znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 363/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/192/2012-251 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť MUDr. M. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/192/2012-251 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   o zvýšenie výživného   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 25 P/331/2010 13. marca 2012 (okrem iného) zmenil „rozsudok Okresného súdu Košice- okolie č. k. 9 C/120/2008-36 z 12. 1. 2009 tak, že sa zvyšuje vyživovacia povinnosť zo strany otca od 1. 6. 2010 na maloletého M... zo sumy 66,- eur na sumu 160,- eur mesačne a na maloletého R... zo sumy 66,- eur na sumu 140,- eur mesačne, ktoré výživné sa zaväzuje otec uhrádzať   vždy   do   15.   dňa   toho-ktorého   mesiaca   vopred   k rukám   matky“. Proti   tomuto rozhodnutiu   podal sťažovateľ (t.   j. otec maloletých detí)   odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil „rozsudok vo výroku o výšení výživného tak, že zvyšuje výživné naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie z 12. 1. 2009 č. k. 9 C/120/2008-36 od otca pre mal. M. zo 66 eur na 300 eur mesačne od 9. 6. 2010 a pre mal. R. zo 66 eur na 200 eur mesačne od 9. 6. 2010, ktoré je povinný prispievať matke do 1. dňa v mesiaci vopred“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   bolo porušené jeho základné právo „domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom“ zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6. ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru sa predmetné konanie mierne vymyká z okruhu skutkových a právnych záverov, a to napriek tomu, že predovšetkým skutkové závery sú východiskom pre   výsledok.   Dominantným,   rozhodujúcim   prvkom   napadnutého   rozhodnutia   je   voľná úvaha súdu. Daný prípad vykazuje niekoľko rozporov s logikou, kde ako príklad uvádza to, že krajský súd za rovnakého skutkového stavu zmenil výšku výživného o takmer 100 % oproti prvostupňovému rozsudku. Hoci všeobecné súdy „pedantne spočítali, koľko som mesačne   deťom   poskytol“, nebránilo   im   to „použiť   pomôcku   potencionálneho   príjmu napriek   tomu,   že   sa   k nej   pristupuje   pri   zistení,   že   povinný   sa   úmyselne   vzdal,   alebo z neakceptovateľnej nedbalosti znížil príjem oproti minulosti. Toto je zjavný prejav svojvôle. Ďalší je v bezdôvodnom podozrení, že s peniazmi za dom nakladám ako nejaký špekulant. Naopak, bol a je to záujem detí, ktorý ma viedol k investícii, pretože osobne som vystačil aj s garzónkou; tzv. nadštandardné auto je jednak z čias lepších príjmov (dnes má pätinovú cenu), ale tiež ako bezpečné som ho vybral kvôli deťom. Ďalej napriek tomu, že výživné možno stanoviť etapovite, priznal ho súd spätne k keď skonštatoval pravdivo fakt o sume dobrovoľných príspevkov. Všetky uvedené okolnosti svedčia skôr o mimoprávnych motívoch rozhodnutia   i keď   uznávam,   že   doterajšia   výška   výživného   celkom   primeraná   nie   je, na strane druhej je nesporné, že súdny limit nebol pre mňa rozhodujúci.“.

Sťažovateľ uviedol, že judikatúra ústavného súdu vo veciach práva na súdnu ochranu vrátane negatívnej   mu   je známa, domnieva   sa   však,   že „so   žiadnou   –   v konaní   v tejto sťažnosti   –   racionálnou   námietkou“ sa   krajský   súd   nevyrovnal.   Jeho   rozsudok   je nevyvážený, jednostranný, a nie je teda výsledkom spravodlivého procesu.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/192/2012-251 z 30. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/192/2012-251 z 30. januára 2013.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   judikatúra   ústavného   súdu   vo   veciach   práva na súdnu ochranu vrátane negatívnej mu je známa (avšak konkrétne ju necitoval, pozn.), pričom namieta, že „so žiadnou – v konaní v tejto sťažnosti – racionálnou námietkou“ sa krajský   súd   nevyrovnal,   a   preto   je   jeho   rozsudok   nevyvážený,   jednostranný   a nie   je výsledkom spravodlivého procesu. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné pripomenúť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Sťažovateľ   vznesenú   námietku   spočívajúcu   najmä   v jeho   nespokojnosti s dosiahnutým   výsledkom   napriek   požadovanému   právnemu   zastúpeniu   náležite nezdôvodnil. V odôvodnení sťažnosti nemožno identifikovať ústavnoprávny problém, ktorý by musel ústavný súd preskúmať. Takýto postup sťažovateľa je v nesúlade s požadovaným zákonným odôvodnením sťažnosti obsiahnutým v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Inými slovami, keďže ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom   sťažnosti   a tiež   jeho   odôvodnením,   nemá   možnosť   bez   náležitého   právneho odôvodnenia sťažnosti túto preskúmať.

Pri uplatňovaní právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02).   V zmysle svojej judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené   tie súdne rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Okrem   toho   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí   právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Uvedené právne východiská sa vzťahujú aj na právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože medzi jeho obsahom a obsahom základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 147/08).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Z relevantnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Odvolací   súd   posúdením   všetkých   relevantných   skutočností   týkajúcich   sa napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, ale nesprávne rozhodol, ak zvýšil výživné od otca pre mal. M. len na 160 Eur a pre mal. R. len na 140 Eur mesačne, aj keď mu pomery zjavne umožňovali a umožňujú prispievať na ich výživu v matkou požadovanom rozsahu, preto podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok tak, že zvýšil výživné od otca pre mal. M. na 300 Eur a pre mal. R. na 200 Eur mesačne. Odvolací súd dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi   v   čase   terajšieho   rozhodovania   a   dospel   k   záveru,   že   bola   preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov a výživné 300 Eur mesačne pre mal. M. a 200 Eur mesačne pre mal.   R.   je   vzhľadom   na vyššie   citované   zákonné   ustanovenia   a z nich vyplývajúce zásady primeranejšie zvýšeným potrebám mal. detí a potencionálnym príjmovým a reálnym majetkovým pomerom otca... Odvolací súd pri formulovaní tohto záveru vychádzal najmä zo   životnej   úrovne   a   majetkových   pomerov   otca,   ktoré   mu   napriek   deklarovanému minimálnemu   príjmu   umožňovali   prispievať   mal.   deťom   v rozhodnom   období   na   rôzne potreby nad rámec vyživovacej povinnosti až 5.900 Eur, čo po prepočítaní na 14 mesiacov, za ktoré plnil, činí až 421,52 Eur mesačne... Odvolací súd je na základe... konštatovaných skutkových okolností toho presvedčenia, že životná úroveň otca neklesla oproti stavu, keď dosahoval čistý priemerný mesačný príjem 2.622,85 Eur, preto možno od neho spravodlivo žiadať,   aby   rovnaký   štandard   umožnil   mal.   deťom   formou   výživného,   čo   je   v   súlade   s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Pokiaľ otec spochybňoval odôvodnenosť vyšších výdavkov matky   na   niektoré   z   potrieb   mal.   detí,   odvolací   súd   poukazuje   na   vyššie   prezentovanú zásadu vyplývajúcu z § 62 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorej mal. deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča, a ak je tá vysoká a umožňuje uspokojovanie nadštandardných potrieb, také isté právo majú aj jeho deti, ktoré nie sú schopné samé sa živiť...

Odvolací súd odlišne ako súd prvého stupňa určil počiatok vyživovacej povinnosti otca, pretože na priznanie výživného od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol návrh doručený na   súd,   nebol   v   predmetnom   prípade   zákonný   podklad.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd poukazuje na § 77 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné možno, priznať len odo dňa   začatia   súdneho   konania,   z   čoho   nepochybne   vyplýva,   že   ak   dôjde   návrh   súdu v priebehu mesiaca a ku dňu jeho podania sú splnené podmienky na priznanie výživného, za tento mesiac súd prizná alikvotnú sumu určeného mesačného výživného. Za minulý čas, hoci   len   jeden   deň   pred   začatím   konania   však   možno   výživné   priznať   len   výnimočne, najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, a to len pre maloleté dieťa ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V preskúmanom prípade odvolací súd nezistil žiadne   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   opodstatňujúce   spätné   priznanie   zvýšeného výživného,   preto   určil   počiatok   vyživovacej   povinnosti   otca   voči   mak   deťom   odo   dňa podania návrhu, t. j. od 9. 6. 2010.

Pokiaľ ide o splatnosť výživného, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa zaviazal otca prispievať na výživu mal. detí už od 1. dňa v mesiaci, aby mala matka už čase vzniku výdavkov, t. j. napríklad v 2. deň v mesiaci k dispozícii prostriedky na ich úhradu...“

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   preskúmaním napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   ho   nemožno   považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia jeho práva na súdnu   ochranu   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretože   ako   bolo   uvedené, označené   právo   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v   konaní. Keďže   ústavný   súd   nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   týmto   rozhodnutím   a   porušením   základných   práv   sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013