znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Bc. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Trenčíne č. k. 5 Co E/37/2006-30 z 9. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2006 doručená sťažnosť Ing. Bc. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co E/37/2006-30 z 9. júna 2006 (ďalej aj „uznesenie z 9. júna 2006“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 18. júla 2005 podal sťažovateľ ako súdny exekútor Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh na vyhlásenie exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   Er   1898/97   za   neprípustnú   a jej   zastavenie.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   Er   1898/97   z 23.   novembra   2005   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú a zastavil   ju.   Oprávnenému   súčasne   uložil   povinnosť   zaplatiť   trovy   exekúcie   vo   výške 9 609 Sk na účet sťažovateľa do 3 dní od jeho právoplatnosti. Oprávnený proti tomuto uzneseniu podal 1. februára 2006 odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril 24. februára 2006.

Dňa 2. augusta 2006 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie z 9. júna 2006, ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu z 23. novembra 2005 v napadnutej časti týkajúcej sa trov exekúcie zmenil tak, že sťažovateľovi trovy exekúcie nepriznal.

Sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti poukázal na znenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 127 ods. 1 až ods. 4 ústavy, ako aj na znenie § 14 ods. 1 zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   v čase   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   oprávneného, ďalej na znenie § 239 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a napokon znenie § 200 ods. 1 až ods. 3 Exekučného poriadku.

Zo   znenia   predmetných   právnych   predpisov   a vyššie   uvedených   skutkových okolností podľa sťažovateľa vyplýva, že uznesením krajského súdu z 9. júna 2006 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že exekučné konanie začalo v prospech oprávneného   13.   augusta   1997.   Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   bolo   vydané sťažovateľovi   ako súdnemu   exekútorovi.   Na   majetok   oprávneného   bol   31.   augusta   1998 vyhlásený konkurz.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o   tom,   že   sťažovateľovi   nepriznal   trovy   exekúcie odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní sa vyhlásením   konkurzu   prerušujú   konania,   ktoré   prebiehajú   a   ktoré   sa   týkajú   konkurznej podstaty. Uzavrel, že po vyhlásení konkurzu nemal sťažovateľ právo pokračovať v exekúcii, ak to nenavrhla správkyňa konkurznej podstaty.

Ďalej skonštatoval, že povinnosťou súdneho exekútora, v prípade, že si uplatňuje trovy proti úpadcovi   ako   oprávnenému   v   exekučnom   konaní,   bolo   prihlásiť   ich   do prieskumného pojednávania v   rámci   vyhláseného   konkurzu   na   oprávneného,   pretože   mu vznikli do dňa vyhlásenia konkurzu.

Tieto   závery   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľa   v   priamom   rozpore s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, aj Exekučného poriadku platného v čase vyhlásenia konkurzu, resp. v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

Predovšetkým krajský súd sám skonštatoval, že v čase vyhlásenia konkurzu bolo znenie § 14 bolo v ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní upresnené tak, že sa prerušujú len tie konania, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate.

Krajský súd sám konštatoval, že výsledkom uvedeného exekučného konania, o ktorého trovách rozhodoval, nemohol byť nárok proti podstate, pretože v tomto prípade ide o spor o jej rozšírenie. Znenie ustanovenia § 14 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní v relevantnom čase, teda v čase vyhlásenia konkurzu, ustanovovalo, že konania týkajúce sa nárokov   na   oddelené   uspokojenie   alebo   na   vylúčenie   veci   z   podstaty,   možno   začať a v ňom pokračovať len proti správcovi. O takýto prípad však v predmetnej veci nejde, keďže predmetom exekučného konania nebol ani nárok na oddelené uspokojenie, ani na vylúčenie veci z podstaty. To nakoniec netvrdí ani krajský súd. Podstatné pre posúdenie, či exekútor mohol pokračovať v exekúcii po 31. auguste 1998 je podľa sťažovateľa znenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého: „Iné konania než uvedené v písm. c), ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate, sa prerušujú. V týchto konaniach sa však pokračuje na návrh správcu...“

Z   citovaného   znenia   §   14   ods.   1   písm.   d) zákona   o konkurze   a vyrovnaní jednoznačne vyplýva, že zo zákona sa prerušili len konania, ktorých výsledkom mohol byť nárok voči podstate a len v týchto konaniach platí, že v nich možno pokračovať na návrh oprávnených   osôb.   Iné konania   ako   vymenované   sa   však   podľa   názoru   sťažovateľa neprerušujú, pretože zákon to nestanovoval.

Krajský súd teda posúdil predmetnú vec podľa sťažovateľa zjavne svojvoľne v rozpore s citovaným ustanovením zákona   o konkurze   a vyrovnaní,   keď   uzavrel,   že   sťažovateľ nebol oprávnený pokračovať v exekučnom konaní po vyhlásení konkurzu bez návrhu správcu.

S týmto   podľa   sťažovateľa   svojvoľným,   zjavne   arbitrárnym   záverom   súvisí   aj ďalšia časť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Exekučné trovy podľa názoru krajského súdu   si   mal   súdny exekútor   prihlásiť   ako   pohľadávku   do   prieskumného   pojednávania v rámci   vyhláseného   konkurzu voči   oprávnenému.   Krajský   súd   sa   pritom   odvoláva   na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní v čase platnom pri vyhlásení konkurzu na majetok oprávneného, ktoré však hovorí o trovách konaní prerušených podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní. Podľa sťažovateľa sa však § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní na konanie v predmetnej veci nevzťahovalo, keďže nešlo o konanie, ktorého výsledok by mohol byť nárok voči podstate.

Podľa   sťažovateľa v rozpore so skutočnosťou, že predmetom   exekučného konania nebol nárok proti úpadcovi, ale nárok úpadcu ako oprávneného, argumentuje krajský súd ustanovením § 20 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktoré sa však opäť týka konaní, v ktorých sa veritelia domáhajú svojich nárokov voči majetku úpadcu a nie naopak.

Ako   vyplýva   z   ustanovenia   §   200   ods.   2   Exekučného   poriadku   -   ak   súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Je teda zrejmé, že pred zastavením konania - exekúcie, exekútor nemal pohľadávku proti oprávnenému - úpadcovi a nemal ani žiaden právny titul, na základe ktorého by si mohol voči oprávnenému tieto trovy uplatňovať.

Trovy exekúcie sú zásadne s výnimkou prípadov zastavení exekúcie trovami, ktoré znáša povinný. Len v prípadoch zastavenia exekúcie môže súd rozhodnúť o tom, že tieto trovy je povinný uhradiť   oprávnený.   Až   týmto   rozhodnutím   súdu   vzniká   exekútorovi   voči oprávnenému pohľadávka a nie je ju teda možné uplatniť kedykoľvek skôr.

Na základe vyššie uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že došlo k zásahu do jeho základného práva podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zároveň vzhľadom na to, že trovami exekúcie sú nevyhnutné výdavky exekútora, ktoré reálne zo svojho majetku vynaložil, došlo rozhodnutím krajského súdu z 9. júna 2006 k zásahu do jeho práva na ochranu pred vyvlastnením a obmedzením vlastníckeho práva. Rovnako sa tento argument vzťahuje aj na odmenu exekútora, keďže táto pohľadávka je súčasťou jeho majetku.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, boli uznesením krajského súdu č. k. 5 Co E/37/2006-30 z 9. júna 2006 porušené, zruší uvedené uznesenie a zaviaže krajský súd, aby mu uhradil všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistil,   že jej   predmetnom   je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 9. júna 2006, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu z 23. novembra 2005 v napadnutej časti týkajúcej sa trov exekúcie tak, že sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.   Predmetné   rozhodnutie   je   podľa   sťažovateľa   založené   na   svojvoľnom a arbitrárnom právnom závere krajského súdu, ktorého rozhodnutie v danej veci vychádza z nesprávnej aplikácie § 14 od. 1 písm. d)   zákona o konkurze a vyrovnaní na skutkové okolnosti tohto prípadu, hoci na preskúmavané konanie sa podľa neho uvedené ustanovenie tohto zákona nevzťahuje.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Základným   predpokladom   na   rozhodnutie   v tejto   veci   je   otázka,   či   krajský   súd v danej   veci   správne   aplikoval   ustanovenie   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   o konkurze a vyrovnaní   na   preskúmavané   exekučné   konanie, v ktorom   úpadca   vystupoval   ako oprávnený, t. j. na konanie, v ktorom išlo o rozšírenie konkurznej podstaty, ktoré podľa právneho záveru krajského súdu vysloveného v rozhodnutí z 9. júna 2006 bolo zo zákona prerušené a sťažovateľ ako súdny exekútor, v ňom mohol pokračovať len na návrh správcu konkurznej podstaty, prípadne za splnenia zákonných podmienok na návrh úpadcu.

Podľa sťažovateľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní upravuje jedine tie prípady, ktoré sa týkajú nárokov proti podstate, resp. konaní, ktorých predmetom je   nárok   proti   podstate   (t.   j.   exekučných   konaní,   v ktorých   by   úpadca   vystupoval   ako povinný, iba v tomto prípade by totiž podľa neho išlo o konanie smerujúce k zmenšeniu konkurznej podstaty, t. j. k vzniku nároku proti konkurznej podstate).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   krajský   súd   v predmetnej   veci   správne   vzhľadom k § 206   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov aplikoval zákon č. 328/1991 Zb. v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu na majetok oprávneného (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. K 291/98 z 31. augusta 1998).

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní „iné konania než uvedené v písmene c), ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate, sa prerušujú. V týchto konaniach sa však pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. 2) Úpadca môže tento návrh podať, len ak tak neurobí správca v lehote určenej súdom. Neprerušuje sa však konanie o výživnom maloletých detí a trestné konanie.“

Podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní „konanie týkajúce sa nárokov na oddelené uspokojenie (§ 28) alebo na vylúčenie veci z podstaty možno začať a v ňom pokračovať len proti správcovi.“

Zo   samotného   účelu   konkurzného   konania   vyplýva,   že   účinky,   ktoré   nastali vyhlásením konkurzu sa vždy musia riešiť v prospech konkurznej podstaty, inak by úprava obsiahnutá v ustanovení § 14 a nasl. zákona o konkurze a vyrovnaní strácala vecný zmysel. Prerušenia konania podľa § 14 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní má svoje opodstatnenie   v tom,   že   je   potrebné,   aby   úpadca   ako   účastník   konania   bol   nahradený správcom   konkurznej   podstaty,   ktorého   úlohou   je   posúdiť   situáciu,   ku   ktorej   došlo vyhlásením konkurzu vo vzťahu k predmetu sporu a podľa toho v spore pokračovať tak, aby bol chránený záujem konkurzných veriteľov na zachovaní konkurznej podstaty.

S ohľadom   na   uvedené   možno   teda   podľa   ústavného   súdu   konštatovať,   že interpretácia § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní použitá v preskúmavanom rozhodnutí krajského súdu, podľa ktorej pojem „iné konania, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate“ zahŕňa v sebe i konania o rozšírenie podstaty, sa nejaví byť v rozpore so   znením   a   účelom   uvedeného   ustanovenia   zákona,   a preto   ani   uvedené   rozhodnutie krajského súdu založené na tomto právnom závere nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti záverov   vyvodených   v uznesení   krajského   súdu   z 9.   júna   2006,   a teda   o porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd teda sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006