znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 364/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Karola   Arvaya,   bytom   H.,   pre   namietané   porušenie základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1,   2   a ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia v B. č. 422-600-1933-6020/2002 zo 6. novembra 2002, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 Sp 5/03-13 z 31. júla 2003, ako aj rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   Sž-o-KS   167/03   z 30.   marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Karola Arvaya   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2004   doručená   sťažnosť   (z   5.   novembra   2004)   Karola   Arvaya,   bytom   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne,   ústredia   v B.   č.   422-600-1933-6020/2002   zo 6. novembra   2002,   rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Sp 5/03-13 z 31. júla 2003, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-KS 167/03 z 30. marca 2004.

Sťažovateľ   uviedol,   že   mu   bolo   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   P., č. 1433/2002 z 18. júla 2002 predpísané ako samostatne zárobkovo činnej osobe (v období od   januára   1995   do   decembra   2000)   na   úhradu   dlžné   poistné   vo   výške   9   945   Sk   na nemocenské poistenie a dlžné poistné vo výške 7 700 Sk na dôchodkové zabezpečenie.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie namietajúc, že fakticky podnikateľskú   činnosť   na   základe   živnostenského   oprávnenia   vykonával   iba   v období od 3. mája   1996   do   31.   mája   1996.   Okrem   uvedeného   obdobia   teda   nemal   na   základe živnostenského oprávnenia žiaden príjem. Sociálna poisťovňa, ústredie v B. ako odvolací orgán uznesením č. 422-600-1933-6020/2002 zo 6. novembra 2002 zmenila rozhodnutie prvostupňového   orgánu   iba   pokiaľ   ide   o vymedzenie   časového   obdobia   vo vzťahu k predpísanému   poistnému   na   dôchodkové   zabezpečenie   a vo zvyšnej   časti   napadnuté rozhodnutie   potvrdila.   Sťažovateľ   sa   návrhom   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia v B. č. 422-600-1933-6020/2002 zo 6. novembra 2002 obrátil na súd. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Sp 5/03-13 z 31. júla 2003 napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v B. zo 6. novembra 2002 potvrdil dôvodiac, že v zmysle relevantnej   právnej   úpravy   povinnosť   sťažovateľa   platiť   poistné   nezanikla   faktickým ukončením výkonu podnikateľskej činnosti, ale až dňom zániku oprávnenia na vykonávanie živnosti. Sťažovateľ podal proti rozsudku   odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. Sž-o-KS 167/03 z 30. marca 2004 rozsudok krajského súdu z 31. júla 2003 potvrdil stotožniac sa s jeho právnym názorom.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ sťažnosťou z 5. novembra 2004 podanou na pošte 8.   novembra   2004   a doručenou   ústavnému   súdu   9.   novembra   2004   namieta   porušenie svojich   základných   práv   podľa   označených   ustanovení   ústavy   žiadajúc   predovšetkým zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   (t.   j.   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   v B., č. 422-600-1933-6020/2002   zo   6.   novembra   2002,   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 11 Sp 5/03-13 z 31. júla 2003, ako aj rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 167/03 z 30. marca 2004).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Z obsahu kópie na vec sa vzťahujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS   167/03   z 30.   marca   2004   s vyznačenou   doložkou   právoplatnosti   a z   kópií doručeniek preukazujúcich doručenie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu (ktoré si ústavný súd vyžiadal) vyplýva, že napadnuté rozhodnutia - rozsudok krajského súdu č. k. 11 Sp 5/03-13 z 31. júla 2003 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 167/03 z 30. marca 2004 nadobudli právoplatnosť 3. mája 2004.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 5. novembra 2004 podanou na pošte 8. novembra 2004 a doručenou ústavnému súdu 9. novembra 2004, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napádaných rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej, sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004