znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 363/2015-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou G.   Lehnert,   k.   s.,   Rajská   7, Bratislava,   v mene   ktorej   konáprokurista a advokát JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1,čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 7 Cdo 203/2013 z 9. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola15. decembra 2014 doručená sťažnosť

(ďalej   len   „sťažovateľka),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)v spojení   s čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1   ústavy   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   7   Cdo   203/2013   z 9.   júla   2014   v konanío ochranu osobnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... 1. Sťažovateľka podala dňa 24.5.2007 na Okresnom súde Bratislava II žalobu proti   žalovanému ⬛⬛⬛⬛,   o   ochranu   osobnosti   a   o   náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk (9 958,18 EUR), ktorá bola vedená na vyššie uvedenom súde pod sp. zn. 14 Co 21/2009...

2.   Následne   v   tejto   veci   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   II   rozsudkom č. k. 6 C100/2007-151 zo dňa 26.9.2008, ktorým žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku ako žalobkyňu na náhradu trov konania; súd pritom tento rozsudok odôvodnil tým, že podľa jeho názoru, ak by aj došlo k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne spôsobom uvedeným v žalobe, bol by za tento zásah zodpovedný iný subjekt, a to spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ Súd   vychádzal   z   právneho   názoru,   že   z   vykonaného dokazovania   vyplynulo,   že   ak   zásah   bol   vedený   zamestnankyňami   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ pri prevádzkovaní jej činnosti, išlo o zásah vedený touto spoločnosťou a žalovaný zaň nenesie právnu zodpovednosť. Keďže podľa prvostupňového súdu žalovaný naviac   ani   nemá   v   predmete   činnosti   výkon   strážnej   služby,   nemohol   strážnu   službu vykonávať, a teda ani v rámci jej výkonu zasiahnuť do osobnostnej sféry sťažovateľky.

3.   Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   6C100/2007-151   zo   dňa 26.9.2008 podala sťažovateľka odvolanie zo dňa 5.11.2008...

4. Na základe vyššie uvedeného odvolania sťažovateľky zo dňa 5.11.2008 Krajský súd Bratislava ako odvolací súd uznesením č. k. 14 Co/21/2009-164 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 6 C100/2007-151 zo dňa 26.9.2008 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

5.   Okresný   súd   Bratislava   opätovne   vo   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 6   C100/2007-303   zo   dňa   30.11.2011,   ktorým   súd   žalobu   sťažovateľky   vo   vyššie uvedenej   veci   opätovne   v celom   rozsahu   zamietol   a   zaviazal   sťažovateľku   nahradiť žalovanému trovy konania...

6.   Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   6   C100/2007-303   zo   dňa 30.11.2011 podala sťažovateľka odvolanie zo dňa 11.1.2012...

7.   O   vyššie   uvedenom   odvolaní   sťažovateľky   následne   rozhodol   Krajský   súd Bratislava rozsudkom, č. k. 14 Co/66/2012-342 zo dňa 11.6.2013, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 6 C/100/200-303 zo dňa 30.11.2011 vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania štátu a vo výroku o náhrade trov konania účastníkov tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský   súd   Bratislava   v   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   uviedol:   „Žalobkyňa v odvolacích námietkach uviedla, že súd nezohľadnil skutočnosť, že sporným zásahom bola obmedzená   aj   jej   osobná   sloboda,   čo   je   integrálna   súčasť   osobnostných   práv   fyzickej osoby“...   „Túto   skutočnosť   ako   ďalší   následok   zásahu   uviedla   prvý   krát   v   podanom odvolaní   a   súd   (pozn.   prvého   stupňa)   sa   ním   preto   v   napadnutom   rozsudku   nemohol vysporiadať“.... „Navrhovateľka neuviedla žiadne okolnosti, na základe ktorých by bolo preukázané, že by bola slovným alebo fyzickým násilím nútená nasledovať pracovníčku bezpečnostnej služby na jej stanovisko.“... „Pokiaľ aj boli použité na stanovisku, mimo účasti   verejnosti,   nevhodné   otázky,   naznačujúce,   že   žalobkyňa   mohla   mať   eventuálny úmysel   privlastniť   si   cudziu   vec,   k   priamemu   obvineniu   žalobkyne   nedošlo   a   bolo akceptované jej vysvetlenie.“... „Exces pri výkone kontroly by musel mať podstatne väčšiu intenzitu a konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých by bola žalobkyňa verejne krivo obvinená z krádeže, aby bolo možné skutok vyhodnotiť ako zásah do jej osobnostných práv, ktorý by si vyžadoval morálnu, prípadne aj finančnú satisfakciu. Takéto okolnosti a ani následok preukázané neboli.“

8.   Sťažovateľka   proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 14Co/66/2012-342 zo dňa 11.6.2013 podala dovolanie zo dňa 16.8.2013, v ktorom uviedla:

„Podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zaujal stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p...

9.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   neakceptoval   argumentáciu   sťažovateľky a uznesením č. k. 7 Cdo 203/2013 zo dňa 9.7.2014 (doručeným dňa 16.10.2014) vyššie uvedené   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   a   zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trov dovolacieho konania žalovanému, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   uvedených   súdom   prvého   stupňa. Dostatočne   odpovedal   na   námietky   žalobkyne,   uviedol   prečo   sa   nezaoberal   jej   novým tvrdením o pozbavení osobnej slobody, vo svetle odvolacích námietok doplnil a zdôraznil aj ďalšie   dôvody   ohľadne   posúdenia   intenzity   predmetného   zásahu   a   jeho   spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne (čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje).“.... „... dovolací   súd   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   zakladali   prípustnosť   dovolania   podľa ust. § 237 O. s. p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa ust. § 238 O. s. p., Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   žalobkyne   odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“...

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba stroho konštatoval, že nie je potrebné, aby sa podrobne vyjadroval k jednotlivým námietkam sťažovateľky, nakoľko sa k nim podľa jeho názoru už dostatočne podrobne vyjadrili súdy prvého a druhého stupňa. Súd   sa   pritom   stotožnil   s   názorom   odvolacieho   súdu,   že   námietka   sťažovateľky, v zmysle ktorej jej bola zásahom pracovníčok bezpečnostnej služby spoločnosti obmedzená   aj   jej   osobná   sloboda,   predstavovala   novú   skutočnosť,   ktorou   sa   v   zmysle ust. § 205a ods. 1 O. s. p. odvolací súd (a v tomto ohľade ani dovolací súd) nemusel zaoberať...»

Sťažovateľka   vo   veci samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanieústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   k.   7   Cdo   203/2013   zo   dňa 9.7.2014 vydaným v právnej veci ⬛⬛⬛⬛ c/a o ochranu osobnosti, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Cdo 203/2013, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa   článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 7 Cdo 203/2013 zo dňa 9.7.2014 vydaný vo veci ⬛⬛⬛⬛ c/a ⬛⬛⬛⬛ o   ochranu   osobnosti   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávisléa nestranné súdy.

Podľa   čl.   144   ods.   1 ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislía pri rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvoupodľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právona spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehaťrôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivcak súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samejsvojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorýgarantuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľa keď existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto   cieľom(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky.Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Cdo 203/2013   z 9.   júla2014   má   arbitrárny   charakter   z dôvodu,   že   dovolací   súd   sa   stotožnil   s odôvodnenímrozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd dospel k opačnému záveru ako tomu,aký vyplýva z vykonaného dokazovania. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľkyk porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl.1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 7 Cdo 203/2013 z 9. júla 2014najvyšší súd uviedol:

„...   K   námietke   dovolateľky   týkajúcej   sa   nedostatkov   pri   vykonaní   a   hodnotení dôkazov, dovolací súd uvádza, že táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka   konania.   Ak   súd   v   priebehu   konania   nevykoná   všetky   navrhované   dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale   interpretoval   alebo   ak zo správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Súd   ale   právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno   odôvodniť   procesné   prípustné   dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Aj   za   predpokladu,   že   by   dovolacie   námietky   o   založení   rozhodnutia   na   nesprávnom právnom   posúdení   veci   boli   (prípadne)   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.

Možno   teda   uzavrieť,   že   dovolací   súd   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnýmidovolacími   námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   dovolaniesťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14Co 66/2012 z 11. júna 2013 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožnopodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnychpredpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 203/2013 z 9. júla 2014 a základným právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1a čl. 144 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť kzáveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľkou   v   jej   vyjadrení   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrouuvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 203/2013 z 9. júla 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015