meritórne   prejednanie   veci.   Okrem   toho   je   potrebné   vo   veci   odstrániť   vady samotného návrhu.

Zo spisového materiálu bolo zistené, že návrh na začatie konania bol tunajšiemu súdu doručený dňa 1. 12. 2004. Uznesením zo dňa 23. 8. 2005 bolo konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II vo veci spôsobilosti   navrhovateľa   na   právne   úkony.   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením č. k. 5Co/420/2005 zo dňa 27. 2. 2006 uznesenie o prerušení konania potvrdil. Následne bolo vo veci rozhodované o podanom dovolaní navrhovateľa a uznesením zo dňa 3. 7. 2006 bol   zamietnutý   návrh   navrhovateľa   na   ustanovenie   advokáta.   Uznesenie   o   zamietnutí návrhu   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   potvrdil   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením č. k. 5Co/354/2006   zo   dňa 29.   9.   2006.   Konanie o   dovolaní   navrhovateľa   Najvyšší súd uznesením zo dňa 30. 4. 2007 zastavil. Uznesením zo dňa 28. 11. 2007 Krajský súd v Žiline rozhodol, že súčasná zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Následne sudkyňa uznesením zo dňa 10. 4. 2008 rozhodla o pokračovaní v prerušenom konaní. S ohľadom na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava II rozsudkom právoplatným dňa   2.   7.   2007   nezbavil   navrhovateľa   spôsobilosti   na   právne   úkony.   Ďalej súd právoplatným   uznesením   zamietol   žiadosť   navrhovateľa   o   pridelenie   zástupcu   z radov advokátov   a navrhovateľa   vyzval   na   odstránenie   vád   podania.   Na   toto   uznesenie navrhovateľ reagoval opätovnou žiadosťou o ustanovenie advokáta.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   hodnotím   podanú   ústavnú   sťažnosť ako nedôvodnú.   V   konaní nevznikli žiadne prieťahy,   ktoré by boli spôsobené Okresným súdom   Žilina.   Konanie   bolo   viac   ako   tri   roky   právoplatne   prerušené   v   dôsledku prebiehajúceho konania o spôsobilosti navrhovateľa na právne úkony. Po právoplatnom skončení tohto konania súd vo veci bez prieťahov konal. Vzhľadom k tomu, že zákonná sudkyňa   sa   vo   veci   cítila   zaujatá,   rozhodoval   ojej   vylúčení   nadriadený   krajský   súd. Po rozhodnutí, že nie je vylúčená z prejednávania veci, sudkyňa ďalej konala a rozhodovala o žiadostiach navrhovateľa a následne o povinnosti navrhovateľa odstrániť vady podaného návrhu.   V   súčasnej   dobe   navrhovateľ   opätovne   podal   žiadosť   na   ustanovenie   zástupcu z radov advokátov. O tejto žiadosti bude v najbližšej dobe po doplnení potrebných dokladov rozhodnuté. Samotný sťažovateľ tak svojimi opätovnými žiadosťami o ustanovenie advokáta spôsobuje zdržanie v tomto konaní.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/370/2004 a žiadal, aby ústavný súd okrem iného prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať.

Ústavný súd z obsahu predloženého spisu v predmetnej veci zistil, že posudzované konanie začalo na okresnom súde 1. decembra 2004, keď bol podaná žaloba o zaplatenie 10 000 000   Sk   z titulu   náhrady   škody   spôsobenej   nevydaním   stavebného   povolenia. Dňa 23. augusta 2005 okresný súd prerušil súdne konanie vedené pod sp. zn. 13C/370/2004 do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04   o spôsobilosti   sťažovateľa   na   právne   úkony.   Dňa   7.   septembra   2005   podal sťažovateľ   odvolanie   proti   uzneseniu   o prerušení   konania.   Dňa   27.   februára   2006 Krajský súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu o prerušení   konania.   Dňa   11.   apríla   2006   podal   sťažovateľ   dovolanie   proti   uzneseniu krajského   súdu   o prerušení   konania.   Dňa   3.   júla   2006   okresný   súd   zamietol   žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 24. júla 2006 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 29. septembra 2006 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov advokátov.   Dňa   30.   apríla   2007   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zastavil   konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o prerušení konania. Dňa 10. apríla 2008 okresný súd uznesením rozhodol o pokračovaní   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13C/370/2004.   Konanie   bolo   prerušené od 23. augusta 2005 do 1. apríla 2008, keď okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní.

Podpredseda   okresného   súdu   v liste   sp.   zn.   1SprS/307/08   z 30.   septembra   2008 podrobne   rozobral   vykonané   úkony   a uviedol,   že   nezistil   prieťahy   v konaní   zákonnej sudkyne,   avšak   v konaní   sťažovateľa   zistil,   že   tento   opakovane   podával   žiadosti o ustanovenie   obhajcu,   ktoré   zapríčinili   neefektívne   úkony   o zamietnutí   žiadostí a rozhodovaní o sťažnosti.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   13C/370/2004,   je   zjavne   neopodstatnená.   Konanie   na   okresnom   súde   bolo v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   prerušené   a dobu   prerušenia,   ktoré   bolo potvrdené aj krajským súdom, nemožno považovať za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Po   rozhodnutí   o pokračovaní   v konaní   okresný   súd   konal   plynulo   a vykonával   úkony smerujúce k meritórnemu skončeniu veci.

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prihliada ústavný súd na doterajšiu dĺžku konania a na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú môže okrem   iného   v   prípade,   keď   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými   prieťahmi,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   uvedeného   článku   ústavy   (napr.   I. ÚS 57/01,   II. ÚS 199/02,   IV. ÚS 296/04). Pojem „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny, ktorý nemožno   vykladať   a   aplikovať   len   s   ohľadom   na   v   zákone   ustanovené   lehoty na vykonanie   toho   -   ktorého   úkonu   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd na takéto lehoty síce   prihliada,   ale   ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného základného   práva,   pretože   aj v týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej veci.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 13C/370/2004 nezistil ani porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo postupom okresného súdu k porušeniu jeho označených práv, môže sa ochrany svojich práv domáhať priamo pred všeobecnými súdmi využitím riadneho opravného prostriedku - odvolania, čo aj urobil. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu konať o sťažovateľom namietanom porušení   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru) v sťažnosti smerujúcej priamo proti postupu súdu prvého stupňa. Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy totiž limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   rozhodnutia   okresného   súdu,   pretože   jeho rozhodnutie preskúma v dôsledku podaného odvolania sťažovateľa krajský súd. Na základe podaného   odvolania   môže   sťažovateľ   dosiahnuť   zrušenie   napádaného   rozhodnutia okresného súdu priamo v odvolacom konaní. V danej situácii nie je dôvod, aby ústavný súd vstupoval vo fáze prebiehajúceho odvolacieho konania do právomoci všeobecných súdov, ktoré sú ako primárni ochrancovia ústavnosti oprávnené, ale aj povinné poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam.

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k postupu a namietanému   rozhodnutiu   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   sú   viazané na vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení základných práv, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní, označenými návrhmi sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 5. novembra 2008